Maratona dles Dolomites 2015

Ako chlapec z roviny pokoril Dolomity.

Dojáčikmi opradené Dolomity sa stali pre mňa skutočnosťou. Niekto tam hore zariadil, že som sa dostal na štartovnú listinu a tímoví kolegovia sa nedostali. Nahradil ich Pongy, vďaka ktorému som mal super ubytovanie, podporu a tímového kolegu v jednom.

Na Dolomity som sa chystal od marca sústredením na Sardínii a usilovným jazdením. Samozrejme kopcov bolo ako šafránu. Snažil som sa ich simulovať výšlapom na Zošku, červák, Braunsberg, pretekami cez Leitha Berg a turistickou akciu do Jasnej. Myslel som si, že mám dosť najazdené, ale veru Donovaly aj Jasná ma preverili a šiel som úplný šrot.

Nikdy som v Dolomitoch nebol, nevedel som do čoho idem. Nejakú predstavu som mal zo Sardínie, hlavne z Monte Limbara, ktorý má 10km a priemerné stúpanie 10%. V príprave som to vyšiel na 25kovej kazete. Ľahké to nebolo, ale hore som si mohol oddýchnuť. Nevedel som, čo to spraví v pretekoch, po prejdení niekoľkých podobných kopcov a v 2000m výške nad morom. Inštruktážne video na oficiálnej stránke pretekov doporučuvalo až 30 zubovú kazetu a kompakt. Po konzultáciáh s inými jazdcami som ostal na 25ke. Buď to vyjdem, alebo ani mäkšia kazeta nepomôže. To bola moja teória. Vedel som, že okrem Passo Giau, by to malo byť v pohode. Jedna vec sú čísla a priemerné stúpanie a druhé realita: krátke štiplavé úseky s rampami. Spomínaný Giau vyvolával rešpekt, hlavne po predošlých 5 kopcoch.

Týždeň pred pretekmi som chytal nervy a rešpekt. Prvé cyklistické preteky, v ktorých malo ísť o prežitie. Teda nie, že za koľko, ale či vôbec. Kopce sú nemilosrdné, keď mi dôjde, tak som skončil. Robo mi dal dobrú radu. Ísť úplne inak ako na Slovensku: Jedno tempo celý kopec. Pre mňa to znamenalo, žiadne plašenie a celé výjsť pokojne. Napokon to zabil, že čo riešim, keď mám 6100km najazdené.

Vyrazil som v piatok ráno po siedmej, bral som z mesta Filipa. Po naložení druhého biku sme sa vydali po ôsmej na rakúsku diaľnicu, smer Graz, Villach, Lienz až do Alta Badia. Cesta ubiehala veľmi dobre, žiadne zápchy, príjemné cyklo diskusie. Na hraniciach s Talianskom sme počkali Pongyho. Spoločne sme dorazili do miesta registrácie v Badii. Bolo asi 17 hodín. Cesty aj parkoviská praskali vo švíkoch. Všade kopy cyklistov. Bolo to výborne zorganizované, takže sme ani veľa nečakali. Už aj ceta dedinou k stánkom budila rešpekt a ledva som to pešo vyšiel. V duchu som uvažoval, ako budem potiť krv na bicykli, dúfajúc, že tadiaľ ani nepôjdeme. Ešte jedna vec ma trápila a tou boli zjazdy v mase jazdcov. Rýchlo sme si ešte odskúšali a pomenili dresy a vesty, ktoré sme dostali v balíčku. Stánky sme len prebehli a ponáhľali sa ubytovať.

Ubytovanie bolo parádne na konci Colfosca v nadmorskej výške 1800m. Zložil som bike a hneď vyskúšal stúpanie na Gardenu, iba zopár desiatok metrov samozrejme. Po ubytovaní padla na mňa únava a chorobná slabosť. Bolelo ma hrdlo. Bolo zle. Navaril som si čaju, hodil do seba ibalgin a dúfal, že to do nedele prejde. Na druhý deň ráno, to ešte dobré nebolo, vopchal som do seba ďalšiu tabletku. Slnko pieklo, ale v noci bolo zima. Do obchodu som išiel vo svetri. Po desiatej sme vyrazili na malý tréning. Bolo nás asi 7 cyklistov, ale iba my dvaja s Pongym sme mali pretekať. Plánovali sme ísť z Corvary iba do Arabby a zvyšok partie celé Sella rondo. Zjazd do Corvary som ešte kondične zvládol. Rýchlostne nie, ale chlapci ma dolu počkali. Nasledoval výšľap na Colfosco. Chcel som ísť v šetriacom režime. Neviem ako sa mi to podarilo, faktom je, že sa mi išlo dobre. Cesta bola plná cyklistov aj nahor aj nadol. Predierali sa medzi nami autá aj motorky. V tomto zložení som obdivoval jazdcov, ktorí zjazdovali nadol akoby bez brźd. Napokon a bez úmyslu som dorazil do Passo Colfosco ako druhý hneď za Filipom, ktorý ma predbehol tesne pre vrcholom, keď nasadil tempo a ja som nechcel kontrovať kvôli šetreniu síl.

Hore sme sa rozhodli pokračovať až na Pordoi. Išlo sa mi pohodovo, striedal som 21 a 23 zubové kolečko. Pochopil som ako treba tieto kopce jazdiť, aby som vydržal až do konca. Zabudol som si hrudný pás, ale podľa pocitu som to dokázal tiež. Kopec s priemerným stúpaním 7,8% a dĺžkou 10km som zvládol za 37 minút. Úplne prvý z našej partie. Passo bol úchvatné, asi najkrajšie s nádhernými výhľadmi. Dali sme si kávu, doplnili vodu a my dvaja s Pongym sme sa rozlúčili a vydali sa späť do miesta registrácie kúpiť nohavice. Cestou nazad sme ešte vyskúšali mačaciu stenu - 19%, lahôdku pred záverom pretekov. Napokon sme najazdili 60km a nastúpali 1550m. Viac akoby sme boli išli Sella rondo :-) Dôležitejšie bolo, že som sa vypotil a choroba bola preč. Na papierik prilepený na ráme som dopísal občerstvovačky. Bolo to dôležité z pohľadu výpočtu občerstvenia a vývozu materiálu do kopcov.

Ráno som vstával o 5tej. Jednoduché rańajky: kaša, čaj, jogurt. Natretie proti slnku. Zvolil som napokon letný dres a iba pláštenku(povinná výbava podľa propozícií), ak by náhodou bola búrka. Ledva som to stihol do 5.30. Pongy už čakal. Museli sme švihať, lebo o 6.10 zatvárali cestu. Ráno bolo iba 12C, bolo mi zima. Davy cyklistov sa valili z každej strany. My sme boli až na konci v poslednej turistickej triede. Obliehali nás vrtuľníky, aby sa zrejme nikto nestratil. Pongy poznamenal, že sme tam ako exoti s tými 25kami kazetami. Presne o 6.30 zaznel výstrel. To už som bol pripravený v letnom drese vyraziť. V našich radoch sa však nič nepohlo ak nerátam teplotu 14C. Postupne sme sa hýbali ako slimáci a zastavovali. Klepal som kosu a už sa nevedel dočkať štartu, aby som sa zahrial. Kým som sa dostal na štartovnú čiaru bolo 7 hodín. Pongy sa ani tam nedostal, musel si odskočiť.

Konečne som stlačil stopky a vyrazil do davu. Pomaly som predbiehal. Cesta úplne plná, občas to šlo zľava a občas sprava. Všetci jazdili bezpečne a slušne. Po biede a pomaly sme došli do Corvary a cesta sa dvíhala na prvé Passo Colfosco. Najmenší kopec. V zákrutách ma dobehol aj Pongy. Prekvapil ma, že sa preštrikoval a dobehol ma. V tejto fáze sa šlo veľmi pomaly a zopár krát som musel zoskočiť z biku a čakať. Už v prvom kopci niektorí nevládali a brzdili dav. Videl som aj takých, čo už sedeli na krajnici a odfukovali. Po prejdení serpentín sa dav trochu uvoľnil a už sa mi ľahšie dýchalo a mohol som ísť rýchlejšie. Obiehanie išlo ťažko a raz som sa nechal vytlačiť aj z cesty. Zvládol som to bez problémov nazad. Poľahky som zvládol prvé Passo a čakal ma prvý zjazd. Na prekvapenie, išlo to dobre a bezpečne. Akurát pred poslednou zákrutou do Arabby bola nehoda a sanitka ratovala cyklistku. Opäť sme stáli.

Nasledovalo Passo Pordoi. Vedel som do čoho idem, hodil som prevod a predbiehal. Teplo už bolo riadne a bol som rád, že som bol úplne naľahko. Išlo sa mi lepšie ako deň predtým, aj preto, že som bol pomalší a šetril som sa. V tomto bola turistická trieda dobrá, len neviem, či to šetrenie nebolo až príliš a predbiehanie veľa krát riskantné. Bavil som sa na smiešnych anglických menách ako McGlue, Cabel, Church. Zaujímavé, že tam bolo veľmi veľa angličanov. Nechápem, kde mohli na toto trénovať, navyše ich postihlo také teplo, ktoré je pre nich priam kalamitné. Pordoi som v pohodičke vybehol za 43minút, o 6 min pomalšie ako v tréningu, ale bol som v pohode a to bolo dôležité. Zjazd som zvládol tiež v pohode. Kolesá boli rýchle, brzdy brzdili. Jazdilo sa s odstupmi a bezpečne rovno. Vedľa cestu bolo plno jazdcov z defektami. Predpokladám, že prehriali kolesá a plášte to nevydržali. Inak si neviem vysvetliť defekty. Cesty boli hladké, bez kamienkov a výmolov.

Prvú občerstvovačku som vynechal, mal som ešte jednu fľašu plnú a to stačilo. Zbytočne by som strácal čas. Výšľap na 3. sedlo Sella bol miestami štipľavý, ale príjemný, lebo sme išli prevažne v chládku a to bolo cítiť ako skaly chladia. Občas som zaradil aj turistickú 25, ale len preto lebo ma brzdili a chcel som si aj oddýchnuť. Zjazd bol úchvátný. Chvíľami som mal pocit, že vzlietnem. Videl som len kúsok cesty a nič, obloha a priepasť. Divoká rýchlosť nikam. Ostré zákruty ma prinútili spomaliť.

Na druhej občerstvovačke som doplnil vodu a ťahal ďalej. Žemle a koláče som sa neodvážil konzumovať. Po ceste som natlačil do seba prvú proteínovú tyčinku. Nemám ich príliš rád, ale aj to treba. Výšľap na Passo Gardena, bol asi najkrajší, v úchvatnom zelenom údolí, v chládku, s oddychom pri miernom klesaní a potom krátke stúpanie do sedla. Rovnako zjazd stál za to, samé prudké zákruty, napokon prejazd cez Colfosco po mierne zničenej ceste s rizikom kolízie s miestnymi družstevníkmi. Dolu v Corvare som zistil, že po štyroch zjazdoch brzdné špalíky sú dosť zjazdené. Musia však vydržať ešte 3 zjazdy, zostáva mi brzdiť, iba šetrne a nevyhnutne.

Prejazd Corvarou ma veru lákal odbočiť do cieľa najkratšej trate. Všade horúčava a veru mal som aj dosť. Medzičas 2:45. Celkom slušné. Taktika šetrenia sa na Giau zatiaľ vychádzala. Druhé Colfosco som vybehol už rýchlo a v pohode. Hore som si dal banány, colu a doplnil zásoby. Zadný pravý brzdný špalík bol už kriticky zodratý, musel som veriť, že vydrží a nezničí mi drahé karbónové koleso. Do servisu sa mi nechcelo ísť a stratiť vzácne minúty. Nič to, budem brziť iba prednou, aj tak je účinnejšia.

Druhý zjazd bol rýchlejší. Výjazd z Arabby bol miernejší, napriek tomu ma rýchlici predbiehali. Cesta sa postupne vyrovnala a vznikali malé vláčiky. Jeden som si chytil, ale bol pomalý. Išiel som dopredu trochu potiahnuť. Otvárali sa pred nami úžasené scenérie hlbokej doliny. Pred nami išli dvaja jazdci, chcel som ich docvaknúť. Aj sa mi to podarilo, zrazu jeden z nich začal spomaľovať a za jazdy kropil asfalt obsahom žalúdka. Fuj, nič príjemné. Po miernom zjazde, zase obľúbený kopec, uf, už som aj zabudol ťahať, ale po chvíli si nohy opäť zvykli.

Prišla odbočka na strednú trasu. V tomto prípade, nie veľmi lákavá, hneď rampa, pre nás však zjazd po širokej ceste a opäť ostrý, krátky stupáčik. Natlačil som do seba gel a dobre zapil. Najväčší kopec sa blížil. Ešte jedna občerstvovačka, nabral som len fľašu vody, aby som to nemusel ťahať na Giau. Záchod nebol, tak som si pomyslel, že krátka prestávka v najťažšom kopci pomôže a zároveň bude legálnym ospravedlnením zastavenia. Vymotal som sa z občerstvačky, napodiv nohy boli v pohode. Kopec sa narovnal a opäť zjazd. Posledný pred Giau. Po ceste som ešte tlačil do seba tyčinku. Skoro sa mi na páčku prilepila.

Zákruta a odbočka na Giau. Hneď na úvod riadna rampa. Rovno som zaradil najmäkší prevod, nech sa nezoderiem, bolo veru prečo. Trvalá veľká modrá značka s kolesom a reťazou veľa napovedala. Chvíľu sa mi ťahalo v pohode, ale postupne prituhovalo, bolo to znesiteľné, ale tvrdé, určite by sa mi zišiel mäkší prevod, aby bolo úsilie porovnateľné s ostatnými kopcami. Tri zábery pedálmi a jedna kvapka z prilby. Telo sa bránilo, ale išlo. Keď bolo veľmi zle, tak pomohlo občasné zmiernenie v zákrute, či v nejakej rovinke. Tentokrát som nepodraďoval, ale si užíval odľahčenie nôh aspoň na chvíľu. Metre ubiehali pomaly, ale isto. Na mechúr som už aj zabudol a zastaviť som nechcel, aj keď mi bolo ťažko. Zapíjal som vodu, koľko to len išlo, aj keď v takýchto situáciách nie som smädný. Hrozia však kŕče. Tunel prišiel vhod, ostávali necelé 3km. Zastaviť som nechcel, pripadalo mi to ako zrada seba samého. Pripomenul som si sira Shackeltona ako 3 dni v kuse prechádzali cez vysoké hory v mraze a s poslednými zásobami. Hádam len necelú hodinku vydržím. V diaľke už bolo vidno vrchol. Mozog už bol otupený a jedine som vedel sledovať vzdialenosť do cieľa. Konečne vrchol a bohatá občerstvovačka. Dal som len vodu, colu, na osvieženie kúsok pomaranča. Dal som to za 53min ako 200. celkovo. Najhoršie za mnou, tak už len jeden dlhší Pordoi 12km a 7,8% stúpanie zvaný Valparola a som doma.

Zjazd bol osviežujúci a rýchly. Posledný kopec začal prudkým stúpaním, aj mi začalo lepiť, že to veru ešte môže byť celkom záhuľ. Porovnateľné stúpanie ako Pordoi, ale dlhšie o 3km. Našťastie sa to vyrovnalo a dokonca bolo aj menšie klesanie a tak polka ubehla rýchlo. Značka ukazovala dokonca o 1,5km menej ako sa neskôr ukázalo, to bolo len do Falzarego. Horúco bolo ako v pekle. Nohy napriek tomu pracovali bezchybne, len na ľavej som necítil šľapu a v pravej zvonka ma chytal kŕč. Stále bolo na trati dosť jazdcov, občas som ešte niekoho predbehol, ale už to bolo viac vyrovnané. Tak som vykropil posledný kopec, ale bolo to len na občerstvovačku. Mal som medzičas 5:45, myslel som, že bu to mohlo byť do 6:15 celkovo. Hodil som poslednú vodu, pomaranče a šup dokončiť to.

Značka neklamala, ešte tu bol krátky, ale hustý výšlap do posledného sedla. Trať bola opäť hustá, lebo sa pripojili aj zo strednej trate. Nohy už mali aj dosť, ale dokončiť to treba. Posledný zjazd bol najnebezpečnejší. Úzka cesta, v závere aj s protismerom s kuželmi. Navyše niektorí to ešte chceli vyhrať a jazdili ako na majstrovstvách galaxie. Moje brzdy už šúchali ráfik ukazovateľmi opotrebenia. Do La Ville som našiel ešte sily na predbiehanie do mierneho kopca do dediny. Na hlavnej ceste som už šetril sily na poslednú skúšku - 300m mačacej steny s 19% stúpaním. Najprv mierne prevýšenie a hneď stojka. Aj pre mňa. Kľučkoval som medzi jazdcami, niektorí už kráčali a to som nechcel dopustiť. Zvládal som to dobre, no pred vrcholom som už chytal kŕče, ale vydržal som to. Dokonca som bol 11. v kategórii. Vytriasol som nohy dolu kopcom. Ostávali približne 4km do cieľa. To už dám.

Všetci už boli zvädnutí, ani ja som už nemal veľa síl, ale snažil som sa ešte zrýchliť. Občas ma niekto predbehol, pozbieral som sa išiel som do toho. Cieľ bol na dosah, no tabuľa hlásala ešte 2km do cieľa. Ešte jeden a môžeme to rozbaliť. Nebolo už s kým sa pretekať, boli sme len traja a za nami veľka medzera. Posledná ostrá zákruta a cieľová rovinka. Dal som si malý špurt, ale bolo to vlastne jedno. Bol som v cieli. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Dokázal som to! Dokonca v lepšom čase ako Robo pred pár rokmi. 138km a 4000 výškových metrov v čase 6h 29min a 1s. Týmto časom som sa kvalifikoval do tretej štartovacej skupiny. Úžasný pocit, v takej horúčave a toľko nastúpaných metrov. Podaný nápoj iba zasyčal. Dostal som účastnícku medailu a čiapku. Skončil som 775. celkovo a 162. v kategórii. Som veľmi spokojný s dosiahnutým časom a dokázal som, že na kopce sa dá natrénovať aj na rovine. Pongy došiel za mnou v čase 7:19. Dali sme pivo a steak a mohli sme sa vybrať oddychovať. Myslel som, že budem úplne na šrot. Napodiv som na chatu vyšlapal v pohode, žiadna svalovica.

Na občerstvovačkách som strávil skoro 10 min, teda v priemere 2 min. na jednej. Koláče a žemple som sa bál jesť. Dal som si dva krát banány a pomaranče. Dopĺňal som vodu a colu. Zo svojich zdrojov som zjedol dve tyčinky a dva gély, vypil dve fľaše energetického nápoja PowerBar.

Cestoval som naspäť v pondelok ráno so Šošom, bolo to fajn, až na zápchu pri výjazde na hlavnú cestu z Alta Badia. Celkom ma pobavil, keď sa ma pýtal ako som šiel. Skoro mu spadla sánka, lebo on šiel strednú trasu za 7 hodín :-) Ako hovorí Pongy: Bol to dobrý tréning na Otztaler maraton :-)