MTBO Pekná cesta 19.10.2002

Čas štartu sa blížil a tak som sa teda pobral s partiou na štart. Zopár šliapnutí do pedálov a boli sme na štarte. Ja som štartoval až kdesi medzi poslednými, tak som aspoň fotil a jazdil dokolečka na zahriatie. Postupne poodchádzali Maroš, Rasťo, Igor ... a ďalší. Tak som sa dostal na rad aj ja. Vchádzam do vyhradeného priestoru a fasujem príšerne veľkú mapu. Skoro mi oči vypadli. Kua, to bude skladané aspoň na trikrát. Furt šaškujem s mapou ako ju narvem do miniatúrneho mapníka. Ešte sa pýtam pri tom skladaní slečny, kedy štartujem.
"Ešte sekunda, štart" špitne.
No doriti, ešte to ani nemám v mapníku. Ále, seru na to, klídek. Balím a padám pozbierať tie razítka.

1. To miesto nepoznám, ale viem ako sa tam dostanem. Než som sa tam dostal, koleno začína pobolievať. Ako som neskôr zistil, bolelo celé preteky. Šlapocem si v klasickom MTB tempe, žiadny šprint. V tomto počasí? Ani nápad. V diaľke vidím dvojicu bikerov ako čumia do mapníku. Asi kondičná kategória, lebo išli ďalej a ja už musím odbočiť doprava. Krátky šlapáčik, zjazdík a konečne čekpoint. Počas jazdy na jednotku som si pozrel, kde leží dvojka. No problémo. Aj tam sa dostanem v pohode.

2. Jediný problém ktorý vidím, ktorou z dvoch variant tam pôjdem. Ako som sa blížil ku kritickej križovatke rozhodol som sa rýchlo. Rovno ponad Himligárkou. Viem, že terén to nie je bohvieaký ale v tomto počasí sa toho veľa vyberať nedá. Nakoniec to bola celkom zjazdná cestička ktorou sa dostávam na asfaltku. Už z diaľky vidím blízko lampión ale krátky pohľad do mapy zamietol nádeje, že to je ten pravý. Pokračujem k jazierku v tvare uška a popri ňom sa dostávam na druhý kontrolný bod. Orážam a rýchlo vyberám variantu návratu. Kade pôjdem na trojku? Vrátim sa tou istou alebo použijem krátky obchvat? Kašlem na to a vraciam sa tou istou cestou nazad.

3. Z asfaltky odbočujem doprava a popri lampióne inej kategórie zjazdujem okolo Maroša. Tuším sa ma pýtal, či je to stotrojka. Ale nech si poradí sám, ja zjazdujem ako besný dole na trojku. Prvá odbočka doľava a pri druhej treba doprava. Doprdele, nerátal som s tým, že je tam ešte jedna odbočka medzitým a odbočil doprava. Priskoro, kua. Čo už, šliapem ďalej, možno som sa nepomýlil. A naozaj, blížim sa k lampiónu. Pozerám v spásnom odhodlaní, no hádam to je ten čo hľadám. Prdlajs, je to stotrinástka. A ja hľadám 103. Dúfam, že to nie je náhodou nejaký chyták. Pozerám do mapy a pozerám, kde som a ako sa na tú 103 dostanem. A ľa, na 103 vedie priam priamka a tak futašujem na lampión stotri. Prekonávam dva báječné hupáky. Oba vychádzam takmer zadarmo. Malá dolinka a tam čupí tretí čekpoint. Orážam a krátko hodnotím postup na štvorku.

4. Niet nad čím debatovať. Použijem rýchlejší prejazd po žltej značke. Netreba tam veľa šliapať ale zato stav tej lesnej cesty je otázny. Koleno popicháva čoraz viac a tak vyberám radšej menej namáhavé varianty. Je rozhodnuté a frčím po žltej značke hore smerom na Biely kríž. Na jednej blatovej jame mi odklzuje v rýchlosti predné koleso a otváram prvý dnešný krátky inštruktážny rýchly prelet nad riaditkami. Dlho som sa nekochal a dopadol do blata. Ešte štastie, že nohami. No kua, to bolo o chlp. Veľa nechýbalo a nejaký čas by po karpatských lesoch jazdil čierny zablatený netvor na biku s mapníkom. Nasadám a rozbieham sa ďalej.
Cestou ešte uvažujem, či pôjdem na tú štvorku cez Biely kríž alebo radšej obchvatom sprava. Dostávam sa na asfaltku, je tu kopa peších turistov. Penzisti a podobné ročníky. Ako sa blížim k druhej asfaltke, míňam Igora, ktorý štartoval o tri minúty skôr. Pokračujem v plánovanej ceste a konečne sa blížim k 4 bodu uloženom pod vedením vysokého napätia. Po lúke sa v ťažkom tempe plazí hore nejaký biker. Ja radšej volím výstup na Biely kríž po ceste hore. Musím pokračovať v lesnej ceste. Asi som spravil dobre, lebo cesta je v dobrom stave. Šliapať vládzem. Koleno menej.

5. Piata kontrola je uložená na modrej turistickej značke. Nechodievam tadiaľ príliš rád. Akurát rozmýšľam, ako pôjdem odtiaľ na šestku. Sú dve varianty. Jedna rýchla ale obchádzka. A jedna kratšia ale pomalšia. Dokonca sa sama núka už len samotným umiestnením piatej kontroly. No dobre, tak pôjdem asi tou kratšou. Križujem Biely kríž a cez lúku a potôčik Vydrice sa dostávam na modrú a o chvíľu mám piate razítko na papieriku.

6. Nemudrujem a valím sa úzkou lesnou cestičkou dole. Je to dosť o hubu, brzdy mi v tom vlhku veľmi nebrzdia a často sa mi darí meniť smer až v poslednej chvíli. Ale zdarne sa mi podarilo dostať až dole na asfaltku. Tak a teraz doprava a na najbližšej lesnej križovatke doľava. Kukám na vrstevnice, sú dosť nahusto, takže sa bude asi tlačiť. Koleno sa nechce umúdriť a tak sa viac menej otročím do kopca hore. Lýtka chytajú tiež krízu. Kurňa, naozaj som už dlho nejazdil. Lýtka sa mi začínajú triasť od únavy. A to ešte nie je kopcu koniec a ako tak pozerám na sedmičku kontrolu, ani tak skoro nebude. Znovu odbočujem doľava a vidím lampión. S malou dušičkou sa k nemu blížim a modlím sa, aby to bola 6.

7. Bola. Otáčam bike nazad a pidlikám sa hore. Začína pršať. Asi som si našiel svoj osobný mrak, ktorý sa rozhodol, že ma bude sprevádzať. No paráda. Mám krízu ako sviňa a ešte aj pršať začne na mňa. Na osratého aj hajzel padne, ako vraví JM. Dážď sa zmenil na mrholenie a konečne sa dostávam na vrchol stúpania. Je tu krásny výhľad na okolie. Vyťahujem foťák a začínam fotiť panorámu. Asi som nenastavil dobre svetelné podmienky, lebo mi vyšli dosť tmavé fotky. Ešte odblejsknem seba a ide sa ďalej. Som strašne vyčerpaný. Nohy mi neťahajú, zle sa dýcha ten vlhký vzduch, nohy a bundu už mám osratú od blata, prešmykač aj prehadzovačka začínajú od toľkého sajrajtu haprovať. Asfaltka, krátky zjazd dole a doľava. Tu to poznám. Odtiaľto sa dá celkom elegantne prejsť na Biely kríž. O chvíľu budem mať 7. Našťastie som ju našiel a už sa len utešujem, že ostávajú už len tri kontroly, lebo mám toho plné zuby aj nohy. Prestáva pršať.

8. Osmička je ďaleko. To si musím trošku poriadnejšie pozrieť. Hm, žeby som to spustil dole smerom do Borinky a potom vytlačil bike hore? Zdôrazňujem VYTLAČIL, lebo tie vrstevnice čo tam vidím, ..... no ha-ha-ha, určite sa tam tlačí, možno dokonca aj plazí, ktovie, nešpekulujem. Je to jasné, ide sa po Štefánikovej magistrále cez Biely kríž, odtiaľ po žltej takmer až na úroveň Malého Slavína. Konečne sa dostávam do tempa, tie ťažké stúpania na 6 a sedmičku ma skoro zabili v tomto dusnom, vlhkom a studenom počasí. Prechádzam Biely kríž a zjazdujem ako besný dole. V okolí Bieleho kríža zase samí turisti a čo nechápem, všetci sa na mňa usmievajú a ochotne mi uskakujú z cesty. Nechápem. Kopu bikerov nadáva na starých páprdov turistov čo hromžia a papuľujú, že jazdíme ako blázni.
Asi keď vidia zmordovaného a nasratého bikera ako si to valcuje dole kopcom, tak v hysterickom chvate uskakujú z cesty a usmievajú sa, že to stihli.
O chvíľu budem znovu pri svojej mláke, kde som si opačným smerom zalietal nad bažinou. Neondel som sa vyberaním obchádzky mláky a rovno som ju preletel po vode. Síce som sa dobre ostriekal ale už mi je to jedno. Aj tak som už riadne obalený. Križujem modrú a zelenú značku a makám ďalej. Zase dve turistky a rovnaký výsledok. Uskočili a či sa aj usmievali neviem, lebo som zápasil s bahnom na ceste. Konečne lesná cestička doprava a jedém. Prvý lampión bol len chytáčik. Môj je trošku hlbšie v lese. Vidím, že sa tam motá Roman a voľačo baštrnguje. V cieli vravel, že mu odišli baterky a tak si označoval čekpointy tak, že zapínal GPS len na kontrolách.

9. Vraciam sa nazad na žltú značku a jednoducho ju prekrižujem. Nohy fungujú a zaberajú. Koleno v rámci možností. Idem dole smerom na Malý Slavín. Terén trošku tažší ale keď sa ide dole, tak mi to veľmi nevadí. Akurát by to blato nemuselo tak hnusne mľaskať. Teraz doprava a zdolať menšie hupky. O chvíľu som na Malom Slavíne a trošku blbo odbočím. Opravujem sa a už idem dobre. Konečne. 9 kontrola je orazená a 10 už je len rutina. Vypínam mozog a koncentrujem sa na záverečný špurt. Ten pôjde po asfalte a možno naškriabem nejaké sekundy. Devinu mám za sebou a celkom dobrou zvážnicou frčím k vojakom U Slivu. Tam je 10.

10. No problémo, bez debaty najľahšia kontrola. Orážam a ide sa na vec. Začínam to roztáčať. Koleno má však na to iný názor. Pri silnejšom zábere pichá ako ďas. Tak teda zmierňujem tempo na najrozumnejšie (menej bolestivé) maximum. Aj tak však dobieham nejakého bikera. Hore na križovatke Štefánikovej magistrále ho dobieham a ako bonbónik ešte jedného. Ofúknem ich a makám do cieľa. Už ho vidím, už je tu, už som doma z výletu.

Fuj. Hotovo. Celý sa trasiem od únavy. Dostávam teplý grog na zahriatie. Celkom mi bodol, lebo som vyflusnutý tým záverečným špurtom. Po chvíli som OK. Ale triaška neprestáva. Len sa postupne zmenila z únavovej na uzimenú. Rasťo aj Igor už sú v cieli a ako som nedávno obehol Romana, tak ten tu bude tiež každú chvíľu. Tak sme si s Rasťom začali vymieňať prvé dojmy z trate. Dosť to kĺzalo, samé blato a mokro. Jemu sa išlo spočiatku veľmi zle ale postupne to konečne rozjazdil. Ja som až také problémy s jazdením nemal. Tempo udávalo moje koleno takže som bol v podstate celý čas pri vedomí. :-)

JM sa ma pýta ako bolo a uznanlivo prikyvuje, aký som obalený blatom. Vraj došli aj horšie oblatovaní bikeri. Bol zvedavý na mapu. Už mi začína byť čoraz väčšia zima. Klepem sa a nemôžem sa dočkať záveru pretekov. Na špagátiku pribúdali priebežné výsledky a ako pozerám, som zatiaľ na 4 mieste, zopár sekúnd práve za Igorom. Nóóó dokelu, keby som nefotil, tak by som ho aj mal. Už zase začínam s výhovorkami. Na druhej strane, skoro všetci sa vyhovárali, že nejazdili, lebo pršalo. Skoro to začína byť ako tolerovaná fráza.
"Nejazdil som, pršalo."
Čím väčší cyklistický lajdák, tým lepšie. :-) Treba zdeptať súperov. Nič tak nenasierie ostatných pretekárov, keď víťaz len tak ledabolo prehodí, že dlho nejazdil, lebo ... (za tri bodky dosadí ľubovoľnú výhovorku). Všetci trénujú, pachtia sa, potia kref a tamten si pokojne prevezme ceny za prvé miesto a povie, že moc netrénoval. :-)

Už sa pomaly blíži vyhlásenie výsledkov. Igor si umýva dole v mláčke bike ale je jasné, že od blata a lístia čistí skôr tú mláčku. Všetko sa mu to lepí na bike. To šme še pobaviui. Rasťo si s Romanom ukazujú na mape, kade to jazdili, kde to išlo a kde nie. Dám si ešte trošku teplého čaju, hádam ma zahreje. Práve sa dopachtil Maroš. Pogratuloval som mu, že trafil do cieľa a on nám za odmenu popisoval strasti svojej cesty. Dostal sa takmer kamsi do Borinky (mimo mapu) a keď rozprával, ako sa mu podarilo prejsť známy "brod" hlboký takmer pol metra, tak sme sa lámali od smiechu. Každý, kto ten "brod" pozná, si tam už určite omočil nohy aspoň po kolená. Normálne sa zdá plytký. Až kým nie je biker v polke potoka. To už sa veľmi špekulovať nedá.

Konečne je tu vyhlásenie výsledkov. Postupne sa dekorovali víťazi. Moju Eliťácku kategóriu vyhral M. Pilka ako som v duchu predpokladal. Ja som skončil nakoniec predsa len štvrtý a Igor predo mnou. Len o šesť sekúnd. Hnusák. :-) Ej bisťu, keby som nefotil tú panorámu a seba, to by som mal tretie miesto vo vrecku. A možno aj druhé. :-) Ale aj tak som dostal "tričečko". Asi za najrýchlejší postup z náborovej kategórie do E.

Ako som teda vyjazdil to štvrté miesto? (Môj postup je žltou farbou, Maťov postup modrou farbou a Pucov postup je vyznačený zelenou farbou). Mapa bola trošku menej presná ako v auguste. Našťastie som pozeral trošku viac po ostatných orientačných bodoch, takže sa to ešte dalo. Terén bol dosť ťažký. Počasie tiež nepridalo rýchlosti jazdenia. Bolo však málo alternatívnych postupov. To bol asi jeden blbý nedostatok dnešného jazdenia. Ak aj boli nejaké alternatívy postupu, tak z časového hľadiska v podstate bezvýznamné. Neviem, možno mi ten výber kontrolných stanovíšť len pripadá taký bez fantázie a málo hravý, ale faktom je, že po dojazdení nemám vôbec výčitky svedomia, že som mal ísť tou druhou variantou postupu na konkrétnu kontrolu. Doteraz som tento pocit vždy zažil. Teraz jednoducho nebolo z čoho vyberať. A tak sa k slovu dostalo len rýchlosť šliapania. Veď aj výsledky z mojej kategórie naznačujú, že skoro všetci išli tou istou trasou. Prvých 6 bikerov za vošlo do 90 minút. No nič, nemôže byť každý víkend sviatok.

Preteky organizovali gympláci (teda všetka česť v tomto poondenom jesennom počasí organizovať preteky :-) z Vazky kde sú aj výsledky. Fotky sú z mojej produkcie, niečo napofotil JM, niečo aj Rasťo a pridal aj svoj komentár, poneváč sa též účasnil.

PS. Aby som ostal verný tradícii defektov, tak domov som dosiel s defektom. Hneď po výjazde na asfalt. Ešte dobre, že už mimo pretekov. :-)


Keďže sa pridali k reportáži aj ostatní bikeri, pridávam ďalší postreh z tejto akcie. Najprv postup {Mateja Pilku} a potom {Marián Kazík} alias Puco, ktorý skončil na druhom mieste v Elite kategórii. Pridal tiež celkom peknú reportáž. Obom ďakujem za snahu a ponúkam priestor aj ostatným bikerom.

Dodatok, 29.10.2002 - Ako jazdil víťaz E kategórie?

S víťazom mojej kategórie Maťom Pilkom sme si vymenili zopár mailov a výsledkom je jeho postup v týchto pretekoch. Postup je popísaný aj s krátkym komentárom, aby aj začiatočníci či zelenáči získali cenné informácie či dokonca návod, jak to válej "mistři". :-) Dávam slovo Maťovi.

Ideálne pretekárske postupy v tom počasí bolo dosť obtiažne vybrať. Snažil som sa vyberať postupy tak, aby som čo najmenej jazdil po tých istých cestách i keď sa mi to niekedy nepodarilo.

1. To isté ako ty. Rýchly asfalt a tvrdá cesta. Proste rýchle. Ideálna trasa.

2. Tak isto až po asfalt. Krátke, bez prevýšenia. Ďalej hneď vpravo, okolo búdy doľava a som tam. Tvrdá rýchla cesta.

3. Tak isto ale namiesto odbočenia doprava ďalej po zelenej značke, potom vpravo a kontrola. Zdalo sa mi to lepšie ako tvoj postup, lebo idem dlhšie po lepšej ceste.

4. Tak isto, ale na asfaltke doľava na Biely kríž, odtiaľ dole po ktorej si išiel zo štvorky na päťku. Zdalo sa mi to kratšie ako spodom. Na asfalte toľko nestratíš do kopca a potom sa vezieš a môžes kontrolovať súperov, ktorí ťa navádzaju na kontrolu, lebo som predpokladal že na 5 pôjdu všetci po tej ceste.

5. Ako som v úvode povedal, nie po tých istých cestách, takže tak ako si prichádzal na 4, tak za jazierkom na prvej križovatke doprava. V tom stupáku som sa dosť premáhal. Nejaká dočasná kríza. Nie ideál. V naozajstnom závode cez Biely kríž tak ako ty. To bol ideálny postup.

6. Naspäť na hrubú plnú cestu a dolu po nej až na asfalt. Hneď vpravo do kopca. Tá modrá značka sa mi zdala dosť rozbitá a táto cesta rýchla a neklesnem toľko.

7. Tak ako ty. V podstate to bolo asi jedno či vrchom alebo spodom po asfalte.

8. Tak ako ty, ale na konci som sa pomýlil o jednu cestu. Myslel som si, že má byť na modrej značke.

9. Naspäť na cestu, doprava, na druhej hrubej doľava cez Malý Slavín. Neviem čo bolo ideálne, lebo niečo bolo kratšie a pomalšie a ine zase rýchlejšie ale dlhšie. Keby bolo sucho, tak by som volil postup: naspäť na cestu, doľava, na prvej doprava do toho malého kopčeka, potom dolu rýchly zjazd, rovno po ceste popod kontrolu a potom sa k nej vrátiť.

10. Tak ako ty, ale možno by bolo hodno skúsiť aj vybehnúť hore na asfaltku a potom rýchly zjazd.
Cieľ - všimol som si dvoch, ako obchádzali ten plot. Ja som chytil bike a preskočil som ho. Po asfaltke bol jediný úsek, ktorý som išiel naplno.

Dodatok, 5.11.2002 - A teraz Puco, druhé miesto.

Dostavil som sa aj s troma deckami - jedným vlastným pretekajúcim Jakubom, jednou pretekajúcou susedou Patríciou a jedným bezbicyklovým susedom Lukášom, synovým sparingom. Najviac ma zaskočil predpretekový zmätok s preloženým štartom. Deti veselo hrali futbal, ja som sa snažil rozchodiť prehadzovák a zrazu bác - rýchlo, o päť minút je štart. Systémom ZACHOVAJME PANIKU som vyduril mládež na štart a seba som ponechal v časovom sklze, však o nič nejde. Rozcvičku som vynechal, veľká potreba však bola silnejšia... Prekvapujúco som však štart stihol, bol som však nahnevaný. Nie som Miki Šabo, čo miluje časovú tieseň, ja mám rád pohodu a kľud.

1. Na 1. KS po odbočenie z asfaltky študujem postupy - po štvrtú mám nahrubo namapované. Ďalej boli iba 2 rozumné možnosti postupu, tlačenie do kopca však zvolili iba tí menej skúsení.

2. Na dvojku som volil priamejšiu lesnú spevnenú cestu, no po odjazde z nej som vedel, že to bolo nafigu, mal som ťahať asfaltkou až po jazierko.

3. Postup na trojku ma ubezpečil, že prehadzovanie naozaj nefunguje. Predný prevodník bol v pohode, no vzadu to fungovalo iba na 2 najväčších ozubeniach. V zablatenom stroji sa mi teda rýpať nechcelo a zatiaľ mi to nevadilo. Tesne pred 3. KS vidím Vlada Grauzela ako prichádza sprava z „hupákovej priamej cesty".

4. Teším sa že ho mám už tu (Grauzela), no predčasne. Neprehadzovanie ma k nemu nepribližuje ani trocha a v mláke cez celú cestu vhupnem do bahna až po vidlicu, letím, ležím, udieram sa, a Grauzela definitívne strácam.
Konečne „precvičujem" prehadzovač. Ani na dlhej rovnej ceste Vlada nevidím, určite vymyslel postup ktorý mi nenapadá, alebo je naozaj taký rýchly? Záver volím popod vedenie a razím tesne pred Vladom prichádzajúcim sprava.

5. Keďže kopec k 5. KS sme si mali šancu skúsiť už na jarných pretekoch, kedy ma riadne zalomilo v tom stúpaní, volím priamu cestu cez B. kríž úzkym chodníčkom cez potok priamo na kontrolu. Hneď v stúpaní za štvorkou vidím Maťa Pilku (štartoval 6 min. po mne) ako sa rúti oproti a opäť som si istý, že popod vedenie to bol pekne blbý postup.

6. Na 6. KS vidím iba jasný zjazd modro značkovaným úzkym chodníčkom plným vody. Až doma zisťujem, že sa dalo pohodovejšie, asi však určite nie rýchlejšie, zobrať to po pevnej ceste sprava. Ja riskujem, v jednej zákrute padám a neviem vstať - sedlo mám zakliesnené za kmeňom menšieho stromu. Vypínam sa z pedálov a vykliesňujem seba i bicykel, doparoma, Grauzel ma už zas dobehol. Sadám a makám a opäť riskujem. Vlado tiež. Pred potokom schádzam z bicykla a bežím, Vlado tiež. V stúpaní na šestku odbočujem priskoro (akože ku KS). Vlado tiež. Zbadal som sa, som mimo, nadávam. Vlado tiež. Od šestky odchádza Lunatic, fajn, jazdiaca stužka. Orazím a tradá za ním, vybral si tiež postup vrchom.

7. Nejaký je však rýchly, na prvej križovatke ho už nevidím, situáciu som podcenil, neviem kam mám odbočiť, tak zastavujem a buzolujem. Vlado ma zas dobehol, on odbočuje s istotou. Nevládzem a začínam pochybovať o správnej voľbe postupu. Sfutašiť dolu na asfalt je možno rýchlejšie, ale, rátam vrstevnice, je ich tam o šesť viac. Už nepochybujem o správnom výbere, na asfaltke by som tiež nevládal.

8. Dlhý pekný postup na osmičku sa mi páči. Výber postupov nie je, ale v tej rýchlosti treba správne mapovať a najmä nechybiť v poslednom odbočení ku KS. Konečne predbieham Lunatica. Žeby som bol tak šialene rýchly?! Zdanie klame, on stojí a kecá s hubárom! Dávam si pozor, keď znovu prechádzam mlákou, v ktorej som už dnes ležal. Teraz to bolo v pohode. Pri odjazde z osmičky vidím, ako všetci míňajú správnu odbočku a makajú po spevnenej ceste ďalej. Odteraz ma už nikto nestíha, všetci hľadajú osmičku.

9. Ja volím najpriamejší postup na 9. Tri razy mi rýchlosť klesla na nulu, lebo hlboké blatko má svoju silu. Za potokom zdravím Pažiho, on ale ide iba strednú trať. 300 m pred KS zosadám, priebeh mostíkom ponad potok a do mierneho kopca sa snažím svižne dupať. Skupinke turistov kričím, že ešte pôjdem späť, nech ostanú rozostúpení. Myslia že srandujem a kašlú na mňa. O 15 sekúnd však znovu ustupujú a nadávajú. Niekoľkokrát nahlas poďakujem, no stále nadávajú...

10. Tiež makám spodom na 10. KS. A po asfaltke do cieľa znovu nevládzem. Som rád, že som rád. Je mi zima. Pýtam sa na deti, všetky úspešne dojazdili, som rád dotretice. Prichádza Pilka, dostal som iba necelé 2 minúty, som rád aj po štvrtý raz.
Chcem ísť domov, je mi zima. Deti nechcú, chcú byť odmenení. Tak trímem. Už mi nie je zima, zvykol som si. A najmä ma hreje pomyslenie na burčiakový opijáš, ktorý bude mojím dnešným druhým potešením.
Dodnes však s istotou neviem, čo sa mi viac páčilo...