Malé karpatské dobrodružstvo 2007

 Na miesto štartu na Železnej studienka som prišiel na poslednú chvíľu. Zobral som zo sebou aj Ivana Červenku nech po čase sa nadýcha športovej atmosféry a zarovno so mňou prišiel na štart aj Marián Mališ ktorý si chcel pojazdiť. Keďže nemal dvojičku nakoniec sa rozhodol že pôjde s nami ako fotoreportér –  aby sme naplnili názov webu – športreport....

Takže takto skoro v pokluse som sa obliekol, prehodil pár slov so známymi,  nachystal bike, namontoval mapník a chytil do rúk mapu. A to už bol prakticky čas štartu.

Presne o 11 rozdal Tomáš Flassík papierik kde bolo napísané koľko koštuje každá kontrola a tým bolo odštartované. S Romanom máme spoločné vegeťácke poňatie tohto športu tak sme si v kľude poznačili do mapy hodnoty a rozmýšľali kade pôjdeme. Nakoniec sme zvolili variantu vybrať čo najbližšie čo najťažšie kontroly. Situácia sa vyjasnila tak, že ak sme nechceli ísť ďaleko, museli sme sa pohybovať len v úseku medzi  asfaltkou smerujúcou na Biely kríž a kopcami nad Krasňanmi a Račou. Pri tomto musím spomenúť že mapa bola veľkosti A2 a na nej cez 30 kontrol.

Dohodnuté, vybrali sme si kontrolu č. 11 za 60 bodov – leží neďaleko druhého kameňolomu blízko asfaltky. Z priestoru cieľa ideme ako poslední a nasadíme zdrvojúco voľné tempo. Fotíme sa v jesennej scenérii a paradoxne nás poháňa náš dvorný fotograf. Nedáme sa a odpovedáme nech zmľkne – nakoniec pochopí,  že to bude pre neho dnes pekelne pomalé tempo. Na mape sme si všimli že treba správne odbočiť na cestičku inak by nám hrozil brod cez potok. Čokoro nachádzame správnu odbočku a vstupujeme do terénu, ešte si neodpustím spravenie foto a pomaly a iste sa blížime k prvej kontrole. Pri nej nás dobehol jeden pár tak prehodíme pár slov, spravíme si fotku a ideme na ďalšiu kontrolu.

Druhý bod je priamo na vrchole Čierny Vrch (12) – je za 80 bodov, treba brať. Po asfaltke už ideme výrazne rýchlejšie, dokonca aj Maroš je trocha spokojnejší a priebežne nás fotí.  Predbiehame už známy párik a začíname stúpať na Spariská.  Počas jazdy sa dohadujem s Romanom akú cestu zvoliť, on má jasno - treba vyjsť na Spariská a tak najkratšou čiarou vybehnúť hore. Ja som skôr za dlhšiu cestu ktorú by som zvládol na biku ale ideme podľa neho.  Na samotný kopec to bola poriadna strmina a museli sme tlačiť. V tomto je Roman skutočný majster a nestíham jeho tempu. Chvíľu ma počká čo Maroš využil na to že vybehol hore a fotí nás ako si razíme kontrolu.  Teraz už zimu necítim, Teplomer ukazuje 4 stupne ale mne je poriadne teplo.

Po krátkej porade ideme zobrať č. 13 – za 20 bodov, orientačne ľahké silovo nenáročné. Zozjazdujeme to strmé klesanie a ideme asfaltkou nahor. Onedlho sme boli na lúke kde bolo treba zabočiť doprava. Suverénne točím do lesa. Ale po chvíli sa mi to nezdá, zastavím, okontrolujem a vidím, že namiesto prudkého klesania ideme relatívne rovno – ajaj, zle som odbočil - zakričím na chalanov a otáčame.  Našťastie to nie je ďaleko a sme správne na modrej značke smerom na Malú Baňu. Nejak sa nám zapáčilo klesanie keďže sme si nevšimli orienťácky lampión do ktorého pomaly Roman musel udrieť hlavou – tak cca 50m späť a razíme kontrolu.

Núka sa nám 16tka za 40 bodov – kúsok dolu na asfaltku, na nej hore dolu a potom treba odbočiť do lesa a do prudkého stúpania nad zjazdovku. Naše tempo hodnotíme ako slušné, už sme v súťažnom tempe a navyše sa vyčasilo takže nastala správna atmosféra. Ku kontrole vyšlapeme. Po orazení sme spravili malú poradu. Tentokrát dobyjeme č. 17. Ale kade -  Ja najprv neuvážene že zbehneme na asfaltku v stúpaní na biely kríž, Roman navrhol vyjsť na Dolný červený kríž. Mal pravdu

Pokračujeme teda v stúpaní hore a nakoniec to bola dobrá voľba. Čoskoro sme na asfaltke. A odtiaľ po nej nahor. Navrhujem po ceste zobrať aj 22jku – je to za 10 bodov ale prakticky bez zdržania. Tak odbočíme pred asfaltovým kopcom doprava a ideme si po ňu. Čoskoru vidíma ako lampión visí na strome.... cvak a je naša.

A teraz šup dolu, po zarastenej cestena rýchlu poľnú a dolu smerom na Haluzického pomník. Krásny zjazdík odmenený 60timi bodmi. Orazíme pofotíme. Meditým v pretekárskom tempe prifrčal na kontrolu Maťo Pilka s Marcelom Klabníkom. Prehodíme pár slov trocha podpichneme a ideme si pozrieť mapu kam ďalej. Brúsime si zuby na 23jku za 80 bodov. Ale pre istotu kontrolujeme čas a veru už sme za polkou... Nastáva ťažké rozhodovanie, ideme ju zobrať alebo sa otočíma späť. Nevieme sa rozhodnúť, no možno chlad, možno dnešné poňatie akcie, možno smaha byť načas v cieli nakoniec prevážila a tak pretáčame mapu a pozeráme čo zobrať cestou naspäť. Do očí nám svieti 8čka za 60 bodov. Tak sa lúčime s 23jkou a rozhodujeme sa o obrátenie k 8čke. Roman rezolútne zahlási – zídeme do Rače, prefičíme do Krasnian a vzbehneme pre kontrolu a potom hajde do cieľa.

Aj tak robíme. Zjazdík bol príjemný ale Roman šiel trocha pomaly. Aj tak sme veľmi rýchlo dolu. Nasadzujeme v Rači rýchlejšie tempo, spravíme si fotku za jazdy a točíme to na Peknú cestu.Tuná roman začal chytať krízu V stúpaní na kontrolu teda tlačí, ja to ešte zvládam v sedle.  Pre istotu jna jednej križovatke ho počkám a potom sa chodník zdvihol a tlačíme spolu. Maroš zatiaľ vybehol hore si nachystať miesto na fotenie. To sme už pri kontrole a pribúda nám 60 bodov. Pozeráme na hodinky, zrazu máme dosť času, presun mestom bol nečakane rýchly, no čo už, dohodli sme sa že na hrebeni sa uvidí.

Pokračujeme nahor. Na mape je to bodkovaná čiara, v praxi zarastená že až neveríme či ideme dobre. Na najbližšej križovatke točíme pre istotu vľavo aby sme prišli na pohodlnejšiu cestu. Zvážnicovou cestičkou sme tam hneď. Nasleduje krátke stúpanie a sme na červenej značke na mieste Tri Duby. Fotíme sa a pozeráme do mapy. Zoberieme trojku- pýtam sa. Roman zamietne – to by sme riskovali prekročenie limitu a je to len 10 bodov. Ale zasa mame slušnú rezervu – mali sme vtedy ísť zobrať tú 23jku. Tak nič. Pýtam sa Mariana či to tu dobre pozná. Pokrúti hlavou, tak som navrhol že nejdeme ani dole na asfaltku ani po červenej ale paralelne s červenou je geniálna vrstevnicová cestička.  Nakoniec som zistil že ju ani Roman nepozná. Vychutnávame si tento úsek, zdravíme okoloidúcich ktorých je na tomto úseku viac ako sme stretli po zvyšku trasy a začína mi byť aj ľúto, že sa blíži koniec.  O chvíľu sme vyšli na asfaltku vedúcu zo Snežienky na Kamzík.

Posledný pokus o prehovorenie na 3jku mi ani tu nevyšiel. Tak sa pokocháme panorámou, a Maroš ide vopred si nájsť miesto na fotenie. O chvíľu aj my ideme po asfaltke na Snežienku. Dolu sme o minútu a tak pomaličky za pokecu ideme do cieľa. Prišli sme tak skoro o 10 minút skôr ako bol limit. Odovzdali kontrolný lístok a číslo a dali čaj.  Nakoniec sme sa zhodli že sme mohli kľudne zobrať aj tú 80 bodovú kontrolu. A ešte neskôr sme dostali lekciu z taktiky keď Ďuso Malatín s Pažim aj s riadnym meškáním a zrážkou bodov si vyzberali ešte väčšiu porciu a v našej kategórii vyhrali. Teraz po boji sme boli jasní generáli a už viem, že by to bol jasný zisk aj za cenu miernych zrážok. Ale nevadí, nabudúce tak môžme spraviť.

Takže takto nám ušlo MaKado a museli sme skonštatovať že bolo výborne. Bezproblémovo zorganizované, pre nás na kratšej štreke aj príjemnejšie aj keď chladné počasie a hlavne dobrý pocit na konci sú hlavnými faktami ktoré zostanú v spomienkach v súvislosti s touto akciou. Čerešničkou na torbe bol nakoniec fakt, že sme skončili v kategórii tretí čo sme ale skutočne nečakali.

Čo na záver,

Ďakujeme pani Královej a VAZkárom za perfektné ukončenie sezóny, Dakujem Marošovi Mališovi za fotenie a týmto ho povyšujem do stavu oficiálneho fotografa sportreportu, a ďakujem Romanovi a sebe za to že sme si spravili pekný deň. Dúfam že o rok možem skonštatovať to isté.

{mosmap kml=http://www.sportreport.sk/report/dmdocuments/makado2007.kml}

Zábery z akcie sú na týchto stránkach