Jarné trápenie - Svätojurský MTB maratón 2011

Posmelený zimným MTB maratónom, kde sa mi šlo vcelku dobre, som sa prihlásil aj na jurský maratón, ktorý otvára MTB sezónu. Blízkosť akcie a nie veľké číslo v kolónke vzdialenosť mi dodávali odvahu štartovať. Najmä keď aj prognóza počasia bola príjemná. Skúsenosti ma síce varovali, aby som neblbol ale rozum je jedna vec a srdce druhá. Tak tri dni pred štartom odišla z môjho účtu platba a tým som nad sebou spečatil osud.

Že načo také outro? Ako ortodoxný cestný cyklista sa iba rozbieham zo zimného spánku a v pokľudnom aeróbnom pásme som doteraz natočil 500km takže o horskej príprave sa nedá rozprávať. Ale tento rok presunuli moju obľúbenú akciu – MAKADO na máj a tak nesmiem váhať, navyše zimný experiment s mtb maratónom som s odstupom času hodnotil ako príjemné spestrenie zimného spánku.Moja kalkulácia bola jasná, po 2 – 2,5 hodinách asi vykapem, tak nech som vtedy čo najbližšie k cieľu. Mierne pesimistický plán znel 4 hodiny na trase to hádam pôjde. Hlavne dúfam že prelomím sériu MTB maratónov bez mechanických porúch, a nech nehodím niekde tigra. To bola moja taktika.
Príprava na maratón nebola úplne vzorová, po čase keď som sa dostal k horskému bicyklu som zistil, že mi hydraulická brzda brzdí iba symbolicky. Tak šup do servisu. V piatok som si tátoša vyzdvihol tesne
pred záverečnou, ale zistil som, že sa dáko divne správa. Ale nebolo času špekulovať, čakala ma po(vínná) účasť na vínnych trhoch a zbalenie sa na preteky.
Ráno som necítil štarťáka,a ani žiaden nebol. Všetko nachystané už len správne nakombinovať oblečenie. Zvolil som jemne teplejšie ako sa zdalo podľa predpovedi. Pozrel som si kvalifikáciu F1 a vyrazil na
štart. Ihneď po nasadnutí som spoznal že s bicyklom nie je všetko v poriadku, tak som sa zastavil za Turbim nech mi čekne prednú vidli. Však nedávno bola v servise po kapute na zimnom maratóne, tak žeby pustila vzduchu? Turbi krútil hlavou, nie je všetko ok tak aspon prifúkneme a skús. Skúsil som. Do Jura som prišiel v ideálnom čase keď sa začali radiť prví borci na štart. Spontánne
som sa zaradil, zaujal som taktické miesto pri oplotení a čakal na štart.

Z partie tu už boli štyria a traja z nich boli šokovaní čo tam robím. Keď som počúval vravu okolo seba, som začal byť z toho šokovaný aj ja. Kdeže moje flákanie, ten najazdil také pecky v teréne,
henten že slabota iba dve tisícky, heh, žeby som sa posunul v čase a pristál som dakde v auguste? Jasné ide aj o psyché a treba trocha súpera nastrašiť, ale čo je moc to je moc, radšej som sa otočil chrbtom davu a kochal sa okolím. To sa už blížil čas štartu, spíker v čoraz častejších intervaloch spomínal koľko zostáva a chválil sa okrúhlou 666tkou štartujúcich. Nad tým som sa pozastavil. Ani nie tak nad marketingovým číslom, ale nad tým vysokým číslom. Že by konečne aj na Slovensko prišla doba keď ľudia začnú aj športovať a nie len vykupovať obchody? To by bola skvelá správa a konečne by to bol dôvod zamyslieť sa kompetentných a začať konečne budovať cyklochodníky.
Štartový výstrel ma zobudil zo sna a začal sa skutočný maratón. Dav štartujúcich sa vrhol dopredu ako keby cieľ mal byť na konci námestia. Aby som upresnil na tomto maratóne som prvý krát a tak som
nepoznal detailne prvé kilometre a ani posledné. Od 3. do 33. som bol zasa doma. Aspoň som si to myslel. Takže neznalý úvodu som rýchlo pochopil, že hektika mala svoj zmysel, keďže po pár sto metroch sa zabočilo doprava do vinohradov a začalo najťažšie stúpanie pretekov. No hej, ale dávno sú preč časy, keď som mal rád hurá štarty maratónu, a hneď od začiatku mi vyleteli tepy vysoko nad 180. Nohy šli ale vedel som, že toto može byť kruto pomstené neskôr. Tak som sa posunul na kraj cesty a poslušne som púšťal pred sebou dav. Prvý od nás ma obehol Roman čím ma takmer demoralizoval, keďže tvrdil, že dnes sa mu nechce, ale jedna lastovička jar nerobí. Cesta sa stále viac zužovala a stúpanie ukazovalo cez 14%, a to znamenalo prvý špunt. Zastaviť som musel aj ja a potlačiť. A keďže som nemal chuť ostatných blokovať pri naskakovaní na bike, tlačil som ďalej. Strácal som máličko a práve vtedy ma obehli zvyšní traja kolegovci. Vypustili zopár nemiestnych poznámok na moje tlačenie a pomaly sa mi vzďalovali. Úzke
hrdlo sa konečne uvoľnilo a mohol som naskočiť. Vtedy som zistil, že tlačením som si z nôh spravil tuháče a bez bolesti to ďalej len tak nepôjde. Tak som tíško trpel, potil sa ako kôň a čakal kedy vyjdeme na asfalt. Tak ako veľa sa o tomto úseku rozpisujem, tak sa mi aj pocitovo dlho šlo. Na asfalte som sa nemohol roztočiť nohy a tak som sa aspoň sústredil na jednu dve fotky. Každé stúpanie má svoj koniec a tak sme zabočili doprava na zvážnicu.

Blatistý povrch pricucol dezén mojich plášťov tak dôkladne, že som skoro spadol z bicykla. A to ja blato nerád. Tak som sa držal za jazdcom predo mňou a čakal čo bude. Konečne sa mi začali rozbiehať nohy a tak som začal uvažovať aj o predbiehaní ale blato bolo proti. Začal som sa pozerať okolo seba. Cestu ktorú poznám veľmi dobre mi ale nič nepripomínalo. Veterná kalamita spred roka z hustého lesa spravila polom a otvorili sa mi výhľady ako dakde v Nízkych Tatrách. Síce väčšina ľudí bola týmto zhrozená ale nebojím sa za svoj menšinový názor a to, že sa mi páči cyklistika v otvorenej krajine a nie len v lese, ktorý je pre mňa identický skoro všade. Teraz som sa opájal novými výhľadmi podfarbenými s podsvietenými oceľovými mrakmi, drobným oparom a nasvietené slnkom. A výhľad na údolie a protiľahlé kopce bol úžasný. Aká krása oproti jazdeniu po týchto miestach predtým. Určite sa tu musím ešte vrátiť – ale keď nebude blato. Tu nastal druhý špunt kde sa vytvoril vláčik tlačiacich ľudí za sebou. Tento úsek zakončil
regulovčík ktorý nás nahnal na prvý zjazd.
Akonáhle pominul dôvod sa kochať som sa zhrozil. To snáď nie, opäť sa mi zasunula predná vidla. To bude utrpenie. Prvý zjazd bol pomalý lebo sa šlo vo vláčiku a o tých 100metrov čo sa dalo získať sa neoplatilo sa tlačiť mimo optimálnu stopu. A vcelku rýchlo prebehol a nasledoval ďalší vyrúbaný úsek. Odtiaľto začalo druhé stúpanie k takmer tomu istému bodu ako začalo klesanie. Keďže tohoto som si bol vedomý, nemal som veľkú radosť a táto slučka sa mi najmenej z celej trasy páčila. Podľa toho bola aj moja nálada a pomalým tempom som zdolával stúpanie. Aj keď bolo relatívne dlhé bolo menej strmé a menej bolelo a čoskoro prešlo na zvážnicu na konci ktorej bola prvá občerstvovačka.

Nemal som pocit hladu a ani sa mi nechcelo nič jesť. Len si tak oraziť a ísť ďalej. Za bufetom nasledoval krátky zjazdík a v ňom ma začali obiehať prví borci z dlhej. Respektíve som si to aspoň teraz uvedomoval. Časovanie jazdcov z dlhej trasy nebol veľmi šťastné lebo potom až do cieľa vznikali komplikovanejšie situácie vyplývajúce z rozdielnej výkonností dlháňov a kraťasov. Ja som si však vychutnával serpentínový výjazd k zvážnici vedúcej popod Somára. To bol jeden z najkrajších úsekov. Krátky, výživný, atraktívny.
Za ním nasledoval prejazd hrebeňovou červenou značkou. Tu som konečne začal patriť medzi rýchlejších, ale pokazená vidla sa úplne zasunula a mňa z poklesnutého predku začali bolieť kríže. Nárazy ktoré som schytával mi pripomenuli moja začiatky s MTB, keď som v tomto teréne jazdil s pevnou vidlou a v pedáloch s košíkmi. Ale odvtedy uplynulo mnoho rokov, ubudlo síl, pribudlo kíl a zmenila sa geometria bikov, ktoré už s pevnou vidlu nepočítajú. Kým som sa dostal na asfalt, už ma boleli lakte a ramená a dostával som do nich kŕč. Na pevnej ceste namiesto oddychu som chytil hlaďáka. Musel som si dať na štarte pribalený gel a počkať pri pochodovom tempe kedy zaberie. Prvé náznaky boli pri odbočke na Hviezdu tak som sa pokúsil znova roztočiť kolesá troche viac. Po pár záberoch som ale započul divné zvuky a keď som sa pozrel pod seba som zistil, že povolila podrážka a tretre. A máš to tu. Už aspoň rok si hovorím. Kúp si nové tieto sú už v zlom stave. Ale nie, to ešte vydrží, až doteraz, keď naozaj topánka ukončila svoju činnosť. Tak mi treba.
Tak idem pešo. Opäť. Na vrchu kopca sa zavesím za jazdca ale nesedí mi jeho tempo. Nedokážem ho ale obehnúť tak netrpezlivo čakám na Biely Kríž. Tu si dám iba vodu a chystám sa ísť ďalej. Opäť vidím tie isté tváre čo som bol s nimi na 3. Kilometri. Všetci vzadu toho máme už dosť a po nasadnutí cítim že aj tá minúta stačila na to, že som úplne ztuhol. Cítim sa unavený a po pohľade na stopky mi je jasné že
prorokované vydochnutie prišlo. Zjazd z bieleho kríža bol únavný, občas ho vystriedal krátky stupáčik a mňa boleli kríže, ruky, už aj nohy, neposlúchala vidla a usmievala sa na mňa odlepená topánka. Čo si viac už priať? No predsa kopec! Presne s takýmto textom som zbadal šípku doľava. A ideme do posledného. Až sa mi to zdalo smiešne tá zhoda myšlienok a skutočnosti.

Tak poďme na neho. Na začiatku stála škodoradostná fotografka ktoré mi nechcela prezradiť kde je stanovište taxíkov. Pri toľkom humore som sa skoro prekotil. Ale to kvôli tretre. Lebo okrem zvršku sa od topánky začal odlepovať aj dezén tak aj pri tlačení som sa začal o neho podkýňať. Takže som si náladu zlepšoval pozorovaním výhľadu a fotením. V diaľke sa rozliehali zvuky ako trúbenie a moje skvelé dedukčné schopnosti mi prezradili že to asi bude vrchol posledného kopca. Peším príšľapom to ale trvalo dlho až som nakoniec v zákrute zbadal partičku ľudí čo povzbudzovali. Boli v náladičke a odhalil som že mali pri sebe aj víno tak som ich poprosil o trocha živej vody, pardon vína. Radi sa s ním podelili (za čo im ďakujem) a tak som sa v lepšej nálade pustil dolu do Jura.

Myslel som si že zjazd bude príjemnejší ale bol relatívne technicky náročnejší a tak som znova dostal kŕč do ruky. Keď ma vo vinohrade ešte Miro Reingraber poslal cez svoj riadok s viničom namiesto šusu dolu, tak som v duchu vypustil zopár slovies;) Tá slučka bola krásna, kratučké padáčiky fajnové, ale mne to vycuclo posledné sily čo som ešte mal. Už som sa ledva držal za rajdy, brzdy kvílili a veľká kaluž na konci bola pre mňa vykúpe(a)ním. Odtiaľto už iba rovina. Akurát som nevedel kto je zdemolovaný viac. Ja alebo bike? Ja alebo bike? Atď. V takomto hamletovskom duchu som sa dostal na koniec hrádze kde bol malý padáčik.

Ako som ním išiel, tak mi zo srdca padali kamene. Sláva, už po asfalte do cieľa. Topánka vydržala, ja tiež. Bude to za mňou. Síce ma v šrotovom tempe obehlo zo 5 ľudí ale to už bolo jedno. Napriek všetkému pretek dokončím.
Štadión, cieľ. Asi som posledný ale práve vtedy spíker vyhlasuje, že na trase je ešte vyše 100 ľudí. No toto. Pozriem na stopky a zmestil som sa do môjho interného limitu, to je fajn. Ale na druhú stranu od Bieleho Kríža som nekonečne spomalil. No klobúk dolu pred všetkými čo to prešli. Či už v maratónskom tempe alebo slimákom ako ja.
Keď mám hodnotiť moju účasť tak odzrkadlila to na čo mám a v akej faze trénovanosti som. Bol to priskorý pretek pre mňa.
Čo sa týka akcie tak ok. Mala svojich viac plusov ako mínusov. Páčila sa mi trasa okrem slučky čo som vyššie spomínal. Na každom kritickom mieste bol niekto z organizátorov a bol pre mňa otvorený aj tretí bufet;). Páčili sa mi aj kalamitné výhľady, menej už to blato. Asi najväčšie mínus bolo chladnejšie počasie a stiesnenosť v priestore cieľa. Pravdepodobne vysoká účasť zaskočila aj organizátorov a nemal som sa kde vystrieť. Tiež sa musia jurania troche zlepšiť v strave a prosím aspoň jedno čapované pivko gratis;)

A či prídem o rok? Nooo ak bude lepšia forma, inak tam nemám čo robiť. Len mi ľudkovia povedzte kedy prelomím smolu
a dokončím mtb akciu bez dodatočných (nemalých) investícií do hardvéru.
Tuná sú moje fotečky na Picase
{iframe}http://connect.garmin.com/activity/embed/79533667{/iframe}