Parapremiéra

Vzápätí sa musím uškrnúť. Kamarát, pizzožrút a lietavec Brokoli si na mňa spomenul. Žeby dostal chuť na pizzu hneď ráno?
"Nechceš ísť dnes lietať?", spýtal sa ma asi takým tónom, akým sa normálni ľudia pýtajú: "Nejdeš sa prejsť do mesta?"
Zarazene sa zahľadím do plafónu a predstavujem si seba, kompletne zamotanú do šnúr od padáku. Visím kdesi na strome, desať metrov nad zemou a pozerám dolu. Hompáľam bezstarostne nohami a čakám, kedy si ma už konečne príde niekto vyzdvihnúť. Veselo sa smejem. A vôbec, prečo nie? Vyskúšať lietanie som aj tak raz chcela, tak prečo to večne odkladať! Spýtala som sa Broka, kedyže sa stretneme. Vraj tak za hodinku. Čože, za hodinu? Veď som ešte len v pyžame, musím sa vychystať, najesť, čosi pobaliť…
Ozaj, čo si mám vlastne pobaliť? Myšlienky mi letia hlavou ako divé. "Tak dobre, za hodinku." Oznámila som mu bezstarostne a začínam cválať po byte kozmickou rýchlosťou. Keď som sa pristihla pri tom, ako jem rohlík a potom si ho nasilu strkám počas obliekania cez rukáv do trička, aby som takto ušetrila čas, povedala som si dosť. Lietanie chvíľku počká.

Siahla som chytro do skrine a navliekla na seba prvé, čo mi prišlo pod ruku. Zhodou okolností asi moje najstaršie šušťáky. Tuším mi boli malé, už keď som si ich kupovala od malinkatého, ale zato celkom milého ryžožrúta na trhovisku. Do ruksaku som vopchala akúsi bundu a hybaj do komory pre moje jediné vysoké tenisky. Chudiatka, majú asi desať rokov a sú dokonale a neodvolateľne zbavené dezénu. Hlavná vec, že siahajú nad kotníky. Bola som poučená, že potrebujem boty vysoké, aby boli chránené členky pri štarte a pristávaní. Podľa mňa je to aj tak zbytočné, nakoľko som si na 100% istá, že pristanem na zadku. Schmatla som aj moju novú, vetru odolnú vestu, ktorú používam pri bicyklovaní a hybaj von. Broko už medzitým volal, že čaká pred domom. Za Ivánkou sme vyzdvihli kolegu Pištu, tiež nádejného adepta na lietanie a nabrali sme kurz na Orešany. Cesta ubiehala rýchlo, nakoľko Broko nejazdí menej ako stodvadsať. Večná škoda, že nie je plynový pedál aspoň o päť centimetrov dlhší, určite by vymačkal z tej svojej zúrivej zelenej potvory aj dvojnásobok. Sediac na zadnom sedadle mám možnosť obdivovať dva obrovitánske ruksaky, ktoré sa po mne v zákrutách neslušne váľajú. Vraj ukrývajú tandemák a výstroj. Predstavila som si seba na Brokovom mieste. Vodičák som získala pred mnohými rokmi, keď som mala sladkých sedemnásť. Sotva som vtedy vytŕčala spoza volantu. Aj inštruktora sa mi podarilo mierne šokovať. Keď som prišla na svoju prvú jazdu, opýtal sa ma:
"Dievčatko, čakáš na otecka?"
Sklamala som ho:
"Nie, ja som tu kvôli vodičáku."
Napriek všetkému som absolvovala kurz poľahky, ale odvtedy som za volantom takmer nesedela. Predstava, že sedím na šoférovom mieste a pri rýchlosti stodvadsať sa snažím aspoň ako - tak udržať auto na pravej strane cesty, ma takmer rozosmiala. Nehovoriac o tom, že by som sa popritom musela venovať značkám, dávať prednosť v jazde, možno aj telefonovať a občas sa skúmavo zahľadieť na radiacu páku, aby som zistila, na ktoromže to stupni som ju zabudla.

Pod kopcom v Orešanoch sme v rekordnom čase. Čoskoro sa dostavilo aj terénne Aro promptne objednané a vybavené Brokom telefonicky, počas jazdy. Obdivuhodné, všetko bez najmenšieho zdržania. Vezie už dvoch lietavcov. Pristúpili sme aj my traja. Nezostalo v ňom vďaka batohom veľa zbytočného miesta. Tento červený tereňáčik si možno ešte pamätá korunováciu Márie Terézie, ale napriek tomu sa drží statočne. Z rýchlostí funguje dvojka a trojka, brzdy nie, veď načo? Dvere sa občas otvárajú aj za jazdy, takže vodič môže kedykoľvek rýchlo vyskočiť. Aro, náklad a pasažierov by zanechal svojmu osudu, no on by sa šťastne spasil. Hm, to môže byť niekedy veľmi praktické. Pri babke ku nám naskočil za jazdy ďalší lietavec, veď stojíme predsa až na konečnej! Skrčená v neprirodzenej polohe, s nohami zloženými takmer až pod bradou sa veziem k cieľu. Ostatní si ponachádzali miesto, kde a ako sa dalo, však to už dôverne poznajú. Broko sa snaží cestou písať sms-ky. Zbytočne, opadali mu všetky písmenká a ani poslať mu to nejde. Autíčko sa statočne natriasa do prudkého kopca a vydáva zvuky ako hroch v poslednom ťažení. Jeho majiteľ sa tvári spokojne, vraj ide parádne. S oveľa menším uspokojením si uvedomujem, že moje aj tak malé, stokrát prané šušťáky tento strašný nápor asi nevydržia. Začínajú praskať vo švíkoch. Našťastie sme práve pristáli hore na kopci. S úľavou som sa vyrovnala a vypadla z auta. Prekvapene zíram na predné dvere nášho tereňáčika. Zbytky písmen hrdo oznamujú celému svetu čosi ako: OPRAVOVŇA MEDÚZ. Čože to opravujú? Medúzy? Radšej som otázku prehltla, náhodou by ma tiež "opravili". Veď účel bol nakoniec splnený. Vyšla som na štart a pozerám dole. Je to nádherný pohľad. Všade sa nachádzajú domčeky a polia roztrúsené na desiatky kilometrov ďaleko. Hneď som si urobila jeden záber. Na kopci ma zarazila ďalšia vec. Sú na ňom umiestnené a pripevnené koberce. Ale už som vedela vopred, že sú tam kvôli padákom, aby sa nezašpinili pri štarte.

Chlapci - lietavci nelenili a hneď sa začali prezliekať do zložito vyzerajúcich kombinéz. Zvedavo ich pozorujem. Najlepšie malo prísť až o chvíľu. Keď som uvidela to množstvo rôznych karabíniek a popruhov, ktoré si upínajú okolo seba, onemela som. Tak toto nezvládnem! Medzitým sa už postupne chystali na štart. Postavili sa na kopec a … vietor ustal. Nezávidím im to postávanie na kopci, v teplých kombinézach, prilbách a čakanie na vhodný závan. Vynútená prestávka by mohla trvať pár minút, niekoľko hodín alebo aj celú večnosť. Najskôr sa osmeľuje žltý lietavec. Dobre urobil. Vyšiel mu ukážkový štart a už si to štráduje po vzdušných cestách. Krátko po sebe vzlietli modrý aj fialový padáčik a na štart nastupuje Broko s Pištom. Pišta vyzerá v požičanej kombinéze ako kozmonaut, Broko vyzerá ako Broko. Musím poznamenať, že obyčajné krídlo má asi polovičnú veľkosť ako tandemové, na ktorom sa práve chystajú vzlietnuť. Pilot aj pasažier sú pripútaní k sebe takmer až na doraz a nešťastník Pišta musí na dôvažok pri štarte vliecť na chrbte aj svojho pilota, so všetkými jeho haraburdami. Nemá čas sa ani poriadne zľaknúť, takže o nejakom adrenalíne nemôže byť ani reči.

Broko sa ešte poupravoval a pouťahoval (si, z nás…). Pišta pozerá dopredu, úplne zmierený so svojím osudom a evidentne odhodlaný na všetko. Vetrík jemne pofukuje. Zrazu Broko zavelí:
"Béééž!"
Pišta si ide nohy dolámať, tak sa snaží. Prebehol snáď štyri - päť metrov, padák sa zodvihol tak na pol žrde a trhlo to nimi trocha nabok. Pišta sa o čosi potkol a obaja sa skotúľali do žihľavy. Bol to extrémne komický štart. Zhora vidím len to, ako sa padák zvoľna a s ľahkosťou znáša na žihľavu. Žiadny iný pohyb, žiaden šuchot. Nastalo nádherné ticho. Asi to neprežili, pomyslela som si a chytil ma záchvat smiechu. Dobehla som k nim práve včas, aby som stihla urobiť jednu podarenú fotku. Pišta leží mierne vyvedený z konceptu v žihľave, snaží sa zistiť kde je sever (sever je za kopcom) a Broko sa veselo škerí za ním. Opatrne sa postavili, odopli a spoločne vyslobodzujeme padák. V žihľave sa nachádza aj množstvo malých bodliačikov, ktoré sa mi hojne pozachytávali do topánok a ponožiek. Čoskoro padák aj obaja lietavci stoja opäť nachystaní na štart. Vydaril sa im takmer perfektne a ja som nestihla nič, len tíško závidieť a spraviť zopár fotiek. Osamela som. Chvíľu sa ponevieram po štarte a bezmyšlienkovite vyberám bodliaky zo zvrškov. Fialový aj modrý padák medzitým pristávajú. Zjavne vyhnili pod kopcom. Čo už, stáva sa. Majiteľ jedného z nich a súčasne aj vodič nášho Ara sa dal na peší výstup do kopca. Ani som si nestihla poriadne uvedomiť ako Broko s Pištom lietajú a už sa mi zjavil na dohľad. Tandemák práve perfektne pristával kdesi pod kopcom, za cestou, v obilí.

Šofér lietavec mi ochotne ponúkol zvezenie na svojom Are. Vraj lietať sa už pravdepodobne dnes nebude, lebo nie je vhodný vietor, tak načo by som tu zostávala. Musela by som potom pešo zliezať dole. A keby sa aj náhodou letelo, vyvezieme sa všetci bez problémov zas hore. Nie som nadšená. Veľmi som sa tešila, že musím absolvovať jazdu v tomto komfortnom vozítku len raz. Teraz mi nezištne a s dobrým úmyslom bola ponúknutá možnosť zvezenia sa a ušetrenia si cesty navyše. Čo sa dá robiť. Nebudem mu predsa vešať na nos, že mám strach o svoje nohavice. Ostáva len dúfať, že švy to vydržia. Keď som si predstavila strmú cestu späť, začal sa mi dvíhať žalúdok. Auto je parádne odľahčené, žiaden náklad, žiadni pasažieri, len my dvaja. Šofér si to zvesela hasí čo to dá. Ešte aj telefonovať stíha. Ja som sa chytila akejsi tyče a sadla som si za predné sedadlo, čo som neskôr veľmi oľutovala, lebo sa preklápalo a neposkytovalo žiadnu oporu. To som ale nemohla tušiť. Vetchá lavica na ktorej som sedela sa práve vtedy rozhodla, že sa definitívne rozpadne a robila všetko pre to, aby sa jej to podarilo. Držím sa pre zmenu už oboma rukami a sem-tam nenápadne vejem za autom. Šoférovi sa občas otvárajú dvere a on ich zase zatvára. Našťastie nevystúpil. Šušťáky mi povolili o ďalší kúsok. Toto je predsa len krutý nápor na ich aj tak povážlivú kvalitu. Konečne sme dole. Ruky mám vyťahané až po kolená, ale uľavilo sa mi. Chlapci sa rozhodli nevzdávať to a ešte raz sa pokúsia vzlietnuť. Celú cestu autom pre veľký úspech zakrátko absolvujeme opäť. Tento krát som sa aspoň nemusela držať. Bola som vtesnaná medzi batohy a rôzne nohy, ako štupeľ do fľaše. Občas sa ozýva:
"Pozor na hlavy!"
Všetci sa poslušne zohýbame, nakoľko sa nachádzame v aute bez strechy a nikto nechce vyfasovať konárom po hlavičke. Konečne sme znovu na kopci. Najvyšší čas, lebo môj šev už vydáva divné zvuky, signalizujúce trapas. S úľavou som sa vsúkala do kombinézy, tá všetko zamaskuje. Má zipsy od členkov pomaly až po krk. Ja som ich samozrejme zle pochopila a uviazla som v nej. Stojím na jednej nohe a hopkám ako smelý zajko v Afrike. Našťastie ochotný, čerstvý letec Pišta mi prišiel na pomoc. Napchal ma dnu, ešte ma pre istotu aj dobre utriasol, aby všetko sadlo ako má a tam, kam má. Opäť som vybuchla od smiechu. Kombinéza mi je asi o desať čísiel väčšia, čím mi objem určitých partií výrazne stúpol na kvalite (alebo kvantite?). Okrem toho je celá špinavá od Pištu, ktorý sa v nej vyváľal v žihľave. Nastal vrcholný bod programu. Začali ma omotávať kdejakými popruhmi a zdobiť karabínkami, upevňovali mi sedačku a pásy vedúce k Brokovi (alebo od Broka?), aby som ho náhodou cestou kdesi nevytriasla (alebo on mňa?) Potom som ešte nafasovala Brokove rukavice, ktoré vďaka tomu, že boli ako inak, o päť čísiel väčšie, vyzerajú na mojich rukách ako plutvy. Musím po celý čas držať ruky dohora ako prosebník, nakoľko by som ich inak stratila. Broko sa zatiaľ venuje takým "zbytočnostiam", ako kontrola padáka a šnúr a ešte aj tých všelijakých popruhov a obojkov, vedúcich odo mňa, na mne a ku mne. Napokon mu skúmavý pohľad spočinul na mojich nohách. Moje tenisky vyzerajú podľa neho zjavne neuspokojivo, takže rozhodol, že si ich s Pištom vymeníme. Pišta mal potom dve veci. Smolu a moje, o dve čísla menšie boty. Škodoradostne sa usmievam pri myšlienke na to, ako bude šoférovať v mojich "pohodlných" botách, životom ťažko zmorené Aro. Dohodol sa totiž s jeho vodičom, že sa pre auto nemusí po lietaní vracať hore, ale že mu ho veľmi rád zvezie z kopca. Pišta však nesie svoj údel statočne. Dokonca si moje boty aj obul. Konečne sme s Brokom zacúvali na štartovačku. Dostala som inštrukcie, že sa mám pozerať priamo na ten vysoký strom pred sebou a bežať smerom k nemu, keď bude k tomu vydaný príslušný povel. No dobre, to snáď ešte zvládnem. Zamyslene pozerám kamsi ďaleko dopredu, na polia. Tuším sa bojím. Bojím sa? Mala by som sa báť! Prečo mi to zrazu nenaháňa až taký strach, ako by malo? Je to môj úplne prvý let a na úvod určite skončím v žihľave ako Pišta. To je viac ako isté. Mohla by som sa pri tom aj dolámať alebo ešte aj čosi horšie… Zrazu sa za mnou ozvalo: "Béééž!" Skamenela som. Čože? Už? Nemotorne som sa rozbehla. Také dva - tri metre to šlo v pohode, potom sa padák nadvihol a začal klásť odpor. Podlomili sa mi nohy a nesie nás to kamsi doprava.
"Postav sa, postáááv!", kričí Broko, ale márne.
Skončili sme v burine. Jednoducho som sa už nedokázala postaviť na nohy, nech som robila čokoľvek. "Tak, to som teda úspešne pohnojila!", skonštatovala som spokojne, keďže som to predvídala. Druhý krát to už musí vyjsť! Opäť začala tá istá tortúra ako s Pištom. Odopnúť sa od seba, vyvliecť padák na štartovačku a čakať na vhodný závan. Dnes fúka pramizerne.

Zase hľadím na ten istý strom. Akonáhle sa však ozvalo:
"Béééž!"
môj pohľad spočinul na zemi pod mojimi nohami a snažím sa utekať. Nejde to tak ľahko ako by sa mohlo zdať. Človek má na chrbte vlastnú sedačku, pilota s jeho sedačkou a akoby ani to nestačilo, onedlho ho pribrzdí aj zodvihnutý padák. Na dôvažok som ešte všemožne omotaná popruhmi a karabínkami, ktoré mi na motorike určite nepridajú. Opakovalo sa navlas to isté ako predtým. Pár metrov sa to dalo. Potom sa padák zdvihol, strhlo ma to dozadu a zároveň hodilo kamsi doprava. Takže som sa nanovo zvalila na kolená a za ten svet sa mi nedarí vstať. Darmo na mňa Broko pokrikuje, ako na neposlušnú mulicu. Našťastie sme ale nabrali už akú - takú rýchlosť, ktorá stačila k tomu, aby mohol Broko padák zabrzdiť. Ťarbavo sme sa vzniesli do vzduchu. Zadkami takmer lížeme stromy, ale vzdušné prúdy urobili svoje a vyniesli nás milostivo o kúsok vyššie. Niekoľko minút lietame nad lesom, využívajúc termiku a mne skryté prúdenie, ktoré si nás jemne pohadzuje. Konečne si môžem naplno vychutnať ten parádny pocit z lietania. Tak toto už áno! Pozerám sa pod seba. Podo mnou sa mihajú stromy, cez ktoré presvitá krivoľaký lesný chodníček. Zrazu sme sa prehupli cez ďalší kopec. Zatajila som dych. Neskončíme obesení na stromoch? Fakt nás ten vzdušný prúd dokáže vyniesť? Dokázal. Smolou je, že letové podmienky sú dnes mizerné, takže onedlho musíme pristáť. Preleteli sme nad hlavami dvom pilotom na modrom a fialovom padáku, ktorí boli už na zemi a čakajú pri autách. Zamávala som im, ale vzápätí už mierime k nejakému stromu. Tak to je sila! Určite skončíme na ňom! A za ním je hneď cesta! Nie, ja nechcéééém! Našťastie sme všetko v poslednej chvíli obišli (Broko to umí, Broko je macher!) a zamierili sme na pole. Takmer dokonale to vyšlo, ale do cesty sa nám postavili bodliaky a burina a za ten svet nechcú uhnúť. Ocitáme sa tesne pred nimi. Bolo to absolútne jemné pristátie. Mala som inštrukcie, aby som pri pristávaní začala ihneď, najlepšie ešte vo vzduchu utekať. No to sa niekomu povie, ale kam? Zrazu sme sa ocitli dva centimetre pred začiatkom burinovej džungle, ktorá sa hrdo týči na malom briežku. Prekvapene som pristála pekne hladko na nohy a … nemala som kam a hlavne prečo bežať. Prekvapenie to bolo až tak veľké, že som si aspoň sadla, nech Broko ocení moju snahu.
"Načo si sadáš, ideme!?"
Hmm, zjavne moju snahu nedocenil a tak som sa aspoň nechala odopnúť, chytila som ktorýsi cíp padáku a "pomáham" ho vliecť k autu. Či skôr on vlečie mňa. Broko drží zbalený padák do panenky, ja visím na niektorom z jeho koncov a občas povievam, ako sa tak driapeme burinou na cestu. Stojím pri aute a očarene pozerám po okolí. Ja som fakt lietala? Veď je to super pocit! Z kombinézy ma chlapci museli vytriasť, nakoľko som sa v nej beznádejne stratila. Keď ma našli a vytiahli, začali sme skladať padák. Na druhý pokus nám to vyšlo. Pišta sa úspešne na dvojke doplazil s Arom dole. Zvedavo hľadím na jeho nohy, keď sa z neho súka von. Sú bosé, vraj palce to nevydržali. A celkový dojem z celej akcie? Pôjdem zas, stojí to za to! Úspešný deň sme zajedli pizzou a pobrali sme sa domov…

Dodatok z pohľadu pilota, alebo tandem za pizzu?
Napísal Brokoli, opravila Cykloduch-na

Nikdy som nijako zvlášť netúžil po lietaní s tandemom. Zodpovednosť za pasažiera a naviac tandem má určité odlišnosti voči bežnému krídlu. Ale človek je tvor hľadajúci stále čosi nové, prečo si to teda aspoň raz nevyskúšať? Príležitosť sa našla niekedy koncom mája. Stromak si zlomila kľúčnu kosť, lietať asi dlhšie nebude. Tak som jej kamarátsky ponúkol, že ju zveziem v tandeme. S Arom sme sa vyviezli na štart. Rozbalil som padák a nachystal veci. Chvíľu ešte čakáme na zoslabnutie vetra. Stromak sa však netvári nadšene a postupne mení všetky farby. Priznala sa, že má z tandemu strach. Vlastný padák to áno, ten môže riadiť. No v tandeme je odkázaná na milosť a nemilosť pilota. Dobre, netreba sa siliť. Na štarte už hodnú chvíľu poskakuje mladík bez výstroja, zjavne divák a nadšenec paraglidingu.
"Nechceš ísť do tandemu?"
Nezaváhal ani sekundu a mal som o prvého pasažiera postarané. Ten sa ešte bude diviť, vôbec netuší, že sa stane pokusným králikom, pri mojom prvom lete s tandemom.
Dostáva rýchlokurz geniality a kombinézu.
"Hlavne bež, neobzeraj sa na nič a nezastavuj! Ja som Peter, ahoj Štefan."
Dofajčí ešte cigaretu, možno poslednú vo svojom krátkom živote. S topánkami čo má na nohách už nič neurobíme, navlečie sa do sedačky, nastokne si na hlavu prilbu a pripíname sa spoločne ku padáku.
"Bééééž!"
Našťastie fúka protivietor a tak sa ľahko odliepame od zeme, ukážkový dopredný štart. Chvíľu sa musím miesiť, kým sa vsúkam do sedačky. Pilot nemá veľa miesta, keď mu medzi nohami sedí porcelán. Skoro hodinku svahujeme na príjemnom juhovýchode, typické podvečerné Orešany po divokom termickom dni. Zvykám si na riadenie tandemu. Je omnoho tvrdšie, ako na Bolide. Ale točí celkom dobre a príjemne ma tým prekvapí. Je iba trochu pomalšie. Obaja sa spolu poslušne vykláňame raz na jednu, raz na druhú stranu a pomáhame tak točeniu. Ešte vyskúšať trimy a pasažier pridrží aj uši. Števo je nadšený, keď rozbije prasiatko, určite si pôjde urobiť kurz. Dnes došiel na kopec s kamarátom, ktorý lieta a ani vo sne netušil, že poletí tiež. Päťdesiat minút vo vzduchu, dolu vypli ventilátor, o chvíľu vysunieme podvozok. Opakujem Števovi do ucha pristávaciu inštrukciu. Ešte vo vzduchu začni prepletať nohami a po dosadnutí sa nezastav, ale bež! Moje prvé pristátie s tandemom, netuším na akú rýchlosť ho dokážem ubrzdiť. Živo mám pred očami Dodinove pristátie v zime na Donovaloch, kedy sa prekoprcol cez pasažierku, ktorá nebežala. Ľahko sa hovorí, ťažko sa realizuje. Na pristátí nič nefúka, Števo sa poctivo rozbehol, no pilot nie. Odrazu je to pre mňa nezvyk, miesto voľného priestoru mám pred sebou pasažiera. Zasekol som sa, Števo ma strhol a už sa váľame v obilí. Padák nás s úškrnom prelieta. Musím sa s tandemom naučiť pristávať tak, aby sme nemuseli bežať. Pristátie ako baletka na jeden bod. Tak a máme obaja svoju premiéru aj s parakotúľom šťastne za sebou.

S Cykloduchnou sme niekedy na jar napísali rozhovor o paraglidingu pre časopis Bodyguard. Keď sa už toľko o lietaní dozvedela, môže sa raz odviezť aj v tandeme, no nie? A aby jej nebolo smutno, zohnala aj ďalšieho záujemcu Pištu, ktorý bude možno čoskoro nádejným lietavcom. Počasie na stredu hodnotím ako nevhodné pre prelet. Ale s tandemom by sme sa mohli chvíľu povrtieť nad Orešanmi, aj keď bude slabý vietor. Aspoň vyskúšam tandem v termike. Telefonát, súhlas, o hodinu sa už vezieme v aute. Aro, chystanie sa na štarte, vyčkávanie. Mohutný vývoj zatieňuje štart i predpolie, slabý vietor situáciu len sťažuje. Kučo na žltom Avante štartuje, za ním modrý a fialový Limit, domáci Orešanci. Kučo sa chytá, po chvíli odlieta dopredu nad roviny. Netúžim byť s ním. Nízka základňa, vysoké oblaky, to hrozí ešte aj búrkami. Po chvíli nám mizne kdesi vpredu na pozadí mohutného búrkového vývoja.
Zanecháme Kuča jeho osudu a pripravujeme sa s Pištom na štart. Poctivo kontrolujem jeho zapnutie do sedačky, aby som ho počas letu nestratil, kilá by v tandeme chýbali. Padák sa poslušne rozložil na kobercoch, nepohne ním ani jemný závan. A tie sú naozaj slabé. Počkám na trochu silnejší a zavelím:
"Béééž!"
Pišta poctivo zaberá, možno až priveľmi. Padák nám nechce ísť nad hlavu, ťahá nás trochu bokom. Pišta mení smer a podbieha mu vpravo. Preblesklo mi hlavou, že asi neudržíme rovnováhu. Pišta sa veľmi naklonil dopredu, možno sa potkol. Ja som následne nahnutý cez neho, ešte pár zúfalých poskokov a … začíname hádzať ukážkovo nádherného tigra do žihľavy dvadsať metrov pod štartom. Mňa ešte čaká salto ponad Pištu. Keby to nebolo tak rýchle, určite by som si stihol premietnuť v hlave spomalený záber a rozrehotať sa. O sekundu je už ticho, padák so stoickým kľudom doplachtil vedľa nás a rozložil sa na metrovej žihľave. Som celý, Pišta tiež. Prilby, sedačky a kombinézy splnili svoj účel. Ibaže sa nemôžem pohnúť, lebo Pišta sa spokojne a celý rád že je živý, rozvaľuje na mne. Za to pád mal horší, lebo ksichtom rovno zaryl do žihľavy a kombinéza vyzerá ako po boji. Škody sú prijateľné, túžba po lietaní stojí za to. Nie práve jednoduchými pohybmi sa vyslobodzujeme, odopíname sa a vynášame padák hore, na zahájenie druhého pokusu.
Opäť čakáme na silnejší závan. Tento krát dostal Pišta jednoznačné inštrukcie nepotknúť sa a bežať stále rovno, ja už padák nejako zrovnám.
"Béééž!"… a uvidíme.
Pišta zaberá poctivo, po dvoch krokoch som sa ja už odlepil, on ešte urobil krok či dva, pritiahnem riadičky a vzlietame. Prelietame hranu, točíme doľava a na rebro. Vietor skoro žiadny, tak hľadám termiku. Je len slabé sálanie, dolu je tieň. Aj tak to nakoniec vydáva na dvadsať minút krúženia, 100 nad štart. Točíme sa pred Cykloduchnou a mávame. Ale točenie termiky v tandeme mi dáva zabrať. Po chvíli ma už bolia obe ruky. Ešte pár otočiek nad vinohradom a musíme na zem. Tento krát krídlo poriadne dobrzďujem, v obilí urobíme ešte krok a stojíme. Padák sa poslušne zložil vedľa nás. Fajn, pristávať už viem, ale za štart je vždy zodpovedný pasažier.

Zrovna balíme padák, keď prichádza Aro aj s Cykloduchnou. Že by sme na dnes s lietaním skončili? Pozerám na oblohu, zvažujem slabý vietor, ale snáď to zvládneme. Opäť sa naložíme všetci do Ara a driapeme sa na štart. Len Kučo tu nie je, určite kdesi bojuje s búrkami. Tak, teraz čaká let Cykloduchnu, to sa opäť pobavíme. Kontrola upnutia, všetko je ako má byť. Okrem ošúchaných tenisiek. Po chvíli volím radšej čenč za Pištove pevnejšie topánky. Vpredu sa ozve hrmenie, za ním ďalšie. Niekde okolo Trnavy už asi prší. Vietor je hore slabý sever, k nám to nedôjde. Dúfam. Zato Kučovi asi nie je do smiechu, ak ešte letí. "Béééž!" Ale s babami a ešte k tomu mušími váhami je to ťažké. Chabé prepletanie nôžkami ihličkami v Pištových topánkach, o dve čísla väčších, skôr pripomína roztopašné poskakovanie kozy, ako odhodlanie statnej kravy potiahnuť pilota a dostať ho do vzduchu. Cupitanie končí záverečným indiánskym posedom do žihľavy, darmo Cykloduchnu kopem a povzbudzujem k heroickému výkonu. Nepomohli by ani mažoretky a štadión plný divákov. Našťastie som sa cez ňu aspoň neprevalil a ostal som stáť nad ňou. Opäť sa odopnúť, vyniesť padák na štart, rozpliesť šnúry a rozložiť sa k druhému pokusu.
Začalo fúkať trochu svižnejšie, ale veľmi zľava. Skoro východ, severovýchod. Pozriem doprava a hneď mi je to jasné. Pár kilometrov napravo od nás vzniká krásny cumulonimbus. Ak budeme mať šťastie, o pár minút dozreje a poteší pozemských mravčekov dažďovými kvapkami. Nám možno pomôže do vzduchu.
"Béééž!"
Ááále kdeže! Opäť cupitanie, ako keď sa idú podlomiť špajdličky v poslednej agónii. Nesadaj si! Dostanem ťa do vzduchu aj proti tvojej vôli! Ráznymi kopancami tlačím Cykloduchnu vpred. Bol by v tom čert, aby som ťa nedokopal do vzduchu! V poslednom momente zatiahnem riadičky, odliepame sa z hrany. Nasleduje však klasické presadnutie, kým sa padák rozbehne. Druhú hranu prelietame tesne nad žihľavou, to bola skúška aj posledná šanca pristáť. Rútime sa priamo na stromy a ja už vidím, že zažijeme zahniezdenie vo dvojici. Našťastie padák naberá rýchlosť, pred hranou stromov klasické nadvihnutie a sme šťastne za vodou. Ufff, tak dnes to bolo len o chlp a točím doľava. Vietor je ale hodne bočný, ledva sa pretlačíme na prvé rebro. Tam urobíme len pár esíčiek, na viac to nevydá. Po desiatich minútach ideme na pristátie. A neopováž si sadať, musíš bežať! Nuž ale skús hádzať hrach na stenu. Naviac mi nevychádza rozpočet na pristátie, pred cestou nás splachuje kompenzák. Keby išiel teraz kamión, tak by sme sa zblízka pozreli, čo vezie. Za cestou nás to zase drží, klapnúť uši už nie je čas. Dokĺžeme zrovna do šachoriny, v ktorej je ukrytá dvojmetrová priekopa s potokom. To teda nie, razantne sťahujem riadičky až na doraz a… Cykloduchna sa samozrejme posadila, veď po namáhavom lete posediačky si treba na chvíľku oddýchnuť. Alebo že by sa poskladala od strachu? V každom prípade netušila, že je tam priekopa. Ja som však hrdý na svoje profesionálne pristátie, päť centimetrov pred šachorinou vyššou ako my, na špičky ako baletka. A možno sa rozhodla posadiť na protest preto, že nedostala šancu konečne ukázať svoj beh. Tak či tak sme šťastne na zemi, ešte sa odopnúť, preniesť padák za cestu a pobaliť.

Pišta zišiel s Arom dolu, presadáme si do civilného auta a vraciame sa domov plný zážitkov. Kučo poslal SMS, že celý čas letel a utekal pred búrkou. Nakoniec pristál pri Senci, stihol si ešte pobaliť veci a… zmokol. Nad spoločnou pizzou vedieme dlhý rozhovor o lietaní a paraglidingu. Pišta voľakedy v mladosti lietal na vetroňoch, takže nie je nováčik vo vzduchu. Pomaly sa už chystá na kurz paraglidingu a samozrejme sa teší na samostatné lietanie. Rozmýšľam, že tandem treba štartovať, len keď fúka čosi silnejšie od vánku, pristátia mi už idú celkom dobre. No povedzte, kto by odolal povoziť sa so mnou v tandeme za pizzu? A tak čakám na príhodné počko, štvrtého pasažiera a teším sa na ďalšiu pizzu…

Celé to ešte raz skontroloval a opravil Brokoli a potom to nanovo skontrolovala a opravila Cykloduchna a potom ešte raz a ešte… :-)