Dragons turnier VI. 2009

Ubytovanie, o ktoré sa postarali Erich s Peťom sme mali v priam historickom hostinci na kopci v Althofene. Spodná časť hostinca tuším zo 16 storočia a horná z 18, tak nejako, nepamätám si presne, ledaže by to bolo naopak :-). O celý hostinec sa starala sama krčmárka z Kanady s miestnymi koreňmi. Rozumie sa, že Kanada a hokej ide spolu dohromady, tak sme mali aspoň jedného a nefalšovaného fanúšika na tomto turnaji.

 

Prvý zápas sme mali v celkom luxusnom čase o 10 predpoludním, takže chalani sa trošku stihli zmátoriť z nočnej ochlastávačky a ja zase z celonočného bdenia, keďze pri chrápajúcim Erichovi by zaspal asi len Otík z Vesničky aj s typickými slúchadlami na ušoch. Čo už, ešte jednu noc snáď vydržím.
Po nočnom daždi bolo celé mesto v miernom opare, ktorý slnko postupne rozohnalo. Tak som sa trošku pomotal po okolí, aby som aspoň približne vedel, kde som.

Naraňajkovali sme sa a postupne sme sa vydali na blízky hokejový štadión.   Po ľade, či skôr v baskerwilskej hmle sa pohybovali hráči ako mátohy a vyzeralo to hlavne z pohľadu brankárov dosť mysteriózne ak nie rovno horrorovo. Náš prvý zápas sme mali rozbehnutý celkom dobre. Ale po tom, čo ma jeden z hráčov dosť nešetrne otrieskal o mantinel, hoci som ani nemal puk na hokejke, som sa začal sám seba pýtať, podľa akých pravidiel sa tu hrá hokej. Lebo čo z toho mám ja a môj team, že ma nejaký rakúsky neandertálec otrieska o mantinel, poláme mi rebrá a o on za to dostane nanajvýš dve minúty a ešte k tomu len hrubý čas, takže stačí len vééééľmi pomaly striedať a dve minútky ubehnú ako voda. A mňa rebrá bolia doteraz (4 týždeň). A vôbec, rozhodcov neviem kde zobrali, lebo som z nich mal pocit, že jediné čo vedia, tak len vhodiť buly, fúknuť do píšťalky a korčulovať sa. Jeden príklad za všetky v tomto zápase. Hráme v oslabení. Vhadzuje sa v našom obrannom pásme. Vybojujem buly, pochopiteľne vyhodím puk cez všetky pásma a rozhodca píska. Pozerám, že čo píska. No jasné, dement, píska zakázané uvoľnenie a tvári sa ako "suvenír". Chlapec doma asi po večeroch cvičí na flaute a jednoducho rád píska. Ale že druhé vhadzovanie na buly som už nevyhral a po jednodotykovom biliarde sme dostali gól, to ma už naštvalo. Rozhodoval naozaj hrozne. Imaginárne ofsajdy bola samozrejmosť, najmä, ak bola aspoň drobná šanca to odpískať proti nám. Prehrali sme to tesným rozdielom o gól. 3:4

Ďalší zápas nás čakal až o pár hodín neskôr. Niektorí sa vrátili do penziónu dospať opicu, niektorí sa išli prejsť, najesť sa a tak podobne. Rozprával som sa so spoluhráčmi, ktorí už na tomto turnaji boli viackrát. Zaujímalo ma, že či je v poriadku fair-play tohto turnaja. Najťažší a tuším aj najstarší Tibor sa smial, že tento prvý zápas, to ešte nič nebolo, čím mi dosť zložil sebavedomie. :-( Veru neklamal. Druhý team bol snáď ešte surovejší. Zase sa mi podarilo vybojovať pre nás presilovku čím nenápadne naznačujem, že ma to bolelo. :-). Samozrejme, pískal ten istý dement. Pískal len fauly, ktoré sa nedali neodpískať. Inak sa veselo faulovalo a padalo ako na bežiacom páse. Skoro všetci moji spoluhráči sa nechávali faulami aj uniesť a odplácali, čo si už čiernobiely krasokorčuliar samozrejme všimol. Asi nemá rád slovákov. Náš Rišo schytal tvrdý hit, vylučovalo sa ale nechcel to nechať tak a po treste sa jal odplácať, čo neskončilo inak ako na trestnej lavici. Po stretnutí niektorí spoluhráči vtipkovali, že nechápu, ako mohli tento turnaj predtým vyhrať. Najmä, keď sme v tomto zápase ani nedokázali dať gól.

 

Posledný, tretí zápas prvého hracieho dňa sme hrali s organizátormi turnaja a ich hra bola presne v medziach, ktoré som na tomto turnaji očakával. Bez očividne zákerných faulov, bez provokácii a podobne. My sme sa po dvoch prehrách vôbec nezachovali ako gentlemani a vyprášili sme ich, koľko sa len dalo. Možno pomohla drobná zmena, že sa Gabo prehodil s Rišom do útoku a snažili sme sa čo najrýchlejšie striedať. Tento zápas nás dosť povzbudil a tak chalani po včerajšku pokračovali v nedokončenej pijatike a ja som ako obvykle zalahol po malom pive, nech pospím aspoň pár hodín, kým príde píliť drevo Erich. Keďže sme včera prehrali dva zápasy a vyhrali len jeden, hrací plán nás odsunul len na jedno stretnutie o umiestnenie o 5 miesto. O nič nešlo, pomyslel som si, pohodička. Tak sme si aj všetci mysleli, že tak nejako budú hrať aj naši súperi, s ktorými sme celý turnaj zdieľali spoločnú šatňu.

Ale včera sme sa neprezieravo chechtali nad tým, že tento team, mal na turnaji normálneho trénera, maséra a ešte k tomu aj sponzora. V sobotu, kým sme sa prezliekali, sponzor im nadával, že si takto účinkovanie na turnaji nepredstavoval a asi bude musieť niekoho vyraziť. Chlapci si to asi zobrali k srdcu a zlízli sme si to v podstate my. Toľko surovostí čo títo mládenci predvádzali, sme nemali ani včera dohromady za tri zápasy. Ja som ako obvykle schytal nejaký faul (s dvojminútovým trestom) a nebol som ani pri puku som už bral jaksi normálne. Hráme presilovku, útočíme, súper ziskal puk vyhodil cez všetky čiary. Hvizd píšťalky, pozerám čo sa deje. No jasne, pásikavý flautista píska zakazené uvoľnenie. Na zmagorenie takýto hokej. Uvedomil si svoj omyl (aký pokrok :-), ospravedlnil sa ale čo sa už od neho dalo čakať iné, ako že buly už nevhodil v našom útočnom pásme ale v strede. Jasný cvok. Že sme stratili cenné sekundy presilovky (trestné minúty sa neprerušovali) počas presúvania sa hore dole ho očividne netankovalo.

 

Tento zápas sme prehrali vo veľkom štýle a pohľad na vytešených hráčov súpera v našej šatni, trénera aj sponzora v nás vzbudzovali pochybnosti, či sú títo ľudia aspoň trochu normálni, že sa tak tešia z blbého 5 miesta. Kvôli takej somarine boli ochotní riskovať vlastné zdravie (súperove mali očividne na háku). Povedané slovami nášho najlepšieho hráča po ukážkovom koňarovi na koleno (čo je jeden z najnebezpečnejších zákrokov v hokeji, porovnateľný so šlapákom vo futbale) "takému mladému soplákovi sa nič nestane, ale mne zniči koleno, padne mi firma a rozhodne mi jeho SORRY po zápase stačiť nebude". Ten istý hráč nášho najťažšieho hráča podrazil takým spôsobom, že som až oči púlil, ako som neveril, že taká ťažká váha vôbec dokáže tak dlho letieť vzduchom.

Som zvedavý, či po 5-10 rokoch bude v tom teame aspoň polovica pôvodných a hlavne zdravých hráčov. Asi im tá germánska surovosť ostala ešte z dávnych čias, keď sa so sekerami naháňali po lesoch s Rimanmi. Vekový priemer na tomto turnaji si dovolím povedať, že sme mali najvyšší. Najmladší z nás mal okolo 30, inak samí 40-50 roční somári. A hrali sme proti teamom, kde vekový priemer nebol vyšší ako 25 a pochopiteľne tí truhlíci aj podľa toho hrali. Žiadne záväzky, povinnosti..... :-( Už som si istý, že na tento ani podobne amatérske turnaje v Rakusku nepôjdem. Toto mi fakt stačilo. :-(