Extreme-bike maratón 2003

Author Extreme bike maratón - Duchonka 28.6.2003
Tak už do tretice sa chystám absolvovať Duchonku. Nejako som ju pôvodne ani nemal v pláne, predsa len, trať sa už ustálila na čosi pod 50 km, na dve kolá sa mi nechce ísť (resp. na to nemám) a terén už neprinesie žiadne prekvapenia, ale nakoniec možno aj kvoli vidine víťazstva v tombole celej Author série, pridal som sa k štartujúcim.

V sobotu ráno sa Tomáš , Citrón a ja nakladáme do Citronoveho Seatu Inca (inak úžasné auto, 4 biky plus batožina vnútri), berieme Boba z Rače a jucháme na diaľnicu. Na Duchonke je o pol ôsmej ešte všetko ospalé, máme kopec času sa nachystať, akurát skonštatujem, ako sa registrujeme, že už do nás páli nemilosrdné ranné slnko, ... hm... toto bude zase jeden horúci deň. Lenže trať je oproti FSM predsa len podstatne viac schovaná v lese, takže dnes jedno kolo by malo byť bezproblémové.

Parťáci ma usilovne lámu na dlhú trať, dokonca pri registrácii ma takmer znásilnia a prehlásia na dlhú, lenže ja mám na viackolové maratóny od Banskej Štiavnice jednoznačný názor a tak odolávam.

O deviatej vyrážajú oni na svojich 100 km a ja sa začínam rozjazďovať. Dnes neberiem foťák, s Braňom som sa už zvítal a dneska ho chcem dostať, na Pande bol nepríjemne rýchly, na FSM som až do defektu bol pred ním, ale nakoniec som vždy došiel za ním..., dnes to bude iné!

Konečne sa blíži desať hodín, obligátny príhovor usporiadateľa, postavím sa do druhej polovici štartového poľa a ideme na vec. Počiatočný spletenec prežívam bez problémov, po vyjdení na asfaltku sa snažím postupne prebojúvať dopredu, pred nami je niekoľko kilometrov singletrackov a tam sa veru nebude dať ľahko predbiehať. V stúpaní opúšťame asfaltku, mierne až strmé stúpanie, a po chvíli sa peletón zase trochu rozbieha. V lese je nenormálne sucho, čochvíľa sa zahaľujeme do oblakov prachu. Ide sa nahusto, často treba brzdiť a o nejakom predbiehaní nemôže byť ani reči. Vybiehame ku priehrade, konečne šanca sa posunúť o pár miest dopredu, (Braňa som medzitým už urobil..) , napájame sa na chvíľu na asfaltku a vzápätí ostrá doprava a do kopca. Za sebou počujem nepríjemný zvuk kolízie, tu bývajú každý rok problémy, neobzerám sa a ťahám ďalej ( v cieli som sa potom dozvedel, že to bol Braňo, detaily zamlčím, ale možno si už kúpi Camelbaka...). Mierne stúpanie po hrebeni až do Kulháne sa ide v dobrom tempe, práši sa už menej, predsa len, peletón sa už stihol roztrhať, tu je cestička dosť široká, dá sa obiehať, proste pohoda. Nábeh na asfaltku a zjazd do doliny, 60-ka na tacháči a suším už spotenú tvár. Strmú zákrutu na konci už poznám, opatrne dobrzďujem a v miernom stúpaní po rozbitejšej asfaltke sa vydávam nahánať tých pár bikerov, čo sú predo mnou. Nuž, zas veľmi nahánať sa nemá zmysel, začína najdlhšie stúpanie, na začiatku je aj najstrmšie a drobná šotolina núti bikerov hľadať si stopu v pevnejšom podklade v prostriedku cesty. Obieha ma ma biker so mocnými nožiskami, ide veľmi agresívne, hodí myšičku predo mňa a dokonca mi lakťom drgne do riadítok až zabalancujem, bež doprdele!, pomyslím si, na nadávanie mi nestačí dych. O čo je mocnejší o to je blbší, s technikou jazdy má problémy, zapadne do šotoliny a dokonca musí zastavovať, takže ho obieham a idem si svoje. Slnko praží, tento kúsok cesty je otvorený a zo mňa vysáva energiu. Dobieha ma Braňo, zaradí sa predo mňa a postupne sa prebojuje o dve miesta vyššie. Nechávam ho, toto nie je dobré miesto na súperenie, už aby sme boli v lese.

Zrazu mi do riadidiel niekto zľava drgá, opakuje sa situácia spred chvíle a ja neverím vlastným očiam, ten istý magor zase blbne!!, ech škoda, že som nevidel jeho číslo, v cieli by som si ho vyhľadal a porozprával by som sa ohľaduplnosti...

Konečne sme v lese, stúpanie je miernejšie, trochu zrýchľujeme, vzdalenosť od Braňa sa pomaly zväčšuje. Nevadí, hovorím si, o čo som pomalší horekopcom o to budem rýchlejší smerom dole. Obvyklé mokré pasáže tesne pred vrcholom stúpania sú tento rok takmer úplne vyschnuté, na downhille pre prvou občerstvovačkou sú kúdoly prachu, idem to opatrne a s prekvapením sledujem vysoký počet ľudí opravujúcich defekty po stranách cesty. Nuž cesta je tu kamenistá, odkrytý terén, široké holoruby, pôda sa splavuje po dažďoch preč..., treba jazdiť opatrne. Na občerstvovačke ma víta Braňo, prehodíme pár slov, ja vypijem pohár minerálky, beriem polku banána do ruky a ťahám ďalej, Braňa nechávam za chrbtom.

Stúpame ďalším holorubom pod Panskú Javorinu, zrejme najvyšší bod trate absolvujeme v lese a po chvíli sme zase vonku, začína nebezpečný downhill, priečne jarky na ceste, kúdoly prachu a zase bikeri opravujúci defekty. Idem opatrne, toto je fakt blbé miesto pre záchranárov, sem by išli asi s vrtuľníkom. Míňame rúbanisko z drevorubačskou chatkou a v 10 cm hlbokom prachu sa vnárame opať do lesa. Séria krátkych a strmých stupákov a klesákov dá zabrať každému, tento rok netlačím, stále sa mi ide dobre. Vychádzame na široký traverz, odkrýva sa nádherný pohľad na Topolčiansku stranu, ale tento rok sa trochu viac naháňam a tak nefotím (ani som si nevzal foťák...) a na veľkej píle ťahám, čo to dá. Prechádzame na západnú stranu kopcov, kamenisté krátke stupáčiky preveruju kvalitu bikerov a veruže na poslednom z nich biker predo mnou vypína SPD-čka a konečne musím vystúpiť aj ja. Ďaľší dlhý downhill,neviem čím to je, ale mám pocit akoby tie cestičky boli rozbitejšie ako pred rokom, v lese je aj viac drevorubačskej aktivity. Niektoré úseky sú suché až moc, kúdoly prachu bránia lepšej viditelnosti, rýchly prechod z tieňa do slnka osplepuje a na jednom takom mieste, na úzkom chodníčku pár metrov pred rozbitou betónovou rúrou netriafam dobre do rigola, strhne mi riadidlá.. a už letím. Pristávam na pravom boku v malinčí, bike podo mnou, nejako sa pozviechávam, stále ešte v šoku, darmo takého tigra som už nehodil ani neviem kedy. Uvedomujem si že stojím s bikom na chodníčku a na poslednu chvilu ho odťahujem na stranu pre letiacim bikerom, ten ďalší sa pýta či som OK, len odkývnem že áno, ale kua bolí to až moc. Bike našťatie v poriadku, kevlarový rám nejaví nejake poškodenie a tak, mierne otrasený, vyklesávam zvyšok padáku, popŕhlené lýtka ma postupne preberajú k životu. Stupáčik po širokej ceste k druhej občerstvovačke už idem zase v tempe, bok mám špinavý, krv ale nevidím, takže asi nič vážne. Dochádzam na občerstvovačku, nechám si dočapovať Camela, jeden banán do ruky a pokračujem ďalej. Myslím na Braňa, týmto pádom som stratil nejakú tú sekundu, ale zatial ho nevidím. Obligátny výšlap absolvujem s ľahkým prevodom, ten Bobo mal asi naozaj pravdu, jeden maník, ktorý sa ma na začiatku kopca vypytoval na prevýšenie a dĺžku stupáka a potom nahodil tažký prevod, mi ušiel síce asi 20 metrov ale potom vykapal a ja som ho mojim kolibríkom spravil. Konečne hore, otočka doprava na zrýchlujúci traverz, svieži vánok obšťastnuje prepotené telo, vzápätí nechutný stupák, minulý rok som na konci vymäkol a zliezol z biku, tentokrát som dokonca na najťažšom mieste predbiehal. Joj keby nebolo toho pádu, nemalo by to dneska chybu, lenže telo je trochu tými údermi poznačené a už to nieje ono (to som ale ešte netušil čo ma čaká..)

Po výjazde z lesa sa opäť otvára prekrásna panoráma, po lúke doľava a už ju tu máme, zjazdovka čaká na svoje obete. Idem opatrne, na chodníčku sú lavóry vyplnené šotolinovými kamienkami, to je mimoriadne nebezpečná kombinácia... Asi v polovici kopca zrazu okolo mňa prehučí nejaký mlaďas, len tak periférne zachytávam jeho vytešenú tvár "jééééj downhill !!" , lenže on,darebák, hodí myšičku predo mňa a ide rýchlo ďalej. Hneď na prvom lavóri ho mierne rozhodí, nestihne to vyrovnať a na ďalšom už letí. Boha, len som stihol vytušiť že toto veru neskončí dobre, ten odstup bol minimálny a vysypal sa rovno predo mnou, ja sa snažím vybehnúť na lúku doprava a už letím tiež. Pristávam tvrdo a zase na pravom boku, tentokrát schytávam strašidlený kŕč do lýtka a aj do brucha, ležím na tráve a neviem čo skôr či lapať dych či nadávať tomu ftákovi. Nakoniec sa zmôžem iba na také "otcovské" : "Ty magor, keď to nevieš tak to nerob!" a skuvínam v tráve ďalej. Dofrčí motorkár a zisťuje "rozsah škôd", ale krv opäť netečie a tak sa vracia naspať pod svah vyčkávať ďalšiu obeť. Ubolený, utrápený sadám na bike a vyklesávam posledné metre zjazdovky, na asfaltke to skúšam trochu rozbehnúť, ale pravé lýtko je tuhé ako šuter a bohužial aj posledné zvyšky pohody už skončili. Pod hradom šlapem čo to dá, ale nakoniec asi 10 metrov pred sedlom vystupujem a tlačím, aspon si trochu natiahnem ubolené nohy. Dolekopec do dediny bol ukážkou posranosti, na asfalte to trochu púšťam, preklučkujem cez zvyšok dediny a vybieham na lúku. Nuž toto mala byť čerešnička na torte, fullík by teoreticky dovolil to rozbaliť na adreanlínových 60, ale ja už som nemal chuť pokúšať osud o hattrick... Známy to padák nad potokom som absolvoval od polovice peši, krvilačným fotografom som nedal šancu. Stupák hore už bol v pohode aj s boľavou nohou. Konečne posledný klesáčik v lese a už ma policajt smeruje na asfaltku. OK tak to rozbalím čo to dá, myslím si a pozerám na tacháč, lenže po chvílke čísla začali klesať pod 40-ku a stále nižšie a nižšie, nechápem, snáď nie som až taký dobitý, že nevládzem na poslednom kilometri? Stále spomaľujem a zrazu zacítim ako mi pláve zadne koleso a všetko je mi hneď jasné. No samozrejme defekt, už len toto ma dnes nepostihlo...

Do ciela slabý kilometer, to nemá zmysel opravovať a tak, rovnako ako na Pande pred rokom, vystupujem a bežim popri biku. Lenže lýtko, ako tak už rozťahané, sa pri behu okamžite začalo ohlasovať a veru tých posledných pár metrov som si pripadal ako Kristus vlečúci kríž (veriaci,odpustite mi to prirovnanie ...). Prebieham cieľom a mám toho plné zuby. Aspon, že som urobil toho Braňa, takže som si vlastne výkonnostný limit splnil.... Odnášam bike k autu a pozerám, čo sa vlastne stalo, aha, už ho mám, klasický trojcentimetorvý agátový tŕň, nuž to som nemal šancu....
Spracem bike, v sprche s hrôzou pozerám do zrkadla a ani sa poriadne nepoznávam, tvár špinavá ako keby som práve vyfáral z bane, darmo ten prach dnes, to bola sila. Nuž neviem, ak slabých 50 km takto bolí, ja asi ani na ten Drásal o týždeň ani nepôjdem.

Od čiernych myšlienok ma vytrhli až prvé dúšky piva, dokonca som vymenil guláš za druhé pivo a tak sa ostré hrany negativných zážitkov začali otupovať. Počas čakania na vyhlásenie a tombolu sme s postupne dochádzajúcimi chalanmi z dlhej trate prebrali dnešný pretek a rezumé je asi takéto:

Akcia dopadla dobre, značenie trate bolo asi zatiaľ nejlepšie, občerstvovačky nejako neprekypovali bohatstvom ale vcelku sa to dalo, akurát v druhom kole nejako rýchlo došli zásoby... Trať bola suchá (až na pár, naozaj veľmi málo miest) a rýchla, mám pocit že o čosi rozbitejšia ako minulý rok, ale vcelku to išlo. Mne osobne dosť vadil prach zvírený tým našim \"stádom\" v lese, ale za to usporiadatelia samozrejme nemôžu. Počasie vyšlo na jedničku, v lese bolo celkom fajn a tých pár odkrytých miest sa dalo v pohode \"udýchať\". V cieli panovala dobrá nálada, živá muzika so širokým reportoárom po počiatočnom neúspechu predsa len trochu prebrala unavené publikum. Medveď opäť pri vyhlasovaní výsledkov prekypoval tým svojim mierne cynickým humorom..., v tombole sme nevyhrali vôbec nič, ale nevadí. Proste Duchonka 2003 dopadla pre väčšinu účastníkov fajn a dúfam , že väčšina z nich príde o rok zas.