Prechádzka Dolomitmi 2008, časť 1
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Hiking a Ski
Dobrý deň, volám sa Dušan a som závislý na písaní reportiek. Myslím, že takto sa onedlho budem predstavovať na nejakej skupinovej terapii, ale dovtedy ešte musím svoje zážitky niekomu vyrozprávať a práve vám ostal ten čierny Peter :-) A to som si iba nedávno všimol, že na stránke je aj sekcia Turistika a dokonca úplne prázdna, aj keď nakoniec ma beťár Andrej predbehol a zhodou okolností tiež s Dolomitmi. Keby som pochodil hocijaké iné hory, určite by som nič nepísal, ale Dolomity sú moja srdcovka, veď po niekoľkoročnom prehováraní som v nich išiel svoj úplne prvý cyklomaratón a na to sa nezabúda. Teraz som do Talianska vyrazil 2 dni po Karpaťáku, preto som bicykel nechal doma a rozhodol sa iba trochu zodrať topánky. Ráno som pri nakladaní vecí do auta stúpil do psieho ho...a a tak som veril, že budem mať šťastie a vrátim sa nepoškodený domov, pretože musím priznať, že turista som ešte oveľa horší ako cyklista :-) Aj keď určité paralely s bicyklom som našiel, do kopca som celkom vládal, po rovine klasický bufet z nohy na nohu, no a dole kopcom som vďaka boľavým kolenám absolútne nestíhal. Počas 10 dní som urobil 7 túr, 1 deň pršalo a 2 dni som potreboval na cestu tam a späť. A tu to je všetko po poriadku:
Deň 1+2: Prvý základný tábor som si rozložil v kempe Colfosco neďaleko mestečka Corvara. Mal som so sebou Veľkého turistického sprievodcu Dolomitmi, v ktorom som si už doma našiel niekoľko zaujímavých túr, no a vďaka Ďuriho rade som si na mieste ešte kúpil aj turistickú mapu, čo sa neskôr ukázalo ako dosť užitočné, pretože v knihe neboli trasy popísané veľmi podrobne. Prvú túru som si zvolil takú na otestovanie, podľa knižky mala trvať 4,5-5 hod., peši priamo z kempu až k chate Pisciadusee, odtiaľ zbehnúť na Passo Gardena a popri hlavnej ceste naspäť do kempu. Ráno som sa zobudil do zamračeného dňa, okolité kopce boli schované v hmle a chvíľami aj poprchalo. Keďže skúsenosti z vysokohorskej turistiky mám absolútne nulové, nevedel som či je vôbec zdravé sa v takomto počasí trepať do kopcov, a tak som sa zbalil a vyrazil :-) Široký pohodlný štrkový chodník sa vinul hneď za kempom a v spoločnosti niekoľkých ďalších turistov som sa dostal až k svojej odbočke. Kým oni tam ostali sedieť na lavičkách, ja som sa začal štverať do prudkého kopca povedľa padajúceho potoka. Prvá zaťažkávacia skúška, už po pár metroch som zhodil vetrovku a začal ľutovať, že som si natiahol rifle a nie kraťasy. V stále hustej hmle som okolo seba viac tušil ako videl všetky tie skalnaté útesy, naozaj perfektné podmienky na fotenie :-) Postupne som sa prepracoval na rovnejší úsek a po nepríjemnom štrkovom chodníku prišiel k ďalšej odbočke. Tam som stretol Taliana s dvomi deckami a prebehol medzi nami zaujímavý rozhovor. On na mňa niečo spustil po taliansky a ja som mu po slovensky odpovedal, že nerozumiem. Keď som zbadal smútok v jeho tvári, skúsil som „Deutsch?“. Iba pokrútil hlavou a spýtal sa „Francese?“. To som zas pokrútil hlavou ja, „English“ som už ani neskúšal, a tak on zahlásil „ciao“ a ja „čau“ a pobrali sme sa každý svojou cestou :-) Zopár takýchto a niekedy aj zrozumiteľnejších rozhovorov som ešte absolvoval aj neskôr a väčšinou končili úsmevom, títo turisti sú celkom fajn partia, skoro ako my cyklisti :-)
Od tejto križovatky začala byť cesta znovu ťažšia, chvíľu som ešte išiel ako človek po dvoch, ale potom som sa dostal do skalnatého úseku, kde som už musel použiť aj ruky a bolo to skôr štvornožky. Normálne som sa cítil ako veľký horolezec :-) Neviem v ktorom filme to bolo, tuším Tom Cruise v MI2, keď visel za jednu ruku na skale a druhou telefonoval. Už som si to išiel vyskúšať, keď som si spomenul, že mám strašne malý kredit a tak som radšej pokračoval ďalej. Možno nabudúce :-)) Hmla bola stále hustejšia a tak keď som sa dostal až ku dvom štrbinám vo vysokej kolmej skale, ostal som trochu v rozpakoch. Vedel som, že teraz má prísť úsek s reťazami, ale to naozaj tadiaľto? Žiadne istenie som tam nevidel, to by bola silná káva aj pre Toma :-) Už som si to chcel ísť obzrieť zblízka, keď sa zrazu hmla okolo mňa rozplynula a vľavo som zbadal značku a oceľové laná. No, to už vyzeralo podstatne lepšie. Začal som liezť a znovu som sa dostal do totálnej hmly. Tak mi napadlo, že keby som spravil chybný krok a zahučal dolu, nikto ma tak skoro nenájde. Bol som tu úplne sám, vidieť ďaleko nebolo a ani som nepočul žiadne ľudské zvuky. Až zrazu divné pípanie a horko-ťažko som rozoznal nejakú horskú sliepku s 3 mladými. Vôbec nerobili paniku a pokojne si po najprudšej časti poskakovali smerom dole. Možno ma v tej hmle tiež nevideli a ja som sa potešil, že ak by som tu zablúdil, aspoň viem kam si môžem odskočiť na čerstvé mäsko :-) Ešte kúsok stúpania a bol som na hrebeni. Keď som v diaľke zbadal chatu a ľudské postavičky, naozaj som sa potešil. Už viem ako sa cítil Robinson, keď na obzore zbadal loď :-)
Vzadu za chatou som konečne videl modrú oblohu, ale keď som k nej prišiel a chcel si odfotiť údolie, stále bolo zahmlené. Tak som ešte kúsok pokračoval do kopca a tam sa mi naskytol nádherný pohľad. Vo v-čkovom otvore medzi dvoma skalami sa ukázali slnkom osvietené protiľahlé hory, zelené údolie a v ňom sa kľukatila asfaltka na Gardenu. Dokonca som ja lenivec prešiel asi 100m mimo chodníku, aby som si ten pohľad mohol lepšie vychutnať. Cesta dole bola týmto skalnatým výsekom a mala diabolské číslo 666. A naozaj nebola jednoduchá, najprv prudký zráz istený lanami, v dolnej časti hnusný štrkový chodník, ktorý „utekal“ pod nohami. Keď som na ňom stretol 2 chlapíkov, ktorí šľapali hore aj s 2 psami, dosť som nechápal. To ako chcú s nimi vyliezť ten úsek s lanami? Na pichnutie do ruksaku boli veľkí, jedine zavesiť na koniec lana, roztočiť a hodiť hore :-) Chodník pokračoval nekonečnými serpentínami a vďaka silnejúcej bolesti v pravom kolene začal byť neznesiteľný. Iba som závistlivo sledoval 3 chalanov, ktorí okolo mňa prebehli kolmo dole. Konečne som sa dotrápil k ďalšej križovatke a relatívne rovným a zelenším úsekom pokračoval ku Gardene, pričom zvrchu som už hľadal cestičku, ktorou sa budem vracať späť do kempu. Na Gardene znovu pršalo a teplota bola 12 stupňov, tak som sa nezdržoval a cez lúku a lesík som sa popri hlavnej ceste dostal až na známy široký chodník vedúci ku kempu. Nohy ma už poriadne boleli, asi 20-30m predo mnou išli 2 mamičky s ďeťmi a ja som ich nevedel dobehnúť, dôverne známy pocit z bicykla. Trochu som medzeru sťahoval, ale potom prišiel maximálny podraz. Mamka zobrala jedného krpca na ruky, tam si ten malý špinavec oddýchol a potom vyrazil ako raketa :-)) To som už nemal šancu, tak som len zvesil nohy a na voľnobeh došiel do kempu :-) Do stanu som ledva vliezol, niečo také ako čupnúť si neprichádzalo do úvahy. Zas mi ale pomohla cyklistická mentalita, po ťažkom maratóne si treba na druhý deň vyjazdiť nohy. A tak som si hneď začal plánovať ďalšiu túru.
Deň 3: Toto ráno bolo krásne slnečné, sadol som do auta a odviezol sa na Passo Pordoi. Až teraz z auta som si uvedomil, že stúpanie na Campolongo ani na Pordoi nie je vôbec ľahké, nechápem ako sa mi mohlo na bicykli páčiť. Predbiehal som kopec cyklistov a tiež z môjho pohľadu exotov, ktorí išli hore na kolieskových lyžiach a rukami aj nohami rozhadzovali na celú šírku cesty. Čudujem sa, že ich v tých serpentínach niekto nezostrelil, mal som veru všelijaké chúťky :-) Túra išla od Passo Pordoi až nad jazero Lago di Fedaia, bola síce tiež dosť dlhá, ale mala byť relatívne jednoduchá s miernymi hupáčikmi po hrebeni. Lenže jednoduchá trasa znamenala aj neuveriteľne veľa ľudí, na parkovisku som dokázal zaparkovať len vďaka malým rozmerom môjho autíčka. Krátkym stúpaním som sa dostal až k chate Fredarola, kam z neďalekej lanovky prúdili ďalšie zástupy ľudí. Z tohto miesta bol nádherný výhľad na pohorie Sella, žiaľ opačným smerom na Marmoladu som celú cestu fotil proti slnku. Pokračoval som širokým chodníkom na krásne zelenom trávnatom svahu, predbehla ma dokonca aj mladá rodinka s kočíkom. Áno, nie je to preklep, naozaj oni predbehli mňa :-) Mojou najväčšou starosťou začal byť problém, že sa nemám ísť kde vyčúrať :-) Stromy tu neboli žiadne a pri tom množstve ľudí by som musel byť dosť veľký exhibicionista, tak som si aspoň užíval nádherný výhľad na Marmoladu a neskôr aj na jazero Fedaia. Nakoniec ma zachránila chata Viel de Pan, kde som sa za 30 centov dosýtosti vyvenčil. Podľa dlhej rady som nebol jediný, kto mal tento problém :-) Od tejto chaty už bolo ľudí menej, až neskôr prichádzali ďalší z opačného smeru od Fedaie. Na jednom mieste sa skaly zrazu otvorili a nechali na hrebeni asi 20m voľného miesta, na ktorom som mal znova pekný výhľad na opačnú stranu do údolia s Arabbou a serpentínami na Pordoi.
Ďalšia cesta týmto zeleným svahom končila na križovatke nad jazerom Fedaia, kde som to stočil do kopca smerom na chatu Porta Vescovo. Lúkou sa tam preháňali 2 stáda oviec s divnými hlavami, ktoré mi pripomínali nejakých mimozemšťanov z Hviezdnych vojen :-) Posledný stupák mi dal trochu zabrať, ale výhľad bol neopakovateľný a stál za tú námahu. Na jednej strane zasnežená Marmolada a pod ňou modré jazero Fedaia, na druhej strane mohutné pohorie Sella. Odtiaľto to už išlo skoro stále dolu kopcom, najprv širokou cestou, na ktorej som stretol aj skupinku bikerov na horákoch, ktorí ťahali do kopca zrejme z Arabby. Išli systémom oddych – potiahnem po najbližšiu zátačku – znova oddych – zas po najbližšiu zátačku atď., až nakoniec 2 zákruty pred vrcholom znechutene zliezli z bicyklov a začali tlačiť. Celkom som bol rád, že si užívam výhody turistu a nemám potrebu z niečoho zliezať :-) Neskôr som prešiel na lesnú cestičku medzi kosodrevinu a začalo ma trochu deprimovať, že už z diaľky vidím sedlo Pordoi, ale približuje sa iba neskutočne pomaly. Zas podobný pocit ako na maratóne. Vpravo podo mnou bola kľukatá hlavná cesta, vľavo hore zase kopce, ktoré som pred chvíľou obišiel z druhej strany. Takto som sa úplne v pohode, skoro sám dostal peknou prírodou až k autu, kde bolo ešte stále poriadne husto. V kempe som neskôr s prekvapením zistil, že mám totálne spálený krk a aj napriek klobúku poriadne červený nos a líčka zapýrené ako hanblivé dievčatko :-) Myslel som si, že z bicykla som už celkom dobre opálený, ale toto slnko bolo asi kvalitnejšie, devízové. Pozitívnejším zistením bolo, že lezenie do stanu je už výrazne ľahšie a čím viac chodím, tým menej ma bolia nohy. A tak som si na ďalší deň naplánoval trochu zložitejšiu túru na Piccolo Lagazuoi nad priesmykom Falzarego, ktorá bola v knižke označená čiernou farbou ako ťažká. No veď uvidím, alebo skôr pocítim :-)
Deň 4: Na tejto túre ma lákalo, že cestou hore som okrem klasických lán mal absolvovať aj jeden visutý most a cestou dole zase 1100m dlhý tunel. To bude parádička :-) Keď som prišiel na Passo Falzarego, vrchol bol zahalený v oblaku, v ktorom práve mizla lanovka. Dúfam, že kým vyleziem hore to už bude omnoho lepšie. Začal som stúpať po širokej ceste a o chvíľu odbočil na chodník k bývalým rakúskym zákopom z 1. svetovej, ktoré boli také nenápadné, že som si ich väčšinou všimol až pri spätnom pohľade z kopca. Pod sebou som stále z väčšej výšky videl serpentíny Falzarega a neskôr aj Valparoly, oproti zas malé postavičky pri kríži na vrchole Sasso di Stria. Hnusný pohyblivý štrkový chodník sa striedal s kameňmi, ešte zopár ťažších schodov a už som stál na moste. Možno nič extra, ale celkom zaujímavý pocit. Nasledovalo krátke šplhanie za pomoci istiacich lán a dostal som sa k jaskyni, ktorú vojaci používali na bývanie. O kúsok vyššie na rovnejšej plošine ich bolo ešte viacej, ale mňa skôr zaujímal pohľad do údolia. Veľmi som chcel peknú fotku a s pripraveným foťákom som čakal asi 10 minút, ale oblaky si nedali povedať, tak som cvakol čo bolo a pokračoval ďalej do kopca. Ako som sa blížil k vrcholu, stále hlasnejšie boli počuť tie „erárne“ čierne vtáky so žltým zobákom a červenými nohami, vynorila sa aj chata Lagazuoi a na hrebeni som chvíľu ostal stáť s otvorenými ústami, keď sa predo mnou zjavili majestátne skaly Grande Lagazuoi. Kvôli takýmto nečakaným pohľadom sa naozaj každá námaha vyplatí. Rýchlo som nacvakal panorámu a prešiel ešte kúsok ku krížu, kde som si pokecal s Taliankou (ona taliansky, ja slovensky) a zariadil povinnú fotografiu. Odtiaľ to už bol len kúsok k chate a hornej stanici lanovky.
Ako som tam sedel a jedol, čudoval som sa, prečo má toľko ľudí so sebou helmu. Žeby samí horolezci? Trochu som sa v duchu aj pochechtával, lebo niektoré tie helmy boli cyklistické. Keď som ale o nejakú chvíľu prišiel ku vchodu do tunela, všetko mi bolo jasné. Do očí jednoznačne bila tabuľka s tromi odporúčaniami – obuv, helma a baterka. Topánky som mal dobré, ale stále som nechápal, načo mi je v tuneli helma? Na hlave som mal svoj pokrčený klobúk a aj keď bol tunel na niektorých úsekoch skôr pre trpazlíkov, trochu som sa skrčil a všetko bolo OK. Keď som ale neskôr odbočil do jednej vedľajšej chodby a pri návrate späť si 2-krát poriadne treskol hlavu do nejakých výčnelkov, hneď sa mi v nej rozjasnilo. Aháááá, tak kvôli tomuto, aby to lepšie dunelo :-) Najviac ma ale aj tak trápila baterka. Všetci čo išli okolo mali parádne čelovky, ja som mal takú maličkú bakelitovú baterku, ktorá aj s jednou náhradnou batériou stála asi 5 halierov a úmerne k svojej cene aj svietila. Predchádzajúcu noc som zistil, že dolomitská zima batérie totálne vycucala a asi po 10 sekundách mi zhasla. Jednu batériu som teda vymenil a dúfal, že snáď niečo vydrží. Okrem tejto super baterky som mal ešte mobil a červenú blikačku z bicykla, ani neviem prečo, asi som už doma predpokladal, že sa niekde stratím a budem dávať signály záchranárom :-) Hádam sa s týmto profesionálnym vybavením presvietim až dole. Radšej som si ale povedal, že nebudem riskovať a počkám na niekoho s poriadnym svetlom. Postavil som sa kúsok od vchodu a s výrazom „Ja nič, ja muzikant“ čakal kto sa pritrafí. Prišiel mladý párik, tak som ich galantne pustil a rýchlo išiel za nimi.
Chalanisko mal takú čelovku, že ju mohol v aute používať miesto diaľkových svetiel :-) V celom tuneli boli vlhké šmykľavé schody a lano na prichytenie, ale baba bola trochu nešikovná a išla dosť pomaly. Preto mi ponúkli, aby som ich obehol a ja že niééééé, to je v pohode :-) Po nejakej chvíli ale znovu zastavili a začali fotiť a zas ma posielali dopredu, tak som vyšiel s pravdou von a ukázal im svoje srandovné svetlo. Myslel som si, že pochopili, ale onedlho mi navrhli, či by som predsa len nechcel ísť s niekým iným. Zrejme som na nich pôsobil ako úchyl, čo ma veľmi ani neprekvapilo. Tak teda idem, ale keď ma o kilometer nižšie nájdete skrvaveného pod schodami, bude vás to mátať celý život :-) Baterka mi dosvietila asi tak na 2 schody ďaleko, ale našťastie po určitých úsekoch boli v tuneli „okná“, ktorými dnu prenikalo svetlo, tak tam som ju vypínal a šetril baterky. A čím som bol nižšie, tým viac tam bolo ľudí, prichádzali z rôznych bočných chodieb, naozaj neviem ako sa tam dostali, a tak som nemal problém naskočiť do nejakého vláčika. Teda až do momentu, keď sa ozvalo pravé koleno. Na 1100m tunela bolo určite vyše 2000 schodov, nič čo by sa mu páčilo. Začal som sa posúvať ako invalid, ľavá noha v poriadku, ale miesto pravej som celú váhu presunul na pravú ruku a tak divne šikmo sa zošmykol po istiacom lane o schod nižšie. Už mi chýbal len hrb a mohol som hrať Zvonára od Matky Božej :-) Našťastie tam bola tma, inak by som bol miestna atrakcia. Keď som sa konečne dostal na denné svetlo, ďakoval som všetkým svätým a nič sa mi nezdalo krajšie, ako nádherný štrkový chodník :-) Aj keď tabuľka s oznamom, že na Passo Falzarego je 20min. v mojom prípade znamenala ešte 45min. trápenia. Pri aute som sa ešte „potešil“, že teraz keď som dole, tak na vrchole už nie je ani jeden mráčik. Nabudúce vyrazím neskôr a mojim tempom sa kľudne môžem vrátiť aj v noci, veď mám perfektnú baterku, blikačku a mobil :-))Fotky z týchto 3 túr sú tu. Niektoré kopce sú tam odfotené opakovane, ale nemohol som odolať. Vidím perfektý pohľad, odfotím, prejdem niekoľko stoviek metrov a z iného uhla a pri inom svetle je to znova nádherné, tak som jednoducho musel cvaknúť ďalší záber. Tiež som tam nechal fotky, ktoré sa prekrývajú a doma som z nich robil panorámy.
http://picasaweb.google.com/dusky69/Dolomity20081
Priznam sa, ze pocas mojho vyletu v dolomitoch ma dost lakali aj tieto ferraty. Nabuduce sa musime kontaktovat, nech tam opät nejdeme takmer v rovnakom termine :-)