MTBO Nitra 21.4.2002
- Napísal: Juraj Malatin
- Published in Orientačné športy
f1. a 2. kolo Slovenského pohára v orientačnej cyklistike
S jedlom rastie chuť. Poznáte to.
Kedže sa akcia v Rači celkom podarila, Igor položil zásadnú otázku, či nepôjdeme do "Nitry".
A kedže Bobo mi uštedril v Rači potupnú prehru (vyhováram sa, že bol v domácom prostredí...), bolo načim porovnať sily niekde, kde to nikto z nás nepozná. A tak sme sa dohodli, že pôjdeme. Ešte sme sa pokúšali nalákať aj Jura, ale ten zatiaľ odolal.
Podrobnosti o akcii sme sa dozvedeli na oficiálnych stránkach orienťákov . Išlo o dvojdennú akciu, v sobotu krátka a v nedeľu dlhá trať. Rozhodli sme sa prihlásiť na tú dlhú, nakoniec mala len (teoreticky) okolo 35 km (to bolo asi vzdušnou čiarou), na to sme si po maratónoch v roku 2001 rozhodne trúfali. Ešte zostávalo vyrobiť si mapník a v nedeľu ráno vyraziť.
V sobotu v Bratislave poriadne pršalo, našťastie v priestore pretekov len chvíľu. V nedeľu, keď sme odchádzali, bola u nás celkom kosa, po príchode na preteky nás však prekvapilo až nenormálne teplo.
Ináč preteky sa odohrávali v kopcoch v okolí hradu Gýmeš, vďačnom to objekte fotografických snáh Boba. Pri prezentácii sme sa prihovorili časomeračom a organizátorom z VOS-TPK. Keď sme sa im priznali s našim pevným odhodlaním ísť dlhú trať, ej veru všelijako krútili hlavou, očami i ušami (asi mali strach, či nás nebudú musieť ísť hľadať po kopcoch). Nuž a keď som zistil, že pretek má 17 kontrol, veru mi nezostalo ľahko na srdci. Ešte nafasovať "fakáč" (to je elektronický čip na registráciu kontrol), prosím spýtajte sa niekoho iného ako došiel k takému názvu..., polhodina sústredenia a pomaly ideme na vec.
fBobo vyráža prvý, ešte ho cvakám s foťákom a už mizne v diaľke. Ja vyrážam o hodnú chvíľu po ňom.
Dnešný pretek sa ide na dvoch mapách, ledva sa mi pomestia do môjho mini-mapníka. Hneď pred prvou kontrolou si uvedomujem, čo mi vtĺkal do hlavy Puco:" Vždy keď sa dá vybrať, choď kvalitnejšou (aj keď dlhšou) cestou !".
Počúvam ho na slovo a vďaka tomu na prvej kontrole dobieham chlapíka, čo vyrážal minútu predo mnou.
Aj dvojka bola hračka, ale tu už začali problémy, vybrať si optimálny postup a aj trafiť na správny chodník (bolo ich tam viacero...), sa mi naštasie podarilo za krátko. Po trojke som opäť volil asfalt a hoci obkľukou, preda len veľmi rýchlo som sa približoval ku štyrke. Množstvo stôp od kolies pri prechode potoka ma usvedčovalo v tom, že som nebol jediný, kto volil tento postup. Lenže pri škrabaní sa do kopca sa mi už tak nedarilo trafiť kontrolu na prvý krát a tak zase nejaké tie minútky nabehli. Päťka bola trochu vzdialenejšia a aj do kopca a tu som si prvý raz uvedomil, ako silne praží slnko. Po tých studených týždňoch príjemná zmena, lenže som mal zo sebou málo vody a tak by slnko mohlo radšej zaliezť za nejaký mráčik. Tesne pred kontrolou ma predbehol nejaký fučiaci borec a aspoň mi pomohol v dohľadaní kontroly.
"So far so good", hovorím si, ak to pôjde takto ďalej, bude to paráda !
Nuž sranda len začínala. Hneď šestka bola na druhej strane strže a trvalo mi minútu, kým som sa rozhodol ako ďalej. Radšej som volil bezpečný obchvat po lepšej ceste a opäť som nebol sám. Lenže táto kontrola bola zašitá v neprehľadnom teréne s množstvom uzučkých cestičiek, podľa ktorých sa nedalo veľmi (teda aspoň mne) zorientovať. Dobehol som maníka, ktorý začal vyklesavať neskôr, sprava sa približoval ďalší. Komický pohľad, išli sme lesom, chodník-nechodník ako v rojnici, hlavy krúžili dookola, aby nám kontrola neušla. Našťastie sme ju, potvoru jednu zašitú, zmerčili a mne odpadol jeden kameň zo srdca. Postup na sedmičku vyžadoval ešte viac špekulácie, nakoniec som to aj dobre povtákal, prilíš zavčasu som odbočil do kopca a stratil ba i desať minút.
Zistil som, že tie prvé kontroly boli asi len na rozcvičenie, tie ďalšie sa nejako odmietali dať nájsť. Pri postupe na osmičku som chvíľu rozmýšlal, čo asi tak môžu znamenať tie hnedé paralelné čiary pozdĺž chodníka, až sa ukázalo, že to je (vcelku logicky) značka pre úvoz (či ako sa tomu hovorí), cesta zasekaná v teréne, klesák s kopcom lístia, išiel som tadiaľ veľmi opatrne, ale aj tak som mal pár krát na mále. A do toho začali padať prvé kvapky, ani som si nestihol všimnúť, kedy sa zatiahlo. Nasledujúci úsek bol dobre rozmočený a ja som bol veľmi rád, že som včera prezul a dal na zadné koleso "hrabavý" plášť, bola to výrazná pomoc.
Špekulatívna devina sa dala ísť dvoma spôsobmi, našťastie som si vybral ten lepší (ako som zistil podľa toho, že to išli skoro všetci..). Pri výšlape z kotla, kde bola kontrola, sa mi rúti v ustrety Igor, musel na mňa stiahnuť už pekný balík...
Nasleduje postup na desinu a ja robím prvú chybu, nechcelo sa mi ísť diretissimou na hrebeň, chodníček bol nevalnej kvality, nuž som sa pekne vracal po tej istej ceste ako som klesal dole... Pár sekúnd po orazení desiny je mi však už Igor v patách a mne je jasné, že on ju šiel a asi spravil dobre... Po desiatej kontrole nasleduje presun do priestorov druhej mapy. Presun po ceste je ofáborkovaný a ja po chvíli pozerám do mapy, kedy že to už treba odbočiť. Zrazu okolo mňa prehučí Igor a reve:"Poooď Ďuso, ešte ďalej!!".
Kua tomu sa to ide, asi v týchto kopcoch nie je prvý krát. Vyklesávam teda za ním až ku okraju hornej Jeleneckej nádrže a prudko odbočujeme do kopca, do blata. Ja, čuduj sa svete dokonca sťahujem náskok na Igora a chtiac nechtiac sa naňo zavesujem, tento úsek sa moc inou trasou ísť nedá. Lenže on sa nedá ísť na bicykli vôbec a tak pekne tlačíme, pot ma zalieva už zase praží slnko a mne dochádza voda, odteraz to bude trápenie...
Konečne jedenástka, Igor volí obchvat kopca , ja mu už nestačím a tak študujem mapu. Dobieha ma Puco a rezolútne volí úplne iný postup, zase tlačíme strmým svahom. Je na ňom obrovské skalisko, mať tak foťák asi neodolám, pretek-nepretek. Puco sa stráca predo mňou, ja už som úplne uvarený.
Prichádza prvá kríza, vďaka nej prehliadnem odbočku a stratím skoro paťdesiat krvopotne nastrádaných výškových metrov. Keď spoznám svoj omyl, nezostáva mi nič iné ako voliť alternatívnu cestu, lenže tá je na mape preškrknutá dvomi krížikmi, rozmýšľam, aký druh prekážky to môže znamenať...
Chodník zahádzaný kmeňmi stromov, jediný obchvat cez málinčie vľavo, v momente si spomeniem na Bobov defekt v Rači, jeden poondiaty tŕn v duši a mám o zábavu postarané. V lese sú pohodené zvyšky oplotenia, pri prechode kmeňa si pekne do nich rafnem holen. Uff, radšej sa tam dole ani nepozriem. Kooonečne nešťastná dvanástka, tu som stratil iste vyše desať minút. Uťahaný a napálený blúdim po chodníčkoch, tri krát zastavujem, stále sa neviem zorientovať, dokonca vyťahujem aj Pucovu buzolu, konečne sa chytám a trinástka je moja.
Ďalšie dve kontroly boli ľahšie, prehučím záhradkárskou osadou, podarí sa mi nájsť zašitú štrnástku a volím postup na pätnástku na korune hrádze Jeleneckej priehrady. Cikcak po lúke, tlačenie cez čerstvo navezenú šotolinu a chvalabohu opäť úkryt pre slnkom v lese. Už som bez vody a aj bez chute do života.
Pätnástkou s končí mapa "Moja prvá bicyklová" a po vrstevnici sa vraciam na východzí bod. Nohy mám tvrdé, ani po rovine sa nedokážem nejako rozbehnúť... Zostávajú posledné dve kontroly.
Na šestnástku to láka sa vybrať cez les, lenže asfaltka, hoci dvakrát dlhšia, je viac než dvakrát rýchlejšia. Dobieha ma chlapík, ktorému evidentne zostalo viacej síl (alebo vody, to je to isté...), na jednej z odbočiek pozerá do mapy, odbočuje z cesty a vyberá sa do lesa. Do mapy pozerám i ja, kam sa to preboha vybral ? Mne sa zdá, že niet inej lepšej cesty a tak sa nenechávam zviklať a šlapem ďalej...
Asi za päť minút počujem za sebou funenie a chlapík je tu zasa. Zrejme pochopil svoj omyl a poslušne sa vrátil na asfaltku, lenže má dosť síl aby sa mi pomaly začal vzďalovať. Konečne sa cesta prehupla cez hrebeň a začína mierne klesať. Moja strata sa začína zmenšovať. Lenže sa pomaly blíži okamih, kedy bude treba vyraziť za šestnástkou do lesa. Volím postup, maník predomnou však zostáva ďalej na asfaltke a ja špekulujem, či som nemal na poslednú chvíľu odbočiť i ja. Lenže už je neskoro. Zdolávam v lese mierne prevýšenie, dúfajúc, že to bude jedno z posledných. Pokúšam sa zorientovať, kontrola musí byť už niekde veľmi blízko... Mierne prepísknem optimálnu odbočku a vyklesávam ku lampióniku. V ústrety mi ide môj maník s víťazoslávnym úškrnom v tvári. Je to jasné, on ju už má. Zostal dlhšie na asfaltke (Puco mal pravdu...).
Nevadí, mne je už všetko jedno, posledná kontrola, len tak naslepo volím odbočku , je ich tam viac a kontrola sa zrazu vynorí predo mnou. Mal som šťastie, od cieľa ma delí už len pár metrov...
Po príchode vidím už z diaľky Boba ako vyčkáva na ten slavnostný okamih. Ja odovzdávam fakáč, z tlačiarničky vybieha výpis časov z každej kontroly a aj celkový čas (bohovská technika, naozaj ), mám to úspešne za sebou. V cieli si dám tri poháre malinovky a som zachránený, do cieľa som došiel, našiel som všetky kontroly a ani som nebol posledný..., nuž výkonnostné ciele sú splnené.
Bobo mi nakoniec dal "len" 9 minút, čo pokladám za osobný úspech a satisfakciu :-)))). Samozrejme, že nasledujúcich desať minút kazždý z nás narieka, že "keby nebol tam a tam blúdil, bol by o toľko a toľko minút rýchlejší ", ale to je už len taký rituál, akcia sa podarila. I keď Bobo mal výhrady ku presnosti mapy, myslím si že až také zlé to s ňou nebolo, resp. asi to neviem posúdiť .
Takže rezumé:
Vyše 40 km v dosť ťažkom teréne, zmeny tempa, 17 kontrol, v mojom prípade za 219 upachtených minút. Mne sa to páčilo.
S dovolením orienťákov som len tak na ilustráciu zlepil trochu staršie mapové podklady spolu s našimi postupmi. Pre poučenie do budúcnosti...