Oravaman 2013

Tieto prestížne preteky vyvolávali vo mne rešpekt od prvého ročníka. Nielen svojimi objemami, ale hlavne výškovým profilom a drsnými vysokohorskými podmienkami. Zároveň ma dostatočne motivovali, aby som to niekedy skúsil.

Tento rok som si nebol istý svojou výkonnosťou. V čase zbesilého prihlasovania som pokušeniu odolal. Ďalšie prišlo počas cyklomaratónu v Jasnej. Napokon rozhodla náhoda, keď som sa nedostal do Bátoviec, nuž som v zúfalstve napísal srdcervúci email na riaditeľa pretekov P. Paľu. Na moje prekvapenie ma na preteky prijal. Bolo to 2 týždne pred štartom. Mal som, čo trénovať, hlavne behať a kopcovať. Na biku aj pešo. Trápila ma aj teoretická príprava. Aký bicykel vziať a akú prevodovku. Na živo som trať nepoznal. Kopce mi idú, ale zase viem ako som potil krv v Jasnej na prevode 39/25. Po ťažkej úvahe som si napokon vybral kozu, kde mám najmäkší prevod 34/23, čo je o jeden stupeň ľahší ako na žiletke.

Logistiku som nemusel riešiť, lebo všetko už vybavil kamarát Mišo. Vyrazil som do Zuberca už v piatok ráno so zastávkou v Nitre pre čerstvú energiu zvanú marhule. Do Liptovskej sielnice som dorazil až poobede posilnený zvolenskými haluškami. Nedal som sa oklamať priamou cestou do Zuberca cez Matiašovce, ale pekne cez Trnovec. Šípky už boli na ceste a tak som mohol sledovať trasu. Hneď za Trnovcom som skoro motor zavaril. Šťastie, že cesta bola suchá.

Horšie to bolo cez povestné Huty, ako sa volá tá kľukatica smerom na ne. Fakt som si hovoril, že ak toto dám, tak mám vyhraté. Auto sa potilo a zvýjalo v mukách, aby sa vyštveralo hore. Púť som radšej ukončil za Zubercom a išiel sa odprezentovať. Zvyšok trate som už radšej ani vidieť nechcel, aby som sa nedemotivoval úplne. Veď si treba aj veriť. Prezentácia v penzione Pribiskô bola na úrovni, aj s občerstvením, ktorého neubúdalo. Rovnako aj na pasta párty sme sa dosýta najedli.

Vyspal som sa dobre, aj keď som sa budil už skôr ako bolo treba. Časovú rezervu znížila výmena duše na zadnom kolese, keď vyletel do nebies utrhnutý ventil. K penziónu Pribiskô sme prišli medzi poslednými a do prvého nákladiaku sa naše biky nedostali. Inak pohoda, horúčava nebola, horsky sviežo a pod mrakom. Dúfali sme, že to vydrží.

Dovoz autobusom Man sme zvládli, s rádiom Orava bol ako stvorený pre tieto preteky. Sprievodca nám ochotne okomentoval každú zákrutu, či nebezpečné miesto. Na miesto štartu v Sielnici sme prišli medzi prvými. My s Mišom a ešte pár zúfalcov nemalo biky. Nákladiak nechodil a nechodil. Nervozita stúpala. Hlavou nám vírili rôzne scenáre. Napokon sme to zvládli a bicykle došli, nuž padlo posledné ospravedlnenie, prečo by sme to mali vzdať.

Pri štarte už začínalo poprchať, čo nám samozrejme nevadilo. Zohriali sme po pár tempách. Bolo tam husto, plávali sme dve kolečká, v sumáre 2km. Po prvej bójke som ochutnal Maru, teda presnejšie vodu z nej. Ledva som chytil dych. To sa mi ešte nestalo, aby som dostal vodu v plnom nádýchu bez varovania a možnosti uzavrieť ventily. Trošku mi chlapci ušli, ale som ich doplával. Snažil som sa držať stále za niekým a sledovať mu nohy. Celkovo mi to ubiehalo dobre. Prvé kolo som sotva vydržal, také dlhé sa mi zdalo, ale druhé odlievalo rýchlejšie. Od poslednej bójky do depa, sme si dali dokonca mini preteky. Vyplával som za 35min. Na mňa fantastický čas.

V depe bolo ešte veľa bikov, tak som mal problém zbadať ten môj. Napriek tomu, že som myslel, že viem kde je, pomýlil som si uličku a musel vycúvať. Šuchtal som sa tam dosť. Ešte som aj vestu zapínal na dva krát, nechápem na čo. Medzitým vyšlo slnko a bolo teplo. Na biku som sa nevedel trafiť do pedálov. Podobne s nim bojoval aj niekto vzadu, nepozeral dopredu a vletel mi kolesa. Mal šťastie, že som nespravil vlnu, inak by pocítil tvrdosť vozovky. Rozkrútil som kolesá a začalo mi byť pekne zle, možno z tej vody od Mary. Potreboval som si dať gel a piť. Bál som sa, že by sa vrátili, tak som čakal ako sa to vyvinie. Za Trnovcom sa mi podarilo čosi do seba dostať. Hore kopcom som išiel ako stroj. V pohode, ľahko a rýchlo. Davy jazdcov som predbehol. Dole v zjazde do Matiašoviec som stratil fľašu s kolou a ostala mi len 750ml voda na celú jazdu.

Pod Huty som sa dostal celkom ľahko a už som sa na úpätí šetril, aby som to vôbec dal. Po zákrute sa to pekne zdvihlo, mal som už založené na malej píle a veselo som ukrajoval prvé metre kopca. Po tejto rozvičke bol kopec na chvíľu milosrdný, aby sa zase vzpriečil a to dosť na dlho. Čakal som, že to bude horšie, ale krútil som ako ventilátor a poľahky predbiehal davy cyklistov. Pardon, mrzí ma to chlapci, nechcel som sa vystatovať, ale išlo sa mi dobre a ľahko. Niekde v strede kopca som si dokonca vydýchol dolu kopcom, ale to bola veľká zrada, nohy sa opäť nechceli oprieť do pedálov, po chvíle prehovárania pochopili, že iná šanca nie je a myslím to vážne. Kopec nemal konca kraja. Povzbudzovačov bolo dosť, ba dokonca aj Tomáš Kamrla horlivo povzbudzoval a to som si pri penzióne vážne nič v run shope nekúpil. Posledné zákruty boli kruté, ale dávali nádej, že to prežijem.

Dolu kopcom som to valil naplno. Vestička pomohla, cesta bola vlhká, preto som radšej opatrne nabiehal do zákrut. Naštastie štrk nebol, ak nerátam miestny kameňolom, ale tam to bolo dosť rovné. Viac než veselo som sa doviezol do Zuberca. Za ním ma fakt prekvapil údajne malý kopček. Nevedel som, či mi už došlo, alebo je taký štipľavý. Fakt je, že ma potrápil a ledva som točil. Naspäť to už bolo lepšie a koza jazdila veľmi dobre dolu kopcom a nechávala žiletkárov za sebou.

Zo Zuberca ma čakala posledná etapa na Ťatliakovu chatu. Čakal som riadnu stojku. V Zuberci môjmu rozletu bránil medveď štvorkolesový. Stúpanie bolo mierne tiahle. Lesná cesta príjemná a vzduch ešte lepší. Točil som rýchlo a ľahko, pomaly predbiehal roztrúsených cyklistov. Pozvoľne sa pritvrdilo asi na 48. km, ale ešte horšie na poslednom. Tu som už fakt preradil na najľahší prevod a šľapal celým telom. Štrikovaniu som nepodľahol. Nebolo to ešte úplne zlé, ale veľa nechýbalo. Rátal som posledné metre a tešil sa, že to zviera pustím z rúk.

Konečne depo. Bike za 2 hodky a celkom v pohode. Hlavne som sa potreboval napiť, vody bolo málo. Na moje prekvapenie, som celkom poľahky vybehol. Asi malý oddych pri prezúvaní pomohol. Bežal som klasickou turististickou kamennou trasou. Po ceste som ozbíjal náhodného turistu o vodu. Na niektorých úsekoch som aj kráčal, bolo ich málo. Myslel som, že stúpanie skončí nad kosodrevinou, ale to bolo ešte len sedlo a poriadna stojka predo mnou. To sa už ani bežať nedalo a tak som prešiel do rýchlej chôdze. Kdesi v strede kopca, nás obiehal Peťo Štítik. Vravel som mu, že nech nás nedemotivuje. Všetci sme kráčali, bol síce o kúsok hore rýchlejšie, ale nie významne. Neskôr som sa dozvedel, že on bežal štafetu. Hore som sa dostal v pohode, horšie bolo dolu bežať. Tu ma dosť bežcov predbehlo. Nechcel som riskovať zranenie a fakt som ani nevedel lepšie bežať na tom drsnom teréne plnom zradných kameňov.

Kopce však nekončili, ešte sme sa na jeden menší vyštverali a odtiaľ úzkym žľabom bežali dolu. Bolo to fakt veľmi náročné na pozornosť. Každý krok som musel vyrátať kam dopadne, aby som to v zdraví prežil. napriek tomu som bežal v pohode a občas niekoho predbiehal. Posledné úseky som naťahoval krok a pálil skoro voľným pádom dotýkajúc sa minimálne zeme. Konečne sme sa dostali na asfaltku. Za mnou dvaja bežci. Pálili sme to slušne, nevedeli ma predbehnúť. Napokon ostal iba jeden a tomu sa to podarilo kdesi na poslednou úseku. Nechal som ho a šetril sa na finiš. Bežal som naozaj úplne naplno.

Na konci asfaltky sme odbočovali do cieľa a skákali cez potok. To sa mi začal vzďaľovať a mne došlo. Utrmácané nohy stratili rýchlosť a na skoro rovine som nedokázal s ním držať krok, až mi ušiel. Do cieľovej rovinky som už vbiehal sám, ale nikto za mnou. S veľkou radosťou som prebehol víťazným oblúkom a tešil sa zo zdolania tak náročnej trate a pretekov. Môj čas 3:53 bol úžasný. Fakt som to nečakal. Hádal som niekde okolo 4 a pol hodky. Skončil som piaty v kategórii.

Boli to naozaj krásne preteky. Zvládol som ich bravúrne. Napokon najťažší a najnebezpečenjší bol beh. Ozvalo sa aj moje staré zranenie členka. Nohy boli na šrot utrmácané. Bol som rád, že som viac nezranil ako Škvarky.

Večer bola úžasná after párty. V bohatej tombole som nič nevyhral. Mňa tešil skôr športový zážitok.