Hokejový turnaj v Jindrichovom Hradci 2002

Ako sme ne/obhájili minuloročné posledné 5 miesto
(a obhájili brankársky titul.)

Piatok - 22. 3. 2002
Upršaný a hnusný deň nás vítal pred odchodom na medzinárodný hokejový turnaj, ktorého dejisko sa oproti minulému roku, presunulo z Tábora do Jindřichovho Hradce. Chaos v prípravách na odchod pokračoval aj s určením času odchodu, hoci sme si ho ujasnili v stredu. Nejako sme sa teda zliezli o 5 pred štadiónom. Ako posledný prišiel klasický Notorik a po jeho príchode sme sa chytro podelili do áut a vyrazili smerom k hraniciam. Okolo Malaciek už začalo slnko pekne zapadať. Kochal som ako pako a tak to Keťo vzadu nafotil, aby mi urobil radosť. Po pravej strane diaľnice míňame vybúraný kamión v rigole. Ľahol si na pravý bok.
Pred hranicami som ešte potreboval natankovať a aktivovať roaming. Zbytok posádky si nakúpil na pumpe hovadiny aby mali čo jesť cestou.

fHranice sme prešli v pohode. Colníci nás odmávali jak na prvního máje. Za hranicami sme si dohodli stretko, že sa počkáme lebo Pepe išiel s Paľom ešte pre brankára do Mauacek. Vodblejskol som nášho manažéra pre zahraničný styk aj so zahraničným úsmevom. Ešte sa ma pýtal, či si pamätám, kde sme minulý rok stáli a tam si znovu dáme synchro. Větrný Jeníkov. Pár kilákov pred Humpolcem. Tak, rok je dosť dlhá doba na zabudnutie. Nebol som si istý ale aspoň sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Vraj, ako rýchlo pôjdeme. Či 130 km/h. To odmietam. Mám plné auto a Felda nemá taký silný motor, aby som mohol tak rýchlo ísť a k tomu ešte s rozumnou spotrebou. Maximálne 120 km/h. Pozerá na mňa ako na magora. Ešte si brblem, že mám v aute dvoch stokilových chlapov na čo sa Martin urazí a tvrdí, že váži len 89. Jak keby to nebolo jedno. :-)
Tak reku dobre, pôjdeme 120. Prdlajs, po kilometri ma predbieha Braňo a s Jurom sa mi pomaly ale isto vzďalujú. Kašlať na nich. Stretneme sa na pumpe Větrný Jeníkov. Už je normálna tma, keď za Brnom v protismere míňame zrejme nejaký karambol lebo to tam blejskalo ako na koncerte Gun´s´Roses.

Kilometre ubiehali. Keťo, komunikačný dôstojník hlási, že Juro je pred nami asi pol kilometra a idú 120 a aby som ich dobehol. No určite. Celý čas idem 120 a aj tak mi ušli. He. Nic takovýho. Větrný Jeníkov je náš cieľ. Už sa blížime k Humpolcu. Po pravej strane míňame nejaké parkovisko a počas jazdy vidíme zaparkovaného Paľa a kopu postáv okolo. Kua, to su oni. Keťo hneď volá a informuje Jura, že sme ich asi prešli. Nevadí, na najbližšej odbočke ich počkáme. Lenže najbližšia odbočka bola práve tá pumpa, na ktorej sme sa mali stretnúť. Hneď som začal mudrovať, že si aspoň čosi pamätám. Pepe už bol na parkovisku. Takže ostáva, čakať na zbytok výpravy.
Postupne poprichádzali.
Odtiaľ sme sa už dohodli napevno, že pôjdeme spolu. No to som zvedavý.
Po odbočení na Pelhřimov Keťo hádže otázku do pľacu, ako je to vlastne s obrancami a ich zakrivením čepele. Podľa čoho sa vyberá, či obranca hrá napravo alebo naľavo? Počúvam ich iba na štvrť ucha lebo už dávam pozor na jazdu. Aby sa mi Juro nestratil a Pepe nezaostal. Ten náklaďák už naháňame dosť dlho. Treba ho predbehnúť. Nakoniec sme sa zdarne dopravili do J. Hradce. Po chvíľkovom blúdeni aj trafili do hotela Vajgar na takom klasickom námestíčku v štýle južných čiech.
Vybalenie netrvalo dlho a tak sme sa pomerne rýchlo ubytovali. Juro mi podáva klúče a Martinovi hovorím, aby sme si išli pozrieť a obrblať tie krátke postele. Jedna manželská posteľ a jedna samostatná asi pre tretieho člena rodiny, pre dieťa. Aj je nejako ohraničená takým drevom aby dieťa nevypadlo počas spánku :-). Skúšam si tam ľahnúť ale je mi malá. Martinovi bude dupľom. Jurovi bude tá posteľ dobrá. Nedá sa nič robiť, treba ísť s Martinom do manželskej. Pre istotu sa ho ešte pýtam, na ktorej strane spáva doma, nech si vymení stranu, aby si náhodou nezačal uprostred noci na mne dovoľovať. :-))
Po vybalení ideme pohľadať nejakú reštiku niečo zobnúť a pochlastať. Nakoniec sme voľačo našli a išli teda popiť a pojesť čosi. Dal som si prvé pivo, tuším desinu. Ešte som nemal vypitú ani polku a Juro už chlastá druhý půllitr. O chvíľu k nám dorazili Pepe s Keťom otrávení z otváracieho session s organizátorom turnaja. Porozprávali nám, čo sa tam dialo, aký je rozpis stretnutí, časy, ako sa hrá a podobné záležitosti. Martin sa medzitým už napchával nejakou večerou, ja som si dal len jednu palacinku lebo som nebol extra hladný. Ani tá palacinka mi tiež nejako nechutila. Vraj sa nemám čudovať, keď som si dal len palacinku, mudruje Martin. To je jedno čo si dám, musí to byť dobré, nemožno to hodnotiť podľa ceny. Hoci aj tá sa mi zdala za jednu palacinku veľká. Zrejme sme už bližšie k nemecko-rakúskym hraniciam, keď sú tie ceny vyššie ako v Tábore. Tak sme ešte nejako pokecali, upresnili zostavu na zajtrajšie tri zápasy a pomaly sa zberali do hotela.
O polnoci zaľahneme a spím ako zarezané prasa.

Sobota - 23. 3. 2002

Ráno nás Pepe budí, že si máme chytro preparkovať autá lebo budeme ľahší o pár peniazov. Neochotne som sa vymotal z postele a chytro vybehol s Jurom do mrazivého rána rozmraziť seba, auto, oškriabať námrazu a sneh zo skla. Pepe sa dohodol s policajtami že nám nevyrúbia dodatočnú pokutu a tak sme si to mohli v kľude preparkovať. Nemecky autobusák už také šťastie nemal a musel si dať prezuvky. Jak to Pepe povedal? Mučas pučas?
Po preparkovaní sme sa vrátili do izieb a išli dospať zbytok rána. Zrovna sa mi podarilo zaspať keď ma znovu budí Juro, že treba vstávať na raňajky. Kua, furt niečo chce. :-)
Znovu sa vyteperím z postele a ideme niečo zobnúť dole do reštiky.
Odtiaľ hore, pobaliť si výstroje a ideme na štadión. Ten je skutočne veľmi blízko. Asi 500 metrov. A vôbec, je to vlastne celý taký športový areál. Normálne sa čudujem, ako tam dokázali nájsť toľko voľného priestoru takpovediac v tesnej blízkosti historického centra. Akoby bol v Bratislave na mieste prezidentovho paláca hokejový, dva futbalové a jeden atletický štadión. Fakt pozoruhodný poznatok.
Keď sme došli na štadión, už hrali prvé dve družstvá HC Toni Pohl proti TSV Dietramszell. Všimol som si nervozitu hráčov v bielomodrých dresoch TSV. Trošku mi to pripomínalo našu hru. Zaujímavé, čo dokáže stres. V tom momente sa mi zdala hra Pohlovcov celkom dobrá. Hlavne tam vynikal pravdepodobne nejaký hokejista lebo čo tam ten stváral s obranou bielych to bolo neuveritelné. Aj celý team okolo neho hral evidentne na neho. Všetci mu nahrávali. Možno preto dal v úvodných minútach dosť lacný gól keď ho nedokázali pokryť za bránkou traja!!! hráči.
Potom sa karta pomaly začala obracať. Bieli si uvedomili, že stačí nejako ubrániť ich špílmachra a začali hrať svoju hru. O chvíľu už viedli 2:1 a všetko nasvedčovalo tomu, že hráči v čiernom nestačia na bielich. Tento zápas nakoniec skončil 4:1 a za zmienku stojí pravdepodobne najstarší hráč turnaja. 68 ročný hráč teamu HC Toni Pohl. Tuším Bernarth sa volal. Martinovi som vravel, že týchto by sme mali uhrať.
V hlave sa mi však mrvil červík neistoty. O hodinu hráme totiž so starými známimi brutalistami z minulého ročníka Napiag Zeltweg. Minulý rok sme sa s Palim (fotograf) chechtali na tom, ako sa môže volať mesto Stanová cesta. Možno je to len rovnako brutálny odslovadoslova preklad ako keď sa Frank Sinatra bledý závisťou popularity Karla Gotta pýtal, ako to robí.
"How do you do?" (Jak to děláš?)
"All right" (Vždycky pravačkou)

Po tomto zápase nastupovali družstvá z druhej skupiny. HC Schloss...neviemčo a Hohenrein. Ako skončili títo neviem lebo sme sa pobrali do šatne. Tá bola veľmi neobvykle umiestnená o poschodie nižšie ako je ľad. Pripravovali sme sa na prvý zápas. Každý reagoval po svojom. Robo-brankár len čumel a nejako meditoval či čo, Jozef si od radosti poriadne prdol, kdekto sa pýtal, aké si máme obliecť dresy a podobne. Huriavka jak na trhu. O trištvrte na 12 ideme postupne hore na ľad. Tam som si hneď vyskúšal úplne novú hokejku čo som kúpil. Vedel som, že je tvrdá ale nevedel, ako bude reagovať na streľbu. Nerobil som si ilúzie. Ísť na turnaj s neznámou hokejkou. No uvidíme. Pre istotu mám ešte starú Perfectku s čepeľou Koho, ktorá ešte pamätá minulý ročník turnaja. Zdá sa to všetko v poriadku tak sa ideme pozdraviť s dnešným súperom a záverečný hec k bránke.
S Martinom som bol v obrane tretieho útoku Jura ktorého dopĺňali Jozef a Maroš. V prvom bol Višna s iným Marošom, Ivanom a v obrane Paľo s Braňom. No a druhý útok bol Pepeho s iným Braňom, Tomášom s obrannou dvojicou Keťo s Kolom. Hralo sa dvakrát 20 minút hrubého času s párminútovou pauzou uprostred.
Tak a mohli sme sa do toho pustiť.
Hráme proti zákerne hrajúcemu mužstvu. Nehrajú v rukavičkách a poriadne hrubo nás stále faulujú. Lakte do tváre, občas hokejka, zbytočné narazenia a otrepávanie o mantinel ani nerátam. Hlavne Wišňa je viac v horizontálnej ako vertikálnej polohe. Môže si za to čiastočne aj sám, pretože niekedy až nezdravo dlho drží puk. Podobne ako Maroš. Asi si priveľmi zvykli na to, že spolu hráme len tak bez kontaktu a môžu si kadečo dovoliť.
Práve sme sa chystali naskočiť na ľad, keď sa Pepeho útoku podaril dať gól. Pepe nahral spoza brány osamotenému Braňovi (Bondrovi) a ten na dvakrát prekonal brankára. Góóól.
Od tejto chvíle som sa začal obávať o výsledok. Aj minulý rok sme dali prvý gól a nakoniec sme prehrali. Hlavne musíme vydržať v disciplinovanej hre. Najmä my obrancovia vzadu. Po prestávke sme naďalej odolávali zákernej hre a dobíjanie našej brány v ktorej doslova kraľoval Robo. Čo ten pochytal, to bylo něco.
Záver hry sa pomaly blížil a začali sme hrať o udržanie skóre. Len nech vydržíme. A vydržali sme!
Nakoniec sme tento zápas doviedli do víťazného konca. Nevyužili sme síce niekoľko presiloviek za brutálne fauly na našich hráčov. To je už však za nami. V tuneli po odchode z ľadu mi šťastný Pepe vraví, že má asistenciu.
"Čo tam po asistencií, hlavne že sme vyhrali."
V šatni som cítil víťazný optimizmus sršiaci z chalanov. Ktosi s ľahkou iróniou zahlásil, že
"Kto to predtým hovoril, aby sme Braňa nebrali????"
To však mierne zaniklo vo všeobecnom veselí z výhry. Práve obliekajúci sa hráči Prachatíc zdieľajúci s nami šatňu a aj nadšenie z výhry sa pripravovali na svoj prvý zápas.
Do toho zaznievali dôvody, prečo sme tento zápas vyhrali. Disciplína, hrali sme svoju hru a tak podobne. My dvaja s Martinom sme sa chechtali na svojích korčuliarskych vývrtkách keď sme sa postupne, raz ja a potom on strepali úplne bez pomoci na ľad.
Po prezlečení a osprchovaní sme sa rozliezli kade-tade. Ďalší zápas sme mali až o 16 hodine. Robo brankár prijal prosbu organizátora, aby brankársky vypomohol jednému teamu z Nemecka lebo prišli bez brankára. Aspoň si zachytá.

Na iné mužstvá som sa už veľmi nepozeral. Čo kto hrá. Všímal som si maximálne hru Huskies z Prachatíc. Vidieť, že títo chlapíci to už spolu pár rôčkov pekne ťahajú. Išli sme sa naobedovať hore do reštaurácie, ktorá bola umiestnená asi tri poschodia nad ľadom, takže bol odtiaľ celkom fajn rozhľad. Väčšina chalanov aj s frajárkama tam už boli a napchávali sa po dobre vykonanej hre. :-)
Čašníčka nám doniesla jedálne menu a Martinovi vravím, že tu majú Kung-Pao. Či sa to oplatí risknúť keď to v tej Banskej Bystrici tak neslávne dopadlo. :-) Nakoniec som si vybral dosť podobne znejúce jedlo, pod ktorým som si predstavoval, že to bude nejaké rizoto alebo kerý ďas. Kang-Shao-zou? Tak nejako. Juro si to možno zapamätal. Opakoval mi to donemoty. Nezabralo, nezapamätal som si to.Vykľulo sa z toho hovädzie pikantné mäso s opekanými zemiačikmi. A nie tak úplne samozrejme (v mojom prípade) pivo desinu Gambrinus. Celkom mi chutilo. Dobre že som si to pivo dal, lebo to mäso bolo tak pikantné, že mi to s čreviskami začalo robiť divy. Nie hneď ale cítil som to. Pri jedení sme komentovali zápas našich milých brutalistov z Zeltwegu ako hrali s technicky disponovaným teamom TSV Dietramszell. Juro ohlasoval tutovku, že sa určite pobijú. To vieš, majú spoločný jazyk, budú si nadávkam rozumieť. :-) Aj sme im (TSV) určite v duchu držali palce. No kto by mal rád taký zákerný hokej aký produkovali rakušáci?

Lenže ani TSV sa gladiátorov nezľakli a hrali svoju hru a nakoniec aj tento zápas vyhrali 4:1. Potom hrali Huskies s Crazy Ducks. Akurát hrali proti Prachaticiam. Robo chytal káčerom. Musím uznať, že Mníchovčanom doslova vychytal zápas. Keby nie jeho, dostali by pekne po rypáku. Teda nakladačku. Zaujímavé ako reagovali rozhodcovia na údajné hodenie hokejky Roba. Nasledovalo trestné strieľanie ktoré malo taký komický nádych. Hráč sa rozbehol a tak veľmi chcel, že puk zabudol na čiare. Vrátil sa pre puk a na konci nájazdu som mohol skonštatovať, že ten puk tam mohol pokojne nechať. Robo ho totiž pekne vymákol. Potom nastala rovnaká situácia aj na druhej strane. Hokejku hodil hráč Huskies ale rozhodcovia si to nevšimli. To je podľa mňa dosť ťažké si nevšimnúť hodenie hokejky.

Onedlho hráme a mne sa v bruchu začínajú diať zaujímavé veci. Je mi zle a vyzerá to na hnačku. Pýtam si od Jura kľúče a uháňam do šatne. Nikto tam však nie je, tak rovno za sebou aj zamknem aby sa tam počas dramatických okamihov nikto nepotuloval. O dlhým pár minút konečne vyliezam, vonku samozrejme povyk, všetci ma naháňajú, lebo práve mne Juro dával kľúče od šatne. Vysvetľujem zamknuté dvere a ideme sa prezliecť. Po chvíli ma samozrejme znovu obťažujú vnútornosti dole a znovu treba vybehnúť hore. V šatni sa už medzitým pozbierali všetci chalani a začali sa obliekať na druhý zápas s teamom Toniho Pohla. Skôr než som vybehol na ľad aj ja, dal som si ešte jednu návštevu záchodu. Už som bol takmer úplne vyzlečený a tak som vybehol len tak v slipoch hore. Tam čakali frajerky na svojich hrdinov kým vylezú v plnej zbroji z nášho bunkra. Šak čo, čakať hore môžu, aspoň nezmrznú ako na štadióne. Nemal som už čas sa hanbiť, rýchlo do vécka a spustiť tirádu. To som ešte netušil, čo si tie beštie tam šuškajú a že ma nakoniec Marošova aj odfotí. Dúfam, že ju Maroš za to nezabije. .......... Mohol by. :-)))
"Takto cudzích chalanov si fotiť. Že sa nehanbíš, baba jedna!!!" 
Keťo si v kúpeľni práve zarábal hypotonický nápoj a ponúkal aj mne. Vravím mu, že nechcem. Zbytočné ťalafaťky. Aj tak to nemá zásadný vplyv na výkon. Asi ma posiela v duchu do prdele, tak sa zberám dole do šatne. Kecáme a hecujeme sa. Potom som sa už konečne začal obliekať do výstroja. Chvíľami mi bolo na odpadnutie. Ten obed bol zlá voľba. Vybiehame postupne na ľad. Cítim, že to nie je ono.
Rozhodca zapískal a ideme si zahulákať hec k Robovi.
Zápas sa začal a po chvíli sa podarilo dať Marošovi z nášho útoku gól. Geniálne, dnes nám to krásne vychádza. Dlho sme sa však netešili lebo najlepší hráč súpera Pohl nás tak krásne vytáčal, že sme sa nenazdali a už sme prehrávali 1:2. Oba góly "zariadila" prvá lajna počas jediného striedania. Hlavne Braňo to dosť ťažko niesol. Bolo vidieť, že ho to veľmi mrzí. Musím dodať, že skoro všetci sme hrali akoby pod vodou. Pomaly, nedarilo sa nám. Bieda. Prvá polovica nakoniec skončila tuším nerozhodne 3:3 a bál som sa, ako to dopadne. V druhej polovici to už bolo horšie a korčuľovalo sa nám čoraz ťažšie. Nakoniec sme prehrali 3:4 V šatni sa atmosféra líšila od tej, ktorú som zažil po prvom zápase. Bohužiaľ, podaktorí asi zaspali na vavrínoch alebo čo, lebo ak bola v prvom stretnutí naša hra disciplinovaná, tak o tomto zápase sa to nedá povedať. Hlavne prvý útok stváral psie kusy. Hádam sa poučíme z tohto stretnutia a náš dnešný posledný súper si to odserie. Obávam sa však, že s takouto hrou si to odserieme skôr my. Na takéto úvahy mi však dá rýchlo zabudnúť moja hnačka a tak sa polooblečený poberám znovu tam, kde aj králi chodia pešo. Potom to už bolo v poriadku. Cítil som sa zoslabnutý ale aspoň ma neotravovali bolesti brucha.

Tú hodinku v šatni sme trávili všelijako. Púštali sme si muziku z bedne, ležali, kecali, rozcvičovali sa - hlavne horúca rozcvička Roba, Paľa a Keťa bola veľmi, skutočne veľmi neobvyklá, skoro sme popadali od smiechu z postele. :-). Pomaly, pomaličky sa blížil náš čas. Obliekli sme si tentoraz tmavé dresy. Martin vraví, že týchto by sme mali urobiť. Ja jeho nadšenie nezdieľam ale nebolo by odveci, ísť do postelí s výhrou. Blíži sa náš čas a ideme na ľad.
Obvyklá krátka rozcvička, vyhecovať Roba v bráne a začne sa hrať. Spočiatku nám to ide dobre ale s pribúdajúcimi minútami je jasné, že máme ťažšie nohy ako v druhom zápase. Môj útok dostal gól keď sa útočník chystal vystreliť na bránu a bol som príliš ďaleko od neho aby som zasiahol. Tak som aspoň trošku ustúpil, aby mal Robo odkrytý výhľad. Nepomohlo a puk mu skĺzol pod rukou do bránky. Keby strielal z väčšej diaľky, isto by to kryl. Nevadí, ešte je len prvá polovica zápasu, to sa ešte spraví. Lenže nám všetkým odchádza kondička rýchlejšie ako je vhodné. Únava je doslova hmatateľná. Braňo hrajúci v obrane pri obrannom zákroku spadol tak sprosto, že si vytočil členok a horkoťažko dokrivkal na striedačku. Videl som mu v očiach, ako to hnusne bolí. Spomenul som si na svoj úraz na Železnej studienke. Akurát ja som sa prvých pár minút nedokázal ani len postaviť. Rýchlo bolo teda treba zaplátať dieru po Braňovi. Začneme teda striedať provizórne obranné dvojice. Tak som sa dostal do Pepeho útoku a počas útočnenia na bránku dostáva Bondra hokejkou po ksichte. Nevidel som ten zákrok akurát vidím, ako Braňo neveriaco čumí na ruku plnú krvi. Myslel som si, že má vyrazené zuby alebo čo. Krv mu z hornej pery cechtila ako zo špongie. Začne naháňať rozhodcov a ukazuje im zranenie. Na tých to však má asi opačný účinok a utekajú od neho. :-) Veď kto by neutekal pred grófom Drakulom s hokejkou v ruke? O chvíľu celý zagebrený od krvi plachtí na striedačku a tam sa to snaží zastaviť. Takže aj druhý Braňo má teraz stop a nastupujem do útoku namiesto neho a točíme dve obranné dvojice v troch útokoch. Paľo s Martinom a Keťo s Kolom. Jeden so súperov sa ma snaží zastrašiť keď vyšprintuje na mňa a v poslednej chvíli predo mnou zaflekuje v zastrašujúcom geste. Hu-hu-hu. Len sa na neho uškrniem a zaksichtím. "Si dobrý, vieš zabrzdiť." :-)
Končí prvá polovica a ujasňujeme si zostavu.
Hráme ďalej. V priebehu hry sa Braňovi nejako podaril zastaviť krvácanie a znovu skúša hrať. Samozrejme pri prvom naskočení na ľad sa znovu pustí s niekým do súboja a odchádza za odplácanie na trestnú lavicu. Neviem čo si chcel tým dokázať. Náš jediný vylúčený v celom zápase a turnaji. Mám sto chutí mu nahubovať, či je teraz spokojný, že nás oslabil. Lenže na druhej strane, čo keď ho naozaj ten súper krosčekoval? Tak som ticho a hráme ďalej. Oslabenie sme prežili. Už sa však rýchlo blíži záver zápasu a stále sa nám nedarí dať aspoň vyrovnávajúci gól. Naopak, v závere Robo vybieha z bránky a my posielame 6 hráča do poľa. Márna snaha, hneď z prvého protiútoku dostávame gól. Asi by sme sa mali nabudúce dohodnúť na nejakom postupe. Zbytočne hráme powerplay, keď to nemáme vôbec nacvičené. Zbytočne hráme powerplay, keď nedokážeme udržať pásmo a vypracovať poriadnú gólovú príležitosť. Poučenie do budúcnosti. Z tohto zápasu mám však pocit, že prvá lajna hrala dlhšie ako bolo múdre a zbytočne sa vysiľovala. Navyše bez účinku.
Aj my ostatní sme už toho mali určite plné zuby. Od únavy sme padali na ľad úplne bez pomoci. Hlavne Keťovi to už pripadalo totálne smiešne, že sa neustále dvíhal z ľadu. Máme čo doháňať v kondičke. Všetci.

Do šatní odchádzame unavení a trošku sklamaní. A tak sa to na začiatku tak pekne rozbehlo. :-(

Mňa prvá lajna dosť sklamala. Čakal som od nej viac. Prakticky naši najlepší hráči. Paľo ktorý mal byť v obrane sa neustále tlačil dopredu a nechával v tom Braňa samotného, hlavne to bolo vypuklé v posledných dvoch zápasoch. Wišňa s Marošom sa utápali v kľučkách až nakoniec nevládali nič vymyslieť. Samozrejme v závere zápasov už nevládali ani korčuľovať. Ivan mal tiež kopu zaujímavých príležitostí ale efektivita mizerná. Nie každý deň je sviatok. :-) Ale to mu neodpustím, ako si ma Ivan na striedačke doberal keď som došiel upachtený a lapajúc dych sa mi posmieval, aby som sa nerobil a nesimuloval. To sa mu ľahko hovorí, keď on sa na ľade fláka.

Po zápase sme sa teda vyzliekli, osprchovali a dali si voľný program. Ja som sa poflákal po štadióne, čosi pofotil a vybehol neskôr za chalanmi hore do reštiky. Klasicky pivečko, niečo na večeru a debatili o dnešnom dni. Martin striedavo odbiehal a sledoval stretnutie z našej skupiny ako dopadne. Podľa toho výsledku budeme vedieť naše umiestnenie v skupine a teda aj približné celkové umiestnenie. Rakušáci nakoniec vyhrali jediné stretnutie 4:2 a dostali sa tak pred nás v skupine. Budú hrať o 3 miesto. My o 5. Kua. Tak sme tam ešte debatili, komentovali, ohovárali a počúvali hlučnú chasu z vedľajšieho stolu ako sa učia české pokriky. "Kde-mate-mozky!!!, kde-mate-mozky!!!" :-) A bohviečoešte, nepamätám sa. Chudáci čašníci, tí z toho museli byť totálne ohučaní a vyplivaní.

Ešte sme počkali na Roba. Chytal mužstvu, ktoré nemalo brankára. Aj sme ho z hľadiska hecovali a pri každom úspešnom zákroku aplaudovali.

Potom sme sa vybrali do hotela zaspať. Nebolo to veľké umenie lebo sme toho mali akurát dosť. Zajtra nás čaká posledný zápas a nebolo by od veci, keby sme ho vyhrali. V skratke naše dnešné výsledky a umiestnenie v skupine. Nebolo to najhoršie ale ten druhý zápas sme naozaj mohli doviesť do lepšieho konca. Aj Jura to mrzelo. "S takými vidlákmi prehrať?!!" :-)

HC Napiag Zeltweg : HK Tornádo Bratislava 0:1
HK Tornádo Bratislava : HC Toni Pohl 3:4
TSV Dietramszell : HK Tornádo Bratislava 2:0

Nedeľa - 18. 3. 2001

Na námestí bola taká vežička. Bohviečotoje.]}Ráno som sa zobudil ako obvykle o 6. Nechcel som budiť Martina a Jura neustálym mrvením sa v posteli, tak som sa obliekol a normálne išiel do mesta čosi pofotiť. Akurát som nevedel, či veľmi rýchlo nezmrznem lebo snežilo a bol dosť studený vietor. Pozrel som si na mape pozoruhodnosti mesta. Ponúkal samé svätostánky a to sa mi fotiť teda nechcelo. Tak som si vybral zámok pri rybníku Vajgar a potom aj samotný Vajgar. Miestami snežilo dosť husto ale v tých miernejších pauzách som fotil čo sa dalo. Potom som sa vrátil na hotel a išiel hneď do reštiky dole na raňajky. Pepe sa tam už ládoval tak som sa k nemu pridal. Postupne prichádzal aj zbytok. Po raňajkách sme vypratali izby a odfrčali na štadión. Čakal nás posledný zápas o vylešenie umiestnenia. Poslední sme skončiť už nemohli, hoci znovu skutočne veľa nechýbalo (tak ako aj minulý rok) a mohli sme hrať o lepšie miesto. Teda o 3 miesto. Namiesto nás teda o tretí flek hralo drevorubačské mužstvo z Napiag Zeltweg. Aká irónia, že my sme nad nimi vyhrali. Tak nám treba, nemali sme posrať druhý zápas. Ten sme mohli uhrať aspoň na remízu. Nedá sa nič robiť. Na 10 hodinu hráme s mužstvom z Mníchova o 5-6 miesto. Akurát toto mužstvo nemá svojho vlastného brankára. Tak im bude chytať brankár z teamu Toni Pohl.

Pred nami hrajú hráči HC Toni Pohl s Krokodílmi. Tí nakoniec nestačili na Krokodílov a skončili poslední. Po nich ideme my. Hráme s bláznivými káčermi z Mníchova. Necítim sa na nich úplne v pohode. Neviem o nich v podstate nič. Ako hrajú a či majú vo svojich radoch nejakého špílmachra.
Trošku sme pomenili zostavu od včerajška. Obaja Braňovia vypadli kvôli zraneniu zo zostavy a bolo treba zaplátať jedno miesto obrany a jedno miesto v útoku. Rozhodli sme sa točiť dve obrany a tri útoky. Ja som sa dostal z obrany do útoku a dostal miesto v Pepeho útoku. Keťo hral s Kolomv obrane a druhá obrana bola Paľova s Martinom. Paľovi som pripomínal, aby sa netlačil do útoku. Viackrát. Dúfam, že sa zo včerajška poučil. Hádam sa kondične nezosypeme. To bola moja obava. Včera to už bolo v poslednom zápase hrozné.
Začali sme hrať a bohužial sme dostali prvý gól. Jurov útok bol zrovna na ľade. Kua, to nevyzerá dobre. To nie je tá správna tabletka. Na striedačke sa pýtam Jura, ako to tam padlo. Vraj to jeden z obrancov prestrelil a jeho spoluhráč to tečoval do brány. Nedá sa nič robiť, zápas ešte len začal. Uvidíme čo sa bude dať robiť. Hlavne nám vlieva optimizmus do žíl fakt, že dokážeme podržať puk. Zrovna som na ľade a Tomáš má puk. Ja som pripravený pred bránkou na prihrávku. Obaja obrancovia sa okamžite vrhajú na mňa a na Tomáša v tom zmätku serú. To nemali, lebo Tomáš dáva na dvakrát svoj prvý turnajový gól a je vyrovnané. Celí rozosmiati ideme na striedačku a hecujem Tomáša, že to konečne prelomil. Ten je však skromný ako doteraz stále. Znovu ideme na ľad. Veľmi podobná situácia ale z druhej strany. Tomáš má od modrej čiary našlapnuté a ideme dvaja na jedného. Brankár naisto počíta s nahrávkou na mňa a Tomáš si to všimol lebo mu dáva do odkrytého miesta druhý góóóóól. Bombáááá, vedieme 2:1. Otáčame vývoj stretnutia. Chalanom tento vývoj vlial kopu síl lebo sme dostali krídla a hráme vo väčšej pohode.
Všimol som si pri vhadzovaní buly, že súper sa ani tak nesnaží zasiahnúť puk ale rovno ma odstaviť od možnosti ho zasiahnúť. Dosť ma to serie lebo pri tom vyzerám ako jebo z lesa. Ako trtko do počtu. "No poď jebko, poď si zahrať buly". Nabudúce sa natlačím ja na neho, uvidíme ako to dopadne. Dopadlo to zaujímavo. Hráča som odtlačil dozadu a padol tak sprosto, že sa napichol na vlastnú hokejku. Aspoň myslím, lebo si nespomínam, že by som ho zasiahol do hrude. Nakoniec sa pozviechal a vodplížil sa na striedačku. Ale bol v poriadku lebo som ho o chvíľu videl znovu na ľade.
Znovu vhadzujeme buly z ľavého útočného kruhu. Pepe je napravo a Tomáš naľavo. Znovu presadzujem taktiku s odtlačením súpera a horkoťažko posúvam puk Pepemu. Ten bez prípravy páli na brankára. Nezasiahol puk ideálne a to zrejme brankára zmiatlo lebo puk sa pomaly plachtiaco prevaľuje cez rameno brankára a vyhrávame už 3:1. Jupíííííí. To už dúfam nepustíme. Najmä keď vídím zo striedačky ako sa Ivan konečne gólovo chytá a zvyšuje na 4:1. Kua, to už vyhráme. Do konca stretnutia už veľa neostáva a viem, že toto už vyhráme. Stači pozorne brániť a nepustiť ich do ničoho. Nakoniec sa nestalo už nič a posledný zápas sme vyhrali. Fantázia.

Takže sme celkovo skončili 5 z 8 mužstiev. Lepšie ako naša reprezentácia v SLC na olympiáde. :-). Hoci aj keby sme skončili poslední, furt by to bolo lepšie. :-))). Tak sme sa teda ešte odfotili a odišli do šatne. Pred vchodom do tunela nejaký z hráčov mi skladá poklonu v arabskom štýle. Reagujem podobne a definitívne odchádzam do šatne. Kým sa prezliekame, hrajú zápas drevorubači s bohviekým. Tipujem, že to prehrajú. Hnusáci. Tak sa aj stalo. Balím si veci do auta, lebo sa pomaly chystáme na návrat domov. Počkáme na finále, vyhodnotenie a zmizneme.

Vo finále sa stretli Huskies s TSV Dietramszell. Áno, tí, čo nad nami vyhrali v základnej skupine 2:0. Lenže teraz nemajú nárok. Jednoducho dostávajú lekcie z kombinácie a efektivity. Sami sa však nevzdávajú ale v podstate im nič nevychádza. Šance by aj boli. Znudený Robo len hubuje, že to sa tomu českému brankárovi chytá, keď má takú obranu. Otrávene ráta jeho zákroky. Pritakávam mu, že to by som chytil aj ja čo chytá on. Dúfam, že sa teraz cíti lepšie. Nakoniec Prachatice vyhrali 4:1 a obhájili minuloročný titul. Bezprostredne po zápase začalo vyhodnotenie. Skončili sme piati. Obhájili sme tak minuloročné piate miesto ale našťastie sme neskončili poslední. To ma teší viac.
Najviac ma však teší, že sme dokázali uhrať prijateľné výsledky aj bez Filipa, Martina či Roba F. No Roba by som ani nemal spomínať, ten by ich tam asi pozabíjal. Rakušákov určite. Alebo skôr oni jeho? Dokázali sme vyhrať polovicu zápasov takpovediac s našou priemernou zostavou. Toto umiestnenie ma teší viac ako prvé miesto v U.H. Je to prísľub do budúcnosti, že sa môžeme ešte stále zdokonaľovať. Len treba viac chcieť. Aj náš herný prejav bol podľa mňa hokejovejší ako v Tábore. To nikto nemôže poprieť. Aj skóre máme aktívne. Treba povedať, že pod skóre sa veľkým dielom podpísal brankár Robo z Mauacek. Niektoré zákroky boli fakt na hrane. Veď aj bol za to ocenený titulom najlepší brankár. Tak sme teda obhájili vlastne dve veci. Umiestnenie a brankársky titul. Super.

Po vyhodnotení sme si nahádzali veci do áut a vyrazili domov. Z mesta som vyšiel posledný. Paľo už odišiel dávno s Pepem a mne sa v diaľke strácajú Juro a Braňo. Kam sa len ponáhľajú? To počasie čo je okolo nás, je fakt o držku. Kým som došiel k diaľnici, prešiel som snáď všetkým možným, čo môže zimné počasie ponúknuť. Všetky druhy sneženia vrátane krúpov, medzitým jasná obloha, slnko, dážď, všetko. Už chýbalo len, aby padali traktory z neba. Zdarne sme sa dostali na diaľnicu a konečne zrovnal tempo na 120-130 km/h. Viac počasie nedovoľovalo. Navyše som mal plné auto. Na cestách to bola výhoda, lebo auto aj vďaka zimným gumám sedelo na ceste ako pricucnuté. 50 kilometrov pred Brnom Keťo referuje aby som spomalil, že všetci sú za nami. Nevieme to pochopiť, lebo som išiel posledný. Buď zablúdili alebo sa niekde zastavili. Na pumpe Agip pred Brnom ich teda počkáme. Kým sa pozbierali všetci, uplynulo asi 20 minút. Potom sme sa spoločne vydali k hraniciam. Premávka bola dosť hustá ale pred hranicami to ustalo. Tam sme došli pohromade a počkali sa za nimi. V protismere slovenskí policajti odchytávali rýchlo jazdiacich vodičov. Je tam totiž obmedzená rýchlosť.

Od hraníc idem s Pepem do Mauacek. Ide odviezť Roba domov. Nemá zmysel sa hnať do Bratislavy, lebo celá moja posádka má výstroj v Paľovom aute. Paľo ešte medzitým odváža kaliku Braňa domov a rýchlo prifrčí doviezť Robovú výstroj. Odtiaľ už ideme priamou čiarou až do Bratislavy. Tam sa vybaľuje výstroj a rozchádzame sa domov. Ešte odvážam Keťa domov, veď to mám cestou. Konečne som sám, púštam si na plné pecky Tři Sestry a som rád, že tento hokejový weekend celkom dobre dopadol. Ak nerátam zranených Braňov.