Extreme Bike maratón, Duchonka 1.6.2002
- Napísal: Juraj Malatin
Minuloročný prvý ročník Author Extreme Bike maratónu si možno kládol priveľké ambície a organizačne trochu zaškrípal. Lenže kopce Považského Inovca sú príliš velkým lákadlom, aby sa to nechalo len tak, nuž sa organizátori pochlapili a tento rok pripravili pretek, ktorý sa snáď dá len chváliť. No dobre, mierne ho pokarhám, čakal som konečne nejaké tričká, avšak mali ich len organizátori... Nevadí, možno o rok.
Na štart sa na poslednú chvílu dohlásilo množstvo pretekárov a tak to tam vyzeralo celkom husto. Čakala ich trať, ktorá podľa mapky na internetovej stránke organizátora doznala oproti minulému roku niekoľko zmien, zdá sa, že k lepšiemu.
Po symbolickej minúte ticha za pretekára, ktorý to minulý rok neprežil (AEB 2001), sa o 10.00 vyvalila tlupa bikerov do kopcov. Čakalo na nás dlhé mierne stúpanie popri priehrade v Nemčekoch a chrbte severovýchodne od nej (nová čast trate) zakončená asfaltovým zjazdom do Kulháne a potom už staré známe škrabanie sa až pod Panskú Javorinu. Zdalo sa mi, že na niektorých úsekoch vynovili šotolinový povrch, takže stupáčiky boli o to ťažšie, ale inak sa po suchom a pevnom povrchu išlo výborne. Aj organizmy mali na zahriatie a nábeh na zvýšenú zátaž dosť času, pričom optimálna, nie veľmi vysoká teplota a vo vyšších partiách aj svieži vietor znižovali potenie na únosnú hranicu. Na pätnástom kilometri ma dobehol Bobo, predsa len, vyrážal zo zadných radov a ja som tentokrát makal už od zaciatku, takže to bol vlastne taký malý osobák, tak dlho sa udržať pred ním...
Tesne pred vrcholom prvého velkého stúpania povrch rozmokol a niekoľko sto metrov sa išlo v blatistých pasážach, ale dalo sa to zniesť. Po vybehnutí z lesa sa pred očami zjavila rozporuplná panoráma: krásny výhľad do širokého okolia sa bil s desivými holorubmi, pár metrov predtým sme sa tešili sviežemu chládku v lese, teraz do nás praží slnko a z vysušenej cesty sa dvíhajú kúdoly prachu...
Prvá občerstvovacka, ja si dávam klasicky banán a ťahám ďalej, cesta stúpa do kotliny pod Panskou Javorinou, potom vlezie do lesa a po chvíli zase von, na protisvahu vzdialenom vzdušnou ciarou možno dvesto-tristo metrov si to dole pelášia tí rýchlejší. Na týchto padákoch som išiel vyslovene „pokakane“, neznámy terén, ryhy na chodníku, stačí jeden väčší šuter a mám po zábave... Holorubmi klesám až do doliny, tu sa trasa zase otáča a veľmi nepríjemnými krátkymi ale ostrými stupáčikmi sa v tmavom lese zase škrabeme až takmer pod hlavný hrebeň Považského Inovca.
Horné a Dolné Zlavy, tak sa volajú kopce ktoré dookola obchádzame širokým traverzom, tu sa to zase dá príjemne rozpeckovat a opäť sa otvára pohľad ďaleko do doliny až na protilahlé kopce Tríbeča. Južný svah tohto hrebena vyklesávame v rýchlom teréne, miestami nám zvyšujú tepy stupáčiky, ale tak či tak skončíme v dalšej doline.
Tu je občerstvovačka a pred nami je posledný vážny stupák, ide sa po širokej lesnej ceste popri viacerých malých vápencových kameňolomoch smerom na Smutný vršok, tento úsek sa šiel aj na minuloročnej Tlape, takže viem čo nás čaká, treba sa len usadiť v sedle a ukrajovať z výškových metrov. Takmer na vrchole stúpania sa však cesta otáča doprava po krátkom nádejne vyzerajúcom klesáku sa zase stúpa až ku svahom Úhradu, dalšieho výrazného vrcholu v okolí. Spopod neho sa terén otvára a na svoje obete čaká prudký padák po zjazdovke až pod Topolčiansky hrad. Až na jedno miesto kde som mal na mále, som to vyklesal v pohode.
Dole však vidím ako stojí dochrámaný Bobo, chrbát a nohy od blata, pod lakťom škarede vyzerajúca krvavá rana. Spovedám ho, čo ho bolí, ako mu pomôcť, ale už ho majú usporiadatelia pod kontrolou, zohnali auto a odvážajú ho na ošetrenie do cieľa. Okrem neho sedí na svahu další neštastník, drží si ruku a nevyzerá najspokojnejšie. Zjazdovka si proste vybrala svoju daň...
Pokračujem popod hrad ďalej a zisťujem, že sa mi nejako prestalo chcieť. Doteraz som sa snažil aspon eliminovať narastajúci Bobov náskok, teraz nejako nemám chuť bojovať. Do prčic, taká smola, niekde na trati niekdo tesne pred Bobom prudko zabrzdil a Bobo sa vysypal. Sprvoti som mu rozumel, že sa to stalo na zjazdovke, v takom prípade samozrejme treba mať poriadny odstup, ale nie, stalo sa to už niekde predtým a Bobo len vyklesal pod zjazdovku, odkial ho mohli organizátori odviesť na ošetrenie. Teda, zbierať skúsenosti týmto spôsobom, to je veru poriadna smola...
Nuž čo, trošku sa preberiem, na šotoline z hradu do podhradia ale idem rovnako opatrne ako predtým, majúc Bobov lakeť stále pred očami. Na lúke pod dedinou už neodolám, možno posledná šanca trochu zrýchliť, mäkká tráva bude milosrdná...
Ešte posledný trialový úsek, neprejditelný padák do Slivničnej doliny, minulý rok tu neznalí terénu končili v potoku. Ja to vyšmýkavam zhruba do polovice a potom nekompromisne zosadám, potok Slivnica je studený...
Predo mnou je už len krátky, prudký, koreňmi hojne prerastený chodník hore briežkom, pár metrov roviny v lese a asfaltka vedúca do cieľa. V poslednom klesáku do cieľa chcem ešte zabrať, ale zasekáva sa mi nejakým zázračným spôsobom reťaz, takže vyvážajúc sa pretínam pomyselnú cieľovú pásku. Som v cieli, 3 hodiny 2 minúty, pohoda a spokojnosť.
Kamaráti časomerači z VOS-TPK hneď vyzvedajú ako bolo, nuž nebyť Boba, asi by som všetko len chválil..
Takže rezumé:
Organizátori sa poučili z minuloročných chýb. Značenie trate bolo bezproblémové. Na dôležitých križovatkách navigovali ludia, trať prechádzali motorkári (ktorých v lese inak nemám v láske,ale tentokrát im to smradenie odpúštam..).
Profil trate bol výborný, ubudlo asfaltky, ten tiahly mierny stupák na začiatku mi prevelice vyhovoval. Výborné počasie, optimálna teplota, blato iba na pár úsekoch. Vcelku rýchla trať, proste všetci s ktorými som sa bavil (až na Boba) si tento ročník pochvalovali.
Kedže som sa pôvodne tejto akcie mal zúčastniť aj s rodinkou, ktorá nakoniec nešla, vybral som sa po závodoch aspon navštíviť Topolčiansky hrad, čo to pofotiť a spraviť reklamu tomu prekrásnemu kútu Slovenska. Všetkým bikerom a aj nebikerom odporúčam to isté.