St.Pöltner Radmarathon 2015

Po dlhej dobe som bol opäť na pretekoch, na ktorých som doteraz neštartoval, iba som o nich počul dobré chýry. A už dopredu môžem povedať, že sa mi naozaj páčili, najmä ich kopcovitá časť, ktorá viedla odľahlými zákutiami s peknými výhľadmi.

Keď som sa koncom apríla dohadoval s Emilom a Milanom na podrobnostiach, vzhľadom na vtedajšiu formu sme sa rozhodli pre krátkych 80km s proklamovanými vyše 1100 nastúpanými metrami. Chvíľku som vtedy uvažoval aj nad dlhou trasou 158km/2700m, ktorú organizátor označuje ako „najtvrdšiu na východe“, ale nakoniec som bol s našou voľbou spokojný. Aj tak som predpokladal, že budem najslabším článkom tímu, Emilovi som na Leithabergu ku koncu ledva stíhal a Milan ako triatlonista má formu aj bez cyklistického tréningu. Takže môj cieľ bol jasný, na začiatku im uvisieť, v strednej časti sa s nimi udržať a na konci od nich neodpadnúť :-) Kamera bola na baranoch znova v pohotovosti, preto som sa pred štartom zo slušnosti spýtal, či si v cieli aj zašpurtujeme. Dostal som kladnú odpoveď, no to som ešte netušil, že ma pred páskou dobehnú hriechy z minulosti :-)

Prvých asi 10 kilometrov som trpel ako zviera. Ja som už ako stará škodovečka, potrebujem sa poriadne zahriať, aby som sa nerozsypal, teraz sme nerozjazdení hneď od štartu točili 35-40 km/h a postupne doskakovali menšie skupinky, aby sme sa dostali do normálneho balíka. Ešte aj vietor nebol s nami, stále fúkal proti alebo zboku, mal som toho naozaj plné zuby a tak keď sme sa konečne sformovali a nebolo už koho doháňať, potiahol som chvíľu špicu a presunul sa na úplný koniec balíka. Zistil som, že nás je asi 20 a ľudia poviem vám, vzadu bol úplne iný život, úplne iný vesmír. Žiadna hektika, dvaja chlapíci predo mnou uvoľnene konverzovali, kadencia asi 30, už som len čakal, kedy vytiahnu šálky s kávou a začnú čítať noviny :-) Urobil som dve fotky a spokojne oddychoval, kým ma z driemot neprebrala žuvačka. Nie v ústach, ale náhle zrýchlenia a brzdenia, ktoré mi nepríjemne narúšali doterajší komfort. Dlhú dobu sme ďaleko pred sebou videli väčšiu skupinu, ktorá išla približne rovnako rýchlo ako my a teraz sa zrejme niekto rozhodol, že ich skúsime dobehnúť. Vzadu to začalo byť otravné, postupne som sa posúval dopredu a ako som bol fajnovo zrelaxovaný, nejak som sa prepracoval až na čelo. To už ten väčší balík nebol veľmi ďaleko, tak som s lákavou vidinou kadencie 30, kávičky a dennej tlače zabral a úspešne nás k nemu dotiahol. Dúfam, že som tým získal zopár ďalších plusových bodov do cyklistického nebíčka :-)

V tejto početnej skupine sme sa odviezli až do prvého stúpania. Začalo pozvoľna do 2-3%, potom prišli dve serpentíny a až po vrchol 6-7%. V kopcoch mi to dnes išlo z našej trojice najlepšie a zaregistroval som, že mi chalani nestačia, ale pokračoval som ďalej. V rámci taktickej prípravy som si na rám nalepil profil trasy a videl som, že po krátkom zjazde nasleduje ďalšie stúpanie k občerstvovačke. Už dlhšiu dobu ma tlačil mechúr, tak si snáď nadbehnem aspoň 1-2 minúty a stihnem si odskočiť. Vyšlo mi to presne na sekundu, ešte som sa vrátil k stolu pre banán a už boli hore aj Emil s Milanom. Slnko riadne pripekalo a pri venčení som si všimol, že prichádzajúci cyklisti si za jazdy brali fľaše s vodou, ale ich obsah väčšinou neliali do gágora, ale na hlavu alebo za krk. A tak rozmýšľam, že ja som asi nejak naopak prepólovaný dromedár, mojou najväčšou starosťou bolo v kríkoch za občerstvovačkou vodu vypustiť a celé preteky som odjazdil na jeden a pol bidónu. Potom bývam strašne prekvapený, že prečo chytám kŕče :-) Teraz ale bolo všetko v poriadku, pustili sme sa do zjazdu, neskôr na mierne naklonenej rovine sme sa znova spojili do menšieho balíka a prišli k druhému kopcu.

Tento mal tiež väčšinou 6-7% a predbiehali sme v ňom už aj prvé babenky, ktoré odštartovali v samostatnom bloku 30 minút pred nami. Emila to celkom zaujalo a začal uvažovať, že sa zvyšok trasy odvezie v krajšej spoločnosti. Práve sme sa o tom rozprávali, keď nás míňal nejaký domáci borec a dosť slušnou slovenčinou vyškerený zrazu zahlásil „Chcem jedno pivo!“. Okamžite výbuch smiechu, reku kamarát, najdôležitejšiu vetu už vieš, ešte sa nauč vysloviť slovo borovička a môžeš požiadať o naše štátne občianstvo :-) Nechal som teda Emila s babami a pokračoval ďalej sám. Toto stúpanie bolo zaujímavejšie ako to prvé, na úzkej, ale kvalitnej ceste medzi hospodárskymi usadlosťami, našla sa aj nejaká tá serpentína, kúsok v lese a kúsok aj na otvorenom priestranstve s peknými výhľadmi na okolitú krajinu. Pod vrcholom bola ďalšia občerstvovačka, znova som si uchmatol polku banánu a o chvíľku ma dobehol Milan. Emila nikde nebolo, neznalý pozorovateľ by si mohol myslieť, že nevládal, mne bolo hneď jasné, že sú za tým ženské :-) S Milanom sme sa teda pustili do zjazdu s tým, že keď sa pokochá, niekde nás dobehne. Podarilo sa mu to ešte pred koncom klesania a priviedol si so sebou aj partiu šikovných domestikov.

Naozaj boli šikovní, asi piati začali tak perfektne točiť špicu, že po odstriedaní sa späť zaradili vždy pred nami, takže sme sa celý čas viezli v háku. Okamžite som pochopil dôvod, správa o našom dominantnom výkone na Leithabergu sa už rozkríkla po celej krajine a chlapci jednoducho vedeli, kde je ich miesto a aká je ich úloha. Dotiahnuť šampiónov do cieľovej rovinky :-) Tento „Austrian train“ spoľahlivo fungoval až po dvojkilometrový plazák, ktorý bol asi 10km pred cieľom a v ktorom si išiel každý za svoje. Dnes som sa viezol na vrchárskej vlne, tak som sa znova dostal dopredu, kúsok som aj potiahol a vrátil sa späť do balíka, keď sa asi 7km pred cieľom začalo nastupovať. Tak toto nie, to sa mi vôbec nepozdávalo, zrýchlil som, doskočil som si malú medzeru a zakotvil na piatej pozícii. A v duchu som si nadával, že som vpredu veľmi skoro. Našťastie prví traja borci boli zrejme z rovnakej železničnej spoločnosti ako tí piati predtým a striedali úplne rovnako, takže stále som bol v háku, až neskôr jeden odstúpil a ostali predo mnou len traja. Prešli sme cez kruháč, zbadal som most a konečne som sa zorientoval, tadiaľto sme prišli ráno autom. Za mostom príde zákruta doprava a už len cieľová rovinka. Na chvíľku mi prebleslo hlavou, že by som teraz mohol všetkých prekvapiť a nastúpiť, ale neviem či som až taký frajer, aby som po 80km utiekol z rýchlosti 35km/h. Skôr nie, tak som počkal v závetrí, poslednú zákrutu som si postrážil pri vnútornom okraji a hneď za ňou som to rozbalil.

Prvého aj druhého som obehol v pohode, pred posledným som musel trochu spomaliť, lebo na pravej strane sa viezol nejaký turista a ak by ma medzi seba zavreli, ostali by z nás len súčiastky. Našťastie nechali medzierku, tak som sa prešmykol a zrazu som pocítil sklamanie, nebola to žiadna výzva, nikto nezakontroval, určite nie som taký šprintér, že by ma nemohli predbehnúť. No potom to prišlo, kútikom oka som zaregistroval, že ma sprava niekto dobieha. Otočil som hlavu a prežil sériu pocitov, ako tínedžerka na prvej žúrke. Najprv zvedavosť, kto sa to na mňa tlačí, potom prekvapenie, keď som ho spoznal, nasledovala radosť, že konečne si niečo užijem a zakončilo to menšie sklamanie, lebo to nedopadlo úplne podľa mojich predstáv :-) Kto bol ten tajomný vyzývateľ? Predsa on, už na začiatku spomínaný zhmotnený hriech z mojej mladosti, senecký boží mlyn, ktorý melie pomaly ale isto, Zorro pomstiteľ, jednoducho Milan :-) Všetci určite presne viete, o čom hovorím, pre tých dvoch – troch z vás, ktorí si povinne nečítate všetky moje reportky pred spaním, pridávam krátke vysvetlenie. V dávnej minulosti, roku pána 2009, sa na Schwechateri rútila do cieľa horda zdivočelých Rakúšanov, ktorú na čele kontrolovala štvorica Milan, Ivan, Ďuri a ja. Hrdinsky sme ich držali za sebou, do areálu pivovaru ako prvý vpálil Milan, ja som ho kryl na jeho zadnom kolese a na cieľovej rovinke som si povedal, že veď prečo by som ho nepredbehol. A tak bez akýchkoľvek škrupúľ alebo výčitiek svedomia som ho z háku prešprintoval. Po 6-tich rokoch uznávam, že to nebol najlepší nápad :-)

Ako sa mi teraz v cieli Milan priznal, posledné kilometre mi visel v háku a iba čakal na vhodnú príležitosť, kedy ma ofúkne. Keď som si uvedomil, kto to na mňa útočí, fakt som sa potešil a začal som sa rehotať ako pako, presne v takýto súboj som dúfal. Okamžite som začal špurtovať a dal som do toho všetko, nedaroval som mu ani milimeter, ale kúsok predsa chýbal, nedal ma síce na Sagana, ale na Jamesa Bonda, o 0,07 sekundy :-) Ako som minule spomínal, nie je dôležité zvíťaziť, ale správne svoj výkon odprezentovať, takže na svoju obhajobu musím podotknúť, že Milan prišiel do St. Pöltenu o deň skôr s rodinkou a určite mal dosť času podrobne si naštudovať cieľovú rovinku, ako v nej fúka vietor, v ktorej časti má najlepší sklon, kde je najhladší asfalt ... :-) Napriek tomu to bol perfektný záver, keď som si pozrel fotku z cieľa, ostatní sa vôbec nechytali, Straka aj s Hačeckým by sa na Eurosporte rozplývali blahom, ako nám nedokázali dojet ani po zadní kolo :-) Záverom pridám už len poučenie pre najmenších čitateľov, ak niekedy s niekým vy...babrete, zistite si, či nemá pamäť ako slon. Za 50 rokov vám to možno vráti :-) Ja si teraz pozerám staré reportky a hľadám ďalších kandidátov. Po tohtoročnom Leithabergu mi je úplne jasné, že pomaly môžem začať trénovať na Emilovu odvetu v roku 2021 :-)

Fotografie: https://picasaweb.google.com/111787289765839547364/StPoltnerRadmarathon2015

Údaje z compu:
Odjazdená trasa: 79,64 km
Nastúpané: 872 m
Čas (oficiálny): 2:41:02 h.
Priemerka: 29,80 km/h
Maximálka: 66,58 km/h
Poradie: 204 z 367 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 33 zo 63