Cyklovýlet v Malých Karpatoch, 1999

Niekedy v júli 1999

Už po bohviekoľkýkrát sme sa s Bubom vybrali do mesta, plieniť cykloobchody a podobné inštitúcie, so športovými potrebami. Koncom mesiaca sme si totiž plánovali malú, 4 až 5-dňovú cykloturistiku po Štefánikovej magistrále, čiže po červenej značke, cez pezinskú Babu a ďalej kam nás oči povedú. Ale to bola ešte len krásna hudba budúcnosti. Momentálne najdôležitejším problémom bolo zháňanie spacákov, karimatiek, stanu, ešusu, nosičov na bicykle, cyklotašiek na nosiče, sekery, loveckých nožov (veď čo keď náhodou stretneme medveďa), náhradných cykloduší, náhradných pedálov, všelijakých klúčov a šrobovákov, mapiek a kopy iných vecí, ktoré sme zákonite nikde nemohli zohnať. Spamäti sme vedeli kompletný sortiment všetkých obchodov so športovými potrebami, nakoľko sme v nich boli aj niekoľkokrát.
„Dnes nemáme, príďte o týždeň“.
Prišli sme o týždeň:
„Dostali sme len jeden kus, vy ste chceli dva? Hm, skúste za mesiac...“
Kvôli ešusom sme behali asi najviac.
„Ešus????....Čo to je?“ alebo „“Také“ my nedržíme.“
Až nakoniec sme naň celkom náhodou natrafili v Military shope, kde sme kúpili aj nože, opasok a iné veci. Aj sekera dala zabrať. Všade mali len klasické obrovské, s tučnou drevenou rúčkou, vážiace snáď 3 kilá. Nakoniec sme zohnali po nekonečnom pátraní a obehávaní ľahšiu, ale o to drahšiu značkovú fínsku Fiskars-ku. Vraj vydrží všetko. Ha! Ešte sa musíme pochváliť. Zohnali sme na poslednú chvíľu a celkom náhodou v jednom miniatúrnom cykloobchodíku aj „gumicuky“. Hovorí sa tomu aj „pavúk“ a používa sa na uchytenie spacákov, stanu, karimatiek a iných vecí o nosič bicykla. Veľmi dobrá vec je to. Síce mi to asi 5-krát dalo riadne po frňáku, keď som si ho neopatrne dávala dole, ale drží ináč ako čert. Spacáky sme zohnali dá sa povedať len pár hodín pred samotnou akciou cez kamošku kamoškinej kamošky, ktorá má kamoša a ten má kamošku, ktorej kamoš robí vo veľkosklade, v ktorom predávajú spacáky a tie sú tam lacnejšie ako v obchode, takže kým sa tie spacáky prepracovali cez X kamošiek až ku nám, bolo takmer neskoro. Ale stihli to!

Koniec júla 1999

Mám menšiu cestovnú horúčku. Na to, že už som stará opica, ešte nikdy som stanovať nebola. Je to moja stanovacia premiéra. Neviem, čo si mám zbaliť a hlavne ako to všetko popchať do cyklotašiek, ktoré sú už namontované na čisto vymydlenom bicykli. Pobehujem po byte ako zmyslov zbavená aj s polmetrovým papierikom v ruke, na ktorom je drobučkým písmom napísaný zoznam vecí naprosto nezbytných pre 5-dňový pobyt vo voľnej prírode. (Fritézu a mikrovlnku som s ťažkým srdcom zo zoznamu vyškrtla.) Postupne z neho povypadávali asi 2/3 vecí, nakoľko sa nezmestili do cyklotašiek. Potom nastalo zúfalé balenie a následné vybaľovanie cyklotašky, nakoľko som to do nej nevedela všetko vpratať. Keď som tento úkon zopakovala asi 10-krát a konečne bolo všetko zbalené a nič nechýbalo, pozrel Bubo zbežne do nich a prikázal:
„Vybaliť!“
Zdesene som sa opýtala:
„Prečo?“
S výrazom vševedúceho proroka mi predpovedal:
„Len by si skúsila ísť s takýmto bicyklom! Na jednej strane máš naskladané oveľa ťažšie veci, ako na druhej, takže sa po pár metroch efektne vykotíš!“

Nuž čo, zas som sa vybalila a konečne definitívne pobalila. Pôvodne sme chceli vyštartovať hneď ráno, ale kým sme sa vychystali, bolo pol jednej. Tešila som sa prenesmierne až do chvíle, keď som chcela vytlačiť môj bicykel na chodbu. Zľahka som ho schmatla, ale vzápätí sa mi vyšmykol a s rachotom preklopil na opačnú stranu.
„Čo to je?“
Pozerala som vyvalene ako puk. Pevne som uchopila bicykel, že ho zodvihnem a prenesiem. Ha! Ani som ho neodlepila od zeme. Ťažký bol ako vrece koksu. Už mi nebolo veľmi do spevu. Nejako sa mi ho podarilo s Bubovou výdatnou pomocou dotrepať pred barák.
„Nasadať, ideme!“, zaznelo kdesi za mnou a tak som sa chcela naučeným a tisíckrát opakovaným spôsobom vyšvihnúť do sedadla. „Prááásk!“ zaznelo vzápätí, ako som nohou narazila do batožín, upevnených za sedadlom. Veľa nechýbalo, zas by sa mi bicykel zvalil na zem.
„Ojoj, takto to veru nepôjde!“ povedala som si skrúšene a rozmýšľala som ako nasadnúť, keď sa mi dovysoka nad sedadlom týči ešte kopa rároh.
Nedalo sa nič iné robiť, len bicykel poriadne naklopiť a nohu preložiť cez vrchnú tyč. Nebola to hlavne v začiatkoch ľahká akcia, pretože bicykel musel byť naklopený presne v určitom uhle, aby sa neprevrátil, čo sa mi stávalo dosť často. Už som ale konečne sedela na ňom a snažila som sa napredovať. Riaditká mi behali zo strany na stranu, balansovala som pekných pár metrov, kým som si na batožinu zvykla. Medzitým som rozjímala nad tým, akože budem takto bicyklovať po lesoch a po kopcoch, keď mi to aj na ceste robí problémy. Veľmi rýchlo som sa však musela prebrať zo snenia, nakoľko som šla z pomerne slušného kopca dole a oveľa horšie sa brzdilo. Uuuch, podarilo sa mi včas zabrzdiť a nevbehnúť hlavou do autobusu. Ozaj, keď sme už pri tej mojej hlave. Nachádzala sa na nej úplne nová cyklistická prilba, ktorá mi padala rovno na oči. Dala sa nastaviť ešte jedným spôsobom a to tak, že ma škrtila, takže som radšej volila to padanie do očí. Nejako sme sa dopadali, dotlačili, doknísali a docyklili na Železnú studienku, známy to východiskový bod bratislavských cyklistov. Bola asi jedna hodina, slnko pekne svietilo a hrialo a my, ešte plní optimizmu, sme si kúpili na úvod tejto akcie jedno pivečko na dobré zahájenie a dobrý dojazd. Odfotili sme sa (kým vyzeráme čisto) a ako si tak pekne popíjame a rozprávame sa, zisťujem, že som zabudla doma zubnú kefku a hrebeň. Veď „cestou“ kúpime, povedali sme si. Dopili sme, nasadli na bicykle a pokračovali v ceste cez Spariská na Biely kríž. Potiaľ to bolo celkom dobré, aj keď bolo treba vyfunieť cez nejaké kopce, ale šlo sa po asfaltke. Onedlho sme ale nekompromisne odbočili doľava, do lesa, smerom na Babu. Začalo to byť zaujímavé. Prevody sa namakali. Prehadzovala som statočne hore dole (a hlavne dole). Fučala som, potila som sa, nadávala som, preklínala som sa, že na čo som sa to dala.

Celý júl veľa pršalo a tak bol les pomerne rozmočený. Kľučkovali sme pomedzi mláky, drievka, kamene, korene a všetko možné. Asi v polovici cesty sme museli z bicyklov zosadnúť. Nijako sa nedal prejsť jeden úsek cesty, nakoľko sa tam provokatívne rozprestierala obrovská bažina a aby reč nestála, bolo cez ňu popadaných pekných pár stromov. Všade dookola bolo čosi podobné močiaru, takže sa to nedalo obísť, len bicykel chytiť a cez popadané stromy preniesť. Človek mal čo robiť sám so sebou, aby ten úsek v zdraví prešiel, nieto ešte s ťažkým bicyklom. Celkom vážne som uvažovala o tom, že sa otočíme a ideme späť. Bubo vravel, aby som si bicykel oprela o strom a prešla na druhú stranu. Neprešla som! Bicykel som oprela a čakala na to, čo sa bude diať ďalej. Dobre som urobila! Len som potom veľmi ľutovala, že som nemala so sebou videokameru a nenatočila si scénu, ktorá mala nasledovať (a to som prosím pekne odporca videokamery. Mám oveľa radšej foťák). Bubo chytil svoj bicykel a začal sa opatrne posúvať vpred. Keď bol asi v polovici, mierne to ním zamávalo, ale aj to stačilo k tomu, aby sa prevážil. Prebiehalo to ako spomalený film. Veľmi pomaly sa začal aj s bicyklom preklápať. Robil čo mohol, aby ho ešte nejako zachytil, ale už sa nedalo. Záhuba bola neodvratná... Pomaly, pomaličky padal aj bicyklom k zemi, resp. do tej brečky. Jedna strana bicykla bola zrazu ponorená v bahne a Bubo rozpleštený na ňom. Dobre som sa pobavila a vstala, že mu z toho hnusu pomôžem. Hahaha, bicykel nie a nie z toho sajrajtu zodvihnúť. Šmýkal sa pekelne ako had a stále ho klátilo na jednu stranu ako ožrana. Časom sa však Bubovi podarilo prejsť a vrátil sa aj pre môj bicykel. Trocha ma zamrazilo. Čo keď sa aj s ním rozpleští v tej bažine? Ale nebolo vyhnutia. Ja som sa prebrodila na druhú stranu a Bubo s mojim bicyklom našťastie tiež.

Konečne sme mohli pokračovať v ceste. Netešila som sa dlho. Po pár kilometroch sa na ceste nejakým zázrakom objavil piesok a bolo ho dosť. Nezvládla som riadenie a napikovala som si to rovno do konárov stromu. Nezasvätenec by sa čudoval. Cykloduch efektne zakliesnený helmou v konároch. Dalo pomerne dosť práce, kým sa mi podarilo otočiť a nasmerovať bicykel správnym smerom. Bubo bol už dávno v ťahu. Našťastie sme nemuseli šliapať cez Somára, lebo vedel skratku ako ho obísť a tak sme ju využili. Čoskoro nasledovali Tri kamenné kopce, kde som musela zliezť z bicykla a vytlačiť tento pomerne krátky, ale dosť strmý úsek. Mala som toho na ten deň dosť. Našťastie onedlho sme prišli na Babu a hybaj hneď do bufetu, že si dám moju obľúbenú pizzu. Samozrejme v ten deň nevarili. Aspoň že pitivo mali. Smädní sme teda boli poriadne. Keď sme smäd uhasili, šli sme do nižšie položenej reštaurácie a tam som si dala nejakú miestnu špecialitu v placke. Bolo to veľmi dobré (alebo som bola len veľmi hladná, takže by mi chutilo hocičo?...). Pomaly sa zvečerievalo a my sme ešte stále nemali vyhliadnuté miesto, kde budeme spať. Pokračovali sme ďalej po červenej značke, po lesnej cestičke asi 1 km, ale nikde sme miesto na vhodný nocľah nevideli. Všade bol les alebo rúbanisko plné kameňov, dreva a vysokej trávy. Pomaly ale isto tma hustla a tak sme sa na jednom takomto rúbanisku zložili.

Evidentne tam v živote nikto nestanoval (bol by blbý...). Bol to pomerne široký pruh vyrúbaného lesa, kadiaľ viedlo (alebo malo viesť) elektrické vedenie. Samozrejme sa tam nachádzala tabuľka so zákazom zdržiavania sa v okolí a takisto zákazom kladenia ohňa. Asi 50 metrov od cesty mal byť postavený náš stan. Hmmm, moje prvé stanovanie v živote. Bubo staval stan a ja som prvýkrát v živote budovala ohnisko. Síce veľké, pekné kamene boli poruke, akurát som asi polovicu z nich musela vykopávať zo zeme, lebo sčasti do nej boli „vrastené“. Ohnisko sa podarilo pekné, dvojradové a tak som išla zhánať vhodné drevo. Dreva bolo dosť, ale bolo aj vlhké, takže som si aj zabehala, kým som čosi suchšie nazbierala. To už bola aj Bubova parketa, kde sa mohol pochváliť svojou novou sekerkou. Neváhal a začal rúbať. Oháňal sa okolo seba ako školený drevorubač dovtedy, kým sa netýčila pri ohnisku pekná kôpka konárov. Naukladali sme si ich a podpálili. Horelo to... Pri jeho plamienkoch Bubo zistil, že značková fínska sekerka nevydrží všetko a javí známky opotrebovania na ostrí, hneď po prvom použití. Bubo si začal chystať čundrácku večeru. Klasicky nejaký chlieb s niečím a k tomu cibuľu a cesnak.

Bolo príjemné sedieť pri ohni, len tak do neho pozerať, ako pekné horí a pukoce, ako vonia a rozmýšľať nad hocičím. Ohník pomaly doháral a my sme sa chystali spať. Rozbalili sme fungl nové karimatky a spacáky, poupratovali sme po sebe a šli sme si ľahnúť. Mohlo byť okolo jedenástej. Vliezli sme do spacákov, Bubo si ľahol na bok a za pár minút chrápal ako medveď. Okolo mňa sa šíril pach cesnaku a cibule. Pozerala som sa „do plafónu“ čoraz čulejšie a čím ďalej, tým viac som vnímala zvuky lesa. Každé zahúkanie, šramot, zavytie, škrabot sa v tom relatívnom tichu znásobovali. Relatívnom preto, lebo Bubo chrápal. Po polnoci ma už tiež začala zmáhať únava a tak som pomaly upadala do polospánku. Bol to stav, keď sa mi začínalo čosi snívať, ale zmysly ešte reagovali aj keď pomaly, na každý šramot. Asi 4-5 metrov od nášho stanu sa začínal po oboch stranách les.

Zrazu sa z neho ozval príšerný lomoz. „Preboha, dinosaurus!“ Precitla som okamžite. Lomoz neutíchal a stále sa približoval. Pridružilo sa k nemu aj hrôzostrašné kvičanie diviaka. Zalial ma pot. „Čo tu ja robím? Prečo nie som doma v posteli? Načo som sa ja, stará bláznivá baba dala nahovoriť na stanovačku? Som ja vôbec normálna? Tak mi treba! Zožerie ma diviak, ale predtým ma ešte rozpára.“ Bubo sladko chrápal ďalej. Nešetrne som ho zdrapila a vrieskala: „Zobuď sa, diviak je tu! Rýchlo!“ Pomaly sa preberal k životu. Evidentne nevedel kde je a čo sa deje.
„Čo je, čo ma budíš!“ Zavrčal rozospato.
„Nepočuješ? Diviak!“
Zvolala som zhrozene a začala som sa vymotávať zo spacáku a loviť svoj zbrusu nový lovecký nôž s dlhou a parádne ostrou, kvalitnou čepeľou, premýšľajúc nad tým, že svoju kožu určite lacno nepredám. Odhodlanie vo mne rástlo a začala som rozmýšľať nad tým, ako toho diviaka nabodnem a zložím. „Ja mu dám! Takto ma strašiť!“ Medzitým sa aj Bubo prebral natoľko, že zaevidoval tie hororové zvuky aj on.
„Buď ticho, to sú asi len pytliaci. Strelili ho, diviak zdrhol a teraz ho ešte musia doraziť!“ Oznámil mi.
„Ohromne“ mi to zdvihlo sebadôveru. Pri predstave vydeseného obrovského poraneného zvieraťa, ktoré melie z posledného a bude sa aj patrične na život a na smrť brániť, ma obliala ešte väčšia horúčava. Zvuky neustávali. Lomoz, rachot a kvičanie sa skôr znásobovali. „Buď ticho, možno len prebehne okolo, pytliaci ho dorazia a bude pokoj.“ „upokojoval“ ma Bubo. Predstavila som si stan prevŕtaný zblúdilými brokmi z brokovnice a pár zatúlaných brokov v našich strapatých hlavách. Zamrazilo ma. Čosi buchlo o náš stan. Bubo začal šmátrať po sekere. Ja som pevne stískala v ruke nôž a za nič na svete by som ho nepustila. V druhej ruke som držala baterku-halogénku s novými batériami, ktorá svieti ako čert, ale ešte som ju nezažala. Bubo tichučko otvoril stan. Zas do neho čosi narazilo. Pahreba bola už takmer vyhasnutá. Svetlo sa z nej nešírilo žiadne, len dym bolo slabúčko cítiť. Pomaly sme vyšli zo stanu. Opäť do neho čosi vrazilo a vzápätí niečo presvišťalo tesne popri mojej hlave. Prikrčila som sa. Bubo neisto sliepnil do tmy, tak isto ako ja. Nevideli sme nič. Znova čosi zašramotilo o náš stan. Je strieborný, takže sa od neho odrážalo svetlo mesiaca. Zazrela som, že to bol kus konára.
„Diviak hádže konáre?“ Nejak sa mi to nepozdávalo. Ďalší kus čohosi mi vrazil do nohy. Naštvala som sa a mimovoľne som zapla baterku. Silné svetlo osvietilo kusisko lesa. Hľadala som v tej húštine nejaké svetielkujúce oči, aby som zistila, čo sa vlastne deje. Nevidela som nič. Bubo kľačal vedľa a hádzal do pahreby konáre. Čoskoro vzbĺkol ohník.

Chvíľu sa nedialo nič a tak som podišla pár krokov k lesu. Zháčila som sa. Boli dvaja. V maskáčoch... Kráčali bez slova ku nám. Vzápätí sa vynorili ďalší. Prichádzali z rôznych smerov. Bolo ich asi desať. „Úha, my sme len dvaja... sami v lese... nikde ani živáčika... kto nám pomôže?“ Myšlienky mi splašene lietali hlavou neuveriteľnou rýchlosťou.
Pevne som sa držala noža. „Nuž čo, keď sa naštvem, aspoň dvoch odrovnám!“ Rozhodla som sa. Neviem aké myšlienky behali hlavou Bubovi. Držal v ruke sekeru a zazeral. Keď prišli až ku nám, zistili sme, že sú to vojaci.
„Dlho ste odolávali...“ Povedal jeden z nich uznanlivo.
„Viac ako pol hodinu sme tu šaškovali, kým sme vás vylákali zo stanu. Mysleli sme, že spíte tak tvrdo, že vás ten hluk ani nepreberie.“ Uškerila som sa.
Pomyslela som si: „Cha, keby ste vy vedeli, že som sa od strachu skoro po...., tak by ste sa tvárili asi oveľa spokojnejšie.“
Začala som sa ksichtiť omnoho sebavedomejšie a nenápadne som odložila nôž nabok.

„Ale diviaka sme hrali dobre, to musíte uznať!“ Povedal ďalší z nich. Uznali sme.
„Kedy ste začali tušiť, že tu čosi nehrá?“ „To tie lietajúce polená...“ vypadlo zo mňa.
„Mysleli sme si to, ale museli sme vás nejako prebrať.“ Chechtali sa.
Padol mi balvan zo srdca. Zapálili si cigaretky a usadili sa okolo ohňa. Troška ľutovali, že nemáme nič vypiť, ale aj tak sme si celkom dobre pohovorili o bicykloch, o tom kam plánujeme ísť (vtedy sme ešte mali pláááánov, ajajáááj!). Povedali nám, že oni tu majú čosi ako vysunuté pracovisko, hliadku a nudia sa ako psy. Kultúra žiadna a keď večer pri pochôdzke zistili, že si staviame stan, nedalo im to a chceli nás troška postrašiť. Žiaľ, nevyšlo im to podľa predstáv, povedali sklamane. Vraj sme sa ani veľmi nepreľakli.
„No to si len vy myslíte!“ pomyslela som si pri predstave, aké peklo som pred chvíľou prežívala, ale nedala som na sebe nič znať. Pomaly sa pozviechali a šli späť, na základňu. Konečne sme si ľahli a zaspali.

Ráno som sa zobudila dolámaná, otlačená od kameňov, lebo boli cítiť aj cez karimatku a spacák, ale spokojná, že je konečne ráno, nový deň a slnko svieti. Napriek všetkému som sa s chuťou naraňajkovala, pobalili sme sa a s elánom sme sa pohli vpred, v ústrety približne 10 km dlhej cykloetape. To sme ešte netušili, že bude tak krátka.
Poviete si: „No zbohom, čo sú to za padavky, keď v jeden deň prejdú len 10 km!“
Veď uvidíte! Pokračovali sme ďalej po červenej značke, ako sme si predsavzali. Stúpali sme stále do kopca, resp. tlačili sme bicykle lebo to bol dosť kvalitný stupák. Onedlho sme prešli okolo našich vojačikov, ale nevideli sme ich. Možno ešte sladko spali po včerajšom zdarnom „výmaku“. Sem-tam sme si aj zabicyklovali po schodnejších úsekoch, ale väčšinu dňa sme tlačili bicykle funiac a stonajúc do kopca. Pre zmenu (aby to nebolo také jednotvárne) sa kopce menili na kopčiská a ja som neúnavne a neustále šťavnato nadávala na posratý život, ktorý ma sem zavial, aby sa mi za neviemčo pomstil. Takto sme putovali niekoľko dlhých kilometrov. Myslela som si, že to horšie ani nemôže byť. Mýlila som sa. Zrazu sa vynoril. Týčil sa víťazoslávne do výšky a pohŕdavo pozeral na nás, malých spotených červíkov. Tuším sa volal Čertov kopec a podľa toho aj vyzeral. Zdalo sa mi, že to ani nie je kopec, ale kolmá stena, nekonečne dlhá a neústupná. Dvaja sme tlačili jeden bicykel, kĺzali sme sa nazad, potkýňali sme sa, museli sme zastavovať a oddychovať. Kým sme oba bicykle vytlačili, boli sme odrovnaní a unavení ako kone.
„Toto je štreka pre vola, ktorého by to už tiež dávno zložilo a nie pre jemnú, krehkú žienku ako som ja!“ Brblala som z posledných síl, neschopná už ani nadávať.
Vždy keď som si myslela, že som už na vrchole kopca, zjavil sa ďalší. Ale dočkala som sa zmeny. Na úplnom vrchole sa nachádzali namiesto cesty samé kamene a popadané stromy, takže bolo treba bicykle zas prenášať. „Konečne sme na konci!“ povedala som si šťastne a hrdo, ako keby som práve zdolala nejakú osemtisícovku. Na chvíľu sme zastavili a poobzerali sa. Odfotila som si zátišie s naloženým bicyklom. Nevyniklo to bohvie ako, ale spomienka je to celkom pekná. Aj Buba som si odfotila tesne pred tou kamenistou, zavalenou cestou, ako študuje mapu. Keď som bola doteraz presvedčená o tom, že tlačiť bicykel do kopca je za trest, veľmi rýchlo som zmenila názor. Oveľa horšie bolo udržať bicykel z kopca, kedy som sa odmietla na ňom viezť, nakoľko bol prudký, samý výmoľ, kamene a korene. Sem-tam padnutý strom, cez ktorý som ho musela prenášať.

Takto sme prešli cez Skalnatú a potom už viac-menej na bicykli sme sa dostali k Čermákovi, kde sme odbočili na žltú značku a po nej na Zochovu chatu. Objavili sme tam prírodné kúpalisko, na ktoré sme prišli okolo pol tretej a tam sme zotrvali až do šiestej. Nebola som ochotná v ten deň urobiť naviac ani centimeter. Konečne relax, chvíľa pokoja pre moje ubolené, vyťahané ruky. Okolo šiestej sa začalo povážlivo mračiť a tak sme sa presťahovali asi o pol kilometra vyššie na celkom peknú lúčku pod lesom. Ja som sa potom odobrala dole pre vodu a ešte zavolať tatkovi, že je všetko v poriadku, nech sa nestrachuje. Vzápätí sa strhla búrka. Prečkala som ju v telefónnej búdke. Asi po pol hodine skončila a až potom som sa vybrala nazad k Bubovi. Bol premočený do nitky a práve sa vyzliekal, aby si osušil veci. Ja som bola úplne suchá. Stan bol postavený a všetky veci už boli v ňom. Tomu sa hovorí deľba práce... Založili sme syčiaci oheň, nakoľko drevo bolo vlhké. Bubo opiekol slaninku s cibuľkou a napráskali sme sa ako prasce. Potom ma za trest vyhnal pre pivo. Tak som opäť šmátlila dole, do nejakej miestnej krčmy. A potom zase hore do kopca. Potešila som seba aj Buba pivom značky Smädný mních a onedlho sme zaliezli do spacákov.
Spalo sa celkom dobre, až na to, že som sa neustále šmýkala dole, nakoľko sme spali z kopca. Budila som sa na to, že mám zrolované nohy a ak nechcem aby mi úplne stŕpli, musela som sa zas vyštverať hore a natiahnuť si ich, čo bola celkom zbytočná činnosť, lebo onedlho som bola zas dole. Ráno sme vyšli zo stanu a pozerali sme na namrzenú, zatiahnutú, olovenú oblohu. Bola jednoliato a depresívne sivá. Dážď len visel a každú chvíľu sa mohol spustiť. Rýchlo sme sa najedli, využijúc ešus. Urobili sme si polievku a Bubo si dal aj kávu. Sotva sme dojedli, začalo pršať. Utešovali sme sa tým, že sa čoskoro vyprší a budeme môcť pokračovať v ceste. Nestalo sa tak. Pršalo v kuse až do pol jednej kedy nás to vysedávanie v stane prestalo baviť. Pobalili sme sa a vo vytrvalom daždi sme sa pobrali ďalej.

Dážď neustával a naše vraj vodeodolné šušťáky boli za pár minút premočené. V ceste sme pokračovali cez Doľany, Dolné a Horné Orešany, Smolenice .... až do Vrbového, kam sme sa dopracovali okolo pol ôsmej večer. Odmietla som v tom lejaku stanovať vonku. Ochladilo sa asi na 15’ C. Boli sme kompletne vymrznutí a premočení, nehovoriac o tom, že sme šli po hlavných cestách (zákaz vjazdu pre cyklistov), kadiaľ sa valila spústa áut a hlavne kamiónov a náklaďákov. Možno jeden zo sto vodičov bral na nás ohľad, spomalil a kompletne nás neostriekal. Ostatní sa v tom vyžívali. Nám to bolo už viac-menej jedno. Boli sme aj tak mokrí do nitky, ale cyklotašky sme mali obalené veľkými igelitmi, takže zostali suché tak isto ako aj veci v nich. To sa však nedalo povedať o spacákoch a stane. Každú chvíľu fasovali peknú dávku vody.
Bola to každopádne hororová cesta od začiatku až do konca. Do Vrbového sme prišli takmer za tmy. Keďže som nemienila v žiadnom prípade spať pod holým nebom, pýtala som sa miestnych obyvateľov na adresu nejakej ubytovne (s vidinou možnosti osprchovania sa). Väčšina z nich nás navigovala do hotela, kam sme ale ísť nechceli, nakoľko v takom stave, v akom sme sa nachádzali by nad nami prejavil ľútosť aj bezdomovec a z akéhokoľvek hotela by nás bez mihnutia oka určite vyhnali. Nakoniec nám nejaká dobrá duša ukázala ubytovňu miestneho futbalového klubu, kam sme sa neisto vybrali. Neisto preto, lebo už bolo dosť neskoro a netušili sme, či nás ešte vôbec príjmu. Vošli sme do pomerne veľkého areálu a pristali sme pri ubytovni. Bubo sa príliš neangažoval v hľadaní nocľahu a predstieral, že stráži bicykle, takže som vrazila dnu sama. Vzápätí som to aj oľutovala, lebo práve nejaký milý ujčok dodrhol podlahu, ktorá sa leskla ako zrkadlo. Zo mňa tiekla voda ako z vodníka a tvorili sa za mnou mláky úctyhodných rozmerov. Prešla som asi dva kroky a váhavo som zostala stáť, pozerajúc na milého pána držiaceho metlu a handru.
„Hmm, určite na mňa začne ziapať a vyrazí so mnou dvere.“ Pomyslela som si skľúčene, nechtiac vyrábajúc čoraz väčšiu mláku. Mohla mať priemer asi meter a neustále sa pomaly, ale isto zväčšovala. Starší, milý pán ku mne podišiel a s úsmevom zahlásil:
„Ale nám to dnes pekne prší!“ Zostala som definitívne zarazená stáť na mieste, neschopná pohybu a slova.
„Nech sa páči ďalej, recepcia je tuto za rohom. Asi by ste sa chceli ubytovať, však? Tak, tak, trocha sa nám rozpršalo. Dnes by sa asi neveľmi dobre stanovalo. Tak vás tu pekne vítam... a prajem príjemný pobyt!“ Čosi som zakoktala na poďakovanie a pobrala som sa vyrábať ďalšie mláky. Prečvachtala som sa cez pekný svetlý koberec až na recepciu, kde ma rovnako milo privítala recepčná. Vyjavila som jej moje nehorázne prianie stráviť jednu noc v suchom a čistom prostredí, s možnosťou osprchovania sa, pre dve špinavé osoby a dva špinavé bicykle. Nebol problém. Kým som vypisovala prihlášku na pobyt, rozmýšľala som nad tým, že určite zo mňa už väčšina vody stihla stiecť a keď odídem, iste nebude podo mnou taká veľká mláka ako na chodbe. Samozrejme som sa mýlila. Môj zdroj vody bol pravdepodobne nevyčerpateľný. Už som bola takmer na chodbe, keď som sa otočila a vrátila s ďalšou nemiestnou otázkou. Opýtala som sa, či sa tu nedá niekde v blízkosti dobre najesť (nakoľko mi už tie slaninky a konzervy liezli krkom). Vraj samozrejme! Opäť žiadny problém. Hneď oproti je reštaurácia otvorená až do druhej v noci a keď máme predtým chuť na aperitív, nech sa páči prísť do baru, ktorý sa nachádza priamo v ubytovni. Myslela som si, že ďalší dotaz ju už definitívne dorazí, ale nestalo sa tak. Bola odolná. Opýtala som sa, či si môžeme bicykle vyniesť hore na poschodie do izby, aby sa nám nestratili. No problem! Potešila som ju správou, že sú rovnako mokré a špinavé ako my. Vraj nevadí, veď milý, starší pán to veľmi rád poutiera. Keď som jej povedala, že chodby rada poutieram aj ja, pohoršene sa ohradila, že od toho je tu personál a my sme si predsa už „zaplatili“ za nocľah. Preto je to v úvodzovkách, lebo sa mi suma 150,- Sk za dve osoby, včetne možnosti sprchovania, zdala smiešna. S poďakovaním som sa pobrala za Bubom, stojacim pol centimetra od vchodových dverí, tíško vypúšťajúcim asi poldruhametrovú mláku a tváriacim sa rovnako neisto a skrúšene, ako ja pri vstupe.

Hneď som ho nasmerovala aj s bicyklami do izby. Boli to klasické izby, asi ako v každej ubytovni. Dve postele, stôl, dve stoličky, skriňa, dve police a umývadlo. Na posteliach boli čisto povlečené obliečky. Ako-tak sme sa vybalili a ako prvé sme využili sprchu. Šťastne som pod ňou stála asi pol hodinu a vychutnávala teplú vodu. Vymydlení a konečne čisto a hlavne sucho oblečení sme sa pobrali do baru. Boli v ňom samí športovci. Neviem síce akí, ale všetci sa vyznačovali veľmi peknou vyšportovanou postavou a športovým odevom. Objednali sme si kávu a Bubo samozrejme aj pivo (alebo žeby aj ja?... Nooo už si nespomínam...). Dážď neustával. Rozprávali sme sa s Bubom, čo ďalej podnikneme. Podľa predpovede malo pršať aj na druhý deň, malo byť aj rovnako chladno, ale už sa poobede malo začať vyjasňovať. Dohodli sme sa, že pôjdeme na bicykloch do Nového Mesta nad Váhom, tam ich naložíme na vlak a odvezieme sa do Žiliny. Odtiaľ opäť na bicykloch pôjdeme do Strečna, navštíviť môjho známeho chovateľa psov, od ktorého som mala aj svoju šeltiu. Dlho sme sa nevideli a chceli sme pospomínať na staré časy a poprezerať si jeho psov, ktorí mu medzitým pribudli. Veď pršať snáď už nebude a cestou nejako doschneme. Po tejto „bojovej porade“ sme sa spokojne pobrali do reštaurácie na večeru. Rovnako spokojne sme potom s plným bruchom, príjemne unavení padli do postele a vzápätí zhasli. Spali sme zdravým a tuhým spánkom asi 20 minút, kým nás o polnoci nezobudila jačiaca diskotéka v technorytme, odohrávajúca sa asi 5 metrov od nás, v tej istej reštaurácii, v ktorej sme večerali. Vrieskanie techna, snúbiaceho sa s revom, hysterickým jačaním a rehotom miestnych pubertiačok nás „obšťastňovalo“ asi do 4:00 hod., kedy konečne tento neznesiteľný, ušitrhajúci kravál skončil.
Ticho, ktoré potom nastalo, bolo ohlušujúce. Zdalo sa mi to neuveriteľné a pomyslela som si, že mi určite praskli ušné bubienky a tak som si ihneď chcela preskúšať ich funkčnosť. Nenapadlo ma nič inteligentnejšie, než blbá otázka adresovaná Bubovi:
„Spíš?...“ Rovnako ‘na úrovni’ sa ozvalo:
„Áno, už 4 hodiny!..“ a vzápätí zaznela výčitka:
„Koho to bol blbý nápad spať na ubytovni? V stane sme už mohli o tomto čase dávno chrápať!“ Sladko som oponovala: “Nezabudni, že náš stan nemá zdvojené švy, takže pri takejto obleve by to v ňom čvachtalo skôr, ako by si ho stihol rozbaliť a postaviť. Radšej budem spať v rámuse, ale v SUCHU!“
Pár sekúnd na to sme zaspali. O siedmej bol budíček, pretože sa bolo treba pobaliť, všetko zniesť dole ku vchodu, ale predtým sa hlavne poriadne naraňajkovať. O deviatej sme museli odovzdať izbu.

Nepoviem asi nič nové, keď vám oznámim, že ráno nás vítalo opäť výdatným dažďom. Tých cca 25 km, ktoré nás delili od Nového mesta nad Váhom sme nejako preplávali na bicykloch. Ja som ešte medzitým šikovne stihla rupnúť do „inkognito“ mláky.
Že aká to je? Vysvitlo, že to nebola mláka, iba sa tak tvárila, ale poriadna jama, zaliata vodou, čakajúca na svoju obeť. Stala som sa ňou ja, či skôr odpružená vidla na mojom bicykli. Hlboká bola dosť, lebo šupa to veru bola parádna a takmer som preletela cez riaditká, no podarilo sa mi nejakým zázrakom udržať sa na bicykli a prejsť to. Zdanlivo sa môjmu bicyklu nič nestalo, ale odvtedy mi moja predná vidlička pri rýchlostiach okolo 23-25 km/h, tak nejak smiešne vrzgoce.
V Novom Meste sme seba aj bicykle vyložili na rýchlik a takto „nedôstojne“ sme sa odviezli do upršanej, vetristej a chladnej Žiliny. Z nej je to do Strečna len 13 km, ktoré nám vtedy pripadali nekonečné, lebo sme šli po veľmi frekventovanej ceste. Toľko nákladiakov a kamiónov pokope som ešte nezažila. Sprchovali nás vzorne. Asi v polovici cesty začalo v protismere prudko brzdiť nejaké auto. Viac-menej som ho ignorovala a šliapala som rovnomerne ďalej za Bubom.
Auto so škripotom zastalo pri krajnici a vyrútil sa z neho náš takmer dvojmetrový strečniansky kamarát, ku ktorému sme práve šli. Prekľučkoval odvážne medzi kamiónmi a ponáhľal sa so širokým úsmevom ku nám. Dvere na aute nechal otvorené, motor bežal...
„Zuza, Zuzááááá! Ahóóój, čaute! Idem len na chvíľu do Žiliny čosi vybaviť a hneď som späť...
Ale mama je doma a čaká vás!“ Povedal celý šťastný a mokol ďalej. Veľmi zlatý chlapec je to! Kývli sme dychčiac, že berieme na vedomie a optimisticky sme sa rozišli každý iným smerom.
Neviem ako je riešené číslovanie domov v Strečne, ale na jeho ulici sú čísla úplne nezmyselne poprehadzované. Vždy sa mi tam podarí úspešne zablúdiť. Chvíľku mi trvalo kým som sa zorientovala a našla tú správnu ulicu a potom nastalo pracné hľadanie domu. Ich ulica nie je pokrytá asfaltom, čo za suchého počasia vôbec nie je na závadu. Lenže po dlhých dažďoch bola cesta výdatne premočená, s nekonečným množstvom mlák.
Samozrejme som splietla číslo domu a tak sme hľadali nesprávne a ani po druhom prejdení ulice sme ho nenašli. Zato sme nechtiac využili možnosť dôkladného obalenia seba aj bicyklov parádnym nánosom bahna. Našťastie šla okolo nejaká pani, ktorá nás usmernila. S takto vylepšeným imidžom sme konečne zazvonili pri správnom dome. Chvíľku sme čakali a navzájom sme sa obzerali, rozmýšľajúc o tom, že domáci musia mať „obrovskú“ radosť z takejto návštevy. Dvaja spotení a zmoknutí baheňáci so špinavými bicyklami a raziacimi batohmi si prídu a dokonale aj keď nechtiac umažú všetko, kam sa len pohnú. Začínali sme ľutovať, že sme sa tam vôbec vybrali, ale kto mohol tušiť, že bude stále liať.
Mamička sa síce zatvárila trošku zhrozene, ale statočne nás pozvala ďalej. Bicykle sme odložili do garáže, cyklobatohy s našimi vecami do kúpeľne, kam sme po chvíli s obrovskou radosťou zamierili aj my a dôkladne sme sa vykúpali a konečne obliekli do posledných suchých a čistých vecí. Hneď sme sa cítili príjemnejšie. Čoskoro sa podľa sľubu dostavil aj náš kamarát a tak sme sa nerušene mohli rozprávať až do neskorého večera. Teplo, milá atmosféra a príjemné prostredie nás začali uspávať a tak sme sa uložili do navoňaných perín ku sladkému a KONEČNE ničím nerušenému spánku, za čo som bola nekonečne vďačná.

Asi vás sklamem, ale ráno nepršalo. Obloha síce aj naďalej zostala zamračená a na to, že bol júl, bola slušná zima. Po raňajkách sme šli na prehliadku psov. Postupovali sme od šteniatok až k dospelým psom. Čo to som si nafotila a v tom fotografickom zápale som takmer spadla do jazierka, ktoré som si nestihla všimnúť. Na jeho mieste zvykol predtým postávať strom s lavičkou, ale už to bolo zrušené.
Potom sme si boli pozrieť strečniansky hrad, ktorý je konečne už pekne zrenovovaný, chvíľku sme pobudli pri Váhu a po obede sme sa srdečne rozlúčili a vybrali do Žiliny, odkiaľ sme odcestovali opäť rýchlikom do upršanej Bratislavy. Čo dodať na záver? Asi len toľko, že keby počasie dovolilo, určite by som vám opísala oveľa zaujímavejší cyklovýlet. Ale nesťažujem sa. Nebolo zle. Len tých najazdených kilometrov bolo žalostne málo.