Extreme Bike maratón 2001

Z rekreačného arálu sa vyrazilo po asfaltke, mierne stúpanie, klesanie a odbočka z hlavnej. Vychádzame na poľnú cestu a z nej cez niekoľko lúk vytrvalo stúpame. Lúčny povrch mám väčšinou rád, ale tu som sa nejako nemohol chytiť, zrejme aj to že som sa nerozjazdil pred štartom spôsobilo, že to bolo pekné trápenie.

Našťastie vychádzame opäť na polnú cestu a za neustáleho stúpania míňame nejaké usadlosti (Kulháň) a vchádzame do lesa. Na tom stúpaní evidentne strácam, trápim sa a pomalinky sa prepadám, neviem si nájsť tempo. Stále som však v chumli, štveráme sa do kopca v dvojstupoch. V lese stupák pretrváva, je trošku miernejší a ja sa konečne chytám.

Predbieham zopár upachtenejších odo mňa, keď tu zrazu predo mnou veľká guča ludí, pohádzané bicykle na zemi, niečo sa deje. Zastavujem a už to vidím: na zemi leží chalan, možno niečo cez dvadsať, v bezvedomí. Okolo neho pár najodvážnejších, pokúšajú sa ho prebrať. Chalan ale nedýcha, iniciatívy sa chytá jeden z prítomných, kričí: "dajte mi niekdo kus igelitu!". Vyťahujem z Oskara igelitku v ktorej mám zabalené náradie a podávam mu ju. On ju trhá a cez vyrobený otvor podáva umelé dýchanie. Otáčame chalana do stabilizovanej polohy. Ja si uvedomujem, aké má studené ruky. Z úst mu vychádza chrčivý zvuk, už už sa tešíme že prichádza k sebe, ale bola to márna nádej. Nepomáha ani masáž srdca, on sa nepreberá. Prichádzajú ďaľší bikeri, majitelia mobilov sa pokúšajú volať o pomoc, je to ale márne, sme už dosť hlboko v lese, tuná nie je žiadny signál. Jeden z aktívnych záchrancov hovorí: "Chalani on nám odchádza, môžte mi veriť, robím so záchranármi, on nám odchádza!"
Ja si pomaly začínam uvedomovať hrôzu situácie v akej sa nachádzame, musíme ho prebrať, záchranka sa sem nedostane, kým niekdo dôjde po doktora, bude neskoro. Počujem niekoho spomínať, že za pár kilometrov je občerstvovačka, tam určite majú telefón. Prichádzajú ďalší, okolo omdletého je už riadna kopa ľudí. Zopár nich si pri oživovaní počína takmer profesionálne. "Tu už moc nepomôžem", pomyslím si v duchu a pomaly začínam rozmýšľať nad odchodom. Zberajú sa aj ďaľší, nuž tak sa s veľmi divným pocitom poberám ďalej aj ja. Hlavou sa mi preháňajú všelijaké myšlienky.

"Preboha, ako sa to mohlo stať? Mal nejakú srdcovú vadu? Alebo nebol vôbec trénovaný a poriadne to v tom kopci prepískol?" (Ináč ten kopec bol dlhý, tiahly takmer bez prestania stúpal, tam sa dalo naozaj dobre zničiť...). Som v podstate v miernom šoku, ani si poriadne neuvedomujem čo ďalej. Zrušia preteky? Pozerám sa do tvárí ostatných pretekárov a čítam z nich podobné pocity, skrúšenosť a strach. Naozaj, strach. Takmer sa bojím zabrať do pedálov, veď čo keď sa to môže stať aj mne? Konečne stúpanie prechádza do roviny, sme na hrebeni. Lesy v okolí sú zdevastované až strach, v podstate holorub. Prehnala sa tadeto nejaká víchrica alebo čo? Konečne prvé klesanie, cesta je široká ale je na nej plno kameňov, aj tak mi to nedá a púšťam to trochu viac. V padáku predbieham zopár opatrnejších a po kratkej rovinke vbiehame do lesa. Klesák pokračuje, trochu miernejší, ale aj tak sa to dá poriadne rozpeckovať. V jednej neprehľadnej zákrute ma to dokonca tak vynieslo, že už som myslel, že zahučím do doliny. To ma opäť prinútilo ísť opatrnejšie. Konečne spoznávam okolitý terén, veď tadialto išla trať Piešťanského Tlapa maratónu, len vtedy sme tadialto stúpali... Zrazu sa zo zákruty v protismere vynorí lesácka tatrovka, brzdím čo to dá, ale aj šofér ide krokom, zrejme nie som prvý biker ktorého dnes vidí..
Konečne posledný padák a blíži sa občerstvovačka. Beriem nejaké ovocie a pýtam sa usporiadateľa, že či sa dovolali a poslali záchranku. Lenže oni tuším ani nemali telefón a tak trochu sa tvárili akoby to ani nebol ich problém. Trochu ohúrený pokračujem ďalej. Pred nami je úzka ale vcelku dobrá lesná asfaltka a ostré stúpanie. Dobieham dvojicu predomnou a vešiam sa na nich, predsa len v takmto kopci je to aspoň psychická podpora. Po ceste ešte natlačím tyčinku ale darí sa mi udržiavať nezmenené tempo. Stupák končí ale asfaltka pokračuje. Prechádzame cez sedlo a začíname klesať do ďalšej dolinky. Naberám rýchlosť,ale naplno rozpeckovať sa to bojím, stromy a kríky z oboch strán cesty miestami poriadne trčia cez asfalt. Schytať také niečo do držky v tejto rýchlosti, tak som skončil. Asfaltka je evidentne nepoužívaná, ale čuduj sa svete, mne sa to páči. Opäť mierne stúpanie, a nsleduje tiahle klesanie po mierne sa zvažujúcom hrebeni. Tak toto je opäť paráda, trochu sa uvoľňujem po zažitom šoku, tento úsek je veľmi rýchly, dá sa ťahať na najťažších prevodoch ale vyžaduje vysokú pozornosť na zákernosti na ceste. Konečne prichádza otočka s malou občerstvovačkou, hlbokou dolinkou nad priehradou mierne stúpame do dediny zvanej Záhrada. Na konci dediny sa z oblohy spúšťa prudký lejak, len tak tak stihnem vojsť do lesa, stromy snáď zachytia aspon prvý nápor vody. Z mierneho stúpania sa stáva ostrý stupák, navyše je povrch šmykľavý a na mňa prichádza poriadna kríza. Vychádzame na nádherné lúky popri okraji vápencovej strže, kopec nie a nie skončiť, ja zosadám a tlačím.
Pozerám na ujdené kilometre a nestíham sa diviť, veď ja by som mal pomali byť už v cieli prvého kolečka! No tak to ale bude musieť byť o hodne dlhšie, ako tých proklamovaných 35 km! Našťastie dážď ustáva, bola to len taká prehánka. Stačila ale poriadne zamočiť lúku zjazdovky po ktorej padáme priamo pod Topolčiansky hrad. Škrabem sa po kamenistom chodníku nahor a potom trialovým úsekom na začiatok dediny. Miestne detváky pohutne povzbudzujú, ale teraz mi to skôr vadí, dole tým prudkým kamenistým chodnikom zpod hradu sa musí človek pekelne sústrediť.
Vychádzam na asfaltku a mierim do stredu dediny. Očakávam nejakú značku, alebo aspoň šipku, na Tlapa maratóne sme tu trocha blúdili... Ale nikde nič, tak sa pýtam skupiny domácich, kadiaľ sa to má ísť. Oni, očividne v obraze, rozhadzujú rukami na všetky strany. Chachá, to je dobré, to si museli nacvičovať! V diaľke pod sebou vidím na asfaltke blysnúť nejaké prilby a tak neváham a padám do doliny. Uvedomuje si tiež, že odtiaľto na Duchonku sa má ísť doľava po lúkach, ale už je mi to jedno. Dobieham bikerov pred sebou, vypočujem si nadávky na "skvelú" organizáciu a po hlavnej ceste sa blížime ku Duchonke. Vidím, že skupina iných bikerov sa blíži zľava, no jasné poblúdili sme. Ale už je to jedno, vchádzame do rekreačného areálu, preplietam sa cez návštevníkov a začínam sa psychicky pripravovať na druhé kolo. A už je tu cieľ, ale čo to? Usporiadatelia všetkých nasmerúvajú do prejazdu cez ciel a ďalej nič. 
Pýtam sa :
"a druhé kolo?",
usporiadateľ len zakrúti hlavou
" je zrušené!".
No fasa, pomyslím si, tak najprv 70 km, potom 90 a nakoniec niečo cez 40 , tak to im teda vyšlo!!!
Pýtam sa ešte na toho chalana, odpoveď je zdrcujúca: neprežil to....
Nakoniec som si dočkal na oficiálne vyhodnotenie a tombolu. Nič som nevyhral ale aspon som si pokecal s kamarátom a ponadával na usporiadateľov.

Epilóg
Tak toto bolo naozaj nešťastné podujatie. Smrť toho chalana silne poznačila celú akciu. V nasledujúcich dňoch som sledoval diskuzné fórum, ktoré mal na svojej stránke organizátorský klub. Na tých nešťastíkov sa spustila priam lavína kritiky. Na začiatku bola dosť emotívna, proste tí ľudia sa vyjadrovali pod bezprostredným vplyvom šokujúcich zážitkov a často krát si nebrali obrúsok pred ústa. Za tú smrť ale organizátori nemohli, na to miesto by sa žiadna pomoc včas nedostala a ani doktor niekde v úrazovke by ho nezachránil, pokiaľ to bol infarkt. Silne mi ale chýbalo oficiálne vyjadrenie sa organizátorov, ktorí ho na webe aj sľúbili, len ja som ho nikde nenašiel. Čo sa vlastne tomu chalanovi stalo? Mal nejaku srdcovú poruchu o ktorej možno ani nevedel? Takéto a podobné otázky sa mi vnucovali ešte dlhé dni potom. Ba dokonca som si nechal spraviť aj vyšetrenie EKG, pre istotu...

Za čo ale usporiadatelia určite mohli, to bolo to neskutočné predĺženie trate. V mojom prípade o cca 2x10 km, no ďakujem pekne ísť namiesto 70-ich km 90, to už je pekný rozdiel! Značenie trate bolo tiež miestami veľmi slabé a dostala sa im aj kritika za príliš veľa asfaltových úsekov, to však mne až tak veľa nevadí, pre mňa je dôležitejšie, že to bolo v lese....

Takže na záver, som zvedavý, či bude vôbec nejaký ročník čislo 2. Ak by sa nekonal pod dojmom tohoto neštastného začiatku, bola by to škoda. Krajina, profil trate aj pekné prostredia na Duchonke by si to zaslúžili...