Vajnorský minimaratón 2008

So zapáleným hrdlom a  unavenými nohami po sobotnom 90 km výjazde na bicykli som si veľmi netrúfal podať na 10 kilometrovej trati nejaký extra výkon.
„Ale veď uvidíme ako to pôjde", povedal Stevie Wonder sadajúc si prvýkrát za volant autoškoly.

Upachtený som došiel na štart a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo štartovať. Tak som sa aspoň tak v rámci normy zahrieval korčuľovaním alebo objímaním sa. Našťastie nebola veľká zima a slniečko svietilo ako sa na jesenné počasie patrilo. Priebežne sme sledovali bežecké kategórie, ktoré sa postupne valili/vbiehali/kráčali/plazili do cieľa až boli inline korčuliari vyzvaní na prezentáciu a pokyny pred štartom. Štartové napätie srandovne zmiernil týpek, ktorý vyzval ostatných, že ak náhodou stratí uvoľnené koliesko, že mu ho máme cestou zobrať. :-)

Zhlboka som sa nadýchol a odštartovali sme. Štart, hoci aj malej skupiny bol dosť adrenalínový, lebo ani asfalt nebol úplne super kvalitný a ani predierať sa dopredu nebolo jednoduché. Nakoniec sa mi podarilo uvisieť na chvoste asi 7 člennej skupiny s jednou dievčinou. Mladí nasadili také tempo, že som ani nevládal dýchať. Od peny v ústach som už nemal ďaleko. Ako sme vyšli z Vajnôr, oprel sa do nás mierny bočný protivietor a hneď sa hormóni skľudnili. :-) Mrkol som očkom na Polar, ešte desať úderov navyše za minútu a klepne ma v polke trasy.
„Treba vydržať", vravel som si, „takto rýchlo predsa nebudú blázniť až do cieľa".

Asi na druhom kilometri „srandista" stratil koliesko. Všimol si to však sám a tak odstúpil z vláčika.

Na miernom kopčeku pred prvou obrátkou síce trošku spomalili ale zase to išlo pochopiteľne ťažšie. Za obrátkou som v zjazdíku na chvíľu konečne chytil dych a hltavo glgal v pauzách jonťák medzi nádychom a výchychom. Trošku to pomohlo, lebo mi priemerné tepy padli asi o dva údery na minútu. Čo nebolo nič moc, ale stále lepšie, ako jazdiť s defibrilátorom v pätách.

Druhá obrátka bola v miniparčíku vo Vajnoroch. Bez extrémneho brzdenia a pekne do pravouhlých zákrut a vo vláčiku. Dievčina spanikárila a odbočila priskoro doprava. Dosť ju to zbrzdilo, lebo náš pelotónik dobehla asi až po kilometri a veru vyzerala že si pekne "hrábla". :-) Ja by som to zaručene nedobehol. Mal som čo robiť na chvoste. :-)

Ale bolo pozitívne, že som sa začal zahrievať a tepy pomaly ale isto padli na znesiteľné maximum. Hodinu by som v ňom asi nevydržal, ale takto sa dalo. Do stúpania už tempo trošku poľavilo, za čo som bol vďačný. Posledná obrátka a rýchla kalkulácia síl a taktiky. Mám zaútočiť alebo nie? Ak áno, tak kde? A vydržím to vôbec?

Problém vyriešilo chalanisko v červenom tričku za mostíkom nad kanálom. Zaútočil zo stredu vláčika a dvaja domestici, ktorí celý náš vláčik „doslova" odtiahli, sa nechytili. Zaútočil som teda aj ja a dúfal, že ma nohy a stále slabý ľavý členok v poslednom kilometri nezradia. Začal som stíhačku za prvým a s prekvapením som zistil, že ho pomaly ale naozaj len pomaly dobieham. Mierna zákruta, skoro ma na horšom asfalte vykotilo a s dvoma chalanmi v pätách v cieľovej rovinke som horko-ťažko druhé miesto ubránil. Ufff.

Musím uznať, že jazda v inline maratónkach so 100mm kolieskami je úplne ine kafé, úplne iná liga, ako sa „šmidlikať" 10 kilometrov po asfalte na hokejových inline korčuliach.

V našom vláčiku mali niektorí race korčule s karbónovým korpusom. Skoro ako tretry s kolieskami. Členok v nich nie je veľmi dobre fixovaný. Sú síce o niečo ľahšie ale vraj menej pohodlné. Nevadí, stačí, že som sa dokázal sa maratónkami udržať vo vláčiku.

V tombole som nič nevyhral ale to mi už tento rok vôbec nevadí. :-)

Výsledky