Parapauza

Sadám do auta a pýtam sa, kam ideme tento krát. Uff, zase Orešany! Nikto ma nemá rád. Z toho hnusného kopca sa asi v živote normálne neodlepím. Nedôverčivo pozorujem oblaky. Sú pomerne vysoko, ale je takmer súvislo zamračené. V tomto sa dá lietať? To by som v živote nepovedala. Cestou predbiehame dvoch lietavcov. Vykľuli sa z nich Otecapes, so synom.
Pod kopcom už stojí Aro. Je opustené. Broko cez vysielačku zisťuje, či dnes ešte pôjde hore a aké sú na kopci podmienky. Zatiaľ volám Robovi, nakoľko mi už štyrikrát volal a nevedel sa dovolať. Vyzvedám, aký má problém. Vraj je stratený v lese. So smiechom sa informujem:
"To nie je možné, veď máš predsa GPS-ko?!"
Smola, pred týždňom ho dal švagrovi, takže sa momentálne trápi bez neho. Prajem mu úspešný dojazd domov ešte v tomto roku a odkladám telefón. Broko ma hneď naženie do svojho auta. Fíha, Aro asi dnes hore nepôjde. Žeby sme si to so škodovkou vyhasili až na kopec? Nedávam jej veľa šancí. Má príliš nízky podvozok. Čoskoro som vyvedená z omylu. Parkujeme pri babke, kde už stojí Fabibi a pýta sa Broka na najčerstvejšie info o počasí. To je raz darmo. Brokoli je zdá sa v tejto brandži všetkými uznávaná rosnička. J Všade zdochol pes, takmer dokonalé bezvetrie. Nič nové pod slnkom. Prichádza Otecapes so synom. Svorne pozorujeme komíny atómky a iné čmudiace potvory a ohne v okolí. Dym takmer všade stúpa kolmo nahor. Čo s načatým dňom?
Treba rozobrať vario! Fabibi si požičiava Brokove, ktoré je o čosi lepšie, ako má on sám. Porovnáva ich črievka navzájom. Chystá sa niekedy v budúcnosti vylepšiť si to svoje. Uistil sa, že naozaj sa v čomsi líšia a opäť ich zmontoval. Napodiv fungujú. :-) Okolo nás sa neustále motá čierna psica Sisi. Veľmi vydarený pes. Docestovala s Matejovcami (Otecapes+syn). Neúnavne čosi skúma a stále behá dookola. Odhadujem ju na zmesku malého bradáča a teriéra. Najprv sa prezlieka Matej, berie batoh a štverá sa na kopec. Čoskoro ho nasleduje aj syn, len prednedávnom sa vrátiaci z Ameriky. Dozvedáme sa od neho, že dva týždne pred útokom na WTC, si bol dvojičky osobne poprezerať aj zhora. Ešte to stihol. Mal šťastie. Fabibi odchádza tiež. My s Brokom sme sa vrhli na oberanie šípok. Zdajú sa mi ešte dosť svetlé, mali by asi prejsť prvým mrazom, ale Broko je s nimi spokojný. Ja tiež… Oberáme už takmer pol hodinu. Občas zafúka mierny vetrík, občas je vidieť osamelého profesora vznášať sa v povetrí. Oblačnosť sa od severu začína trocha trhať. Žeby sme dnes fakt polietali? Ukončujeme zber a chystáme si ruksaky. Jeden si beriem ja. Broko ma vypravuje napred. Vraj ma cestou dobehne. Ešte mi stihol povedať, že mám ísť stále rovno a pri akomsi prudkom kopci zabočiť doľava. Pomaly sa teda potkýnam nahor.

Nie je to zrovna prechádzka ružovým sadom, občas sa vyskytnú výmole, občas blato, kamene a kúsky dreva, ale som aspoň v lese. Čoskoro prichádzam na rázcestie. Jedna z ciest odbočuje doľava, pomerne prudko do kopca, tá druhá ide rovno. Asi by som mala ísť rovno, ako Broko povedal, ale nohy si vyberajú tú druhú cestu. Tá mi je známa. Šla som po nej už dvakrát, s Arom. Tú poznám a určite nezablúdim. Zablúdiť sa ani nedá, nakoľko sú na nej zreteľné stopy po kolesách, ktoré sem-tam sledujem s nosom zarytým do zeme, keď je stúpanie príliš prudké a ja sa klaniam pod ťarchou ruksaku. Ruksak má svoju váhu a ja cítim, že čoskoro sa na mojich kostnatých plieckach budú skvieť pekné modriny (nemýlila som sa :-)). Som spokojná. Síce občas funím ako kŕmna hus, ale poctivo šliapem nahor. Cesta sa na môj vkus začína príliš odkláňať od ideálneho smeru. Z toho vyplýva, že som si asi pekný kúsok nadbehla voči skratke, ktorou chodievajú lietavci, ale nijako ma to nemrzí. Idem hodne doľava, ale s istotou viem, že idem správne. Po pol hodine som na kopci, kde sa zdravím aj s dvoma známymi Orešancami a obecenstvom. Broko je tam už tiež. Sú tri hodiny. Veľmi mierne pofukuje. Prvý štartuje Fabibi. Robí niekoľko esíčok nad stromami, ba dokonca raz zaletí aj nad nás, ale po chvíli pristáva v poli. Podobne dopadajú aj obaja Orešanci.
Sú takmer štyri hodiny a vietor ustáva. Broko prorokuje, že o piatej to bude ideálne. Veríme mu. Matej zatiaľ vyberá z tajnej skrýše zápisník. Sú v ňom nakreslené veselé paraobrázky, nalepené nejaké fotky s paratematikou a zápisky typu: boli sme tu vtedy a vtedy, podmienky boli …, snáď sa nám podarí aspoň zletieť. Zopár viet pridali aj náhodní turisti, zväčša deti na školskom výlete a občas sa vyskytne aj blbá poznámka od miestnej party pubertiakov. Škoda, lebo kazí inak celkovo dobrý dojem.

Psica Sisi, si kráti chvíľu vyhrabávaním všeličoho. Pravdepodobne cíti myši. Spoločne s Brokom hĺbia pri štartovačke jamu. Broko v nádeji, že nájde poklad, Sisi v nádeji, že sa jej konečne podarí vyduriť nejakú holochvostku. Sisi sa k celej veci stavia veľmi zodpovedne a kope jedna radosť. Mohol by z nej byť dobrý záhradník. Ktovie, možno by aj záhradu vedela pokopať. Správny pes. Pravdepodobne figuruje v jej predkoch aj jazvečík. Aj oni veľmi radi norujú.
Keď už aj tie slabé, občasné závany začali ustávať, rozhodli sa Matejovci odštartovať. Najprv mladý, potom aj starší. Sisi poslušne prášila dole za nimi z kopca, po vlastných. Fakt, skvelý pes. :-)

Piata hodina odbila. Nastalo úplné bezvetrie. Na kopec sa vyšplhal neznámy lietavec. Chystáme sa s Brokom na štart. Nevidím to ružovo. Ešte aj sedačka je proti. Nejako sa mi dnes nedarí navliecť si ju na seba. Všetko je na nej akési vyťahané a uvoľnené, akoby v nej predtým sedel hroch. Pomaly s ňou zápasím a strácam nádej, že sa mi raz podarí úspešne sa do nej zapnúť. Broko ma v tom len uisťuje, keďže všetky karabínky a iné upevňovacie telesá na mne opäť rozopína, poupravuje a znova zapne. Darmo, ja mám talent len na blbosti… :-) Broko kontroluje pavučiny, ja zatiaľ upravujem padák. Konečne sme pripravení na štart. Nefúka nič. S úškrnom si spomínam na vetu v jednom jeho parapríspevku:
"S tandemom treba štartovať, len keď fúka niečo silnejšie od vánku."
Ale nevravím nič, veď nejako to už len dopadne. Ešte sa dohadujeme o tom, ktorou nohou vyštartujeme a ide sa na vec! Začínam prepletať nohami. Zdá sa, že to napodiv dnes vyjde, padák máme už nad hlavami. Som chvíľu vo vzduchu. Práve sa začínam tešiť, že štart mám úspešne za sebou, keď opäť dopadám na zem. Síce sa snažím utekať, ale podlamujú sa mi kolená a už sa váľam v žihľave. Ešteže to Broko ustál. Padák sa pekne zamotal, takže chvíľu trvalo, kým bol oslobodený. Opäť sa štveráme na štart. Neznámy lietavec sa zatiaľ chystá a pomaly odlieta. Broko sa rozhoduje, že skúsi odletieť s tandemákom sám. Pýta sa, či mi nevadí ísť dole pešo. Nevadí. Turistika je dobrá vec.

Zbavujem sa sedačky a pomáham mu rozložiť a nachystať padák. Broko štartuje. To si teda detailne pozriem! Poriadne sa nakláňa dopredu a maká odušu. Keby som sa takto predklonila ja, hádžeme už dávno efektného tigra. Prekonáva miesto, kde sme spadli. Zdá sa, že mu to vyjde. Nevyšlo. Padák sa hladko vznáša na žihľavu. Naozaj nechcem byť škodoradostná, ale zachechtala som sa. Vzápätí už cupitám dole svahom zistiť, či je Broko celý. S námahou sa nútim zachovať vážny výraz. Mám čo robiť. Odľahlo mi. Broko sa veselo škerí. Zloží padák do panenky a ja mu ho pomáham vyniesť na štart. Skúsi to ešte raz. Opätovne rozkladám padák a on rozpletá šnúry. Začínam byť poloprofesionálny, pozemný personál. Ešte by som mala získať prax v šoférovaní, aby som mohla promptne zájsť pre zafúknutého pilota autom. Broko mi prikazuje chytiť nábežku padáka a cúvnuť s ňou asi o 2 metre. Padák nadobúda podivný trojuholníkovitý tvar. S týmto sa chystá odletieť? Broko sa rozbieha. Pozorujem šnúry, či sa pri štarte nezamotali. Všetko je v poriadku. Venujem teda pozornosť pilotovi. Beží akosi príliš doľava. Smeruje si to presne do tých vysokých stromov. Moje nervy Broko, čo mi to robíš?! Už som nešplhala po stromoch aspoň 25 rokov! A kde tak asi budeš mať pílku? Idem celú vec premyslieť prakticky. Nebudem sa predsa kašľať s konárikmi, odpílim rovno celý strom! Veď niekam už len spadne… a potom aj Broko s padákom… nemá inú možnosť. :-) Smejem sa pri tej predstave. Našťastie sa odliepa od zeme a šťastlivo prelieta ponad stromy. Točí doľava a robí niekoľko esíčok. Zbežne ho pozorujem, balím pritom sedačku, prilbu aj kombinézu do ruksaku a odchádzam dole. Už vidím, že sa vrtí kdesi nad poľom.

Vchádzam náhlivo do lesa. Je v ňom šero. Darmo, je už pol siedmej a obloha je zatiahnutá. Nohy samé od seba zvoľňujú tempo. Obzerám sa okolo seba. Vnímam zvuky lesa. Kdesi vo výške sa ohlasuje profesor. Pozerám nahor, ale nevidím ho. Trocha mu závidím. Dnes sa mi nepodarilo polietať ani chvíľku. Nevadí, prechádzka v lese má tiež svoje čaro. Kúsok odo mňa skacká akési vtáča. Vôbec sa ma nebojí. Chvíľku postojím a pozorujem ho. Je stelesnením bezstarostnosti a radosti zo života. Usmievam sa a poberám sa ďalej. Niekoľko metrov odo mňa vidím dve bedle. Po krátkej úvahe ich nechávam tam. Kým by som prišla dole, asi by sa mi rozpadli. Zato onedlho sa zohýbam pre skupinku mladých prášnic. Pekne voňajú. Zdá sa, že začína hríbová sezóna. Popri ceste ich rastie neúrekom. Musím vybehnúť na moje tajné hríbové miesta. Onedlho stojím zas. Obdivujem pekné, vysoké stromy. Za zátačkou spozorujem akýsi pohyb v lístí. Opatrne sa blížim. Nejaké medenohnedé, asi 25 cm dlhé háďa sa vlní cez cestu. Zrazu si to rozmyslí a vyberá sa smerom ku mne. Zastane tesne pred mojimi nohami a rýchlo lezie preč. Smejem sa, asi sa zľaklo spotenej Cykloduchny. Ktovie, čo bolo zač. Žeby slepúch? Malo peknú farbu. Pozerám na hodinky a zrýchľujem krok. Broko pri aute už asi začína pomaly zapúšťať korene. Prichádzam k nemu. Práve sa zhovára s Fabibim. Aspoň tam netrčal sám. Okolo neho sa povaľuje kopa ruksakov, vrecúšok, tričiek a iných vecí. Prikladám aj svoj ruksak, nech má toho viac. :-) Broko všetko šikovne balí a hádže do auta. Čoskoro odchádzame domov.

Zvláštny šport, ten paragliding. Evidentne si dnes nikto bohvieako nepolietal. Ktovie koľko času strávili chlapci-lietavci hore na kopci, čakajúc na vhodný závan. Aj tak sa nedočkali. Napriek tomu vyzerali spokojne. Bežný človek by asi po dvoch, troch nezdaroch nervačil, dupal nohami a zvysoka by sa vykašľal na vláčenie ťažkých ruksakov (niekedy aj viackrát za deň), aby potom za pár minút zhučal dole a robil chrústa iným, šťastnejším lietavcom. Alebo v tom najhoršom prípade, pri úplne nepriaznivých podmienkach šiel pešo aj dole. Darmo, lietavci musia byť asi kľuďasi, ktorých nič len tak nerozhádže a ľudia majúci radi prírodu. Je mi medzi nimi dobre. Vyžaruje z nich pohoda a pokoj. Keď si k tomu človek priráta pobyt v prírode, tak musí tá pozitívna energia vplývať aj na neho. Prekvapivo zisťujem, že mi vôbec nevadilo, že som nepolietala. Bola som aspoň vonku na čerstvom vzduchu a aj domov som došla v dobrej nálade.
Ako inak … zase sa usmievam… :-)