Devín-Bratislava 64 ročník

Národný beh sa bezpečne dostal do dôchodkového veku. Napriek tomu je stále lepší a populárnejší. Dokonca sa mi zdá, že je to vôbec druhý najstarší slovenský beh, po košickom maratóne. Hádam by sme mu mohli k 70ke darovať aj sošku.

Teraz už rozumiem prečo dali leva dole a cieľ sa nenápadne presunul tesne pod jeho piedestál. Napriek mnohým sťažnostiam a rezervám, ktoré sa vždy nájdu, veľmi oceňujem očividnú snahu organizátorov o zvládnutie týchto pretekov. Myšlienka zadelenia pretekárov podľa výkonnosti bola fajn, len predpokladala zodpovedný prístup pretekárov. Bežci sú približne rovnakí všade na svete. Dosť pomôže, keď udajú svoju výkonnosť už pri prihlasovaní spolu s uvedením dosiahnutého času na iných pretekoch. Nuž a potom dostanú aj číslo s patričným označením. Nebudem tu mudrovať ako staré rádio. Veľmi sa mi páčil zmenený cieľ, pretože bol pekne rovný bez zatáčiek a kociek. Myšlienka merania čistého času sa mi tiež páčila, len nerozumiem, prečo nemohol byť koberec aj na štarte.

Počasie vyšlo na jednotku. Bolo jasno a trocha zima. Na štart sme cestovali s kamarátmi Milanom, Evou, Andreou. Na malý Devín sa presúvala aj naša Lienka- nádejná bežkyňa z dorastu. Eva a aj Andrea mali bežať po prvý krát. Patrične to aj prežívali. Ja som sa chystal už 8. krát. Bežcov pribúdalo a postretal som kopu známych a kamarátov. Mnohí mali ambíciu to iba absolvovať. Bol to pre nich ako maratón. Pre skúsenejších bežcov to je skoro šprint. Ja som to bral ako test bežeckej pripravenosti a nôh, čo dokážu po maratóne s 2 týždňovým medziplynom. Každopádne som chcel skúsiť tempo 3:40 na km. Neskromne som sa zaradil do prvého koridoru s miernou výčitkou, pretože minulý rok som mal čas 43:19 a tento mal byť do 42 minút. Zjavne mnohým nevadili omnoho horšie časy. Koridor bol úplne natrieskaný a pri letmom pohľade na spolubojovníkov mi bolo jasné, že sú príliš ambiciózni. Bol som necelé 2m od štartovej čiary. Vojaci sa snažili ľudí posunúť za čiaru, len technika chýbala. Pomaľované líca, maskáče a samopal na chrbte nestačili, aj keď píšťalka vzbudzovala pozornosť. S popiskovania nás vyrušilo delo, teda presnejšie nepresný výstrel, no o to väčší dym.

V chvíľach napätia v očakávaní túžobného štartovacieho výstrelu sa ozvali štartovné reči primátora Bratislavy. Títo ľudia sú nepoučiteľní a asi nikdy nešportovali, keď sa nádejajú, že niekto ich bude počúvať, keď sa chystá na výkon, navyše cez reprobúdku o sile miestneho pohostinstva. Potom zaznela hymna naživo z úst neznámej slávice. Dobrý nápad to bol, len všetci dúfali, že jedna sloha by mohla aj stačiť. Ibaže nikto nevedel, či aj Slota by súhlasil, tak sme si to dali dupľa.

Pohoda, konečne delo vystrelilo kedy malo, nezabilo a ani 4 minúty meškania. Aspoň sa lepšie vstrebali tie zázračné nápoje, tyčinky a gely. Nechápem, kde boli natlačení všetci tí ľudia. Myslím, že museli vybiehať aj z podzemia, toľko ich bolo predo mnou. Keby aspoň bežali, ale oni zavadzali, predbiehať sa nedali, však každý chce vyhrať, ak nie rýchlosťou, tak aspoň brzdením iných. Trvalo mi to 2,5 minútky po koberec sa preštrikujúc. Potom som mohol konečne bežať svoje tempo. Aspoň som štart neprepálil. Od kostola dolu to išlo ako samé. Dolu na zákrute už som začal cítiť, že sa dostávam do správneho tempa a aj dych sa zrýchlil. Beží predo mnou akási babuľka vyšportovaná v gaťkách. Pripadá mi ako guľka. Pred ňou beží nejaká realizáčka. Hovorím si, že musí byť dobrá. Ešte som aj Petra z Rovníc zbadal, no krátko na to predbehol. Vždy býval lepší, ale v Rusku mu toľko pobehovať nedovolia. Prvý km bol podľa plánu. Pri kameňolome už tlačím kameň na pílu, privykám bežeckému utrpeniu. Realizáčka stále predo mnou. Predbieham ju až kdesi pri osade. Rady rednú, aj zástupy. Darí sa mi držať tempo okolo 3:40. Stále predbieham, tu a tam. Trať je dobre označená, teda jednotlivé km.
Chválim v tomto organizátorov. Suší ma a to už dobiehame k vodárni pri Riviére. Trocha sa napijem, zvyšok vychrsnem na tvár, časť sa vyleje na stehno. Táto časť trate býva pre mňa kritická. Aj teraz sa tu naťahujem, ale nepredbehnú ma. Snažím sa do toho opierať. Napriek tomu sa spomaľujem na 3:50. Pri Lafranconi predbieham ďaľších bežcov. Naberám druhý dych a navyše je to trochu dolu briežkom. Občerstvenie je už zbytočné. Tlačím sa do toho. Ostávajú 2km do cieľa. Napriek úsiliu bežím za 3:52. Pri Kempinskom nejak fučí, tak som aj rád, že ma dobehne partička, aspoň sa mám za koho schovať. Horšie je, že mi unikajú a ja nemám síl sa ich držať. Je to km aj niečo. Ešte vydržať posledný km. Rozbaľujem to, veď o chvíľu bude dobojované. Netuším aký čas bežím, len viem, že od 8.km je to 10s za plánom na km. Nevadí. Cieľ vidím v diaľke. Špaliere ako na Tour de France. Sekundovka sa pomaly pretáča. Je mi jasné, že to osobák nebude, ale ani čas, za ktorý sa treba hanbiť. Zastaví sa na 53ke. Výsledný čas 43:53. Zhruba o 30s horší ako minulý rok. Napriek tomu som veľmi spokojný, veď som rýchlosť vôbec netrénoval a len nedávno zabehol maratón.

V cieli ma opäť čakala moja rodina. Lienka bola tiež so svojim výkonom spokojná. Zabehla to v kuse, bez kráčania. Nakoniec sme si ešte vystáli štedrú výslužku za čip a mohli sa vybrať k zaslúženému obedu za to, že sme niečo urobili pre zdravie a prekonali sa. Vďaka za preteky a skvelú atmosféru všetkým. Verím, že o rok nás pobeží ešte viac pri vyššej kvalite.