22. Budapest Maratón
- Napísal: Roman Rybanský
- Published in Beh
Vanda -manželka- túžila ma sprevádzať na tomto podujatí. Mali sme to tak naplánované, že mala ísť s nami Lienka a malý Matúš mal ísť do Nitry s Mačkou. No tento malý huncút bol zase proti a hodil sa na maródku, čím dostastočne presvedčil svoju maminu, aby s ním ostala pekne doma. No a samozrejme deň pred odchodom. Tak začali vznikať horúčkovito rôzne alternatívy pobytu, času odchodu a tímu. Napokon výslednica bola táto: odchádzali sme v piatok po 16:00 s Mačkou, sestru sme vyzdvihli v Nitre a pokračovali do Budapešti. Všetko v strese a na poslednú chvíľu, teda presne tak ako by to nemalo pred maratónom byť. Cesta ubiehala pokojne, až na to, že pred Budapešťou bola zápcha a tak namiesto o 19:30 sme dorazili až o 21:15. Hotelík to bol útulný, na okraji, ale v dosahu metra. Večer som bol veľmi unavený. Mal som prechladnutý krčnú chrbticu, tak som sa nemohol ani poriadne otáčať. Zámerom bolo sa dať do nedele do poriadku. Ráno sa to nezlepšilo, ba pridalo sa aj škriabanie v hrdle. Musel som užiť protizápalový ibufein.
V sobotu ráno sme vyrazili do ulíc Budapešte. Prvým cieľom bola bazilika sv. Štefana teda Istvána, aby nedošlo k nedorozumeniu. Je to nádherná stavba, akási zmenšenina rímskych. Vzadu sa nachádza kaplnka s relikviou sv. Štefana - neporušená ruka. Odtiaľ sme šli pešo povedľa Opery do mestského parku, ktorý začína Hősők tere teda námestím Hrdinov. V tomto parku boli všetky dôležité organizačné zariadenia. My sme však mali v úmysle sa najprv zabávať, tak sme sa pobrali do Vidám parku. Po ekonomickej analýze sme zistili, že do tohto podniku nebudeme investovať a radšej sme sa pobrali na registráciu. Počasie bolo nádherné slnečné a teplé. Registrácia prebiehala v Petőfi Csarnók. Rozdávali skromné igelitky. Ponuka stánkov, bola tiež skromná, iba jeden obchodík s handričkami a nápojmi. Mali veľmi pekné tielko, jeden kus v mojej veľkosti, tak som si ho kúpil. Zľavnené štartovné pre slovákov vyzeralo výhodne, lebo bolo polovičné, ale ako sa tu ukázalo, zľava spočívala v menšom servise a to, že nebolo možné použiť pre prezlečenie nádherné Szecsényi Fűrdó (kúpeľov), a ani nie pre relaxáciu a okúpanie po pretekoch.
Po malom obedíku sme sa rozhodli navštíviť miestnu zoo, ktorá bola taktiež v tomto areáli. Veľmi sa nám tam páčili hlavne mrože, ktoré krásne hladko a rýchlo plávali. Marienka je doteraz presvedčená, že jeden krokodíl bol umelý a neverila, že by sa dokázal pohnúť. Ťahali sme rozumy aj od afrických vytrvalkýň ako bežať v teple, ale nič neprezradili. Hrochovi to bolo všetko jedno a radšej sa okúpal. Ja som väčšinou posedával a šetril sily na ďaľší deň. Po strávení pár hodín medzi zvieratkami sme sa vybrali na pasta party na druhý koniec parku. Účasť bola hojná, jedlo nie, ale stačilo. Pokecal som si s matadormi s Holandska a Fínska. Jeden mal 27 a druhý 52, nie rokov, ale odbehnutých maratónov. Obaja robili reklamu na Štokholmský maratón. Celkom som si tam oddýchol. Na hotel sme prišli až po 19:00 večer, tak som si nachystal vecičky, počítal časáky, nejaký ten strečing a šup do postele.
Ráno som vstal podľa plánu, našťastie ma už nič nebolelo, neškriabalo ani nepichalo. Prosto organizmus tušil, čo ho čaká, tak sa nachystal. Uvidíme, či naozaj. Počasie bolo jasné, teda slnečné, teplota ráno ešte prijateľná pre beh, no rozhodne to bolo na trenky a tielko. Metro prišlo rýchlo, prestupoval som na Deák tére, iba som si nepamätal číslo trate metra, na ktoré treba prestúpiť. Vybral som sa na prestup a veď sa uvidí, no samozrejme zle a navyše už ma čakali také milé maďarské tety, ktoré mi skontrolovali lístok a snažili sa mi vysvetliť, že potrebujem nový, ja som sa im snažil vysvetliť, že je to omyl a ja chcem ísť na iné metro. Každopádne mi ho roztrhli a bolo hotovo. Našťastie som mal ešte jeden lístok na cestu nazad. Tak som postúpil na tejto krátkej exkurzii prestupných staníc na tú správnu. Tam sa nás už nazbieralo viac. Prínosom bolo, že ma poučili o tom, že lepšie je vystúpiť až pri kúpeľoch Szecsényi fűrdó. Vystúpil, aj istý nemec, ktorý potreboval isť do strediska pretekov odniesť súkromné občerstvenie, tak som mu pomohol, veď aj ja som tam mal šatňu, pre zlacnené štartovné. Prišiel som veľmi skoro, čo sa mi teda nestáva. Vyzeral som Ericha a jeho dvojčatá, ale nikde ich nebolo. Sadol som si na lavičku a sústreďoval sa. Šatňa typu dedinského športového klubu už voňala prípravou na športový výkon. Ako si tak vkladám vyzlečené zvršky do batôžka, zrazu zistím, že mi chýba púzdro s mobilom a peniazmi. Okamžite som preveril pripravenosť na maratón. Na moje šťastie a prekvapenie, ma pekne čakalo na lavičke. Dobré znamenie. Potom som sa poprechádzal po okolí, hľadajúc miestečko kam by som uložil môj batoh. Tak som sa dostal trošku do časovej tiesne, ale nakoniec som bol aj tak skoro prvý na štarte. Času bolo dosť aj na rozcvičku a bežci prišli na štart veľmi disciplinovane až tak 10-15 min. pred štartom.
Scenár behu som zvolil konzervatívne: 4:30 až 4:40 na km. Začať pomaly prvé 3km a potom podľa pulzu stanoviť čas na km. Štartovný výstrel nepadol, asi zvlhol pušný prach, alebo skôr si ho vystrielali na minimaratón a ďaľšie behy, ktoré štartovali predtým. Nahradili to odpočítavaním ako na myse Canaveral, iba jazyk bol akýsi iný. Bol som pekne v svojej sekcii medzi 3:00 a 3:30. Na štartovnú čiaru som sa dostal asi za 30s. Začal som pomaly a zľahka, veľa bežcov bežalo s veľkým nadšením a predbiehali ma. Až som sa bál, že je to príliš pomalé, ale kašľal som na to. Predsa sa nedám vyprokovokovať. Pulz bol ľahko cez 150. No na moje prekvapenie aj tak bol prvý km veľmi rýchly 4:20. Snažil som sa spomaliť, ale nedarilo sa aj ďaľšie boli pod 4:30, ale pulz bol v poriadku, tak som to neriešil, hlavne, aby som bol uvoľnený. Mal som nastavený pípak na 160 pulzu a ten som nechcel prekročiť do 30-teho km. Teplo bolo riadne, veď už na štarte som bol spotený a vyhľadával som radšej tieň. To isté platilo aj na trati. Skúste sa však schovať na nábreží Dunaja, kde sa bežalo väčšinou. Niekde bol vyšší ochranný múr, tak aspoň tam. Kilometre ubiehali pokojne a ľahko, ako to na začiatku býva. Začal ma drieť jazyk na obuvi, pod čipom. Na juhu pri budove IBM bola prvá otočka s výbehom, potom výbeh na Petőfi híd (most pozn. prekľadateľa) a tiež zbeh. Nasledovali km s chýbajúcimi resp. posunutými kilometrovníkmi a povzbudenie môjho podporného tímu. Pil som vodu, koľko to šlo a oblieval sa vodou z lavórov, bolo teplo. Prišiel 15.km, zase prudká otočka a ľahký výbeh na Margit híd. Tu nebolo mnohým jasné, kde je vlastne míľnik, pred či po otočke, výklad bol dvojitý, ja som sa riadil hodinkami. Po zbehnutí z mosta sme vošli na nádherný Margit sziget, teda ostrov po našom. Rady bežcov poredli a niektorí už aj stromy podopierali a delili sa o potravu s plazmi. Našťastie tu bol príjemný chládok. Po tomto krátkom exkurze sme prudko vybehli na Arpád híd. Hore nám to spestrili smogom z aut a polícia si plnila úlohu v priestupkovom konaní, zrovna na bežeckej trati. Povinnosť je povinnosť a treba aj bežcom poskytnúť nejaké to rozptýlenie, veď maratón je dlhý. Dolu pod mostom sme si preverili opäť fungovanie odstredivej sily. Ja som volil radšej väčší oblúk, aby som nevyšiel z tempa. To už bolo predmestie, ktoré bolo nielen na okraji mesta, ale aj záujmu mestskej rady. Tu sa zrazu medzi bytovkami objavil víťazný oblúk, alebo poloblúk, ktorý bol však iba polovíťazný. Môj čas 1:32. Veľmi rýchle. Cítil som sa skvele a až som sa čudoval, ako dobre mi to ide. Toto mi malo byť podozrivé. Nasledovali zákruty a výbeh na nadjazd za plnej premávky, dole opäť pravotočivá otočka, koľká už v poradí? Preštrikovali sme sa na dunajské nábrežie. Slnko svietilo do očí. Km 23. a čas 4:51 a pritom som si nebol vedomý spomalenia, hovorím si, že je to už únava a budem musieť zaradiť vyššiu rýchlosť. Prepol som do druhej zóny, ktorú som mal určenú na posledných 10km, s tým, že to budem držať kúsok nad 160, nech ma to neruší. Ukázalo sa, že mílnik zrejme iba niekto posunul, lebo ďaľší km bol iba za 4:00, takže v priemere OK. A potom to prišlo, dlho nezažité pichanie v boku presne pri dobehu 27.km. Bolo to hrozné a predo mnou ešte 15km. Skúšal som to rozdýchať, naťahoval som sa, nechcel som úplne zastať, ale bolesť bola taká silná, že som to urobil tuším zo dva krát. Napchal som do seba gel. Znížil som trocha tempo. Trvalo mi to 2km a dostal som sa z toho. Super, tak môžem ísť ďalej. Zatiaľ odstúpenie nehrozí. Dobre to išlo až za Petőfi híd, kde bol 32.km. Tu som už začal cítiť, že pôjde do tuhého. Naozaj do tuhého išlo pred odbočením z nábrežia, to bol asi 36. km. Jediné potešujúce bol chládok, do ktorého sme vbehli. Bežcov už bolo ako šafránu. Na predposlednej občerstvovačke som zastal, aby som sa poriadne občerstvil a mal ospravedlnenie môjho zastavenia. Mozog sa utlmil, prestal vnímať a počítať minúty a kilometre. Najradšej by som sa niekam vyvalil a na všetko sa vykašlal, ale ostávalo už iba zopár kilometrov. Ani neviem ako som sa dostal na dlhožíčny nadjazd niekde pri Nyugati tér. Potom nasledovala prudká odbočka a ešte dve a ďaľšia. A tu som mal zrážku s malým dievčatkom, ktoré mi vstúpilo do dráhy. Stihol som ho ešte prichytiť, aby nespadlo. Za mnou som počul nadávky, snáď nepatrili mne. Nemal som ani sily ani chuť sa v tomto stave otáčať. Po najbližšej odbočke sme sa hrnuli na posledné dva km. Bol tam podjazd ako v Paríži. Za rohom ešte jedna občerstvovačka. Rýchlo som sa napil. Chcel som to ešte uhnať pod 3:15, ale telo odmietalo ísť rýchlejšie, nohy boli úplne tuhé. Vbiehali sme na Hősők tér a za nim bol posledný km a park. Tu sa mi podarilo zrýchliť na 4:30, alebo to bolo zle značené. V parku a chládku sa bežalo lepšie. Ostatných bežcov som už nevnímal a o pretekoch nemohlo byť ani reči, bol to boj o prežitie, konečne posledná ostrá zákruta a posledných 195m, tu ma už čakali dievčatá. Pokus o posledný špurt sa zúžil na schúlené dobehnutie, nohy fakt boleli. Je dobojované, hlásateľ hlási moje meno a pôvod. Bol som prvý slovák. Výsledný čas 3:16:41. Síce môj druhý najhorší, za týchto okolností však výborný a som s ním veľmi spokojný, veď to mohlo byť aj horšie.
Pár poznámok ešte k trati. Veľmi nepríjemných je 5ks 180 stupňových obrátok. Ďalej je tam najmenej 6 stúpaní a klesaní na rôzne mosty a nadjazdy, čo celkovo robí trať pomalou. Fádne dlhé behy okolo Dunaja sa tiež nemusia každému páčiť a treba povedať, že je tam aj niekoľko krátkych veľmi frekventovaných dopravných úsekov. Podujatie je veľmi dobre organizované.