MTBO Pršice 2.5.2004
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Orientačné športy
Včera som sa vrátil so Šela maratónu a s malou dušičkou prišiel do dejiska orietačných pretekov nedaľeko Brna, do dedinky Prštice. Hneď vo dverách stretávam kolegu v vedľajšej kancelárie a vyzvedá, kde som sa tu nabral.
Paži bol ešte prekvapenejší. Tak sme sa po chvíľkovom zaregistrovaní a naháňaní usporiadateľa, nech mi už dá konečne nejaké číslo :-). A čip. Hlavne som vyzvedal od Pažiho, ako vyzerá terén, mapa, počasie. Veď to predsa jazdili včera. Vravel, že mapa je dobrá a terén je mierny a celkom dobrý. Porozprával som mu nejaké zážitky zo Šely a pomaly sa pri tom pripravovali na štart. Štartujem pomerne skoro. 38 minúta.
Na štarte som postretával samé známe tváre, pozdravil Martinovu mafiu, Meda a ďalších.
"Kde máš bendžo" pýtam sa Mikyho.
"Nemám, teraz mám toto" pozerá na svoj hardtail. Vyzerá ľahší ako to vŕzgajúce čudo, čo mal predtým. :-) Vidieť, že si verí. Zato JM povedal, že jemu bendžo funguje, akurát sa mu včera rozsypala sedlovka a v tráve hľadal všetky šróbiky.
Medo mi vraví, že ako čítali o mojom nedávnom (ktorý som nazval Slovenská jar) po Slovensku, tak mi vraj závideli, ako som si dobre pojazdil. Nato sa JM začal chechtať a živo popisoval fotku kde sa so širokým úsmevom ksichtím a za mnou súvislá snehová pokrývka aspoň pol metra vysoká. Nebudem sa vzrušovať nad závistlivcami. Nech si to pojazdia sami a poznajú, že to za to stojí. Štartujem dve minúty za Medom. Dostávam mapu s kontrolami a hneď aj červenú fixku. Neviem čo s ňou a tak si po zbežnom pohľade na mapu čmarkám, v akom poradí tie kontroly budem brať. Pri ôsmej som zistil, že to stojí za veľký prd takéto značenie, poškrkal som to a vrátil fixku nazad. Šak si to celé počmáram a potom sa v tom ani divá sviňa nevyzná. Postup si budem ujasňovať radšej priebežne.
Rozbehol som sa celkom slušne a zahrievajúc nohy pozerám na mapu, ktorú z dvoch najbližších kontrol zoberiem prvú. Nakoniec vyhrala 139. Zbytok v poradí 102, 138, 106, 136, 107, 116, 109, 137, 121, 119, 127, 134, 110, 135. Najviac mi v orientácii pomáhala asfaltka a elektrické vedenie. Samozrejme aj samotná mapa, ktorá bola až na výnimky veľmi dobrá. Väčšie obavy som mal skôr z toho, ako sa prejaví včerajších 90+10 kilometrov v nohách. Ako som bral v poradí už tretiu kontrolu a nebol pri tom ani veľmi zadýchaný, tak som z toho začal mať celkom dobrý pocit. Kontroly neboli nejako zákerne zašité. Snáď tá piata v poradí. Bola umiestnená na chodníku, ktorý bol síce na mape zaznačený výraznou čiarou ale v reále to skôr vyzeralo ako "tajná stezka Vietkongu". Nič sa nestalo, rýchlo som zistil, že nejdem dobre. Ďalšie som bral relatívne v pohode a rýchlo. Veľmi sa mi páčil postup zo 137 kontroly až takmer do cieľa. Dostal som sa do takého tempa, že som už ani veľmi nemapoval a dokonca som si dovolil sa aj kochať parádnym terénom. Samé jazierka, potoky, singláče cez úseky ihličnatých lesov (to milujem), zákruty. Jednoduchomária.
Predposledná kontrola mi narobila mensie problémy. Niekde ako boli záhrady som chcel odbočiť doprava a odbočku som našiel. Aké bolo moje prekvapenie, keď lesný chodník zrazu zničohonič skončil. Ale na mape pokračoval. Vrátil som sa popošiel kúsok nižšie a tam rovnaký chodník. Akurát ten bol správny. :-) No zase dve minútky v háji. :-)
Zbytok som už len fofroval na ťažkých prevodoch skoro 35, na poli som skoro dušu vypustil na totálne roztrt-trt-trt-trt-trtkanej ceste.
Po orazení poslednej kontroly už len finálny dojazd označený fáborkami. Zrazil som pri tom šialenom šprinte asi nejaký väčší hmyz, lebo tá šupa do dolnej pery ma doteraz bolí.
V cieli pohodička, idem sa ospršiť a pripraviť na návrat domov. Kolega Ilja je už zbalený a rozprávame sa o dnešnom dni. Išlo sa mu dobre a pobavilo ho, ako mu v jednom momente uletela mapa. Menej srandovné už bolo, že mu neprehadzovala veľká píla a že vo väčších rýchlostiach mu strašne slzili oči. Konečne vie, na čo sú dobré cyklistické okuliare. :-) V priestore cieľa sa už JM spravodlivo rozčuľuje, že ho zase Jankó nabil a naložil mu slušných 10 minút čo znamenalo tretie miesto. :-) Čo mám hovoriť ja? Mne víťaz v mojej kategórii naložil tiež desať minút a odsunulo ma to až na 18 priečku. :-)))
Keďže som nemal odvoz domov vybavený, začal som naháňať niekoho, kto má cestu cez BA, aby ma zobrali. Zobrali ma chlapci s Nitry v staršej dodávke. Pôjde s nami aj Kájo Poštulka ale ešte čaká na vyhodnotenie. Vyhral bednu. My zatiaľ pôjdeme. Veď potom nás Miky Šabo dobehne a Kájo prestúpi k nám do auta.
Pomohol som im trošku sa vymotať z tohto krásneho kraja ako stvoreného na cyklistiku smerom na Břeclav. Pred hranicami čakáme na Kája, ktorý si nechal doklady v dodávke. Po nasadnutí do auta si len odfúkol so slovami
"Tak Miki si to na diaľnici pálil 180".
Na to som si len pomyslel, že nie len na diaľnici a nie len autom. :-)
Paži bol ešte prekvapenejší. Tak sme sa po chvíľkovom zaregistrovaní a naháňaní usporiadateľa, nech mi už dá konečne nejaké číslo :-). A čip. Hlavne som vyzvedal od Pažiho, ako vyzerá terén, mapa, počasie. Veď to predsa jazdili včera. Vravel, že mapa je dobrá a terén je mierny a celkom dobrý. Porozprával som mu nejaké zážitky zo Šely a pomaly sa pri tom pripravovali na štart. Štartujem pomerne skoro. 38 minúta.
Na štarte som postretával samé známe tváre, pozdravil Martinovu mafiu, Meda a ďalších. "Kde máš bendžo" pýtam sa Mikyho.
"Nemám, teraz mám toto" pozerá na svoj hardtail. Vyzerá ľahší ako to vŕzgajúce čudo, čo mal predtým. :-) Vidieť, že si verí. Zato JM povedal, že jemu bendžo funguje, akurát sa mu včera rozsypala sedlovka a v tráve hľadal všetky šróbiky.
Medo mi vraví, že ako čítali o mojom nedávnom (ktorý som nazval Slovenská jar) po Slovensku, tak mi vraj závideli, ako som si dobre pojazdil. Nato sa JM začal chechtať a živo popisoval fotku kde sa so širokým úsmevom ksichtím a za mnou súvislá snehová pokrývka aspoň pol metra vysoká. Nebudem sa vzrušovať nad závistlivcami. Nech si to pojazdia sami a poznajú, že to za to stojí. Štartujem dve minúty za Medom. Dostávam mapu s kontrolami a hneď aj červenú fixku. Neviem čo s ňou a tak si po zbežnom pohľade na mapu čmarkám, v akom poradí tie kontroly budem brať. Pri ôsmej som zistil, že to stojí za veľký prd takéto značenie, poškrkal som to a vrátil fixku nazad. Šak si to celé počmáram a potom sa v tom ani divá sviňa nevyzná. Postup si budem ujasňovať radšej priebežne.
Rozbehol som sa celkom slušne a zahrievajúc nohy pozerám na mapu, ktorú z dvoch najbližších kontrol zoberiem prvú. Nakoniec vyhrala 139. Zbytok v poradí 102, 138, 106, 136, 107, 116, 109, 137, 121, 119, 127, 134, 110, 135. Najviac mi v orientácii pomáhala asfaltka a elektrické vedenie. Samozrejme aj samotná mapa, ktorá bola až na výnimky veľmi dobrá. Väčšie obavy som mal skôr z toho, ako sa prejaví včerajších 90+10 kilometrov v nohách. Ako som bral v poradí už tretiu kontrolu a nebol pri tom ani veľmi zadýchaný, tak som z toho začal mať celkom dobrý pocit. Kontroly neboli nejako zákerne zašité. Snáď tá piata v poradí. Bola umiestnená na chodníku, ktorý bol síce na mape zaznačený výraznou čiarou ale v reále to skôr vyzeralo ako "tajná stezka Vietkongu". Nič sa nestalo, rýchlo som zistil, že nejdem dobre. Ďalšie som bral relatívne v pohode a rýchlo. Veľmi sa mi páčil postup zo 137 kontroly až takmer do cieľa. Dostal som sa do takého tempa, že som už ani veľmi nemapoval a dokonca som si dovolil sa aj kochať parádnym terénom. Samé jazierka, potoky, singláče cez úseky ihličnatých lesov (to milujem), zákruty. Jednoduchomária. Predposledná kontrola mi narobila mensie problémy. Niekde ako boli záhrady som chcel odbočiť doprava a odbočku som našiel. Aké bolo moje prekvapenie, keď lesný chodník zrazu zničohonič skončil. Ale na mape pokračoval. Vrátil som sa popošiel kúsok nižšie a tam rovnaký chodník. Akurát ten bol správny. :-) No zase dve minútky v háji. :-)
Zbytok som už len fofroval na ťažkých prevodoch skoro 35, na poli som skoro dušu vypustil na totálne roztrt-trt-trt-trt-trtkanej ceste.
Po orazení poslednej kontroly už len finálny dojazd označený fáborkami. Zrazil som pri tom šialenom šprinte asi nejaký väčší hmyz, lebo tá šupa do dolnej pery ma doteraz bolí.
V cieli pohodička, idem sa ospršiť a pripraviť na návrat domov. Kolega Ilja je už zbalený a rozprávame sa o dnešnom dni. Išlo sa mu dobre a pobavilo ho, ako mu v jednom momente uletela mapa. Menej srandovné už bolo, že mu neprehadzovala veľká píla a že vo väčších rýchlostiach mu strašne slzili oči. Konečne vie, na čo sú dobré cyklistické okuliare. :-) V priestore cieľa sa už JM spravodlivo rozčuľuje, že ho zase Jankó nabil a naložil mu slušných 10 minút čo znamenalo tretie miesto. :-) Čo mám hovoriť ja? Mne víťaz v mojej kategórii naložil tiež desať minút a odsunulo ma to až na 18 priečku. :-))) Keďže som nemal odvoz domov vybavený, začal som naháňať niekoho, kto má cestu cez BA, aby ma zobrali. Zobrali ma chlapci s Nitry v staršej dodávke. Pôjde s nami aj Kájo Poštulka ale ešte čaká na vyhodnotenie. Vyhral bednu. My zatiaľ pôjdeme. Veď potom nás Miky Šabo dobehne a Kájo prestúpi k nám do auta.
Pomohol som im trošku sa vymotať z tohto krásneho kraja ako stvoreného na cyklistiku smerom na Břeclav. Pred hranicami čakáme na Kája, ktorý si nechal doklady v dodávke. Po nasadnutí do auta si len odfúkol so slovami
"Tak Miki si to na diaľnici pálil 180".
Na to som si len pomyslel, že nie len na diaľnici a nie len autom. :-)
