63. Národný beh Devín Bratislava
- Napísal: Roman Rybanský
- Published in Beh
Tento rok by sa mal nazvať bežeckým rokom, všade padajú rekordy účasti
a nebolo to inak ani na národnom behu, keď účasť bola okolo 4600 bežcov
a padol tak 23 rokov starý rekord. Toto sa veru podpísalo aj na
organizáciu podujatia. Autobusy nestíhali odvážať, niektoré zabudli v
tom zhone zastaviť pri Lafranconi na Malý Devín, nuž museli sa vrátiť z
veľkého Devína. Jeden autobus ľahko-atléti úplne zlomili, teda
presnejšie jeho os. Staré Ikarusy ledva zvládli povoziť pretekárov na
štart. Ibaže zabudli, že treba aj batožinu odviezť. Prišli s 20
minútovým meškaním. Bežci sa ne vrhli, veď kto by chcel bežať aj s
cestovnou taškou, zvlásť keď niektorí si veru ani neboli istí, či do
Bratislavy dobehnú so sebou samým. Stalo sa, že široká cesta sa
naplnila na prasknutie a ďaľšie autobusy zastali skoro až pri cintoríne.
Vlastne to bola aj dobrá rozcvička, škoda, že nezostali pri kostole. Lepšie by sme sa prebehli a menej tlačili. Ešte šťastie, že som sa nespoliehal na prezliekanie v nich. Aj tak mi ostalo iba 5 minút na rozcvičenie, či docvičenie. Stihol som to však v pohode a prišiel na štartovnú čiaru dopredu. Zvítal som sa s Michalom, ktorý mi čistou náhodou držal miesto.
Ráno bolo chladné, no slniečko prekukávalo. Predpoveď počasia sa na Slovensku nepodarila a nepršalo. Na tielko sa mi to však zdalo príliš zimné, tak som to poistil ešte jedným tenkým tričkom. V štartovnej horúčke sa teplota zvyšovala, ale bolo mi ľúto tričko zahodiť. Bolo značkové Nike a to by som ich urazil, veď boli hlavným sponzorom, či až za ním, teraz neviem. No všetka česť po prvý krát dokázali označiť kilometre na trati. Netáram, toto bol môj 6. ročník a v doterajších piatich sa kilometre iba hádali, poprípade sa vedelo, kde je polovica trasy. Iba na vysvetlenie: trasa sa menila z dôvodov rozkopávok, čo sa podpísalo pod historické značky míľnikov, či pardón kilometrovníkov, veď nie sme v Amerike. 
Boli to moje prvé tohoročné preteky. Mal som z toho trochu zmiešané pocity, ale pominuli, predsa nemusím vždy vyhrať:-) Horšie bolo, že deň predtým som lopotil 7h na záhrade ako nevoľník. Nabehané na mňa relatívne málo, aj to skôr mierne tempo, žiaden rýchlostný tréning. Telo si však zrejme pamätá.
O 10tej sa stále nič nedialo na štarte, aspoň my sme nič nepočuli ani nevideli. Iba masy bežcov pred čiarou. Zrazu sa bez zjavného pokynu pohli vpred. S Mišom sme sa museli aj my predrať, veď nebudeme predbiehať príliš ambicióznych bežcov na trati:-) Každopádne sme si trať trošku skrátili, úmysel to nebol, iba zlá organizácia. Štart odpálilo znenazdajky delo asi 5 minút po desiatej. Pole bolo plné, ale dalo sa bežať bez obmedzenia. Dokonca som nebol ani zakyselený pri cintoríne a kopček som vybehol ľahúčko. Držal som sa za Edom. Slniečko svietilo, pulz nezvyčajne nízky iba 162.
Prvý km za 3:23. Príliš rýchle, chcel som bežať okolo 3:45, to sa mi zdalo únosné. Musím ubrať plyn, ale ako? Dolu z kopca od kostola to ide krásne, dá sa pekne uvoľniť. Na zákrute ma konečne predbieha Mišo. Myslel som, že je vo vedúcej špičke, asi sa šetril a ja prepálil.
Druhý km je už spomalený na 3:33, pulz nižší 160, asi tým dolu-kopcom. Pole bežcov sa stabilizuje. Do tiahleho kopca na kameňolom sa nikto nepredbieha. Slnko nepríjemne svieti. Dovolí mi pozerať iba jedným okom a do toho už steká slaný pot. Môj motorček sa zahrieva na pracovnú teplotu. Priemerný pulz sa zvyšuje na 166 a 3.km spomaľujem na 3:49. Hľadám tieň. Občerstvenie ponechávam pre rekreačných bežcov. Snažím sa zrýchliť. Darí sa mi na 3:36. Pulz ostáva stabilizovavý. Beží sa mi dobre, udržiavam tempo. Bežím sám. Konečne prichádzajú stromy. Začínam rátať km do cieľa a hecovať sa.
Piaty km za 3:42. Fantastické. Treba vydržať po Riviéru tú nekonečnú rovinu a potom to už ujde rýchlo. Šiesty a siedmy zhodne za 3:48. Som spokojný. Oproti vidím ukrajinca na bicykli, kukám kto to? Sám "preceda"! Mám silu ešte naňho zakričať a mávať. No starý blázon- teda ja. To sa predsa nepatrí, keď chýba kyslík a ani potápačská fľaša by nepomohla. Konečne sa blíži Riviéra a to je dôvod sa predviesť pred divákmi. Svokor ma povzbudzuje ako obyčajne. Pekné od neho.
Čas zlepšujem na 3:41. Čaká nepríjemný km pomedzi výfukové plyny, hučiace autá a mierny kopček. Tu ma zvyknú lepší predbiehať. Tentokrát už boli vpredu. Pri Lafranconi predbieham slabšieho ja.
Na deviatom km je to za 3:51. Najhorší km, ale pulz sa drží, aj tak treba pridať. Dostávam druhý dych podporený sanitkou, ktorá ide predo mnou. Neviem, či som tak zle vyzeral, že ma eskortovali. Našťastie som mal dosť síl a po pár sto metroch uznali, že to hádam do cieľa už doklepem.
Kľúčový 10. km za 3:39. Medzičas 36:54. Prepočítavam čas a hovorím si, že už to vydržím a mám na to pokoriť 43minút. Hecujem sa, tlačím na pílu, ale telo má iný názor.
Jedenásty km za 3:51. Nevadí. Asi som sa podvedome šetril na záverečný finiš. Únavu už cítim, ale nie je to nič kritické. Pár minút vydržať a je po všetkom. Konečne most a nepríjemná kľukaňa cez prechody na Hviezdoslavko. Cestné kocky, kopček a rovinka do cieľa. Treba zabrať naplno. V ceste parkové prekážky. Všade kopa ľudí. Kričí na mňa Noro. Zozadu šprintuje neuveriteľnou rýchlosťou mladý bežec. Inak ma nikto nepredbieha. Vidím deti a manželku ako ma povzbudzujú. Veľmi milé. Posledné metre a je tu cieľ.
Čas 43:19.
7. miesto v kategórii.
Paráda, som veľmi spokojný, padol ďaľší osobák a to úplne nečakane a voľne.
Ďaľší ročník za nami. V autobuse stretávam Milana Celerína. Trochu podebatíme o triatlonoch. Vychutnávam si pocit prekonania samého seba. Dosiahol som priemernú rýchlosť 3:44 na km. Rozmýšľam, že by som mohol skúsiť budúci rok potrénovať a ešte stiahnuť čas o nejakú tú minútku. Prekvapili ma aj dcéry. Bežali Malý Devín a držali sa veľmi dobre v strede výsledkovej listiny. Na prvý krát vynikajúce. Som hrdý, že sa vôbec a dobrovoľne zúčastnili.
