Z firemnej akcie, ktorá sa konala tento rok v Banskej Bystrici, som sa vydal na biku domov. O vývoj počasia som nemal strach ale tých 9 stupňov ráno o pol deviatej v BB moc veselých nebolo. Bol som dobre oblečený ale nemám veľmi rád takú zimu. Hádam bude nižšie za Zvolenom teplejšie. Aspoň to išlo na Zvolen celkom dobre.

Vo Zvolene som bol na biku prvý krát v živote a tak mi spočiatku vôbec nebolo jasné, kade treba ísť. Nakoniec som takmer bez váhania trafil tam, kam treba, smerom na Krupinu. V doline bolo asi o stupeň-dva chladnejšie ale vďaka stúpaniu to nebolo veľmi cítiť. Miestami bol položený nový asfaltový koberec. Cesta dobre odsýpala aj napriek stúpaniu. V kratučkom zjazdíku som našiel v poradí už piaty nôž. Zastavil som teda a naložil ho. Tatko bude rád a iste pre neho nájde vhodné uplatnenie.

Pred chvíľkou som sa prišiel z Banskej Bystrice. Unavený ale zvedavý, aký bude čas tentoraz. JoKo si zo mňa vystrelil, keď mi zavolal a pritom stál pár metrov odo mňa. V ruke pivo, čím mi dával jasne najavo, že dnes už má denný objem kilometrov za sebou a denný prídel piva pred sebou. :-)

Klasicky jeden zo záverečných bonbónikov na záver sezóny je táto časovka. Jej obľúbenosť stále rastie, bohužiaľ kvalita asfaltu sa rovnako rýchle zhoršuje. Takže som zvedavý koľko ešte ročníkov povrch znesie. No a keďže mám momentálne dosť nepríjemný problém s krížami a asfalt je na zopár miestach už len históriou, zobral som horský bike a skúsil cestnú časovku na ňom. Obdobne uvažoval aj Ivan Červenka ktorý na tom svojom MTB nemá nášľapy takže si nasadil košíky. Aj pri stretnutí s partiou v Pezinku si vychutnal ako sa v nich padá. Po tomto extempore sme sa presunuli do Jura na štart. Klasicky aj tento rok padol rekord účasti. Jediný otáznik bolo počasie a nakoniec dopadlo v tolerancii. Dole vcelku príjemne občas Slniečko, na hrebeni mrholenie.

Tento rok som sa plánoval zúčastniť časovky na Javorník len do počtu (ako ostatne každý rok). Koniec-koncov keby nebolo nás slabších, tak tí dobrí by sa nemohli chváliť, že vyhrali preteky, kde bolo viac ako 160 ľudí, čiže za svoj výkon môžu logicky ďakovať najmä nám, čo sme neprišli vyhrať :-) Moju ambíciu nevyhrať som podporil aj výberom bicykla. Pár dní pred časovkou som si bol prejsť trať, a po tom čo som videl po rozbitej ceste veselo jazdiť Tatrovky, som sa zbabelo rozhodol ísť na horáku v obave, aby som si nedorasoval 16/20 špicové kolesá na cesťáku. Bolo mi jasné, že si tým znížim čas, ale aj tak som nerátal s nejakým slušným výsledkom, takže mi to nevadilo. Navyše bola v ten deň aj pomerne nepriaznivá predpoveď počasia, a tak som si vravel, že keď zmoknem, tak nemusím aspoň umývať cesťák a horák mám už aj tak špinavý. Táto úvaha sa ukázala nie nepodstatná, ako potvrdilo nakoniec počasie.

Spočiatku to veru nevyzeralo príliš nádejne. Časovka bola naplánovaná na 1. septembra 2005, čo znamenalo, že účasť na nej je vďaka našej cyklodovolenke ohrozená. V tom čase sme sa mali buď čľapkať v Jadranskom mori alebo sa preháňať na bajkoch po talianskych kopcoch. Priznám sa, že ma to dosť hnevalo. Túto časovku som si už veľmi obľúbila. Je to vlastne jediná cykloakcia, na ktorú chodím a celý rok sa na ňu teším. To však neznamená, že sa na ňu nejako extra pripravujem. V tomto roku som najazdila len niečo cez tisíc kilometrov a to je žalostne málo. Napriek tomu som bola rozhodnutá ísť. Priateľ Marián mi vravel, že má kamoša v organizačnom výbore a že akciu ešte možno presunú na 15. september. Tak sa aj našťastie stalo.

Po zdravotnej stránke som nebola celkom fit a ako mínus sa ukázalo aj málo najazdených km. Na všetky ročníky časovky, okrem prvého som prichádzala na bicykli a ešte k tomu cez kopce, čo sa mi vždy javilo ako mínus. Predsa len sa človek cestou unaví a kým sa postaví na štart, tak mu svalstvo celkom stuhne. Tento rok mi Janko vybavil komfortný odvoz autom aj s bicyklom, priamo až na miesto štartu. Potešene som sa usmievala s vidinou oveľa lepšieho umiestnenia, ako po iné roky. Veď sa doveziem autom, takže tým odpadá aj predštartovná únava. Možno trhnem aj medailu! :-)

Na zúfalý výkrik Cykluduchny na stránkach organizátora časovky, sa aj tento rok konala časovka počas štátneho sviatku. Náramná sranda, keď bolo aj počasie na chlp rovnaké ako minulý rok. To znamená, že sa jazdiť dalo. Občas slnko, občas mrholenie, inak pohoda.

Že zlomím svoj rekord na tejto časovke, som vôbec nepochyboval. Veď bodaj by nie, sezóna mi celkom vyšla, nebol som celý rok chorý, zranený, bike poslúcha aj keď nohy už majú toho dosť. Koľko to však bude, som nevedel.

Na štarte sa zišlo rekordné množstvo účastníkov, z čoho mali iste chalani od CykloSlovakie radosť. Menšie nadšenie prejavovali asi samotní pretekári. Áno, šance v tombole sa tým pádom zužovali. :-) Ale snáď sem nechodia cyklisti len kvôli nej. Všimol som si však, že pribudlo viac horských bicyklov. Nečudo, asfalt na niektorých miestach si už iba slastne spomínal na časy, keď po ňom jazdil valec hore-dole, až mal povrch hladký ako detská prdelka. Teraz je z neho akurát tak jebákový trenažér. Hlavne žiletkári by vedeli rozprávať, ako sa taký asfalt blbo holí.

Na tejto časovke som sa zúčastnil prvý krát až v minulom roku, keď presunuli termín z prvej septembrovej soboty na Sedembolestnú Pannu Máriu. O akcii so však vedel od pezinčanov uždávnejšie predtým. Dôvodom bolo, že mi v pôvodnom termíne kolidovala s Bánoveckou parenicou, ktorú som zvykol jazdievať. Teraz som ju však z dôvodu dovolenky musel vynechať a tak po neplánovanej časovke v Trnave minulú sobotu sa zdá, že to bola moja posledná tohtoročná organizovaná cykloakcia.
Kondične som na tom výrazne lepšie po Trnavskej časovke nebol, ale ako hovoria kamaráti, na akcie sa chodí hlavne kvôli pivu v cieli. Na výkony a rekordy sú už iní. 

Letné prázdniny rýchlo uplynuli a po celkom dobre rozbehnutej jarnej príprave, ktorej vrchol som mal načasovaný na talianske Dolomity, som opať vhúpol do dennodenného kolotoča rodina – práca atď. Cez leto som aj vďaka počasiu aj vďaka iným okolnostiam príliš nenaplnil svoje predstavy o množstve najazdených kilometrov a tak som sa snažil občasnými krátkymi jazdami aspoň udržať si akú-takú formu pre Rasťov Karpatský maratón. Po takmer trojtýždňovom poste od Karpaťáku, kedy som vlastne na bicykel vôbec nesadol a len si užíval na dovolenke, ma Robo tri dni pred časovkou pozýval na sobotnú tradičnú Trnavskú jarmočnú 6666-ku. 

Aj tento rok sa už tradične konala časovka za Trnavou na 6666 m po viac-menej rovine. Bol som na nej pred 3 rokmi, vtedy som tam nepodal žiaden dobrý výkon a dosť som sa tam nudil, takže je na čase, aby som si okrem vylepšenia času zlepšil aj hodnotenie tejto akcie. To som chcel síce už aj predminulý rok, vtedy sme však doma oberali hrozno a minulý rok som ešte nemohol ísť kvôli zlomenej ruke. Tentokrát mi však už nič nezabránilo, aby som išiel. Necelý týždeň pred časovskou som sa vrátil z poslednej letnej dovolenky a hneď som začal jazdiť denne tak 70-80 km, posledný deň pred ňou som dokonca išiel až do Piešťan a cez Sereď naspäť, čo bolo 155 km - to aby sa mi na časovke lepšie jazdilo :-)

Ako minulý rok, aj teraz som si išiel zajazdiť do Trnavy a späť. Medzitým ešte tradičnú časovku 6666 metrov. Špeciálne som sa na ňu nepripravoval, hoci pred mesiacom som mal natočených 5000 km. Teraz už 7000, takže sa dá povedať, že som sa neflákal. Dokonca aj tri dni pred časovkou som denne dával 70-80 km, a tak sa mi vysilené nohy necítili na nejaký extra výkon.

V sobotu o pol desiatej som sa vydal do Trnavy. Za Modrou padali ojedinelé kvapky. Srandovnejšie však bolo, že som sa prakticky od BA naháňal až do Trnavy s linkovým autobusom. Ja som išiel konštantne a autobus stál v každej dedine, takže sme došli obaja do Trnavy v rovnakom čase. Takže autobus má priemernú rýchlosť asi 30 km/h. :-). Nič moc, to sa bikom dopravím rýchlejšie ako čakať na bus a ešte aj platiť za to.

No dobre. Na štarte už čakal Marián a tak sme pokecali a medzitým sledovali práve prebiehajúcu časovku registrovaných pretekárov. Postupne prichádzali aj ostatní chalani. Dušan, Ivan, Ježo, Andrej, Juraj.....