Extreme-Bike maratón 2003

Ej veru, dlhé bolo rozhodovanie, či vôbec pôjdem na tieto preteky. Minuloročný úraz sa mi ani náhodou nechcelo zopakovať. Svoju časť viny som už nejako duševne rozjazdil, ale ak mám jazdiť medzi mamľasmi, čo neuhnú z trate alebo robia voloviny na trati, musím niečo vymyslieť. Na jazdu v špici štartového poľa, kde by som sa im vyhol, nemám výkonnosť ani kondičku, nech si mudrlanti hovoria čo chcú. Mám poctivé zamestnanie a nemôžem permanentne trénovať ako niekto. :-)
Tak som sa teda prihlásil do kategórie stovkárov. Štartujúcich je všehovšudy ledva 50 kusov, takže si zavadzať v žiadnom prípade nebudeme.

V sobotu ráno peckujeme v novej nádejnej zostave do Topoľčian. Citrón, ja, JM a Tomáš. Spoločne všetci lámeme JM, nech ide tiež medzi nás, stovkárov. Nech nie je lekvár, nech to zoberie ako tréning na Drásala, ktorý je už o týždeň, nech nie je smiešny, ťahať sa v takej krátkej trati. Že pôjdeme prvé kolečko spolu a budeme si robiť spoločnosť. Nič nezabralo, nedal si povedať. Mal som pravdu, je to lekvár. :-)
Na diaľnici som s hrôzou zistil, že som si doma zabudol Oscara s kompletným servisom, náhradnými dušami, foťákom, žrádlom, skrátka skoro so všetkým potrebným. No nič, Citrón vraví, že on má náhradnú dušu, takže ma zaistí. Fotiť nemusím tak čo. Traťovky si kúpim v obchode.
Ešte sme rozoberali jeden problém, kam dáme nový bike, ktorý vyhráme v tombole. :-) Vojde sa nám do auta?

Do centra pretekov sme dorazili včas, zaprezentovali sa. Potom prezliecť, nakopnúť tátoše a postaviť sa na štart. S dobrou rezervou sme to stihli. Vypočuli sme si úvodné pokyny organizátorov, upozornenia, aby sme po trati nejazdili ako potrati. :-) Ani som poriadne nedával pozor, kedyže sa to štartuje a už mi balík uteká. Citrón tiež a už len kričím, aby mi neutekal. Doťahujem sa na neho a spoločne sa vydávame dopredu. Hneď po výjazde na asfaltku už nevidíme nikoho. Tí pred nami vypálili na stokilometrovú trať ako blázni. My dvaja to istíme zozadu. Pokojne si šliapeme, akoby sme boli na výlete. Prvýkrát idem po tejto lesnej jednochlapovej cestičke úplne v pohode a sám. Citrón mi trošku odbehol dopredu ale vôbec mi to nevadí. Aspoň si to konečne môžem egoisticky vychutnať, bez toho, aby som niekomu musel čuchať prdel. Na lesnom chodníku sa všade premáva neuveriteľné množstvo mravcov. Normálne sa to hýbe pred očami, ako živý koberec.

Už takto pekných pár kiláčikov ťaháme a Citrón sa ma pýta, či môže trošku zrýchliť. Môže, keď chce. Zatiaľ sa mu táto časť trate celkom páči. Pýta sa, či to takto bude celý čas. Bohužiaľ, každá ouvertúra niekde musí skončiť a tak ho pripravujem na tradičné stúpanie na Panskú Javorinu. Spočiatku šotolinový povrch, každú chvíľu vojdeme do lesa bude to lepšie. Dobiehame jedného maníka. Kľukatí si to z jedného pruhu do druhého. Ty kokso, keď tento ide stovku, tak už má dosť. No neviem, či tento vôbec dôjde do cieľa. Dobiehame ho a symbolicky ho ťapnem po ruke, že je teraz posledný on. Nech ma chytá. Rýchlo sa mu vzďalujeme. Ten asi niečo posral. Buď formu alebo odhad svojich možnosti. Dobiehame ďalšieho. Ten sa drží lepšie. Dobiehame ho len veľmi pomaly. Citrón s ním hádže reč a ja tavím tempo podľa tých dvoch. Teda Citrón má zvláštny spôsob zdolávania bikerov. On ich nepredbieha šliapaním. On ich jednoducho ukecáva a keď nestačia s dychom (zle sa rozpráva a dýcha zároveň :-) tak odpadnú sami.
Kopec už jaksi prestávam spoznávať. Akoby to teraz viedlo inakade. Asi som tie ostatné dva ročníky tento úsek jazdil už s mžitkami pred očami, keď si to tu nepamätám. :-) Teraz je to tu akési nové. :-)))

Konečne vychádzame na hrebeň a potrebujeme ešte zdolať posledné krvavé stúpanie. Citróna som už na to pripravil, takže nebrblal. Krátky zjazdík po kamenistej ceste dole a zastavujeme na občerstvovačke. Dám si banána, dvojo tyčiniek do vrecka. Ešte banán, popijem a padám. Citrónovi ešte vravím, že idem popredu, veď ma v zjazde dobehne. Idem ďalej. V stúpaní sa mi trošku stráca a tak spomaľujem, nech sa chytí. Ale už ide zjazd a tak sa rozbieham dole. Z týchto zjazdov mám rešpekt. Samý kameň, nebezpečné úseky. Darí sa mi dosť rýchlo makať dole a až na asfaltke čakám na Citróna. O chvíľu ho vidím a odbočujem doprava do lesa. Lesná cesta je dosť rozrytá zvážaním dreva. Tak neviem, či tento les normálne bez ostychu rúbu na plné pecky a schovávajú sa rečičky, že to má na svedomí nejaká víchrica alebo je to podmočený terén. Nuž, les je na to, aby to celé držalo pohromady. Pohľad na tieto holoruby je veľmi smutný.

Teraz prichádza môj obľúbený terén. Krátke stúpania, krátke klesania, idem si v pohode a sledujem, či ide Citrón za mnou. Pomaly sa šúra akoby bol na poslednom ťažení. Asi má nejaké problémy. Rýchle úseky sa držal ale v stúpaniach zaostáva. Konečne sa zjazduje. Stojí tu smerovčík Jano. Prehodím pár viet a čakám na Citróna, kým sa dovalí. Spoločne už zjazdujeme dole cez žihľavovú alej. Fakt srandovný zážitok. Koniec dlhého a rýchleho zjazdu. Odbočujeme doľava a vravím mu, že o chvíľu bude občerstvovačka. Ide pomaly. Ak má už teraz nejaké problémy, tak neviem, či to dojazdí. Na občerstvovačke mi chytajúc si predné koleso vraví, že má problémy. Asi mi naznačuje, aby som ho už neťahal, že si musí nájsť vlastné tempo. Dolejem si čistej vody do fľaše. Vypijem jonťák, kekes, banán do huby a pomaly sa štveráme do kopca. Kopec nie je hrozný ale dosť dlhý. Citrón zaostáva čoraz viac. Vraví, že už by nás mali dobiehať vlčáci. Vravím, že sme na 35 kilometri a oni už sú hodinu na trati. Takže ešte máme rezervu. Ale nasadil mi chrobáka do hlavy. :-)
Už som rozhodnutý ho neťahať a púšťam nohy do boja. Ak nepridám, veľmi ľahko mi zoberie skalp nejaký vlčák. Treba pridať. Naposledy som Citróna videl na spätnej ceste smerom na zjazdovku, ako sa trápi s tým stupákom. Kričím mu, nech si dáva na zjazdovke bacha. Šliapem smerom na zjazdovku a rozmýšľam, akú môžem mať stratu na bikera pred sebou. Ak to teraz trošku zrýchlim, kedy ho dobehnem? Ak vôbec.

Zjazdovka je tu, polovičky sa mi jaksi samé pricucávajú k sebe a maximálne opatrne zjazdujem dole. V prvom ročníku som mal namále a odvtedy si tu dávam bacha. Podarilo sa. Teraz po asfaltke smerom k hradu. Prvýkrát som tam tlačil. Teraz sa pousilujem to vyšliapať. Takmer sa mi to podarilo. 5 metrov pred vrcholom som chytil zlú stopu, samé kamene, koleso prešmykuje. Zoskakujem a potlačím. V druhom kole musím vybrať inú stopu, toto sa dalo vyšľapať.
Škoda, že tu nikto od organizátorov nefotí. Je to náramne fotogenické miesto. Pekné fotky bikerov by sa tu dali robiť. Zato budú určite dole v zjazde pri potoku, lační po krvi. :-) Drakuláci.
Zjazdujem do dediny a rozmýšľam, či nezablúdim, lebo minule sme jazdili po dedine ako poštári a nikde toho živého, kto by vedel, kade teraz. Naštastie sú tu samé šípky a to ma upokojuje. Tak som si to pekne rozbehol a naraz šípka doprava a hneď pletený plot. No mal som čo robiť v zákrute. :-) Rýchla jazda dole cez pole. Kričím už zdiaľky na dve turistky. Uskakujú a stíham poďakovať. Kedy bude ten zjazd do potoka? Minule som tam vpálil a len tak-tak to ubrzdil. Teraz som už pripravený. Je to tu, zjazd spočiatku celkom dobrý ale som sa nenazdal a už idem len šmykom dole. Zákrutu pred vyvráteným stromom som nevybral dobre, koleso zapadlo a vyskakujem zo sedla. Samo tu dáva pozor a vravím mu, že som vedel, že je to tu zákerné a mám si dávať pozor. Len sa usmieva.
V druhom kole to musím zobrať inak, pomyslím si. Predsa ma nemôže takéto klesanie rozhodiť. Šmýkam sa až k potoku. Beriem bike do ruky, prenášam ho cez potok a šliapem hore. Ešte kontrolný pohľad dozadu, či ma nedobiehajú. Nič. Paráda. Teraz dosť ťažké stúpanie hore po stráni. Darí sa mi a stretávam nejakého bikera. Vravím mu, že ide zlým smerom. :-)
Toto stúpanie mi dá v druhom kole zabrať. Som si s tým istý. Dúfam, že ho nebudem aspoň tlačiť. Na konci stúpania pozriem znovu dozadu a stále nič. Nik ma nedobieha. Už je dobre. Toto bola posledná šanca ma dobehnúť. Teraz sa pôjde už viac menej len dole. Peckujem to a dávam pozor aby som zle neodbočil. Našťastie je to všetko dobre značené, vychádzam na asfaltku, je tu ujo policajt a reguluje dopravu. Resp, nikoho, lebo tam nikto nie je. :-) Paráda. Peckujem dole a už viem, že neostanem na štíte vlčáka. Blížim sa k cieľu ale idem rovno. Zastavujem na občerstvovačke. Banán do huby, pani mi medzitým láduje jonťák do fľaše. Ešte jeden banán. Tyčinku som si dal do vrecka. Práve pozerám dozadu a rýchlo si to sviští do cieľa prvý pretekár z krátkej trate. Ty vole, aj som zvýskol, že ma neurobil. Veľa nechýbalo. :-). On tú trať spravil o hodinu rýchlejšie ako ja. Ufff, uffff. Aj ja chcem byť taký rýchly. :-)

Pomaly sa zberám, vravím im, že za mnou sú už len traja stovkári, takže sa môžu pomaly aj začať baliť. Len neviem, kedy prídu. Neviem ako sú ďaleko. Rozbieham sa a začínam kalkulovať so silami. Nohy zaberajú v pohode, ešte niečo vydržia, takže zrýchlim trošku viac. Snáď dnes ešte niekoho dobehnem.
V prvom kole som v tejto lesnej ouvertúre videl mraky mravcov. Teraz tu vídím len mravčí holokaust. Preživšie mravce odnášajú pobitých spolubojovníkov a aspoň v rámci možností sa im uhýbam. Tí z krátkej trate to tu teda dobre povalcovali. :-)
Ouvertúra je za mnou, zjazdujem dole po asfaltke a na križovatke v asfaltérskej veste spoznávam Lunatica. Pýtam sa, akú mám asi stratu na predchádzajúceho. Môj tip okolo 5 minút nevyšiel. Peter vraví, že aj viac ako 10 minút. Kúúúrva, tak to má pekný náskok. Už sa nezdržiavam a pádlujem do kopca. V prvom kole sme išli s Citrónom tadiaľto priemerne asi 8-9 km/h. Teraz už pod 13 ani neklesám. Len výnimočne. Ide sa mi výborne. Celý čas strojové tempo. Dobieham bikera ale zrejme nesúťaží. V poslednej tretine stúpania predbieham ďalších dvoch výletníkov. V tomto miernom kopci tlačia. Aj sa ich pýtam, či hodlajú tlačiť tie biky aj dole kopcom. :-) Stúpanie sa chýli k záveru. Krátky zjazdík a o chvíľu po hrebeni do prudkého kopca. Zaraďujem dôchodcu a pomaly sa štverám hore. Ešte som stihol zarevať na chalana s papierom v ruke, že 31 podruhé. Zjazd dole a to som fakt zvedavý, či tam niekto bude. Lebo som išiel do kopca dosť rýchlo a nechce sa mi veriť, že by som niečo nestiahol. Naozaj. Sú tu dvaja bikeri a statočne sa posilňujú. Dávam si doliať jonťák, polku banána do huby a ťahám ďalej. Ešte sa pani pýta, či nechcem tyčinku. Mávnem rukou. Dám si na druhej. Pokračujem ďalej. Tých dvoch som nechal vzadu. Rátam s tým, že sa budú chcieť chytiť. V poslednom stúpaní sa obzriem a naozaj. Doťahujú sa. Ale ide zjazd a nechám ich svojmu osudu. Z prvého kola viem, kde sa to dá pustiť a kde treba dávať bacha, takže som sa na asfaltku dostal po miestami hodne rozbitom zjazde celkom rýchlo. Dokonca tak, že za asfaltkou dobieham ďalšieho bikera. Tentokrát strunkáča. Vraj má problémy s prehadzovaním. No tak ten by si mohol vyskúšať moje problémy s prehadzovaním. :-) Radšej ani nejazdím na stojku, lebo občas preskočí pastorok hore alebo dole. Skúša sa chvíľu chytiť ale tiež mu utekám. No minimálne tu určite. Tu to poznám a tu to mám rád. Je tu samý les a chlad. To mi stačí. Cítim však, že sa mi ide až príliš dobre, že by som mal trošku ubrať. Tak aj uberám. Aj tak však dobieham a predbieham ďalšieho.
Vrstevnicovým zvážnicovým zjazdom sa mi ide dobre. Slnko síce páli ale tá rýchlosť dobre ochladzuje. Zopár hupiek zdolám a znovu Jano. Pozdravím a fičím dole. Vysadený žihľavový záhon už spoznal cyklistické kobylky a je viditeľne rozjazdený po pretekároch z krátkej trate. :-)

Koniec zjazdu, doľava. Niekoho dobieham. Nechce sa mi veriť, že by tento párik pretekal. Na občerstvovačke dolievam jonťák, rozbalím tyčinku, dávam si banána. Obdaleč leží pohodená bikerka, oba lakte oškreté a aj koleno vyzerá chytené. Tá teda musela hodiť hustý držkopád. Odpočíva a čaká na odvoz. Ale vyzerá životaschopná. :-).
Nezdržujem sa tu dlho, je tu strašne teplo. Stúpam po lesnej zaprášenej ceste hore. Bolí to viac ako v prvom kole a musím občas do stojky, nech si prdel od tej "letlampy" oddýchne. Už pijem o poznanie častejšie. Tá horúčava je už asi intenzívnejšia ako v prvom kole. Našťastie sa teraz ide väčšinou v lese. Horšie to bude na zjazdovke. To bude otvorené až po zjazd k potoku. No nevadí, nejako bude. Posledných 15 kilákov hádam nejako prežijem. Zjazdujem dole zjazdovkou, znovu si dávam majzla a vychádzam na asfaltku. Ide mi to ťažšie. Naozaj to robí slnko a trošku aj únava. Mobilizujem sily na hradný stupák. Zatínam sa a držím tempo. Nesmiem zoskočiť, musím urobiť to, čo sa mi nepodarilo v prvom kole. Podarilo sa. Vybral som lepšiu stopu a dostal sa tak celkom dobre až hore. Ešte musím dať bacha na ten asfaltový zjazd a stíhať to ubrzdíť do tej zákruty. Našťastie som už zďaleka videl samé brzdné šmuhy. Takže sa tu niekto aj rozmáznul na tom plotovom pletive. Aspoň podľa tých flekov, čo tu vidím. Peckujem po poli dole, ešte pozerám smerom na hrad, či ma niekto nedobieha ale už z princípu o tom pochybujem. Jednak ich za mnou toľko nie je a jednak by som mal skôr ja dobiehať. V prvom kole to bolo iné. :-)
Aj zjazd k potoku sa mi podaril zvládnuť oveľa lepšie. Bez zosadnutia. Nuž, aspoň na niečo sú dobré tie druhé kolá. :-)
Teraz príde ten obávaný výšľap hore. Už pri zjazde na poli som uvažoval, že možno aj potlačím. Ale zatiaľ šliapem. Síce dôchodcu ale idem. Pomaly som sa vyštveral až hore. Sláva. Všetko som dnes vyšliapal. Teraz už len zjazd a som doma. Pecky, pecky na plné gule, chalani ani nestíhajú regulovať dopravu a na poslednú chvíľu mi ukazujú nájazd do cieľovej rovinky. Mám to. Som v cieli. Juchúúúú.

V cieli mi JM vraví, že tentoraz doplatil na cyklomamľasa zase on. Má dobitý bok, nohu, dlhé kŕče schytal. A ešte k tomu aj dostal defekt. Ako inak? To už človeka ani nemôže prekvapiť. Čo akcia, to defekt. Bude z neho dobrý servisák na kolesá. Možno ho aj do F1 zoberú. :-)
A najväčšiu radosť mal z toho, že urobil Braňa, svojho úhlavného tieňového súpera. Myslím, že to človeka poteší. :-) Viac sa hádam rozpíše on.
Citróna dlho dlho niet. Vravím Jurovi, že Citrón mal už na 30 kilometri nejaké problémy, takže kedy ten dôjde, je otázne. Idem sa ospršiť a tak.
Došiel, keď už som bol osprchovaný a najedený. Lakeť mal odratý, koleno buchnuté. Akoby som mu to nevravel.
" Dával si si pozor na zjazdovke?"
Len sa uchechtol a vraví
"Dával, ale málo". :-)

V tombole sme nevyhrali nič a tombola o hlavnú cenu 60 litrového strunkáča nedopadla pre nás dobre. Aspoň za nás vyriešili problém, kam by sme ten bike napchali do auta. Svine. Taký problém by som radšej riešil ja.

Akcia doznala podstatného zlepšenia. Značenie doteraz hádam najlepšie v celej histórii, kopec ľudí na trati, smerovčíci. Snáď by v budúcnosti pomohol aspoň jeden servisák na nejakej občerstvovačke. Zdravotníci by si hádam zaslúžili nejaký ten stánok aby si mohli normálne sadnúť a relaxovať kým nepríde nejaký nešťastník. Nemuseli celý čas sedieť v sanitke ako utečenci z ázie. Páčilo sa mi značenie, že sa blíži odbočenie, takže sa človek stihol pripraviť. Hádam tie šípky mohli byť plnou farbou a nie len obrysy. V tej rýchlosti čítať, či je to vľavo alebo vpravo nemalo zmysel. Škoda tých holorubov za Panskou Javorinou. Síce dobrý výhľad ale smutný. Naozaj smutný.
S akciou som celkom spokojný, prebehlo to celkom dobre. Páčila sa mi jedna pekná pretekárka na bedni víťazov s dlhými vlasmi. Dlhé vlasy krátky, krátky čas. U mňa je to presne naopak. :-)
Žiadne fotky nemám, pretože som si foťák zabudol doma. Aspoň ma nerozptyľoval v jazdení. Zato chýbajúce montpáky a náhradné duše ma štvali viac.

 Ešte zopár Medveďových pripomienok. :-) (môžete sa pridať tiež)

Sanitkári sedeli tam, kde sedieť xceli, bolo pre nich miesto aj inde, ale zrejme bolo pre nich lepšie byť tam a mať všetko pri sebe ako to vláčiť hore-dole.

Servisak bol okrem tretej občerstvovačky na prvej aj na druhej (na prvej ten fúzatý) tak ako to stálo v propozíciách. Mal potrebné náradie aj duše aj lepenia. Že tam nebol na zemi veľký hasák neznamená, že nebol servis :) (pozn. minulý rok to bolo rovnako)

Šípky nebolo treba čítať či je tam vľavo napísané alebo vpravo. To tam bolo preto, aby to nejaky hajzlík neotočil naopak.

ps: Les naozaj rúbu bez ostychu a nemá to s podmočením nič spoločné.