Drásal 2002

Týždeň som si poležal v nemocnici a termín (Drásalu) sa blížil. Na prípravu mi tak ostal v podstate necelý mesiac. Navyše sa mi do toho vmontoval patričný stres z novej roboty. Naučiť sa rýchlo robiť s novým programom a dokončiť prácu, ktorá týždňovým pobytom v nemocnici dostala sklz. Takže naháňať kondičku som mohol začať až v polovičke mesiaca a aj to len na cesťáku, lebo do terénu s obviazanou rukou sa mi veľmi nechcelo. Týždeň pred týmto cyklomaratónom, som ešte s (Jurom M.) a Tomášom absolvoval menšiu generálku v (Karpatoch). Juro sa obával, že budem na neho nadávať ako pohan za ten kopcovitý výlet. Až odjazdený Drásal ukáže, že by som si jazyk iba zbytočne dral.

Jednoznačne som nechcel ísť sám. Zas sa vydrbem a kto ma potom odvezie? Teda priorita číslo jedna. Lámal som koho sa dalo ale buď boli na dovolenkách alebo sa zbytok zbabelo vyhovoril. Sraľovia a zradci. :-)
Nakoniec som prehovoril nášho "zatiaľ nehrajúceho prezidenta klubu" ako honosne označujeme môjho tatka. Aspoň si urobí malý výlet v ČR. V piatok som sa doobeda poistil cez internet a o pol štvrtej poobede sme vyrazili do Holešova, za tým ujom Drásalom, lebo v sobotu sa už nedá prihlásiť ani prezentovať.
Na diaľnici som si pôvodne myslel, že diaľničná známka sa od hraníc po prvú odbočku nevyžaduje. Prdlajs, vyžaduje. No čo už, trošku drahých tých 5 kilometrov po diaľnici kým sme odbočili na Uherské Hradišťe. Potiaľ som cestu poznal, ako sme hrali minulý rok hokejový turnaj. Odtiaľ už navigoval aj tatko. Celou cestou ako sme prešli cez hranice som míňal samých bikerov. Skoro ako v Číne. Samí cyklisti na hlavnej ceste. To som na Slovensku ešte nevidel. V takýchto hojných počtoch teda nie.

Do Holešova sme dorazili o pol ôsmej večer. Miesto prezentácie sme našli prakticky okamžite. Smerom od Hulína furt po hlavnej a pozerať napravo po kine Svět. Bol tam obrovský plagát a hlavne sa tam potulovali mraky bikerov. Chytro som prezentoval, zaplatil. Ešteže ma jeden z maníkov za počítačom, čo vyzeral ako ťažký hacker upozornil, že najprv musím zaplatiť a až potom ma môže kopnúť do kompu. Zaplatil som, hacker nechcel veriť, že som v kategórii 30-39 ale nakoniec si dal povedať. Potom som dostal tašku s číslom a ostatnými vecičkami. Letáčiky, časopis, fľaša, čelenka, karbosnack, tričko a zopár tuzexových bonov čo im tu možno hovoria drásaly. :-). Za to som si mohol v bufete v cieli kúpiť nejakú sváču alebo pi(ti)vo. Odtiaľ sme sa presunuli do cieľa kde je kemp. Je to za dedinou Žopy. Tam sme sa vybalili, rozbalili stan a rozhliadali sa naokolo. Zložil som bike a vyskúšal ako ide. Rozumoval som nad plášťami. Nechám pôvodnú zostavu alebo nahodim dozadu traktoráky? Na nete strašili, že bude blato. Nakoniec som to nechal tak ako je. Vzadu Micheliny a vpredu Speedmaxy. Bike ma však dosť nepríjemne prekvapil. Dal som ho minulý týždeň do servisu lebo už bol dosť rozhrkaný. Pri tej príležitosti aj nahodená nová reťaz. No a práve reťaz robila psie kusy keď mi nedovolila používať stredné prevody. Stačí väčší kopček a reťaz strieľala ako bláznivá. Kua. Už 1-3 blbla. 2-3 strielala úplne samozrejme. No spánombohom, hádam tá reťaz sadne čím skôr.

Ráno som sa zobudil už o pol piatej. Veľmi mi to nevadilo. Aj z ostatných stanov už vyliezali ospalé hlavy. Pomaly sa treba dať do pucu, najesť sa, zbaliť stan, spacáky a nahodiť do auta. Vravím tatkovi, že som nervózny. Moc toho tento mesiac najazdeného nemám. V podstate som začal po návrate z nemocnice trénovať až niekedy 17 júna. Aj to len na cesťáku a nie hneď naostro. Na horák som nasadol vlastne toť, pred týždňom. 29. júla. Tatko na mňa pozrie, reku z čoho som nervózny. Nejako to zahovorím, veď keď už som tu, tak to odjazdím. Natrel som sa opaľovacím krémom, vyzeralo na slnečné počasie. Ale fúkal chladnejší vzduch, tak som si na krátky dres nahodil aj jarný s dlhými rukávmi. Dozadu foťák, náhradné baterky na GPS, nejaké cukríky a môžme vyraziť na štart. Škoda, že sa tam ide dolekopcom, tak som sa ani nezahrial šliapaním. To som si mohol ušetriť. Dnes sa našliapem vrchovato a do sýtosti.

Štart sa konal v centre Holešova. Všade mraky ľudí, bikerov, policajtov, usporiadateľov. Toto mesto žije dnes Drásalom. V prvom rošte na štarte stoja asi nejakí namakanci alebo čo a ja nie som žiadny geroj, tak som išiel pekne dozadu. Opakujem si, že od štartu nezávisí celkové umiestnenie. To sa bude profilovať viacmenej až v druhej polovici trate. Pofotil som čo ma napadlo a presne o 7:45 výstrel asi z dela a bolo odštartované.
Holešovom sme prefrčali ako hromada kobyliek neuveriteľne rýchlo. Šliapem si úplne v pohode, nikam sa neplaším. Treba sa zahriať. Nenechávam sa strhnúť bikermi, čo ma v húfoch obiehajú. Hlavne sa nesplašiť - opakujem si. Práve ideme okolo kempu, tatko ma povzbudzuje a ja v pokoji hare krišnu odpovedám klídek. Je to len taký malý výlet, o chvíľu som naspäť. :-)
Hneď prvý vážnejší kopček už tlačíme. Zase sa dopredu napchali nejakí amatéri ktorí pri prvom vážnejšom kúsku kopčeka hneď zosadajú a tým brzdia tých, čo by im to nerobilo problémy. Prvý tiahly stupák mi stúpavým profilom dosť pripomínal slávny stupák na Duchonke. Je však zaujímavé, že žiadne výraznejšie hrudy bikerov nevznikali. Dlhý had až po vrchol stúpania. Strašne dlho šliapeme. Potom prišiel rozhrkaný zjazd. Obiehali ma v ňom onakvejší blázni. Ja som išiel radšej opatrne a tou lepšou stopou. Koniec zjazdu a vchádzame do dediny Rusava. Perfektný asfalt, všade po ceste naokolo mraky ľudí. Pred barákmi za plotom domáci, tiež sa pozerajú. Každý má tuším v pretekoch svojho koňa. Len počujem ako stále niekoho zdravia. Začínam si pripadať ako na Tour de France. :-) Robím záber a pijem. O chvíľu sa cesta skrúca doľava do kopca. Uff. Vyzerá to divoko. Otvára sa terén a v kopčisku vidím, že podaktorí už tlačia. Čo to vidím, prvá roztrhnutá reťaz. Zatiaľ je to v pohode. Šliapem 1-2 a myslím na reťaz kedy asi sadne. Zatiaľ skáče. Konečne vchádzame do lesa. Ideme smerom na Hostýn. Dosť zaujímavý zjazd. Idem za nejakou bikerkou v modrom s kamelbakom. Vyzerá, že to na biku vie. Ide celkom spoľahlivo v zjazde a včas uhýba zjazdárskym bláznom. Pridal som sa k ním aj ja a obehol som ju. Križujeme asfaltku, policajti tam zastavili dopravu. Len očkom vidím, že už tam stojí autobus a auto z druhej strany. Zjazd sa nakoniec umravnil, je tu Chvalčov. Po ľavej strane pekné kaskády bystriny Bystrička. Vyzeralo to pekne ale počas jazdy sa mi to dosť blbo fotí. Zastavovať nechcem kvôli strate tempa. Bystričku prekračujeme a ideme znovu do lesa. Prvá kontrola. Chlapík diktuje čísla a čudujem sa, že to stíha. Znovu pekný a prijateľný stupák. Navyše už po dvoch kopcoch sa už pole dosť natiahlo takže už nie je tlačenica ale tvoria sa také skupinky približne rovnako výkonnostných bikerov. Mám dojem, že som v dosť rýchlej aj keď to podľa tempa nevyzerá. Títo nikde netlačia. Šak ani ja né. :-) Ďalšie foto a šliapeme ďalej. Križujeme asfaltku a lesná cesta sa výrazne mení. Sú v nej mláčky riadne smradľavého blata preto ho obchádzam koľko sa len dá. Umravnilo sa to a pomaly sa dostávam na jeden z najvyšších kopcov maratónu Tesák.
Všimol som si, že je to zrejme obľúbený vrchol aj pre "silničáře". Obdaleč znudene postávajúci saniťáci. Tých by som skôr čakal niekde pod kopcom, lebo zjazdy sú tu naozaj príšerné a vytrasené. :-) Nie všetky samozrejme. Vymieňam baterku na GPS. Tie baterky museli byť asi vybité alebo čo lebo už po hodine a pol boli vybité. Kua. Hodím do seba chleba so salámou, cibuľový chlieb som sa neodvážil a ani jablká. Tak teda ešte banán, horalku a dva poháre nenormálne hustého, chutného jonťáku. Mňam. Je 10:50 a vyrážam k najvyššiemu bodu maratónu Kelčský Javorník.

Stúpanie je celkom prijateľné. Reťaz strieľa ďalej. Párkrát som vyskúšal 2-3 zo sedla a div som neprišiel o gule ako sa mi zrazu pretočila. Ešteže aspon prevod 2-2 neskáče. Ale to sa nedá celkom dobre ísť zo sedla. Mám fasa vyhliadky. Buď si dnes totálne odfajčím rozkrok na sedle a pidlikať sa do kopcov na 1-2 alebo sa zničím tlačením biku. Zatiaľ ma však prdel nebolí a šliapem biednych 1-3 hoci tiež nie bez strieľania. Kopec sa končí a nasleduje ostrý zjazd a dostávame sa na dosť zlý chodník hore. Samé šutre a haluze. Toto sa nedá šliapať, vravím si po chvíli a zoskakujem tiež. Aj kvôli tomu, že biker predo mnou neuhol. Zrejme nepredpokladal, že by to niekto vládal vyšliapať až hore.
\"Kamaráde, by si sa divil, ešte vládzem. :-)\"
Pod vrcholom by som musel chtiac-nechtiac zoskočiť aj tak. Komusi tu rupla reťaz. Tu by už pomohla len horolezecká výstroj. Nejako sa tam vyteperím a spolu s dvoma bikermi tam odfukujeme a logáme z fliaš. Odfotím ich a po chvíli makám dole. Samé ostré šutre, idem opatrne. Niekto tu lepí defekt. Týmto pomalým tempom sa po chrbáte dostávame na Kelčský Javorník. Foto a chytro sa nalogať na občerstvovačke.

11:40 - Spúšťam sa dole príšernou lesnou cestou dole. Šmarjá, také šutre na lesnej ceste som ešte nejazdil. Normálne by som povedal makadamové kamienky ale toto boli šutriská akurát na nejakú dobrú protištátnu demonštráciu. Uff.
"Nedostať defekt - nedostať defekt - nedo......"
Prešiel som na lesnú cestičku ktorá bola ešte strašnejšia. Dobehol som na nej síce skupinku predo mnou, ale ak tu niekto dnes nestrúhol tigra tak odpadnem od prekvapenia. Vysoko technický zjazd. Podľa mňa veľa bikerov tento chodník schádzali peši. Mať tak celopéro, rozmýšľam, už ma začínajú bolieť ruky z toho. Kde je tu najbližší asfalt, sakra?
No sláva, ako na zavolanie. V ostrom uhle zatáčame dole doľava, do dediny Rajnochovice. Odtiaľ znovu do lesa. O chvíľu sa dostávam na nechutne podmočený trávnatý stupák. Šliapať by sa aj dalo ale mi preklzuje zadné koleso a odklzuje predné. Zoskakujem preto a až na vrchol stúpam peši. Vypečená, vysušená lúka, trochu sa mi prečistia gumy. Ani sa nenazdám, a je tu tretia malá občerstvovačka. Prvýkrát mi tu blbne foťák. Nechce fotiť. Vypínam a znovu zapínam. Super, funguje. Bikerov už je tu pomenej ako na Tesáku. Znovu vyglgám a doplním pitivo. Kúsok oproti chlascú domáci pívo a čumia na nás.
Ideme teraz dole, chvíľu hore a dlho mierne dole. Predo mnou si to hasí mladé chalanisko. Pod sedlom má zavesenú kapsu s náhradnou dušou. Hompáľa sa mu to ako psovi vajcia. Vyzerá to veľmi smiešne. Slnko už začína pražiť a tak si na lúke konečne dávam dole žltý dres s dlhými rukávmi a chrúmem pritom banán. Po ľavej strane dole vidím Valašské Meziříčí. Potom pokračujem v zjazde až do Jarcovej. Tam je znovu občerstvovačka. Teraz veľká. Dávam si dva chleby, dolievam flaši a sebe jonťák. Už som unavený. Dosť. Aspoň ma hreje pri sedení v tráve, že už mám najťažšie za sebou. Aspoň podľa výškového profilu. Keď som si už akotak posedel, odpočinul, vysadol na bike a šiel. Táto asfaltka je balzam na moje ruky, chrbát a prdel. Idem dlho dlho za dvojicou bikerov po rovine, asfaltke. Aj rozmýšlam, či sa na nich nezavesím a neschovám sa proti vetru za nimi. Ale vidím, že aj oni majú toho dosť a tiež šlapú tak v kľude. Blížime sa k nejakej hlavnej asfaltke, dvaja chalani dávajú pozor na ceste a usmerňujú nás na ďalšiu vedľajšiu cestu. Naštastie stále po rovine. Aspoň môžem oddychovať ďalej. Za mnou sa zavesil nejaký chytrák a myslel si, že sa zadarmo povozí v mojom závetrí. Keď pochopil, že o ňom viem a nabral trochu síl, predbehol ma a zavesil sa za tými dvoma, ktorých mám na dostrel. Blížime sa k zmene smeru. Samozrejme že sa ide do kopca. Aspoň že ten asfalt nám nechali. :-).
Šliapem v utrpiteľskom tempe hore, slnko už naplno praží, naokolo lúka, kopec strmý ako sviňa, asfaltka sa štverá hore, miestami priam v neregulérnom sklone. Ako sa podarilo cestárom urobiť túto asfaltku? Že im to pri stavaní tej cesty nestiekol ten asfalt kamsi dole. Hore čakajú nejakí motorkári na svojich kamošov. Asfaltka sa zrovnáva, konečne si môžem vydýchnuť a pokračovať ďalej. No né, už zase je tu občerstvovačka. Prženský vrch. To je super, občerstvovačka na každom kroku. Táto mi prišla náramne vhod. Aj vravím tej slečne čo podáva pohár, že som sa na tomto kopci skoro uvaril. Logám jeden pohár a hneď si pýtam aj druhý. Keď ho dopijem, vyrážam ďalej. Tentoraz po lese. Po chladnom lese. Konečne sa preberám. Ľavé koleno mi akosi chytá tik alebo čo. Mám pocit, že chytím kŕč ak s tým rýchlo niečo neurobím. Skúšam teda nohu trošku odľahčiť. Zatiaľ sa mi ide dobre. Som unavený ale našťastie nohy ťahajú, nohy vládzu. Len nechápem, prečo som ja ako taký unavený. Hlavne chrbát, ruky a ramená. Kua, šak hrám hokej, tak by som mal mať nejakú kondičku v rukách. Našťastie sa teraz jazdí v lese a cesta je dosť vyrovnaná. Čoraz viac však pociťujem zúfalstvo pri stredných prevodoch. Stále nemôžem ťahať stredné prevody. Sú tu mierné hupáky stačí len chvíľu šliapať na stredných a kopček by som ľahko v rýchlosti vyšiel. Namiesto toho musím dojazdiť až spomalím a nahodiť 1-2. Čert aby to vzal. Takto som už postrácal kopu energie. Na GPS vidím, že sa blížime k už prejdenej trati. Som zvedavý, či náhodou nepôjdeme po tej istej ceste hore.
Napájam sa na asfaltku, skupinka turistov ma povzbudzuje, deti natŕčajú ruky, aby som im ťapol. Až potom som si uvedomil, že som im mohol dať aspoň horalku keď už nevládzem jesť. Čo už, asi sa mi už aj mozog varí.
Šliapem do kopca, nohy ťahajú a pomaly dobieham trápiaceho sa bikera. Máme toho už všetci po krk. Je to vidieť. Už sa ani v zjazdoch tak zúrivo nepredbiehame ako na začiatku. Schádzame z asfaltky a ideme krásnym lesom na Troják. Tento terén mi dosť pripomína jazdenie na Babu. Takže sa dostávam do tempa a stredné prevody konečne môžu pomôcť. Najma ak sa nešliape do prudšieho kopčeka. Na niektorých miestach musíme potlačiť bike lebo povrch je dosť vymlátený a ani síl už nie je nazvyš. Konečne klesáme. Dostávam sa na asfaltku na hrebeni a moje Micheliny majú možnosť vyniknúť. Švihám si to po hrebeňovej asfaltke maximálkou koľko sa dá, predbehol som pomalšieho a pozrel si tacháč, koľko som vytiahol. Rekord z nejakého predchádzajúceho poľného zjazdu 54 kilometrov padol a nahradil ho 63 km/h. Na moju váhu je to celkom dosť. Ani som sa nenazdal a je tu Troják. Veľká občerstvovačka. Servis bikov, kopu žrádla, cibuľové, chleby, pagáčiky, chlieb so syrom, salámou, pomaranče, kekse a samozrejme jonťáky a čistá voda. Únava je vidieť na všetkých ale napriek tomu majú dobrú náladu. Aj tu je kopa ľudí ako čakajú na svojich bikerov. Foťáky, kamery, huriavk. Rozprávam sa s nablízku stojacim bikerom, či je dnes väčší problém trasa alebo slnko. Vyzerá to tak, že slnko je dnes najväčší nepriateľ. Ale zase, chceli by sme radšej blato?
15:15 - Dal som si rožok so salámou, celý pomaranč, jonťák a pobral sa ďalej. Križujem cestu, policajt reguluje dopravu a o chvíľu znovu šliapem po hrebeni do kopca po penetrovanom asfalte. Na vrchole mi začína byť zle. Asi štrajkuje žalúdok. Ani sa nečudujem, veľmi som doteraz teda nejedol, aspoň že piť mi chutí. Zastavil som teda a chvíľu si odpočinul. Trošku to pomohlo a pokračoval som ďalej. Znovu ten istý terén čo pred Trojákom akurát ostrých kopčekov pribudlo. Stále je to však skvelý terén. Len keby som vládal. :-(. Dolekopček a zdiaľky vidím zase prudké stúpanie. V besiedke povedľa sedia starší turisti a kochajú sa bikermi. Nedá mi a zavolám na nich, čo tu len tak sedia, čo aspoň hríby nezbierajú. :-)
"Nééésúúú" kričí mi babka a smeje sa. Ešte voľačo hovorí ale už som jej nerozumel lebo som bol hodný kus ďalej. Kruci, zase prudký stupák. Dobieham pár turistov a doberajú si ma pri tlačení biku. Na vrchol dorážame spoločne a jeden z nich ma poriadne roztlačí. Keď vravím poriadne, tak poriadne. Chvíľu som na tom vrchole nemusel šliapať. Kua, miestni valasi teda majú silu. Kúsok zjazdu a je tu ďalšia občerstvovačka. Hrozienka, pagáčiky, soľ a jonťáky. Vedľa biker si práve dáva štipku soli do úst a chystá si dať zrejme ešte jeden zob. Beriem celú misku so soľou a posunkom mu naznačujem, aby otvoril ústa.
"Nééé, tolik nepotřebuju" smejeme sa.
Bikerov je tu už pomenej. Ani ja sa tu veľmi nezdržujem a idem ďalej. Po asfaltke dole. Na asfaltke je nakreslený výkričník aby sme si dávali pozor na auto. A že som si teda dával. Dojazdil som ku križovatke, policajt či kto tam reguluje dopravu a smerujú ma doľava. Asi sme v nejakej turistickej oblasti. Chatky, autá, turisti. Po rovine sa mi ide celkom dobre. Moc nevládzem. Nohám odchádza šťava a mám dojem, že na vine je fakt, že sa mi práve varia gule. Asi by som mal prejsť na plán bé. Pred rokom to na dovolenke zabralo, možno to zaberie aj teraz. Len kde teraz nájdem nejaký potok. Odbočujeme doprava do lesa. V zákrute nejaká pani kričí hore na deti, aby si pripravili vedrá a poliali vyčerpaných bikerov. Tí dvaja predo mnou dostávajú tučné dávky na krk. Aj mne by jednu chrstli ale odmietam to. Mám na chrbte foťák a nerád by som si ho odfajčil. Chlapec je prekvapený ale poslúchne. Šliapem ďalej a obzerám sa. V miernej zákrute vidím, že tu tečie nejaký potôčik. Skôr také čúrky. Nevadí, ak nechcem dnes vajcia natvrdo, musí stačiť aj to. zleziem dole, vyzlečiem sa a sadám do vody. Jéééééj, dokelu, škoda že nie je viac vody. Určite by som tam vopchal všetky nohy. No, vytešil som sa, uvidíme, jak to pomohlo. Znovu sa obliekam a ideme hore. Sklon kopca sa nezmenil a tak šliapem ďalej. Bikerov je veľmi málo. Sem tam niekoho vidieť. Žiadny had ako na začiatku. No pochopiteľne, nie? :-)

Prdel akotak drží ale cítim, že aj nohám by táto kúpeľ prospela. Nevládzem šliapať. Fotiť som už prestal dávno. Šetrím energiou kde sa dá. O chvíľu sa bezvládne zvalím do trávy a oddychujem. To snáď nie je možné. Čo to dnes nedojazdím? Som vyčerpaný ako už dávno nie. Už mi je všetko jedno. Limit, ktorý som si na začiatku predsavzal mi práve vypršal a do cieľa je to asi 20 kilákov. Vydýchal som sa, nejako sa prebral. Aspoň to nejako dojazdím.
Ide okolo starší bradatý biker v zelenom, za ním bikerka v modrom, ktorú som urobil ešte kdesi na začiatku. Ide ako stroj. Božemôj, je to so mnou zlé. Idem za nimi a odovzdane prijímam to ich pidlitempo. Vlečieme sa do mierneho kopčeka ktorý by som na začiatku pretekov s dobrým bikom úplne v pohode ťahal na stredných prevodoch. Teraz pomaličky 1-1 maximálne 1-2 aj to iba chvíľu. :-) Našťastie sa chytám tempa a vyzerá to, že mi to prospieva. Takto pomaličky obiehame tlačiacich bikerov. Na tomto miernom kopci tlačia. Už mi tí Drásalovci lezú na nervy s tými kopcami. Do ľavého kolena ma chytajú kŕče. Ježišmárja, teraz už ale naozaj. Skúšam trošku natiahnúť nohu a spraviť trošku strečing. Párkrát som to zopakoval a zdá sa, že to zabralo. Konečne máme vrchol za sebou a zjazdujeme dole po fantastickej lesnej asfaltke. Božemôj, to je balzam. Idem si po hladučkom asfaltíku a jachám za nimi. Vetrám sa ako sa len dá a kde sa len dá. :-) Keby som chcel, tak ich oboch predbehnem lebo mám lepší dezén a dobieham ich aj bez šliapania. Nechám to však tak, preukázali mi veľkú službu, keď ma vytiahli hore. Takže idem stále za nimi. Dlho táto balada netrvala a znovu lesný trasák. Zvážnicový ostrý zjazd. Hóóóódne mi lepilo. Len tu kdesi neskydnúť. Zjazdom sme sa dostali na ďalšie turistické miesto. Nejaký rybník alebo čo. Horní Ves. Ľudia sa tu kúpu a lačne po nich pozerám. Veľká občerstvovačka. To snáď nie je možné, už by mohli medzi tie občerstvovačky vsunúť občas aj cieľ. Na GPS je cieľ vzdialený, no možno takých 8 kilometrov vzduchom.
Slečna mi na občerstvovačke ponúka pagáče, jablká všetko možné. Dávam si oškvarkový chlieb a sťažujem sa jej, že som taký unavený, že už ani jesť nevládzem. Na dôkaz jej ukazujem dva banány v ľavom vrecku a dve horalky vo vrecku pravom, ktoré som doteraz nezjedol. Zasmiala sa a trošku ma povzbudila. Práve dorazil nejaký biker, ktorého sme nedávno míňali. Kríval a držal si ruku. No, na to aký bol doudieraný, sa čudujem, že si držal len tú ruku. Obidva lakte mal ošmirgľované a oboje predkolenia tiež. Dávajú mu sprej a nech sa obslúži sám. Strekol na jedno koleno a mal čo robiť so sebaovládaním. A to ešte ani nezačal. :-) Na občerstvovačke ho povzbudzujú a držia mu palce. Bikerka v modrom, všimol som si číslo 512 už svižne odišla, bradatý ostáva. Ja ešte dojem chlieb a pomaly pôjdem tiež. Tá baba má na mňa nejaký pozitívny vplyv alebo čo. Skúsim ju potom dobehnúť a zavesím sa na ňu. Bradatý už ide a po chvíli aj ja. Predo mňa sa dostala iná baba s presoleným body cyklodresom. Tá vyzerá, že ešte má nejaké sily. Pomaly sa mi vzďaluje. Kua. No čo už, nemám na ňu. :-)

Ideme lesným terénom a vychádzame na asfaltku. Takú peknú prijateľnú cyklojazdu smerom hore. Konečne si chytám vlastné tempo a som prekvapený, že si ho vytrvalo držím. Slnko stále pečie ako divé. V diaľke vidím bikerku v modrom, asi to prepálila, lebo zase klesla na pidli prevody a predbehla ju aj tá s tym body cyklodresom. Dobieham ju a predbieham, lapám dych ale nepoľavujem. Len preboha nestratiť tempo. Predbieham ďalších dvoch. Stupák je nenormálne dlhý, strašne pomaly to odsýpa. Dobieham aj bradatého. Máme toho všetci plné zuby. Asfaltka pokračuje hore po ľavej strane nejakého kopca a kuasakra, zase občerstvovačka. :-) Som rozhodnutý sa na to vyprdnúť, hlavne nech si udržím strojové tempo. Baba pri stánku mi ukazuje zmenu smeru. Skoro som zletel z biku. Z toho stúpania do ešte väčšieho na lúku. Keby som vládal nadávať, to by bolo. :-) Logám jonťák a dávam si trošku hrozienok, no hádam to zaberie. Znovu šliapem hore. Tam sa vytešuje nejaký fotograf na zničených bikeroch a fotí jedna radosť. Trošku vyššie vidím bikerku s body. Fíha, možno ju dobehnem. Na vrchu som ju dobehol aj s jedným bikerom. Terén je tu hodne technický, žiadna nuda. Mláky, mláčky, obchádzky. No dúfam, že títo vedia jazdiť na blate a nebudú robiť hovadiny ako drbo na Duchonke. Namôjdušu, vedia. Som dokonca prekvapený, ako dobre zvládajú čoraz technickejší terén. Kua, teraz tu to už vyzerá, akoby tú lesnú cestu niekto oral. Absolútne neprejazdná lesná cesta. Fakt. Toto som ešte nejazdil. Posadiť si tak babu na klin a spustiť sa dole.
"Klid zlato, jenom relaxuj, Drásal obstará vše za nás."
Vychádzam s oboma na zvážnicu. Na GPS vidím, že cieľ už nie je ďaleko. Zaberám a obchádzam ich. Sú tiež riadne vyčerpaní. Ani dole kopcom už nevlázdu šliapať. Rozbieham sa a pálim dole. O chvíľu zisťujem, že tadiaľto sme išli hore a úplne púšťam brzdy. Ešte kontrolný pohľad dozadu, či niekoho nebudem brzdiť a jupíííí dole. Vietor mi fičí a hučí okolo helmy a furt rozmýšľam, či som cestou hore nemusel zdolávať nejaký výmoľ alebo čo. Lesná cesta je prázdna, svištím dole s úplne vylízaným mozgom. Ešteže mám strach sa čo len na chvíľu kuknúť na tacháč. Sekunda hore dole a dvadsať metrov v prdeli. Oči na stopkách, hučím ako blázon a v zlomku sekundy spomalím aby som sa vyhol dosratému bikerovi predo mnou. Možno ma ani nezaregistroval. :-). Uáááááááúúúúúúúúuuuuuuuummmm.
Pozor, koniec zjazdu, doprava dole, opatrne ale rýchlo po šutroch dole, znovu doprava na lúku a tam ma predbieha chalan v červenom. Asi sa na mňa zavesil v zjazde. Kua, ukradol moju taktiku. Vo finiši ma obehne, kua. :-) Zaberám teda aj ja a idem v závese za ním. Cieľ je na lúke a vedie k nemu vyárendovaná div nie BMX trať. Kľučkujeme obaja medzi paličkami a ostáva záverečný finiš do kopca. Na chalana kričia aby pridal, že ho dobieham. Chalan sa prekvapene obzrie, chytro zacvrká nohami a nedá mi šancu. No aspoň som sa postaral o nejaké vzrúšo. V cieli sme si potľapkali po ramenách, akí sme fasa borci a bolo.

Skoro som si ani nevychutnal, že už som konečne v cieli. Ja som v ciélíííí. Yes. No kto by to bol na 95 kilometri povedal? Tatko stojí pri mne, neprítomne pozerá, asi čakal bikera v žltom, v ktorom som štartoval. No nevadí. Tak som sa mu prihovoril, že už som tu. Dobre som ho prekvapil. Som zničený ako černoch na plantáži a ledva dýcham. Prešiel som to a nemám teraz v hlave nič iného, len sa osprchovať.

Zobral mi bike, reku ho umyje a nech sa zatiaľ umyjem ja. Ukáže mi kde. Odstavený kamión vo vlečke skrýval provizorne sprchy. Len studená voda. Úplne vzadu oddelená závesom jedna pre ženy. Jedna sprcha asi nestačila lebo dve baby sa neondeli a kľudne sa osprchovali medzi nami. Aj sa tí už osprchovaní ukradomky obzerali, že čo sa to deje, baby medzi chlapmi? Kua, tým babám sa vôbec nečudujem, byť na ich mieste, tiež by mi to bolo jedno. Hlavne sa zbaviť toho sajrajtu z trate. Škoda, že netiekla horúca voda. Tá ma vždy dá do provozuschopného stavu. Mám to overené. Ale keď nie je, postačí aj studená. Tak som sa dosprchoval, obliekol a išli sa nejako najesť do centra pretekov. Vyzeralo to tu ako na jarmočnej atrakcii. Mraky bikerov, pohoda, hudba, pivo, žrádýlko. Úplne ma prekvapila odstavená sanitka, vedľa záhradný stôl, stoličky, rozvalení saniťáci v družnom rozhovore, pojedávali, rozprávali sa a správali sa ako na výlete. Keď prišiel nejaký zranený biker, ošetrili ho a v pohode sa znovu usadili. Aký rozdiel z iných akcií, kde to saniťáci brali ako nutné zlo. Policajti, saniťáci, hromada usporiadateľov. Mám taký dojem, že Holešov tým Drásalom naozaj žije. No dnes určite.
Takže ostáva priestor nejaké tie záverečné slová?
Drásal je ťažký maratón. Bez debaty. Svedčilo o tom niekoľko potrhaných reťazí, čo dávali na trati bikeri dohromady. Je jasné, že je to aj o technike jazdenia. Väčšina reťazí bola potrhaných v prvej polovici trate, keď ešte bikeri vládali šliapať ťažké prevody. Defektov nebolo myslím veľa, trať bola poväčšinou suchá. Pár blatistých pasáži nestálo za reč. Na Drásala treba byť naozaj dobre pripravený a o biku to platí takisto. Vravím to aj z vlastnej skúsenosti. Strieľajúca reťaz mi na pohode v jazdeni vôbec nepridala.
Trasa je fajn, hóóódne technické zjazdy striedali v primeraných dávkach asfalt, stúpania aj klesania. Všetkého bolo dosť. Až moc. :-) Niekedy som si želal ešte viac asfaltu lebo neustále zliezanie a vyliezanie na kopce ma výdatne vyšťavovalo. Výhľadov na kochanie sa nebolo nejako veľa ale zato jazda bola rozhodne pestrá a zaujímavá.
Trať bola značená podľa mňa dobre ale nemôžem to úplne zodpovedne posúdiť, lebo drvivú väčšinu času som za niekým išiel. Navyše niekde bola trať taká vyjazdená, že som niekedy ani nepozeral po značkách ale rovno po stope. Ani raz som sa nepomýlil. Ale ten záverečný zjazd do kempu v Žopách bol fakt vzrúšo. Cink cink bžúúúúú, ako vravia starí klasici.
Organizačne je to zatiaľ jednoznačne najlepšie, čo som doteraz jazdil. Bez zbytočného preháňania a cukrovania. Nerád by som to teraz porovnával so slovenskými cyklomaratónmi. Tie sú v podstate ešte v plienkach a hlavne nemajú takú tradíciu ako Drásal. Veď je to vlastne už 9 ročník. Vtedy som ešte ani horský bike nemal a to boom horských bikov ešte len začínal. Organizačne tomu naozaj niet čo vytknúť. Hromada kvalitných občerstvovačiek. Na veľkých bola sanitka, servis bikov, švédske stoly prehýbajúce sa pod nánosmi žrádla. Bolo tam všetko možné. Ani neviem spamäti vymenovať. Chleby - syrove, salámove, cibuľové, oškvarkové, pagáče, hrozienka, soľ, jablká, pomaranče, banány, kekse, voda, aspoň tri druhy kvalitného a hustého iontového nápoja. Mal som pocit ako hladný ukrajinec pracujúci načierno na stavbe nejakého zbohatlíka. Toľko žrádla a pitia, to som ešte nevidel. V cieli polka kuraťa, ražniči alebo čokoľvek v hodnote 80 bonov. Drásalovcom naozaj záleži na dobrom zážitku bikerov. Som zvedavý, či sa na to dám aj na budúci rok. Obávam sa, že pôjdem. :-))) Ufff.
Ďalšia zaujímavá vec. Ubytovanie. V cieli je kemp, ktorý vlastní mesto Holešov, kde sa možno zadara rozložiť, postaviť stan a ísť si dole do bufetu hodiť pivo, reč, klobásku, ešte jedno pivo .... úplne iný prístup ako u nás. V takej Duchonke sme len zaparkovali auto a už nás skasírovali. No vráti sa tam človek niekedy na dovolenku?

Komu sa zdajú slovenské maratóny o ničom, nech ide na Drásala. Ak tam organizujú každý ročník na takejto úrovni, tak to je fantázia.
Odporúčam to absolvovať aj celým rodinám. Drásalovci organizujú aj akúsi cykloexpedíciu Žopy, ktorá sa údajne dá zvládnuť na bársakom bicykli aj s deckami. Potom malé preteky deciek aby sa nenudili, kým sa tatíčko nevráti vyflusnutý z pretekov. V kempe bola fajn nálada ako možno vidieť z jednej fotky. Vzadu vidieť saniťákov, ako si lebedia. Na fotke s bravčovým plieckom sedí vedľa babka. No dúfam, že neprišla práve kvôli tomu mäsku, tak lačne na to pozerá. Prišli mladí, starí, deti a dokonca som videl aj pár obarlovaných. Zrejme maródujúcich pretekárov. Tam koleno zafačované, tam celá noha v sadre, tam len barla. To sa mi páči. Aj keď nemôžu pretekať, aspoň prídu povzbudiť svojich. Tatko sa rozprával s nejakým dobitým dedkom. Vraj mal ťažký úraz ale najskôr ako len bude môcť, znovu vysadne na bike. Spýtal sa ho pri rozhovore na ročník. Dedko-terminátor je zrejme nezničiteľný alebo čo. Ročník 35. :-)

Mno, vo svojej kategórii som sa umiestnil na 203 mieste. Na tacháči mám síce 8:30 ale nerátalo mi občerstvovačky a váľanie sa nahatý v potoku. Celkové umiestnenie vo všetkých kategóriach je 581 čo je moje historicky zrejme najhoršie umiestnenie. Nehodlám v tomto neustále zhoršujúcom sa kurze pokračovať. :-) Nabudúce to bude hádam lepšie.

Doma som sa odvážil a schudol som o 5 kilo. Zrejme som bol dosť dehydrovaný. Pritom som pil ako dúha. Veď aj preto som si asi zapálil hrdlo. Nevadí, s odstupom času po strávení zážitkov a dojmov hodnotím Drásala na jednotku.
Preto: "Bolo to fasa o rok som tam zasa."