6. Maratón Perly Karpát alebo Antarctica?

Beží sa v Trenčianskych Tepliciach a okolitých cestách. Celkové prevýšenie cca 560m. Štart 270mnm a najvyšší bod Sedlo Machnáč 461m. Tento rok sa k trati pridal sneh na zemi aj vo vzduchu, mráz a neskôr aj vietor. V priestore štartu a cieľa sa to kĺzalo ako na ľade. Nebolo hodno von ani psa vyhnať, iba bežcov. Od rána husto snežilo, cesty neupravené, alebo samá plušť a voda. Ani sám neviem, prečo som sa na to dal. Chcel som pôvodne bežať Florenciu o týždeň neskôr, ale to mi padlo. Trať je toto náročná, ale v sobotu doobeda pokukovalo u nás slnko a poobede mal ustať vietor. Zdalo sa mi, že nakoniec to budú dobré preteky.

Týždeň pred pretekmi som mal rozbitý. Veľa práce a ešte som bol aj letecky v Nemecku na 1,5 dňa. Namiesto behania som jazdil motokáry a ani inak som sa behať nedostal, dva krát som bol plávať. Ako dobre vieme to však behu veľmi nepomáha, iba po ňom. Z piatka na sobotu som sa dobre vyspal resp. dospal cestovný deficit a počasie bolo celkom pekné, tak som sa rozhodol. Rezervoval som si hneď izbu v penzióne, kde som býval aj pred tromi rokmi, no bolo treba prísť do 19:30. Poobede som ešte musel ísť behať, aby som nebol tvrdý, samozrejme zľahka. Dal som si iba desinku za 45min. Pobaliť, čerstvo spotené veci, potom ešte doviezť dievčatá na 17stu zo Šamorína a mohol som vyraziť, ale najprv do Polusu po energetické gely, ktoré som samozrejme nechal v piatok v práci. Našťastie cesta bola pomerne dobrá, aj keď to vyzeralo na poľadovicu a riadnu kalamitu. Stihol som Polus - T. Teplice za 1:15. V Tepliciach už mali pravú zimu a vraj teplice, zimnice to boli. Všade ľad a sneh. Recepčná bola milá, dohodol som si aj raňajky a neskorý odchod z penziónu popoludní, lebo som vedel, že teplá voda na štadióne vydrží ledva pre futbalovú jedenástku, ostatní už môžu otužovať ako ľadové medvede.

Večer som si vyrazil do mesta niečo pojesť, aby som mal energiu. V poltopánkach, aj keď s dezénom som musel ísť ako cigáni na sliepky, žiadne ruky vo vreckách. To len tak na okraj, aby bolo jasno, v akých podmienkach sa bude zajtra bežať. Postupne mi mrzol aj úsmev. Vošiel som hneď do prvej pizérie, ktorú som našiel v pešej zóne, však piza je dobrý zdroj uhlohydrátov, samozrejme, nie ťažká mäsitá a mastná. To by sa zase zle spalo. No a k tomu dobrý ionťáčik- veľké pivko. Trvalo to trošku dlhšie, no aspoň som mohol premyslieť logistiku pred štartom. Bolo mi jasné, že bežím v trackových teniskách. Otázna bola vetrovka, to som nechal otvorené do rána. O ostatných zimných doplnkoch nebola pochybnosť. Utešoval som sa, že aspoň vietor má dovolenku a nechá nás na pokoji. Ostatné sa dá vydržať, pri vhodnom oblečení. Na izbe bola zima, lebo zakúrili, iba keď som prišiel. To je v poriadku, aspoň sa bude dobre spať a keby bolo zle, tak dám ešte bundu navyše. Hodinku som sa povyvaloval, pozrel bedňu a o 11-tej zaspal.

Spalo sa mi dobre a vstal som podľa plánu o 7:15. Ponalieval som sa energetickým nápojom a zbodol jeden banán. Naobliekal som sa a vyrazil von na omšu. Bolo to pár minút pešo, ale rozhodol som sa ešte zaregistrovať. Auto zasnežené, sťažka sa prebudilo k životu. Cesta na štart bola klzká, kolesá prešmykovali. Boli tam dvaja ľudia a pripravovali štart, evidentne som bol prvý, ešte nemali veci usporiadané a chlapík ešte odbehol pripevňovať Kompava plagát, aj keď som mu hovoril, že sa veľmi ponáhľam. Reklama je reklama a plagát treba. Len neviem, či bežeckí fanatici, ktorí mali v tento deň bežať si ho vôbec všimnú. Každopádne som dostal číslo 78, bolo z minulého roka, iba prepísali niektoré údaje. Dostal som aj pekný hrnček, nálepku a propagačné materiály. No a hlavne rukou nakreslené lístky na stravu po dobehnutí. Toľko ručnej práce som už dávno nevidel. To sa cení, čo lístok to originál. Napokon som aj omšu na poslednú chvíľu stihol, snežilo veľmi husto, ľudia chodili v kožuchoch, presnejšie dámy.

Omša sa natiahla, lebo bol koniec cirkevného roka, takže som prišiel na raňajky až o 9:15. Paralelne som vybavoval SMS korešpodenciu. Raňajky boli ako pre chlapa, veľký tanier syra. Keby som to všetko zjedol, tak by som sa musel gúľať a dolu kopcom brzdiť dákou haluzou. Našťastie rozum zvíťazil a zjedol som primerane. Dôležitý bol teplý čaj a pečivo.

Vyobliekal som sa do bežeckého gala. Všetko už bolo suché. Do igelitky zobral alternatívne kusy odevu. Vzhľadom na sneh som sa rozhodol pre tenkú bežeckú vetrovku. Pod ňou tielko a tričko s dlhým rukávom. Všetko polypropylénové vlákno. Na vetrovku ešte tielko s číslom. Na štarte už bolo husto, ale iba vnútri, von sa odvážilo iba zopár ľudí. Niektorí už aj odskúšali nástrahy zimy a tvrdosť asfaltu. Ešte stále mal 6-tku na bežeckej stupnici tvrdosti, aj keď neviem, či to nie je treba prerátať pri zimnej pokrývke. Telocvičňou sa už rozliehala typická vôňa pretekárskej kozmetiky. Mazať sa musí. Bol tam aj maskot slovenských behov - Tiborko Vaňo. Ten bude behať snáď do stovky. Neviem ako to robí, ale vždy je v tom istom úbore. Výrazné ponožky natiahnuté na teplákoch a biely dres so svojim menom. Pomaly som sa začal vyzliekať z krycích šušťákov. Vybehol som von v šiltovke. Dal som si nejaký km na rozcvičenie. Bolo mi zima. Na oblečení som však nechcel nič meniť, veď sa ešte dobre rozkúrim. Pochybnosť som mal o letnej bežeckej šiltovke, no napokon pre padajúci sneh som sa rozhodol pre ňu a dobre som spravil. V zimnej čiapke by bolo predsa len teplo a sneh v očiach by vadil. Registrácia sa naťahovala a do štartu nestihla. Posunuli to o 10min. Mal som šťastie, že som to vybavil predtým. Stres pred štartom nerobí dobre. Tmolili sa tam aj nejakí diváci a pýtali sa, koľko km sa beží. Predstavovali si, že v zlom počasí sa polmaratón ráta za celý. Asi nemali v škole matematiku. Štart sa naťahoval, bežci stále prichádzali a reportér sa podujal predstavovať bežcov, no to by sme tam stáli ešte asi hodinu, lebo nás bolo presne 75 statočných. Konečne pred 11-tou rozhodca preteky odštartoval.

Vybehol som relatívne pomaly, rýchlo by to aj tak nešlo. Chcel som ísť na pohodu a prežitie. Tak uvažovali asi všetci. Bolo jasné, že dnes rekordy nepadnú. Beží sa najprv divácke kolečko po sídlisku. Prvé desiatky metrov som sa snažil synchronizovať pulzmeter s hodinkami. Pokožka bola suchá, spojenie nefungovalo. Hrozilo, že sa to vôbec nechytí a to by bolo zlé, lebo dnes bude treba bežať podľa pulzu a nie hodin. Našťastie to nabehlo a nemusel som ani čas zastaviť. Po čerstvom snehu sa dalo bežať v pohode. Horšie boli zátačky. Držal som sa vo vedúcej skupinke. Na hlavnej ceste už bolo len vlhko. Vybiehali sme do kopčeka na Machnáč, niekde boli iba koľaje. Pulz som držal do 160. Rozkúril som a rukavice putovali do vreciek. Kilometrovníky vidieť pod snehom nebolo. Postupne mi všetci ušli, ale bol som stále v kontaktnej vzdialenosti a to mi stačilo. Asi v poslednej tretine pod vrcholom som predbehol bežca z Rajca, asi to prepálil na začiatku. Pod vrcholom nás aj počastovali teplým čajom. Z kopca to už šlo lepšie, ale rýchlo ani veľmi nie, lebo nohy troška vytuhli, predsa len bolo to dlhé 14% stúpanie. Dolu kopcom mu to šlo lepšie a dobehol ma. Chvilľu sme bežali spolu a potom mi ušiel. Vyprovokovať som sa nedal. Dobehli sme Roba Tatraia z Košíc a ten sa na mňa zavesil a konverzoval. Pýtal sa ma na trať, na bratislavský maratón, chválil sa, čo zabehol a že ho bolí sval, tak veľmi bežať nemôže. To len strúhal formu. Príliš sa mi to nepáčilo, mrhať sily ešte na rozprávanie, ale čo som mohol robiť. Konečne som zachytil km: 8, 9 a 10. Medzičas 42:30. Veľmi rýchle tempo. Po následnej občerstvovačke mi ušiel. To sme už zabočili na Petrovu ves. Cesta neodhrnutá, málo koľají a asi 5cm snehu. Podšmykovalo a bežalo sa do mierneho kopčeka. V dedine nás už vítala hudba z miestneho rozhlasu a deti s lyžami povzbudzovali. Záver pred obrátkou je riadne strmý. Cestou dolu ma dobehol vysoký čierny bežec a tiež bol ukecaný. Veľmi rýchlo sa nedalo bežať, šmýkalo sa. Trať bola v týchto častiach veľmi pekná. Po ľavej strane bol krásny zasnežený les. Bolo mi treba odmocniť, ale sa mi nechcelo stratiť čas. Musím vydržať na občerstvovačku. Chlapík mi už dosť ušiel. Potrebu som vykonal vedľa hlavnej cesty. Teraz som mohol vyraziť na stíhačku. V týchto fázach som sa musel samomotivovať, aby som nespomalil. Bolo pokojne, snežilo iba zľahka. Bežcov som stále videl pred sebou a to bolo dobré znamenie, že sa nestrácam.

Kopec som vybehol z druhej strany celkom ľahko. Dolu sa to rozbehnúť nechcelo. Netušil som, kde je polmaratón. Zdalo sa mi, že už mal byť, veď 20km. značku som videl už dávno, ale to patrilo asi k inému behu. A veru aj hej, lebo minulý rok bola iná trasa a bežalo sa až do Peťovky. Silil som sa, ale v týchto podmienkach to rýchlejšie nešlo a bežec predo mnou sa mi strácal. Aspoň, že srdce oddychovalo, keď už nohy museli brzdiť. Konečne polmaratón. Ujo so stopkami mi to oznámil. Medzičas 1:36. Dobiehal som ku kostolu, na zemi bola šípka, že sa má odbočiť doprava, to ma zmiatlo, lebo som si takúto trasu nepamätal. Spomalil som a riskol som to neodbočiť. Náhodného chodca som sa opýtal na cestu. Potvrdil správny smer. Pred kostolom už usmerňovali traja ujovia. Cesta cez pešiu zónu bola dosť zlá. Sneh sa tam držal a už bol aj podmočený. V parku cesta jasná nebola. Nejak som sa tam vykrúcal ako som vedel. Cestu som nakoniec našiel. Dotlačil som do seba zvyšok gelu. Na konci parku zapil čajom, nech sa lepšie vstrebe a doručí tam, kam treba. Bežalo sa zatiaľ dobre, no na ceste bolo veľa vody. Najhoršie boli strety s autami. Našťastie sa im nepodarilo ma ostriekať. V Omšení som konečne dobehol dvoch bežcov predo mnou. Evidentne spomaľovali. Rajčana som povzbudil slovami o začínajúcom maratóne. Predbehnutie mi dodalo síl. Netušil som, na ktorom km sa nachádzam. Vedel som len, že je to pred 30.km. Konečne prišla značka, medzičas 2:04. To sa mi veru nezdalo, ale prečo by som tomu neveril? Aspoň ma to povzbudilo, však to by bol čas pod 3:10. Potom prišla realita a skutočný 30.km bol asi o 3km neskôr. Skutočný medzičas 3:16. Sily ubúdali a obrátky stále nikde. Vraj ešte asi 2km. Čoraz hustejšie snežilo. Pred obrátkou bol ešte kopček dole, potom ešte chvíľu a mohol som sa točiť. To ma ešte predbehol nejaký rýchly bežec. Po obrátke druhý. Zakontrovať som nevládal. Ich tempo bolo príliš rýchle resp. moje pomalé. Ešte treba vydržať cca 10km a už bude dobre. Horšie bolo, že sa rozfúkal protivietor a husto snežilo. Tvár mi začala omŕzať. Oddýchnutý vietor bral zvyšky síl. Našťastie pomáhali briežky dolu. Vôbec som netušil koľko km je ešte do cieľa. Trať som poznal, tak som si len predstavoval ako z nej ubúda. Tesne pred Omšením ma predbiehal ďaľší borec. Snažil som sa zachytiť. Veľmi sa mi nedarilo. No zrazu odbieha do búdky. Predbieham ho. No o chvíľu nastúpi znova na trať oddýchnutý a veľkou rýchlosťou ma znovu obieha. Držím sa ho zo vzdialenosti. Za mnou na dohľad nikto. Sneh ustáva. Nohy od kolien dole necítim, úplne premočené od nasolenej cesty. Prepadávajú. Kopce im dali zabrať, ba dokonca cítim lýtka. Bojím sa, aby mi nepraskli achilovky. Prichádza dlhá rovina a bolesti už necítim.

Vstupujem miernym briežkom do Teplíc. Zostáva vybehnúť ešte briežok hore a potom už len cesta dolu, park a cieľ. Ľahko sa to povie, ale to je ešte asi 3km. Vbieham do parku. Organizátor beži kúsok so mnou a chváli ma, že tempo je rýchle, lebo on nevládze. Počujem stále za sebou capkanie na rozmočenom snehu. Nejde mi to do hlavy, žeby toľko bežal za mnou. Na občerstvovačke sa ohliadnem a vidím dvoch bežcov tesne za mnou. Nebolo mi veľa treba a hneď som odpájal jeden vagón a pridal plyn. Jeden sa ma držal. V pešej zóne sa už strácal. Bežal som naplno. To som fakt nechcel, aby ma tu ktosi predbehol. Kde bol doteraz? Na konci pešej zóny už boli ďaleko vzadu. Bežal som rýchlo a sily som mal. Škoda, že som takto nebežal už skôr. No veru ťažko sa motivuje, keď človek beží sám a všetci sú ďaleko. Vbehol som na cieľovú cestu. Nevládal som sa otočiť. Pri moste sa pýtam ogranizátora, kde je môj nasledovatel. Tvrdil, že 50m za mnou. Uf, to je dobre. Aj tak z tempa nepoľavujem, cieľ je blízko. Šprintujem a pretínam cieľovú čiaru v čase 3:16:13. Som unavený, až teraz cítim ako sú nohy ubolené. Snažim sa vyklusať, ale nohy bolia pri každom pohybe.

Idem sa napiť čaju stretávam bežca, ktorý ma predbehol. Ospravedlnil sa mi. To nebolo treba, bol lepší, aj keď mi vyfúkol 12. bodované miesto. Ja som aj tak šťastný, lebo som odrazil útok dvoch bežcov na posledných dvoch km a dokázal sa zmobilizovať. Tiež som nesmierne rád, že som nemal žiadnu krízu a bežal som v podstate hladko. Rozdiel medzi prvým a druhým polmaratónom bol iba 4min, čo je tiež výborné. Vzhľadom na počasie aj celkový čas je vynikajúci. Iba 2 bežcom sa to podarilo urobiť pod 3 hodiny.

Všetko som mal kompletne premočené, preto som sa musel ponáhľať rýchlo do sprchy. Penzión teraz pomohol veľmi dobre, lebo teplá voda v šatniach došla. Horúca sprcha zapôsobila priam blahodárne. Boleli ma iba dolné časti lýtok a svaly predkolenia. To tie kopce a sneh. Inak všetko v poriadku, ba ani tá vyčerpanosť nebola taká ako po maratóne. Asi som sa predsa len kde-tu ulieval. Bolo to však rozumnejšie ako bežať v tomto počasí na doraz. V týchto podmienkach aj bežec ako Jožo Rajchl skončil až hodinu po mne. To už som dojedal rizoto.

Výsledky a propozície nájdete na www.42195.sk