Ironman France-Nice 2011

Ako chlapec uskutočnil sen

Keď som v roku 2001 začal viac behať, aby som zabehol vôbec maratón, to som ešte netušil, že táto bežecká disciplína je ako čerešnička na torte a predtým si treba ešte zaplávať a pobicyklovať. Je to neuveriteľné, čo sa dá dosiahnuť z ničoho, z myšlienky. Človek si povie toto by som chcel a potom to začne uskutočňovať týždne, mesiace a roky. Toto bol síce už môj druhý ironman po vlaňajšej premiére na slovakmanovi. Zrovnávať sa dá veru ťažko. Okrem vzdialeností všetko iné. Pre amatéra oficiálna séria Ironman je ako olympiáda, prosto veľkolepé preteky na vysokej úrovni. IM France ešte špeciálne cyklo traťou a podnebím. Rozhodol som sa vlani v decembri a poctivo sa pripravoval, ak sa to dá tak nazvať. Ja hovorím, že na triatlon sa vlastne ani nedá pripraviť pokiaľ má človek aj pracovať a starať sa o rodinu. Jednoducho robil som najlepšie, čo sa dalo. Plán pretekov som podriadil jedinému cieľu. Z väčších pretekov vyberám ČSOB maratón za 3:01, Schwechater radmaraton za 3:34 a senecký triatlon za 2:24. Mojou nočnou morou bývalo plávanie, vyzerá, že som ho dostal pod kontrolu a vody sa prestal báť. Našťastie zranenia sa mi vyhýbali, občas sa nejaká viróza vyskytla, ale nie na dlho. Trenoval som skoro každý deň a občas som dal nejakú väčšiu zátaž. Na žiadne preteky som sa nepripravoval tak dlho. Veď len uzávierka prihlášok bola do konca decembra 2010 a to som si ešte gratuloval, že som sa vôbec na nejaké podujatie IM dokázal prihlásiť. Veď väčšina z nich bola vypredaná v priebehu dní a uzatvorená registrácia. Letenku a ubytovanie som mal zaistenú už od januára. Pôvodne aj moja rodina mala ísť so mnou, ale posledný zvrat nastal po zistení priemernej teploty vody v mori 19C. Mesiac pred pretekmi som zistil, že letecká preprava biku tiež nie je úplne jednoduchá a takúto operáciu treba mať zaistenú s letenkou. Našťastie nebol to s Austrian Airlines žiadny problém. Zostávalo ho iba zbaliť. Pomohol tréner Mišo so svojou originál škatulou. Po poldňovej špekulácii sa mi podarilo bike rozložiť aj zložiť.

Napokon som do partie vzal svoju krstnú mamu, z dôvodu bezpečnosti a umožnenia poznávacieho výletu. Týždeň pred odchodom bol veľmi perný. Bike som zbalil už v nedeľu. Na poslednú chvíľu vážne ochorel malý syn, takže štvrtok ráno o 3:30 ráno som opúšťal staršie dcéry samé a spal som iba 3 hodiny. Cesta na letisko a aj odbavenie prebehlo bez problémov. Dokonca nikto nič nenamietal na trčiacu sedlovku, ktorá je súčasťou kostry. Teta od čias komunizmu, lietadlom neletela, takže hneď na prvom presvecovaní bola podozrivá. U nej na oblečení nič nenašli, hoci pípala a svietila. Zato v kabelke áno. Chvíľu im to trvalo, no po 10 minútovom prehľadávaní černoška víťazoslávne objavila malý pilníček na nechty. Prémie si isto zaslúži. Po prílete do Nice som mal hlavne obavy o môj bike. Francúzi sa s tým nebabrali a hodili to normálne na pás s kuframi. Sranda bola, že v hale mali profi stojan na uchytenie kostry a zloženie biku. Celkom milé. Len neviem akoby som s kuframi na ňom jazdil. Tiež ma potešili, že mi ho vzali do autobusu, čo premával do centra. Zo zastávky do hotela to bolo asi 15min pešo, čo aj teta s rokmi, aj ja s ruksakom, veľkým kufrom a škatulou sme zvládli bez problémov. Ubytovať sme sa hneď ráno nemohli, ale aspoň zložiť batožinu.

Popoludní som sa aj zaregistroval. Žiadna tlačenica ako som zvyknutý z veľkých bežeckých podujatí. Opäť skontrolovali moje údaje. Fungovala aj slovenská licencia. Podpísal som, že za nič nenesú zodpovednosť. Dostal som identifikačnú pásku a obálku s číslami a nálepkami. V stane za ním aj manuál so všetkými informáciami, vrecká, ruksak a propagačné materiály. Najväčší bol katalog Shimano, žiaľ iba vo francúžštine. Bolo tam kopu stánkov hlavne s cyklomateriálom a plaveckými vecami. Ani som to nestihol poriadne popozerať a musel som utekať za tetou. Bolo tam dosť horúco sedieť a čakať. Podarilo sa mi celkom rýchlo poskladať bike. Večer som ho aj odskúšal. Vyzeralo všetko ok. Nostalgicky som si spomínal na miesta kadiaľ som v novembri bežal maratón. Jazdil som iba po cyklo cestách. Bolo dosť plno, takže kolízie hrozili každú chvíľu. Raz som bol riadne rozbehnutý a neskoro som zbadal auto, ktoré križovalo cestu. Vypol som sa len v poslednej sekunde.

Na druhý deň ráno bol oficiálny plavecký tréning od 7.00-9.00. Podarilo sa mi prísť na 7:30. Ešte som dospával cestu. Všetci plávali v neopréne. Voda bola čerstvá. Vlny hlavne pri brehu mocné. Potreboval som predovšetkým vyskúšať plávanie vo vlnách. Predstavoval som si to jednoducho. Pred vrcholom neplávať, ale sa do vlny ponoriť. Skutočnosť bola taká, že som vrchol nepocítil a capol do vody naprázdno. Voda si robila so mnou, čo chcela. Miestami bola veľmi studená. Moje hodinky ukazovali 23C, ale asi to nebola pravda. Plavčík písal iba 21C. Inak sa plávalo dobre a to hlavne smerom ku brehu. Tento deň, teda piatok, sme si dali výlet do Monaca a Eze. Večer bola pasta párty. Táto udalosť ma dosť sklamala. Obrovké rady na teplé cestoviny, ktoré ešte ako tak stáli za zjedenie. Ostatné boli nejaké miestne špeciality, na ktoré môj žalúdok nebol zvyknutý. Ešte pochválim výborné jablkové koláče. Až na tie dlhé čakačky sála bola zariadená výborne a aj moderátori sa snažili. Na hlavnom plátne premietali organizačné pokyny. Najedol som sa ako slovák a bol som šťastný, že som aj všetko strávil. Nikoho známeho som tam nestretol a ani neznámeho, s ktorým by som sa mohol zoznámiť. Niektorí vyzerali ako stroje, ktoré len ťahajú pedále a bike je jediné, čo im chýba na existenciu. Bolo však aj veľa úplne normálnych ľudí a aj postáv mne podobných. Dokonca aj chlápek, čo tieto preteky 5 krát vyhral sa mi podobal. Tak aspoň navonok som moc vyčnieval z davu.

V sobotu ráno som si ešte zabehol úsek maratónu tam a späť. Bežalo sa mi dobre. Tým som zakončil fyzickú prípravu. Cez deň som už iba odpočíval v chládku na pláži. Skúšal som aj plávať v plavkách. Bolo to dosť studené. Na našinca bolo horúco a to hlavne na slnku. Na to som sa psychicky pripravoval. Popoludní bolo treba odovzdať bike do depa a dve vrecká - bežecké a cyklo. Mal som iba malú pumpu, vyzeralo, že sú kolesá dostatočne nafúkané. Tiež som nezohnal olej na reťaz. Dúfal som, že sa neprehreje. Vstup bol z Opera plage. Kontrolovali iba štuple na rajdách. Na ich pamiatku každého s bikom aj odfotili. V nálepke na biku bol aj RFID. Slušná bezpečnosť. Depo malo dĺžku asi 200m až po centrálnu pláž. Po umiestnení biku na stojan, každému napísali číslo na rameno a nohu. Odovzdal som obe vrecká. Dôležité bolo si zapamätať, kam to vešajú. Fľaše a gély nebolo dobré nechávať na biku. Ráno bol k nemu ešte prístup, na rozdiel od vriec. Na konci procedúry každý dostal ešte čip. Ak to teda prežil - čakanie v dlhom rade na slnku. Museli ho hľadať v hromade čísiel. Ku cti organizátorov slúži, že čipy boli na paradných páskach, takže som svoju nevyužil.

Cítil som sa v pohode ako fyzicky, tak psychicky. Vôbec som nepociťoval nejakú nervozitu. Asi som si to odbil v príprave. Večer som si ešte nachystal veci, kúpil raňajky a vyčistil hodinky od starých záznamov, aby sa tam vošiel celý ironman priebeh. Zaľahol som pred 22.00. Tu sa mi teta osvedčila. Tá spala už od 21vej. Ráno som vstával o 4.45. Natrel som sa proti spáleniu slnkom na tvari 50kou faktorom a zvyšok 30kou. Tiež som ponatieral krk, končatiny a zadok krémom pod neoprén, aby sa dobre kĺzal. Zjedol som zopár sladkých tyčiniek, zapil džúsom. 5.15 som vyrazil na štart. Ešte som navštívil bike, aby som tam zapichol fľaše s nápojmi a nastavil prevod. Zostávalo obliecť neoprén a odovzdať veci. Zostávalo pár minút do uzavretia depa. Niektorí ešte len dobiehali. Podľa časov som si našiel svoju skupinu - 1.14. Rozplával som sa. V pokoji. Dobre mi to padlo. Na súši bolo v neopréne horúco. 20 minút pred štartom som vopchal do seba gel a zapil isotonickým nápojom. Skoro mi zle došlo. Snažil som sa identifikovať trasu plávania. Obdobný problém mali viacerí a každý sa snažil vysvetliť ako by to malo byť. Mne sa to nejak nezdalo. Napokon to bolo úplne zbytocne. Čakali sme na okrúhlych plážových kameňoch. Bol som hneď v druhom rade. Dopredu som sa netlačil. Minúty sa vliekli. Ako to už býva na triatlonoch štart prišiel nečakane. Iba som videl ako sa všetci vrhajú do vĺn. Stihol som stlačiť stopky. Ostatné som už mal nasadené.

Nasledovala trma-vrma o akej sa mi ani nesnívalo a to som myslel, že už som zažil kadečo na triatlonoch. Tu bolo telo na telo, doslova tlačenica, z každej strany. Musel som plávať kvôli bezpečnosti ako na vodnom póle. Viem sa vžiť do pocitu vianočných kaprov. Po pár desiatkach metrov sa to trošku utriaslo. Aj tak sa dalo plávať iba tak rýchlo ako plávali predo mnou. Vlny asi ani neboli, to som vôbec neriešil. Imperatívom bolo nedostať do okuliarov, či hlavy. Tlačenica nastala na prvej bójke. Doslova a do písmena ma zomkli telá a pomaly som sa posúval ďalej. Pravdupovediac ani neviem ako som k nej doplával. Vôbec nič som nevidel pred sebou. Konečne som sa vymanil a mohol plávať. Dokonca som mal aj priestor a videl druhú bójku. Bolo veľmi dôležité poznať smer. Pri druhej bójke sa situácia nezopakovala. Chvíľu som sa zorientoval a šup plávať k tretej. Tá už bola úplne v pohode. Potom sme plávali k brehu na medzivýbeh. Vyzeralo to jednoducho. Bol tam nafúknutý veľký žltý PowerBar vankúš. Plávam si plávam, snažiac sa zachytiť za niekoho. Všetci tu plávali približne rovnako. Dokonca sa dalo v čistej azúrovej vode pozorovať rôzne techniky záberu. Sranda bola ako niektorí hľadeli na dno a znenazdajky križovali niekomu cestu. Začala mi padať erárna čiapka, nuž som musel na chvílu prestať zaberať a naprávať. Ako tak plávam, zistím, že vankúš veru nie je dobrý smer, ale treba plávať viac vľavo. Konečne breh a výbeh. Bol tam koberec, takže sa dobre vychádzalo. Ibaže ulička úzka, tak opäť tlačenica a drobná chôdza. Nebol som ani zadýchaný a medzičas 47 minút ma potešil. Ostávalo posledných 1400m a to som vedel, že už dám. Plávalo sa omnoho lepšie, voľnejšie. Vychádzalo slnko, bolo pekne ostré a už aj pieklo. Zadok sa mi prekuroval. Šťastie, že som zvolil metalizované okuliare. Medzi 4. a 5. bójkou sa plávalo presne oproti slnku. Plávalo sa mi vynikajúco. Dovolil som si dokonca aj nádych naľavo, aby mi slnko do očí nesvietilo. Posledné stovky metrov som sa snažil zrýchliť. Cieľ prišiel rýchlejšie ako som čakal. Medzičas 1.13.50. Lepšie ako na Slovakmanovi o 4minúty a tam nebola tlačenica. Ešte som sa stihol aj osprchovať ako som z vody vybehol.  Výbeh do depa bol dlhý, takže bolo dosť času vyzliecť neoprén. Tašku som našiel veľmi rýchlo a našiel aj stoličku na prezlečenie. Navyše som dával ponožky, kvôli zdravotným záležitostiam. Komfortne som si aj nohy do uteráka utrel. Vsetko som zvládol a mohol bežať hľadať bike. Prebehlo to ľahko, pamätal som si miesto dokonale podľa oblúka na pláži. Vybiehalo sa až za depo do úzkej uličky.

Nasadám na bike. Rozbieham, je tam zmätok a kiksy, ktoré smrdia pádom. Smola, že sa mi zvliekla ľavá gumička, ale nie je to taký problém pomôcť si rukou. Som obutý a môžem vyraziť plnou silou. Hákovanie nikto nerieši, cesta je úzka a plná jazdcov. Rýchlosť je slušná okolo 38. Klukaňa pri letisku preverí pozornosť a aj brzdy. Prejdeme mostom cez rieku a potom pozdlž nej do vnútrozemia. Cesta je plná cyklistov. Jazdí okolo splašený rozhodca. Hákovanie nerieši, iba zaháňa za stredovú čiaru. Prichádza prvá občerstvovačka. Radšej ju vynechávam. Je tam toľko jazdocov, že sa bojím priblížiť, pretože som veľmi vľavo. Mám ešte dosť vo fľašiach a tiež nejaké gely. Takto jazdíme ešte asi 5km a potom príde najväčšie stúpanie, našťastie krátke. Je to úzka cesta pomedzi domy. Zaradím včas 39-25. Preverí kondíciu a trochu preberie srdce k činnosti. Nasleduje taký premenlivý terén. Prevažne však stúpavý. Chytí sa ma nejaká Gertrúda. Kopce šliape so mnou. Potom príde trochu rýchlejší úsek po rovine a aj mierne dolu. Tu mi ujde. Idem dlhé km sám. Je tam aj jeden krátky, ale výživný zjazd. Tak sa vlečieme až po približne 50km. Slnko sa už prebralo úplne k životu a robí si svoju prácu. Prechádzame malými dedinkami. Stromy robia príjemný tieň, teda občas. Nasleduje ostrá zákruta a od tohoto bodu iba veľké stúpanie tak na 21 alebo 23. Pedáluje sa mi dobre. Po chvíli príde občerstvovačka. Padne veľmi dobre. Už ma suší. Obieham haldy pretekárov. Idem si svoje. Stúpanie nekončí a privedie nás do dedinky na veľkom pahorku. Vyzerá to ako koniec sveta. Stred obce je ako každá iná francúzska obec. Navlas podobná. Z dediny vyrážame do nádherných serpentín. Vidno veľmi ďaleko ako sa vinie reťaz pretekárov. Slnko neuveriteľne páli. My šliapeme ako otroci do tých veľkých kopcov. Nemám prehľad o čase, či pulze. Idem na pocit. Viem len, že treba stúpanie vydržať a už bude len lepšie. Stále obieham. Dokonca aj Gertrúdu som predbehol. Tieto kopce veru preveria/prevaria :-) pretekárov. Ostáva zdolať poslednú zákrutu. Zdá sa mi, že mi mäkne zadná pneumatika. Nechce sa mi zastavovať. Počkám, kým úplne spľasne. Našťastie sa drží a iba som mal halucinácie. Konečne sa blíži 70.km a podľa mapy si pamätám, že to je koniec najväčšieho stúpania. Teším sa prísun tekutín a gelov. Veru všetko som spotreboval na tých galejách. Už vidím občerstvovačku a koniec kopca. Čo to? To je len pre "special needs", takže my, obyčajní, sme utreli. Nohy sú tuhé, tak dobre padne pekný zjazd. Scenéria je nádherná. Vysoké hory, pastviny. Dolu kopcom ma predbiehajú. Neviem, čo robím inak. Jednoducho neviem vyvinúť takú rýchlosť. Asi sa bojím, alebo tým, že mám len 12 zubové najmenšie. Prichádzame do malej usadlosti. Vidím zopár pretekárov, že čapujú vodu, asi majú podobný problém ako ja. Nezastavím, vydržím. Oplatilo sa, po pár rovinatých stovkách metroch prichádza občerstvovačka. Naberiem fľaše a aj banán strčím do seba. To už sa spúšťam do obrovského zjazdu, ktorý končí 180 stupňovou zákrutou. Veľmi nebezpečné. Našťastie tam boli výstražné značky a aj dobrovoľníci. Pokračujeme príjemnou jazdou v chládku lesa v miernom klesaní. Cesta nás zavedie na pastviny a vedľa košiara. Pastva nielen pre ovce, ale aj moje oči. Všetko nádherne rozvoniava. Tlačím do seba energo tyčinku a užívam zjazd po kvalitnej kľukatej ceste. Predo mnou sledujem dvoch pretekárov. Niektoré zákruty sú naozaj dosť nebezpečné a rýchlosť vysoká. Zjazd skončil a začalo opäť stúpanie, odbočka bola zaistená klobúčikmi. Niektorí sme nabehli do nesprávneho pruhu, nuž sme to museli švihnúť do medzery. Kopec už nebol až taký dlhý, iba 7km. Zjazdili sme. Nasmerovalo nás to dolu do obojsmernej cesty. Nevedel som, či stúpam, alebo klesám, len viem, že ma pár pretekárov predbehlo. To už bolo viac než 100km za nami. Na konci bola otočka a kopa divákov. Smerom nazad sa mi lepšie ťahalo. Bolo to trošku dolu kopcom a som sa chytil za jazdcami. Cesta to bola dosť nebezpečná úzka a zrázy dolu veľké. Napokon sme odbočili cez štýlový mostík a mohli makať do kopca. Nohy už boli utlačené, ale dalo sa. Bol to kratší kopček. Konečne 140km. a odtiaľto už by malo byť len klesanie. Zjazdy to boli šialené. Niektorí sa predbiehali hlava nehlava. Autá našťastie nejazdili, alebo ich zastavili, no občas vyšiel dedinský traktor. Desili ma zrázy a nízke zábrany, poväčšine drevené. Občas som ostrú zákrutu, presne nevybral, ale bezpečne to bolo. Videl som aj pretekára doráňaného vedľa cesty. Tak som si hovoril, že radšej sa treba krotiť. Na asi 145km som začal chytať kŕč. Okamžite som vopchal do seba celý gel a ukľudnil sa. To by bolo nepríjemné. Dolu v diaľke už bolo vidieť rieku, čo bolo znamením, že Nice je nablízku. Ešte sme sa pospúšťali až úplne dolu. Ostávalo niečo menej ako 30km. Ostal som sám na rovine. Už sa mi nejak nechcelo ťahať. Začal aj vietor fúkať do tváre. Nedarilo sa mi ani 30km rýchlosť držať. Musel som začať zaostávať, lebo keď som sa obzrel, tak ma dobiehala obrovská tlupa jazdcov. Okamžite som sa do toho oprel, trochu ma pohltili, ale nie veľa. Hákovalo sa tam jedna radosť. Zrasu prikvitol rozhodca na motorke a rozohnal stádočko. Ja som mal odstup. Išiel za mnou hodnú chvíľu. To sme sa už blížili k pobrežiu. Situácia bola stabilizovaná. Od letiska som ešte predbehol zopár kúskov a chystal sa na vypnutie. Tešil som sa, že o chvíľu to budem mať za sebou. Posledných 30km ma prekvapilo, bolo to asi najhoršia etapa. Hlavne, že som si myslel, ako si oddýchnem, čo nebola pravda. Vypol som sa v pohode. Čas 5:48, dlhší aspoň o 30 minút ako som plánoval, ale to som si neuvedomil, že to je náročnejší terén a je dosť teplo.

Nohy boli tuhé, ledva som bežal vedľa biku v depe. Hovorím si, že to rozchodím, povystieram. Dôležite bolo, že chrbát nebolel a ani kŕče som nechytal. V depe som ešte ponaťahoval nohy. Stratégia bola začať pomalšie a uvoľniť nohy. Zrýchľovať neskôr. Prvá päťka sa mi bežala tuho. Čas bol uspokojivý 25:32. Myslel som, že to už bude len lepšie. Zdalo sa mi, že vládzem, ale telo hovorilo, že nie. Začalo ma príšerne pichať v boku a nič nepomáhalo. Bol som rád, že som dobehol vždy do najbližšej občerstvovačky. Vždy som dal pohár vody, niekedy pomaranč a vždy studené sprchy. Bolo to trápenie, ale zvykal som si. Postupne som si zvykal aj na to pichanie. Mimo občerstvovačiek som nezastavoval, ak nerátam tretiu, kedy som si musel odskočiť. Vo štvrtej som tiež po odbočke trochu pochodil, aby sa to ukľudnilo. Polmaratón bol za 1:52, čo nebolo ešte také zlé. Dúfal som, že sa bude dať ešte zrýchliť. Napriek úsiliu sa čas nezlepšoval. Zrazu ma začala bolieť ľavá achilovka, musel som ju šetriť. Snažil som sa uvoľniť a bežať rýchlejšie, veď pulz bol nízky. Čo nevytiahol bike, tak vzalo slnko. Nenadarmo je maratónska poučka, že v teple a slnku na hodinky nepozeraj, je to len o prežití. Fakt je, že som bežal vyrovnane, ale bol som vždy šťastný si pochodiť v depe. Bolo ich však príliš veľa. Piaty a šiesty úsek ani neviem ako prešli, ostávali posledné dva. To som mal už nasadené 3 chuchu a bol som ako kráľ. Vydržať poslednú hodinku a je to za mnou. Bežím normálne, ale pomaly. Čas sa opäť nezlepšil. Som rád, že aspoň takto je to. Vidím ako veľa bežcov kolabuje a každú chvíľu lietajú sanitky. Posledný úsek to rozbaľujem. Bežím hladko. Môjmu telu sa to nepáči. Dostávam kŕč do druhej strany brušnej dutiny. Musím spomaliť a riešiť. Darí sa mi, ale nemôžem bežať, čo by som chcel. Po druhej občerstvovačke už ďaľšiu vynechávam. Všetci sa čudujú. Až potom pochopia, že už to mám za pár a povzbudzujú. Súťažim s nejakým Johnom. Má problémy aj beží aj nie. Konečne vidím víťazný oblúk a môžem odbočiť do finálového pruhu. Rozhodca kontroluje, či mám na to nárok. Posledné desiatky metrov sú užasné. Modrý koberec, po bokoch mantinely s reklamou, tribúnky a časomiera s bránou pre víťazov. Šprintujem, sily sa vrátili. John, kdesi za mnou, už nič nevnímam, iba si vychutnávam tie užasné metre cieľa. Je dobojované, dokázal som to a s radosťou vystieram ruky nad hlavu. Finálny čas 11:08:55. Trénoval som na to pol roka. Organizoval a pripravoval sa. Podarilo sa. Je to obrovský úspech, že som to dokázal. Umiestnil som sa na 388. mieste z cca 2600 pretekárov. Najlepší zo Slovákov, hoci sme boli len štyria. Maratón som plánoval za 3:30, zase dopadol ako minulý rok za 3:56:45, ale bežal som vyrovnane. Boli to ťažké, no veľmi pekné preteky. Veľmi dobrá úroveň aj organizácia. Pre hobíka triatlonistu je to ako vyliezť na osemtisícovku. Som vďačný mojej rodine a všetkým podporovateľom, že sa mi to podarilo.

Dostali sme krásnu medailu a pamätné tričko. Zrelaxoval som si v zóne pre ironmanov, kde podávali občerstvenie. Čo bude ďalej? Hlavne si oddýchnuť a potom stanoviť nový cieľ. Večer som musel riešiť spálené plecia a paže. Nenamerali mi prechod cieľovou čiarou a preto som svietil týždeň ako DNF. V utorok som ochorel, asi mi neprospeli tie studené sprchy a zmena klímy. Aj to patrí k veci, sen som si splnil.