Rudohorská stovka, 2007

100 km na biku, alebo Aj tak budem požiarnikom
 
Rudohorská stovka – extrémna turistická akcia diaľkoplazov - sto kilometrový pochod cez Rudohorie, 3000 m prevýšenie...... „Ideš na biku?“ zneje kontrolná otázka. Rukavica je hodená. „Idem. Pokým nemusím ťahať bike na pleci, prejdem všetko,“ husto sa naparujem. Slová do boja sú rieknuté, niet cesty späť...

V piatok nakladáme požičaný bike do auta a hurá do Košíc. Minulý rok som kvôli krútiacim sa vnútornostiam prešla pešo až (!!!) cca 40 km Rudohorskej stovky, tak som si teraz fandila, že však to už poznám, veď som už niečo prešla, to bude v pohode. Ech, nevinná čistá duša, nevedela do čoho vstupuje.

V piatok podvečer pristávame na prvý pokus v Hornom Bankove (370m, 5km od KE), v detskom domove, kde budeme spať v telocvični. Čas sa rýchlo kráti a v sobotu vstávame o 3:40 ráno (!!! fuj), takže bike nechávam poskladaný v aute a idem chrápať.

Bohužiaľ, pre moje veľké slzy, tam už pilujú všetci ostatní, a tak do rána chrápu všetci okrem mňa - ja sa zúfalo prehadzujem. Ráno 3:45 sa zapne neľudské svetlo hučiacich neónov a rýchlo rýchlo - chystáme sa! Nezastavujeme! Máme spoždění! Rýchlo skladám bike - nič nesedí. Sedlovka príliš nízko, kolesá nie a nie nasadiť, brzdy furt šúchajú o ráfiky.

Všetci už odchádzajú ale veď ja im to natrem! Zapínam (tiež) požičanú čelovku a v hustej hmle letím dole kopcom. Svetlo čelovky vytvára v nočnej hmle nepriehľadnú bielu clonu, ale pískanie bŕzd o ráfiky dostatočne varuje turistov aby odskakovali, lebo ja nič moc nevidím. Schádzam do doliny (260m) a prichádza stúpanie. Hore po červenej smerom na sedlo Repy (810m).

Stúpanie, prázdny žalúdok, ranné nervy, nevyspatá, hmla, noc, Blair Witch. Kotúľam sa ďalej, krivo nasadené kolesá ma privádzajú do totálnych nervov, pískajú, drhnú, osmičky ako vyšité, ale je noc a musím počkať na svetlo. V sedle Repy čakám svojich spolucestujúcich pešochodov. Kolesá opravené, gúľam sa ako mydlový blesk. Zo sedla Repy dole do Košickej Belej, krásny zjazd. Je veľa vody, a tak som o chvíľu ako čuně. Cestou stretám asi dva metre pred sebou líšku a za zákrutou asi meter odo mňa diviaka. Ani sa ma nebál, komótne odcupital do lesa. Všade cítiť prasačinu. Dúfam, že majú rešpekt a že nemajú mladé. Úsmev mám trochu strnulý. Letím dole a rozhadzujem bahno na všetky strany. Z Košickej Belej je na skok k priehrade Ružín (320m), dávame čaj s pivom a ide sa ďalej.

So sedla Zemičky riadnym zjazdom do Kojšova (470m) po žltej. Ten zjazd priatelia, to si treba vyskúšať- brucho na sedle, riť nad zadným kolesom, šmyky predným aj zadným kolom. Paráda. Ale zišla som.

Odpútavam sa od pešochodov a idem po doline cestou. Idem, idem, idem..... idem..... FURT IDEM!!!! To nemá konca! Zúfalka je na dosah a vyrábam takéto fotky!

Prichádzam do sedla Izbica (740m), a dokonale naivne si myslím, že je to takmer za mnou - Kojšovská hoľa tuhľa za rohom.  Hov.o hov.o zlatá rybka! Čakala ma hodina a štvrť totálnej driny, zaradená najmenšia jednotka, uprený pohľad na hybný moment predného kola, a do blba.... do blba... do blba.... ešte furt (!) .. do blba.... slzy na krajíčku .....kŕče v pľúcach .... štiepa ma v kolene .... furt do blba... FAKT TO NEMÁ KONCA!!!!! Naozaj bez srandy, prešla som už čo to, ale tento kopec je čistý Winterfresh - a trvá a trvá .... Cestou dobieham cyklistu stovkára a ubezpečuje ma, že naozaj idem dobre a naozaj niekedy aj na tú Kojšovkú hoľu prídem! KONEČNE prichádzam hore, slzy prúdom, ledva sa vlečiem, koleno v prdeli. Robím pamätnú foto.

No a odtiaľto nasleduje už len 25km dole kopec, chata Lajoška (900m), chata Jahodná (580m), Horný Bankov (370m), úžasné zjazdy, krásna scenéria, letím ani šíp - keby išiel niekto oproti, tak už nič. Cestou stretám veľké bahnové polia. Všetky sa mi podarili prebehnúť až na jedno, to bola zapeklitá situácia. V strede bahnového bazéniku ma zastavilo z veľkej rýchlosti, keby som padla do bahna na všetky štyri, je po srande. Tak som sa vymrštila na relatívne vysoký breh a cestou som zlomila stromček - je mi to ľúto - modrina na stehne veľkosti mexického tolaru.
V podstate cakum prásk - nejakých cyklistických 95km. 18:45 som bola v cieli - v Hornom Bankove. Podtrženo sečteno - Kojšovská hoľa je psychologický zabijak, hlavne keď neviete koľko to ešte bude trvať a hlavne po 60-tich km v nohách, trasa je veľmi náročná (a to som obišla Folkmarské skaly, Turniská, Sivec), ale oplatilo sa to zažiť!