Turnaj v Přerove, ČR 2005

Nenormálne ma sral Rasťo ktorý by bol najradšej na ľade stále. Vravím chalanom, že nás čakajú ešte dva zápasy a musíme často striedať aby sme sa zbytočne nevyčerpali. Špeciálne som to prízvukoval Rasťovi, keďže je svojím egom povestný. Rasťo pokýval hlavou že rozumie a kľudne bol na ľade namiesto mňa aj keď očividne videl, že celý jeho útok už prestriedal. Znovu hučím do neho na striedačke a zase len kýve hlavou že rozumie. Normálne sa mi vybavila scénka zo Simpsonovcov, nejaká časť s baseballom.
Do Homera hučí kapitán narýchlo zloženého basebalového teamu Montgomery Barnes (vo voľnom čase riaditeľ-majiteľ atómky) zložité pokyny. Prestrih na oči Homera, prúd zložitých pokynov na neho neustáva, nechápe, nerozumie im, posun kamery vyššie na hlavu Homera a počuť jeho myšlienky.
"Co ten chlap vode mne chce? Proč mi nedá pokoj? Proč mě nenechá jít?"
Tréner Barnes ukončuje nekonečné pokyny otázkou. "Rozuměl´s Houmre?"
"Jasně!"

Keťo mi po zápase cestou do šatne dohováral, že som všetkých nakazil svojím pesimizmom a depkošením. Asi nepostrehol, aký je rozdiel medzi pojmami realita a pesimizmus/optimizmus. Teraz to už hádam vie aj on. :-)))

Po trojhodinovej prestávke sme mali hrať druhý zápas s Everes Tršice. V kútiku duše som dúfal, že títo budú slabší ako Old Boys. Pohľad na práve prebiehajúci ich vzájomný zápas ma však uistil, že dnes celkom určite dostaneme dvojciferný náklad. Boli v tomto zápase minimálne o triedu lepším mužstvom, ako boli aspoň o dve triedy lepší Old Boys od nás. So Slížom sme sa na tom nervózne rehotali ale nedalo sa nič robiť. V druhom zápase dostaneme na p..u.
Ešte som mu povedal, že v šanci, v ktorej bol v prvom zápase, mal strieľať hneď z prvej. Je dôležité dať brankárovi čo najmenej času. Spomínal, že bol rád, že vôbec trafil puk aj bránku. :-) Viac ho však mrzela šanca, do ktorej sa dostal po úniku a bekhendom olízol hornú žŕdku.

Potom som si pokecal s Alešom, ktorý nás prišiel pozrieť. Pôvodne sme s ním počítali, že vystuží naše rady ale na včerajšiej piatkovej lyžovačke na Rači si uhnal zápal spojiviek. Oči mal červené ako z béčkového hororu. Tak sme aspoň pokecali o hokeji, cyklomaratónoch. Veď v máji sa uvidíme na Helfštýne.

Do druhého zápasu sme išli s úmyslom dostať čo najmenej. Minimálne ja som nad tým rozmýšľal. Vidina dvojciferného nákladu sa mi veľmi "nezamlouvala".
Prvé striedanie prežili všetky tri útoky bez obdržaného gólu. Strašne sme sa nad tým tešili. Nie však nadlho. Góly v našej sieti pribúdali takpovediac nebadane. Náš gól po úniku Martina len pokazil čisté konto brankára. Inak sa v gólostroji Everesu nič nezmenilo. Postupne pridávali ďalšie banány. Náš brankár tiež nemal čisté svedomie. Po jednom striedaní vravím Rasťovi, že práve prekonali rekord, keď počas jedného striedania dostali tri góly. Keď môj útok dostal vzápätí počas jedného striedania dva góly, hneď som sa pýtal dole. Nehodlal som tento rekord vyrovnať. :-)) Inak sme dodržiavali rytmus, čo gól v našej sieti, to striedanie.
Srandovný bol moment, keď rozhodca dvihol ruku a signalizoval vylúčenie nášho hráča. Z vedľajšej striedačky bolo počuť výkriky na rozhodcu,
\"Nech tohóóóó, nevylučuj hóóó, vyser se na tóóóó!\". Dokonca ani ich brankár sa nehnal na striedačku aby naskočil 6 hráč.
Rozhodca chrbtom k striedačke vysvetľuje, že nemôže zmeniť rozhodnutie a tak ju spustil až potom, čo sme dostali ďaľší banán a nikto na trestnú lavicu nemusel ísť. Aké milé od nich. :-)

Nakoniec sme odchádzali s potupnou prehrou so skóre 1:13. Takže hneď po zápase hráme z posledným teamom z druhej skupiny. Tí boli na rozdiel od nás odpočinutejší. Neskôr som bohužiaľ zistil, že aj hokejovejší. :-)

Dosť dlho sa hralo vyrovnane. Skóre nerástlo v takom rýchlom slede ako v predchádzajúcom zápase. Šance boli na oboch stranách. My sme mali dokonca tuším aj dve tyčky.
V druhej polovici zápasu som vyp...val Maťovi, že furt robí chujoviny a nevie nahrávať s tým svojím budzogáňom. Nedá si povedať. Kotrbáľajúce sa nahrávky, neskoro, na päty alebo také základné chyby ako kľučky na modrej. Samozrejme sa mu to nepáčilo a potom sa zase na mne na lavičke vyvetrával. Ukončil to tým, že som frfľoš a s ničím nie som spokojný. A tú podpásovku, že zrovna ja by som mal byť ticho, lebo nič nehrám, si mohol nechať pre niekoho iného. Ja mu už asi nebudem nič hovoriť. Je to asi rovnaký mantinel ako Rasťo.
"Jasně šéfe."

Potom prišlo niečo, na čo tak skoro nezabudnem. Podarilo sa mi uvoľniť sa, nabrať rýchlosť, spravil som kľučku ale brániaci hráč mi pripravil taký strom (yééééééb), že som sa v tej rýchlosti skoro zastavil na fleku, odpichol ritbergra a dopadol štvornožky. Na mikrosekundu som stratil vedomie, vyrazilo mi to dych ale pokračoval som, aj keď otrasený, ďalej. Na striedačke sa ťažko rozdýchavam a pýtam Keťa, čo za chochota to bolo. Či to videl.
"Číslo 37", vraví mi ten a jedným dychom dodáva, že aj jemu spravil niečo podobné. Ktosi z našej striedačky vraví, že ma zastavil čisto a nebol zákerný. Keťo oponuje, že jemu dvihol ruky do tváre.
Pozerám po tom maníkovi s 37 a rozmýšľam, či mu za odmenu postavím strom aj ja. Ať jeho prdel pozná bolest a krvilačne si hundrem: "Chceš tvrdú hru? Budeš ju mať."
Odplata prišla hneď v ďalšom striedaní, keď som sa hnal na neho. Mal akurát puk a nevedel komu nahrať. To sa mi lúbilo, lebo moje šance ho legálne natrieť na mantinel stúpali. Nestihol nahrať a Keťo mi potom na striedačke nadával, že som ho mohol zmangľovať viac. :-)) To je dobre, že to zdiaľky vyzeralo tak mierne. :-) Myslím, že som sa do neho oprel dosť, lebo po zbytok zápasu už o sebe nedal vedieť. Ale bol našťastie v tom zápase jediný, ktorému to v hlave necvakalo úplne normálne. Koniec zápasu bol však neodvratný a zápas skončil 0:3.

Takže sme celý turnaj prešli bez zaváhania a statočne sme všetko poprehrávali s impozantným skóre 2:23. Pohľad do histórie skutočne dokázal, že sme v troch zápasoch ešte na žiadnom turnaji nefasovali takú nakladačku. Ba dokonca sme ešte nikde nedali menej gólov. Skrátka, úplne na hovno výsledok. Schválne nehovorím výkon, lebo sme sa snažili všetci v rámci svojich možností.
Šance na vstrelenie gólu boli, len sme ich nepremenili. Keťo, Dio, Slížo, ja, Leso, Šulo, Maťo a ďalší. Snáď nám aj chýbalo to povestné šťastie, lenže ako je známe, to si sadá obyčajne na lepšieho.

Neskôr bolo v šatni počuť odhodlanie niečo s našou hrou urobiť. Treba toto, treba tamto. Zaznievali rôzne analýzy, riešenia....
Toto som už viac krát počul po predchádzajúcich turnajoch a vždy to doteraz skončilo rovnako. Nič sa nezmenilo. Cez týždeň nás málo chodí pravidelne, neustále improvizujeme so zostavou, nikto nemá pevne stanovený post a tak ďalej. Takto sa nedá nikam zmysluplne pohnúť.
Ďalší sa ozýva, že to bola dobrá a cenná skúsenosť. Ja si skôr myslím že drahá a málo efektívna. Drbať sa kamsi do Přerova, zaplatiť štartovné a nezahrať si poriadne hokej sa mi zdá trošku veľa. A nemám v pláne si niečo falošné nahovárať aká to bola úúúúžasná hokejová škola.

Ako sme pozerali finále turnaja, Gabo s Keťom práve pozerali rozpis pripravovaného turnaja niekedy v apríli v bratislavskom Ružinove, ktorý pripravujú nám dobre známe Šalené Zmije (Mad Vipers). Keď som videl, že sú v zozname zúčastnených mužstiev, zahlásil som, že štartovné je veľmi vysoké. Nie však cenou. Ale niečim iným.
Ak mám zaplatiť za 4 zápasy tisíc korún a reálne si pri zúčastnenej kvalite amatérskych mužstiev aspoň trochu zahrať hokej, zdá sa mi tých tisíc korún za najpravdepodobnejšie jediný uhrateľný zápas o predposledné miesto na turnaji veľa. S našou hrou určite.

Takto sa na nás skúsené mužstvá len vyšantia a my si potom budeme myslieť, že čím viac takýchto nakladačiek, tým skôr sa naučíme hrať hokej. Na to som už moc starý, aby som tomu veril.