Súľov 2003

Štartovný výstrel zaznel o 10.10 a pole sa lenivo pohlo dopredu. To preto lebo trasa viedla do úzkej uličky a poza dedinu. Nemalo význam sa zozadu tlačiť. Za dedinou nasledovala lúčna vložka kde sa už balík utriasol do prejazdného stavu. Tam som si dovoli spraviť aj prvé foto v teréne. Nasledovalo prvé vážnejšie stúpanie po nie veľmi širokej ale dosť zablatenej ceste posiatej popadanými či popílenými konármi. Stúpanie sa mi nešlo dva krát ideálne takže mi hralo do karát že sa v strmších pasážach vo veľkom zoskakovalo. Predsa len taká masa ľudí si navzájom zavadzala. Pocitovo to bol pre mňa najdlhší kopec závodu ktorý som si spestril nejakým tým fotom na okolitých bikerov. Ale kažký koniec má svoju pesničku a kopec vrchol. Nasledoval krátky zjazdík do Vrchteplej kde v balíku pokope s Jurajom a Gabikou sa vydávame do ďaľšieho kopčeka. Úzkym chodníkom sa čoskoro dostaneme na vrchol a čaká nás ďaľšie klesanie. Toto však bolo akési divné, dosť hrboľaté a vyjazdené koľaje tak radšej si dávam odstup od ostatných aj tak sa tu nedá predbiehať. A spravil som dobre. Krátko po výjazde z lesa v miernejšej ľavotočivej zákrute vidím pád.

Ajaj, to nebolo pekné a biker sa s bolesťami skrúca na zemi kým ostatní ho s námahou obchádzajú. Zastavujeme viacerí a pýtame sa ho či je OK, vidím však že je minimálne riadne otrasený, navyše sa drží za rameno a v tvári má bolestnú grimasu. Tí čo sme zastali sa dohadujeme čo s ním. Tak vyťahujem mobil a volám sanitku. Na pohotovosti operátorka nechápe a tak musím opakovať najmenej tri krát že na bicyklovej akcii sa zranil jeden z účastníkov. Pýta sa že kde sa to stalo.... uff, no tak som ťukal do mojej GPSky a pozerám aká je tu najbližšia dedina - Bodiná. Ďalšia protiotázka a kde? Ufff nad dedinou v kopci v teréne a zasa protiotázka na začiatku či na konci dediny?? Uffuff teraz tipujem čo považuje za začiatok a čo koniec dediny v ktorej som ešte v živote nebol... Tak na konci dediy v kopci nahor asi 800m.... smerom od Súľova. Šokne ma odpoveďou - Súľov nie je v našom okrese - ale veď ja som chcel len určiť smer. Ešte sa pokúšam jej povedať aj koordináty ale zjavne jej to stači a hovorí že tam posiela sanitku. OK, tak a teraz ešte krátko sa opýtam zraneného ako je - on že tam počka a vyvalil sa do trávy. Viditeľne nie je v poriadku. Nieto ďaľši hovorí že tam počká a ja nasadám a idem do dediny zohnať organizátora a povedať mu čo sa stalo. Na hlavnej ceste sa s ním stretám a už vedel o tom. Tak mu ešte opisujem kde to je a čo sa asi stalo a rozmýšľam či sa mám vrátiť alebo pokračovať... No neviem či by som mu nejak pomohol. Prvá pomoc nebola treba a privolaná sanitka bola na ceste... nechám to ja na profíkov nech nespravím väčšiu škodu. Tak nasadám na bike a pokračujem v ceste.

Cesta stúpa sprvu mierne a pomaly sa dostávam zo stresového stavu do pohody. Idem dákou lúkou a stúpanie je náročnejšie. dobieham a predbieham ľudí ešte aicky a v duchu filozofujem o tom či má význam na takýchto akciách ísť na hrane rizika. Ale kde tá hrana je? Stačí nečakane zradný terén a bum, a keď sa k tomu podpíše únava... Ako si to preberám zisťujem že sa nejak prikúrilo. Riadne zo mňa tečie. Ešte že mám rád teplo. A ďaľšia lúka predo mňou. Tentokrát sa tam tlačí. Teraz sa mi kondička z turistiky čo som nedávno robil zišla. Predbieham aj peši tlačiacich bikerov a šup som hore. Naskakujem na bike a kúsok zjazdujem. Čo nevidím - Juraj Malatín mení dušu. Defekt? pýtam sa a vyťahujem foťák. Dosť nešťastná tvár Ďusa mi odpovedá aj bez slov, Odpovedá že už druhý - prvý mal pred štartom. Tak som mu zaželal šťastnú cestu a idem nahor. Záverečná fáza stúpania na najvyšší bod maratónu ma dostala do akéhosi psychického tranzu a chytila ma dobrá nálada. Niektoré úseky sú dosť rozbité a nedá sa veľmi predbiehať. V záverečnej fáze v lese je príjemne chladno a už sa teším na zjazdík. Ten bol dosť rozbitý a absolútne bolo nemožné predbiehanie. Radšej opatrne nech sa nič nestane. Pri vjazde do Malej Čiernej dobieham Juraja Halušku ale v tom tranze sa mi nechce prispôsobovať tempo. Točíme vľavo a opäť nahor po zvyškoch poľnej cesty cez pole. Tam predbieham aj Gabiku a ešte zopár bikerov. Na vrchole ešte cvaknem tento úsek a hurá dolu. Zjazd je podstatne zjazdnejší a ja som v ňom odvážnejší. Z ničoho nič som v Jasenovom. A prvá občerstvovačka. Napil som sa poriadne minerálky hodil do seba banán a naskakujem. Nechcem tu stáť keď som akurát v pohode....
Fičím dedinou a organizátori mi kričia že 3km po asfalte - paráda, ako cestárovi mi to vôbec nevadí skôr naopak. Predbieham jedného bikera po druhom a to ešte som si spravil dva zábery... Prechádzam Zbyňovom kde asfaltka už pekne stúpa a za dedinou pekne do terénu. Trocha nepochopiteľná zachádzka do strmého kopca a ešte strmší padák dolu ktorý som radšej zbehol a zasa tiahle stúpanie popri lese na lúčke. Priebežne predbieham bikerov a ide sa mi v pohodičke. Občas musím zoskočiť lebo sa zasa nedá predbiehať. Následne vojdeme do lesa kde je veľmi zradná cesta. poodhalené korene šmýkajú a koncetrácia musí byť na maxime. Ako som vyšiel z lesa, naskytol sa mi nádherný výhľad na okolie. Podo mňou dedinka zvaná Lietavská Svinná a neodpustím si chvíľku fotenia. Nasleduje dosť prudký zjazd do dediny a asfaltový úsek cez ňu. Zasa predbieham niekoľko jazdcov ale to už ma zháňajú z asfaltky doľava do kopca. 

 Predo mňou sa majestátne týči Lietavský hrad a pod ním slnkom zaliata lúka. A na nej riadna strmina nahor. Ujuj, tu ale bolo teplo. Môj teplomer mi ukázal 35 stupňov a riadne pálilo slnko. Túto scenériu som si odfotil ešte na biku a stúpal som už v strmine. V polke kopca som dobehol väčšiu skupinku tlačiacich bikerov tak som zoskočil aj ja. Okolo mňa bolo počuť frflanie na tú horúčavu a ja som ticho pritakával. Toto šlapanie peši sa mi neveľmi zaľúbilo tak som poprosil okoloidúceho či ma neblisne pri hrade. Trošku sme zmätkovali s foťákom ale nakoniec ma vyfotil. Napil som sa a tlačil ďalej. Našťastie kopec končil čoskoro a keď som prišiel na vrchol hneď som pokračoval dolu keďže tá skupina komplet zastala a občerstvovala sa. Zjazd to bol rýchly a aj trocha zradný ale Lietava tu bola hneď a v strede dediny ďaľšia občerstvovačka. Tu som si dal navyše aj hrozienka a šiel ďalej.

Nasledovalo stúpanie po zvyškoch asfaltky na otvorenej ploche a bikeri zvyknutý na les a tieň na ceste trpeli. Zvyk z cesťáku z takéhoto prostredia mi pomáhal a opäť som sa posunul o niekoľko pozícií dopredu. Tu už nasledoval zjazdík do Brezian kde som takmer nesprávne odbočil a za dedinou nasledovalo ďaľšie asfaltové stúpanie. Veľmi mi to v tomto úseku pripomínalo Beskyd Tour (cestný)s ich strmými a rozbitými cestami. Na úsek, na ktorý určite pravoverní mtbikeri nadávali, si spomínam v dobrom. Cítil som sa ako ryba vo vode a zasa som zopár borcom nedal šancu. Viacnásobné plazivé stupanie v plnej pohode ma ešte viac povzbudilo a tak už som v dobrej nálade fičal dolu do lietavskej závadky. V dedine bola kvalitná asfaltka ale do slušného kopca. Držal sa ma iba jeden vysoký biker ktorý mi aj neskôr ušiel aby som ho v poslednom kopci definitívne predbehol. Za dedinou sme vošli konečne do lesa a príjemný chládok ma osviežoval. Tam ma aj predbehli dvaja bikeri - nezávodníci a všimol som si že jeden z nich mal gpsku. Kopček to bol krátky a hneď nasledoval rýchly technický zjazd do Podhoria. Ďaľšia občerstvovačka kde som sa zdržal len minimálne a nasledovala asfaltka do Babkova. Scenár sa opakoval a predbiehal som slnkom vyčerpaných bikerov. Za dedinou už bolo pekné stúpanie nahor. Môj tranz pretrvával a vytrvalým krútením som si ani neuvedomil ako som vyšiel nahor. To už mi chýbalo menej ako 10km do cieľa a tak som si povedal že trošku pridám nech neprídem úplne čerstvý. Krátky zjazd nestál za reč a nasledovala v lese zákruta doprava a tiahle stúpanie na sedlo Patúch - posledný kopec na trase. Ako som si sľúbil, hodil som si svižnejši prevod a makal nahor. V stúpaní som sa stal korisťou jedného bikera, ja som ukoristil asi šiestich. Toto stúpanie bolo šibalské, na mokrom povrchu pneumatiky sa neochotne odvaľovali a párkrát ma kopček dostal tým, že sa tváril že skončil. Nedal som sa však a nakonies som ho zdolal. Zjazd bol dosť nechutný, a striedalo sa v ňom všetko - blato, kaluže, korene, skaly, úzke cestičky a tak ma v ňom predbehol jeden dobrodruh a druhý sa povesil za mňa. To už sme však prišli na asfaltku do Súľova. Kilometer pred cieľom - Ejha, žeby špurt? Tak som nahodil cesťákovskú taktiku. Držal sa ma v háku tak som mierne spomalil v krútení aby som si poorazil a mal energiu na špurta. Veď svoju cestársku česť si nedám.  Presne ako som očakával cca 200m pred cieľom šiel predo mňa na najťažšom prevode. Ledva som zachytil nástup. Udržal som sa a už som videl zákrutu vpravo. Teraz rýchlo prehodiť na ľahšie prevody... tááák - aha, chyba - on ide do zákruty na najťažší. To už som vedel že ho prešpurtujem. Za zákrutou bola cieľová rovinka dlhá cca 80m mierne do kopca kde s mojimi ľahšími prevodmi som dokázal zrýchiť kým on už nie - a bol môj aj on aj maratón.

Do cieľa som prišiel v dobrej nálade a v pohode. Tak to mám rád. Takže akciu musím len chváliť. Značenie bolo veľmi dobré a nedalo sa blúdiť, terén bol dosť zradný a často technicky náročný. Kontraverzné boli asfaltové úseky v tretej štvrtine okruhu ktore som ja uvítal, ale ktoré ortodoxný horákista musel nenávidieť. Z tohto pohľadu by som to považoval za komplexný okruh kde jazdec musí mať rozvinuté všetky zložky - silu, vytrvalosť, techniku a odolnosť voči teplu. Takže ja ho hodnotím veľmi vysoko.