Slovak(Iron)man 2010

K narodkám som si kúpil bike a začal trénovať.  Na prvý triatlon som sa dostal až o rok neskôr do Senca na tzv. sprint triatlon. Potom na TAT2008. O rok už som začal bodovať a pridal half ironman Bátovce. Ostatný rok som drvil hlavne plávanie, lebo bolo sebazničujúce. Adaptácia bola pomalá a často som mal pokušenie povedať si, že to bol posledný tréning a viac sa trápiť nebudem. Vždy som sa vrátil a makal znova. Medzitým sa mi dramaticky zlepšil beh. Potreboval som hlavne zaplávať tú strašnú vzdialenosť a nahnať čas na biku. To bolo aj ťažisko tréningu od Januára. Plával som 4 krát do týždňa, z toho 2 krát intervalový tréning. Do toho bike a beh. Týždenne spolu 8 - 9 hodín, no boli týždne aj vyše 10 h či 15 h. Dal som niekoľko bežeckých pretekov, 2 triatlony, 1 duatlon, 2 dlhé biko trate 215 a 315 km. Jaska, mal som pocit, že to nestačí. Hlavne beh som zanedbával porovnajúc, koľko behám len na samotný maratón. Ale čo sa dalo robiť? Čas máme obmedzený.

Pred pretekmi som si dal 3 dni pauzu. Cítil som ako sa telo už koncentruje na výkon a dobre som sa vždy vyspal, večer som bol unavený. Nie som žiadny nováčik, ale také dlhé preteky som ešte neabsolvoval. Najdlhší bol zatiaľ 6 h beh z Trangošky na Donovaly. Jaska, cyklotúry hej, ale to je iné, keď človek zastaví urobí si prestávku. Nikam sa nemusí hnať. Najväčšia lotéria bolo počasie. Najprv mali byť horúčavy, potom sa to menilo na chladnejšie počasie, prípadne dažde. Musel som špekulovať a kalkulovať rôzne varianty oblečenia. Deň pred pretekmi som už bol značne nervózny. Veci už zbalené v aute čakali na koniec pracovnej doby, aby mohli spolu so mnou vyraziť za splnením sna. Tých krámov a drobností je vždy toľko, že mám pocit, že som niečo zabudol. Ako ostatne drobnosť - neoprén. Raz zabudnem bike a to už bude totálna hanba.  Cesta do Nitry bola v pohode, aj keď bol piatok. Zrejme leto robí svoje. Hotel Olympia má už svoje najlepšie roky za sebou. Blízkosť k cieľu má vyššiu prioritu. Registrácia skromná, veď tých pár nadšencov sa dá vybaviť rýchlo. V igelitke dostávam aj sponzorské darčeky: kefku a pastu. Je to jedna z vecí, ktorá nás odlišuje od zvierat. Je tam aj 2 a pol stánku: Triaxx, Mizuno a Garmin (tento je polovičný). No práve v posledne menovanom ma vybavia literatúrou na krátenie chvíľ pred štartom.

Trochu povegetím, aby som sa dostavil na 19-tu na výklad trate a odovzdávanie materiálu do bežeckého depa. Na tribúne už všetci pretekári poctivo zhromaždení. Výklad začal pred vzorne namaľovaným plánikom pretekov. Mne môžu aj zlatom nakresliť, aj tak tomu nerozumiem. Iba som pochopil, že sa zmenila trať a ešte, že musia dať nový betón do vody, lebo akýsi rybár im ho vytiahol hoci vážil 50 kg! Na otázku, ako sa mu to podarilo, odpovedal, že to išlo veľmi ťažko a bolia ho hovadsky kríže :-)  Ale vážne: mali sme plávať 4 kolečká doľava, 5 koliečok byciklovať, v skutočnosti 5 a pol a 6 koliečok behať. Sa mi páčilo, že na prezliekanie v depách boli také malé stany a obsluha. Do tuha začalo ísť na otázku dopravy, lebo štart bol v Šuranoch, čo je cca 30 km od Nitry. Organizátor mohol pár ľudí vziať, no tí sa rýchlo prihlásili. Ja som bol dohodnutý s doktorom, takže mi to nevadilo. Navyše, ponúkli možnosť odvozu auta, tak nejak to bude. Šup odovzdať veci na beh, navečerať a môže sa spať, lebo o 5-tej treba vyrážať. Ako sa ukázalo doktor ma nakoniec nemohol vziať, nuž som musel po vlastnej osi. Najedol som sa dobre, nachystal veci na ráno a šup spať. Pre istotu 2 budíky, lebo väčšia hanba by nebola ako zaspať štart. To sa mi občas prisnilo, horšia by bola realita.

Spal som pomerne dobre, až na to, že som sa už o 2-hej zobudil, až som sa strhol, či som nezaspal, v takom hlbokom spánku som bol. Zobudil som sa opäť o 4:15 a už som spať nemohol ako som plánoval do 4:30. Aspoň sa v kľude vychystám. Pojedol, čo som vedel. Tuhý gel, bebe keksy kakaové. Zapil ionťákom a ešte banán. V noci bola búrka, ale ukazovalo sa priaznivé počko, trochu zima, asi 18 °C, zamračené. Predpoveď hlásala občasný dážď. Vyrážal som asi o 5-tej. Bol som trochu napätý, ako sa patrí pred pretekmi. Cesta prebiehala skoro normálne, bolelo ma brucho, doprava ešte riedka ako aj moja stolica. Nevedel som ako to nájdem. Ešte som v Šuranoch nebol.  Podľa mapy som približne vedel, kde to je. Pred kritickou odbočkou bola informačná tabuľa, ktorá ma bezpečne znavigovala. Na miesto štartu som dorazil medzi prvými o 5:45 ak nerátam tých, ktorí tam už aj nocovali. Bol tam už ruch. Parkovanie vedľa kukuričného poľa a to bolo moje šťastie. Utekať na oficialne záchodky by veru bolo kritické, aj keď ťažko povedať: možno by som sa lepšie rozcvičil. Trvalo mi hodinu, lež som sa vychystal a všetko pripravil. Neďaleko sa hnali veľké mraky a ja som zistil, že nemám ani len návleky na bike na mrzké počasie. Čo už, nejak musím vydržať v dvojdielnom triatlonovom drese. Bolo dosť zima, tak som sa tešil, že vleziem do toho neoprénu.  Rozcvička spočívala v strečingu a rozplavbe. Ľudia tá vodička bola veľmi príjemná, 23 °C, no subjektívne sa javila teplá. Kľuč od auta som odovzdal organizátorovi. Všetko bolo nachystané na štart.

Odčítavanie sekúnd a ideme na to. Skáčem do vody na svojom historicky prvom ironmanovi. Ups, voda v pravej okuliare, asi som moc prudko skočil, nuž trochu sa zastavujem, s tým nemôžem plávať. Potom to už ide dobre, snažím sa zavesiť za niekoho. Príliš veľké turbulencie. Som rád, že plávam ako-tak rovno. Prvá bójka, pole sa stabilizuje. Stále sa za niekým pechorím. Plávam s rozumom. Poviezť sa, dobehnúť a zabrať. Žiadne rýchle pohyby. Dostávam prvý kŕč do ľavej nohy. Niekedy sa mi to stávalo na tréningu, tak žiadna panika. Nohu naťahujem počas plávania. Je to trochu pomaľšie, ale dá sa. Prejde to a môžem zase sa oprieť. Trochu mi ušli, ale dobieham. Prvé koliečko, medzičas 18:00. Som veľmi spokojný a ani nie som nejak unavený. Opravujem čiapku a okuliare, ktoré sa mi šmýkajú akosi z hlavy. Asi sa scvrkáva, napučať nechce. Občas sa niekto pritrafí, že sa za nim poveziem. Voda je nejasná a tak mi to dlho nevydrží. Niekde v strede zase kŕč. Neviem, či to nie je tými kompresnými štucňami.  Nohy nie sú dokrvené. Druhé kolečko za 19:28. Polovica za mnou. Pláva sa mi v pohode. Snažím sa plávať za oranžovou čiapkou. Nedarí sa mi ju dobehnúť. Po prvej bójke sú už zrazu dve. Hecnem sa a jedného dobehnem. Akonáhle ho pošteklím po nohe, okamžite zrýchli, alebo pláva do strany. Tak musím iba tak tajne sa približovať. Tretie kolečko za 20:11. Očakávané spomalenie, nie však až tak výrazné. Nasleduje posledné kolo. Zároveň si uvedomujem, že toto už je navyše a takú vzdialenosť som ešte v živote nezaplával. Najviac 3 km. Plávam za oranžovými čiapočkami. Vzdialenosť konštantná zavesiť sa nedá, ale aspoň mám smer a tempo. Po prvej bójke sa mi podarí zavesiť. Chvíľu tak plávame. Pred druhou bójkou to zistí a zrýchli. Keby bolo niečo vidieť, tak mi neujde, ale v tej mútnej vode sa ťažko sleduje. Posúva sa mi čip spoza neoprénu dolu. Hádam nespadne. Výrazne začínam cítiť krk, ako sa odiera o neoprén. Občas si dovolím dýchať aj na druhú stranu, aby sa krku uľavilo. Po druhej bójke sa mi podarilo opäť zavesiť. Chlápek to neznáša a zrýchli s vybočením. Vynorím sa a zisťujem, že pár metrov mi ušiel. Kašlem naňho radšej si držím optimálny smer. On je vychýlený. Posledné metre a prvý cieľ je splnený. Dokázal som zaplávať 3800 m v čase 1:18. Presne ako som si želal, ba dokonca bližšie k lepšej hranici. Pred rokom som bol rád, keď som zaplával polovičnú vzdialenosť. Toto bol najväčší strašiak a podaril sa úplne v pohode. Nemal som žiadne blbé pocity nevládania, plávalo sa mi hladko a dobre. Pritom som dosiahol priemerku 2:04/100 m! Celkom sa mi podarilo aj neoprén rýchlo stiahnuť, nabaliť gély do vačkov. Hodinky sa nedarilo prepnúť na bike. Tak som ich musel úplne zastaviť a prepnúť. Nejak extrémne sa v depe nenáhlim. Aj tak som to stihol za 2:38.

Tlačím bike von a nasadám za jazdy. Obúvanie ide v pohode. Som nejaký divný z tej vody, nie malátny, práve nabudený. Rýchlosť okolo 38, tak sa musím krotiť. Čakajú ma ešte dlhé km. Tlačím do seba gél. Ide sa mi dobre, aj keď cítim, že nemám príliš silu v nohách. Bolí ma však príšerne krk, takže nevydržím dlho ležať na hrazde. Občas sa musím vystrieť. Občas predbieham, aj nejakého bufeťáka, ktorý pojedá rožok a jednu babu. Zatiaľ to ide dobre. Rozhutujem koľko koliečok mám vlastne robiť. Neuzatváram a hovorím si však uvidím podľa tacháča. Odbočujem z hlavnej cesty a idem na Paňu. Cesta sa zdvíha, podraďujem, síl je dosť a hore vyletím obiehajúc ostatných. Idem na pocit a ten je zatiaľ dobrý. Hore na kopci povzbudzujú dievčinky, do Pane je krátky padáčik v poslednej zákrute drobný štrk pri kraji, skoro som sa zrýpal. Vôbec to nebolo označené.  Kričím to organizátorovi, ale ten to má v paži. Nasleduje ďaľši dlhý výšlap, ale ten sa dá vybehnúť aj na veľkej píle. Dolu je obrovský padák aj s vlnkou, keď sa treba oprieť. Vraciame sa opäť na hlavnú cestu so všetkými Cetínami. Striedam polohy, nevydržím dlho na hrazdičke, krk bolí. Konečne Janíkovce, letisko a kľukaňa s občerstvovacou linkou. Vymieňam fľašu za plnú. Veľa som toho nevypil. Beriem polku banána. Natlačím do seba a poďho dokončiť kolečko. Dolu od Nitry to ide lepšie, fúka mierne do chrbta, aj je to trošku dole z kopca. Neďaleko Janikoviec ma dobieha aj Milan D., krátko pokeciame a on to roztáča. Ide rýchlo, to by som za ním nevydržal. Bike mu fakt ide veľmi dobre. Odbočka na Paňu sa nekoná, ale ide sa ešte kus na Šurany a tam sa na ceste točíme. Čas na gél. A ideme všetko po druhý krát.Občerstvovačku na odbočke nevyužívam. Kopec zvládam dobre, aj dolu kopcom. Rovina mi moc nejde. Odsýpa to dobre. Snažím sa držať rýchlosť cez 30 km/h. V Janikovciah ten istý postup. Jedno koliečko mi trvá cca 50 min. Priemerný pulz 137 postupne klesá na 132. Jazdím vyrovnane. Nohy nebolia. Každé koliečko strkám do seba jeden gél. Najprv obyčajný, potom s kofeínom. Pojedám banány a zapíjam vodou. V poslednom koliečku beriem flašu aj pri odbočke na Paňu. Zaujímavé, že vládzem skoro rovnako aj posledné kolečko a v pohode aj predbieham. Jaska, moc dobrí sú už vpredu. Dve také lokomotívy ma predbehli. To akoby išli na motorke. Nečudo veď ma predbehli o hoďku. Napriek peknému povozeniu som bol rád, že nemusím ísť na občerstvovačku na letisko po 6. krát a môžem zmeniť trasu smerom do Nitry. Ej veru som sa rozbehol a radostne uháňal.

Na štadióne sa o mňa pekne postarali, bike zobrali, veci dali. Dokonca som sa na lavičku posadil a pekne prezul. To sa mi páčilo.  Ak by som si čupol, to by som aj kŕč mohol dostať. Poctivo som si dal ponožky a maratónky starostlivo priviazal. Nebolo sa kam veľmi ponáhľať. Aj oddychnúť bolo treba a toto bolo dobré alibi. Veru mi to aj trvalo dlhé 4 minúty. Rozbieham sa pomaly, musím nohy uvoľniť a odľahčiť. Čaká ma ešte dlhých 42 km. Beží sa mi dobre a ľahko, akurát, že ma začína v boku kľať a to sa mi nepáči. Na najbližšej občerstvovačke v parku zastavujem a naťahujem to. Našťastie to poľavilo a môžem zase veselo bežať. Zastavujem ešte aj na druhej, napijem sa, zobnem niečo a šup na to znova. Prvé kolečko za 32 min a to som aj postával. Príliš dobré a aj rýchle. V druhom začína mrholiť, podšmykuje, ale beži sa mi fantasticky. Konečne som vystrel chrbát, aj krk, uvoľnil sa. Tešil som sa z behu, predbiehal. Hovoril si: beh je tvoja disciplína tu si doma, ironman je už vo vačku. Aj keď mi čosi nahováralo, že nie je vyhraté.  Maratón sa beží až od 30 km. Druhé kolo bolo najlepšie, aj keď sa mi ku konci vracalo to pichanie v boku. Prešlo a na štadione som bol v pohode. Aj Vlado Barón ma pochválil ako vyrovnane bežím, obe kola za 32 min. A to som si hovoril, že s akou rezervou, veď pulz som mal do 150. No potom už začalo trápenie. Nohy akoby odišli.  Zrazu sa spomalili a stuhli. Ťažko sa mi napredovalo. Žiadalo sa mi zastať. Aj som to urobil a nohy naťahoval, ale to zase chceli ísť do kŕčov. Nič sa nedalo robiť iba vydržať. Tretie kolo teda už s bolesťami, ale aj tak za 36 min. Ak by som vydržal, tak by bol maratón za 3:20 a to by bolo fantastické. Plánoval som za 3:30. Štvrté kolo bolo ešte horšie, ledva som sa vliekol. Pulz klesal a nohy neposlúchali. Už ma začali ostatní predbiehať. Čoraz viac som chodil na občerstvovačkách. Toto kolo bolo za 40 min. Biedny čas. Dobrá správa, že už len dve kolá. V parku ma povzbudzoval švagor s deťmi. Už by ma aj batoľa predbehlo. Nevládal som vybehnuť ani pár schodov a výšlap na hrádzu bol ako výstup na Kriváň. Našťastie na konci bola dobrá občerstvovačka a také príjemné zastať. Ani neviem ako som toto kolo dokončil v hanebnom čase 47 min!!! To už snáď ani beh nebol. Výdatne ma povzbudzoval Milan. Ten už bol kolečko popredu. Mne zostávalo posledné. Nič ma nebolelo, len nohy nevládali. Od osobného víťazstva ma delilo len 7 km. Predstavoval som si, že je to len kúsok ďalej ako do Hamuliakova a všetkých, ktorí mi fandia a že musím vydržať do konca. Nejak som sa dovliekol na otočku trate, napil, vybehol na hrádzu, okolo jazierka a ostávalo iba cez 2 km. Zrazu som sa uvoľnil a bežal normálne, všetka únava a olovo zo mňa spadli. Bolo 10:35 a chcel som sa pokúsiť zabehnúť pod 10:45. Bežal som, koľko to dalo. Pekne, uvoľnene. Nechápem, čo som doteraz robil, veď je to také jednoduché. Pod mostom mi zostávali nejaké 3 minútky. Hovorím si, dá sa to stihnúť. Výbeh z parku, široká cesta, už vidno bránu do štadióna, ostáva minútka. Na hodinky už radšej nepozerám, bežia so mnou aj dvaja malí synovci, vbiehame na štadión. Je to pre mňa oslavný beh, skoro šprintujem. Už len sekundy ma delia od finišu ironmana. Takto som si to predstavoval. Nádherný finiš, víťazný oblúk. Ruky zdvíham nad hlavu a pretínam pomyslenú pásku v čase 10:46:48. Fantázia, aj keď posledné kolečko napriek vylepšenej koncovke za 47 min. Dokázal som to pod 11 h a to je super. Dostávam medailu, uterák a tričko. Švagor ma fotí. Veľmi si to cením, že prišiel ako jediný z rodiny. Prišla aj Kamila, spolužiačka z gympla a Ráczovci.

Mám to za sebou. Prešlo to ako voda, ani som si to nestihol uvedomiť. Tak dlho som sa na to chystal a je to dokonané. Bolia trochu nohy, ale inak pohoda. Po maratóne som viac unavený. Toto som šiel na nižší priemerný pulz - iba 143. Na prvýkrát úžasný čas, aj keď som mal rezervy a to hšlavne v behu. Slabšia tréningová bežecká príprava sa prejavila. Maratón sa oklamať veru nedá. Je to kráľovská disciplína a neradno sa s ňou zahrávať. Možno som podcenil aj stravu a nemal dostatočné energetické krytie. Spálil som asi 8 tisíc kilo kalórií. Celkovo som splnil ciele, ktoré som si dal, až na ten beh. Je to nová skúsenosť. Som veľmi rád, že som to zvládol a telo vydržalo bez bolesti. Organizácia bola výborná, aj keď by som ocenil rovnejšiu a kvalitnejšiu bežeckú trať. Ironman musí všetko vydržať. Ja som sa ním stal!!!
Dovidenia na Hawaii.

Na úplný záver ďakujem všetkým trénerom plávania, svojej rodine, že mi to trpela, fanúšikom a fanynkám, ktorí ma podporovali a mysleli na mňa, hoci prísť nemohli. Švagrovi a synovcom, ktorí prišli povzbudzovať.

Oficiálna stránka http://www.slovakman.sk
Výsledky http://www.sportis.cz
Viac fotografií z Ironmana nájdete tu: Slovak(Iron)man_2010