Banskoštiavnický maratón, 2001

Štart
Krátke poučenie a štartujeme. Smer Ilija, prechádzame cez pekne zelené lúky, stúpame asi o sto metrov, pole pretekárov sa hneď začalo pekne naťahovať. Nasleduje klesák, najprv po lúke, potom po kamenistej ceste, na ktorej dobre natriasa. Vychádzame na asfaltku pri vstupe do Ilije, tiahla pravotočivá zakruta a mne nejako uteká zadné koleso, no jasné, defekt! Hneď na začiatku, to je proste smola. Všetci sa mi vzďalujú a mne je jasné, že ma čaká osud samotára. Miestny organizátor pribieha na pomoc, ja vymieňam dušu, on vraví že ju zatiaľ zalepí a o kolo neskôr si ju môžem vziať. Super! Tomu hovorím servis! Z vďakou prijímam a vydávam sa na trať. Z Ilije nasleduje tiahle stúpanie, väčšinou v lese, až na hrebeň. Uvedomujem si že začína byť pekelne teplo. Ešte že som do Camelbaku nakládol ľad, tak mi to dlhšie vydrží. Na hrebeni asfaltka z Počúvadla na Richňavské jazerá a pri nich odbočka do prava. Prvá občerstvovačka, dobre vybavená, beriem pomaranč, banán a ťahám ďalej.
Popri chatkách sa ťahá na hlavný hrebeň popod Tanád. Krásny výhľad na okolie Štiavnice, jazerá v Štiavnických Baniach a dokonca aj trochu pofukuje, takže sa dá dýchať... Prechádzam sedlom ku Hornej Rovni, krátky, ale nechutný stupák, pokračujem lesom, ďalší stupák s veľmi ťažkým povrchom. Tu snáď nie je hanba tlačiť, hovorím si a zosadám. Vychádzam na traverz ponad Otergrundské jazero a pred Paradajzom ma usporiadateľ upozorňuje:"Zosadni,to je blvák!" Celkom rád som mu uveril... Po prechode sedlom sa klesá, obchádzam Paradajz zo severozápadnej strany až kým sa nevynáram na Červenej Studni, tu je druhá občerstvovačka. Prechádzam asfaltku a stúpam na Studený vrch. Začínam cítiť, že to s tým teplom nebude v poriadku. Našťastie nasleduje padák do Jergištôlne, veľmi náročný úsek s vymletým korytom a veľkými kameňmi. Dávam pozor, dnes žiadne tigre! Dole je kontrola, chalani mohutne povzbudzujú. Vychádzam na asfaltku a stále klesám, ďalší usporiadatelia zastavujú dopravu, keď sa napájam na hlavnú cestu zo Štiavnice do Banskej Belej. Fasa, aspoň na chvíľu sa človek cíti dôležito, keď kvôli nemu musia ostatní stáť! A zase klesanie, 60 na tacháči a vietor príjemne ochladzuje spotené telo. Ale bohužial veľmi krátko. A za každý klesák musíš zaplatiť. Príroda je sviňa.
Odbočujem z asfaltky doprava a začínam stúpať. Tento stupák pre koncom kola je nevýrazný, ale dlhý, navyše v jeho druhej polovici praží pekne slnko a on nie a nie skončiť. Konečne som pod Kalváriou, cez novostavby rodinnych domkov vychádzam na hlavnú a nechám sa ofukovať dlhým zjazdom až na križovatku pod stanicou. Tam pokračujem po hlavnej smer Antol ale hneď zas doprava stúpanie smer na Levice, doľava a konečne cieľ. Mám za sebou prvé kolo, som tretí odzadu a teplo mi odoberá príliš veľa energie. V cieli veľa pijem, čo to pojem a vyrážam do druhého kola.

Druhé kolo
Medzitým sa slnko dobre oprelo do lúk nad Ilijou a dýchanie pripomína pobyt v saune. "Defektonosný" padák idem s rešpektom a pri vstupe do Ilije ma už čaká chlapík so zalepenou dušou. Úžasné! Touto cestou zdravím všetkých usporiadateľov-nadšencov, klobúk dole! Dozvedám sa, že posledný predo mnou ma neuveriteľný odstup 12 minút a vyrážam zase do kopca. To teplo ale odoberá akúkoľvek chuť bojovať. Pijem a pijem, lenže všetka tekutina v momente vystupuje z tela vo forme potu. Škriabem sa na hrebeň a nejak sa mi nedarí to rozbehnúť. Na občerstvovačke sa nechám ošpliechať a pokračujem popod Tanád. Už aj tu hore je nejako teplo, v predstave čo ma čaká na stupákoch sa mi nechce žiť. V tom najväčšom ma dobiehajú prví dvaja z mojej kategórie. Áno čítate dobre, v polovici druhého kola majú oni nádskok jedno kolo. Ohromne deprimujúce. Pokračujem ďalej, pobyty na občerstvovačkách sa predlžujú a stúpanie pod Kalváriou absolvujem sčasti peši. Po príchode do cieľa druhého kola si nechám dofúkať zadnú pneumatiku a dolievam Camelbak. Už som vypil strašne veľa tekutín ale telu to nestačí. To teplo je na infarkt.

Tretie kolo
Vyrážam do tretieho kola a z preteku sa stáva peklo. Vlečiem sa po lúkach ale nevládzem, zosadám z bicykla a chcem tlačiť, čuduj sa svete, hlava sa mi vtedy krúti ešte viac. Jasné veď srdce musí prepumpovať zahustenú krv cez väčší výškový rozdiel. Na občerstvovačke pri Richňave sa polievam snád tri minúty. Idem spolu s partiou z krátkej trati, oni idú druhé a majú dosť, ja tretie a mám dosť tiež. Dobiehajú ma ďalší z mojej kategórie (o kolo), ale mne je už všetko jedno. Začína jedno veľké trápenie. Čudné na tom je, že nohy by aj vládali, len srdce a pľúca akoby patrili nejakému dôchodcovi. No už vás nebudem dlho napínať, po príchode do cieľa zahlasujem časomeračom, že končím. Štvrté kolo nejdem, to by asi skončilo veľmi zle....

"Smrť"
V cieli mi chvíľu trvalo, než som sa dal dokopy. Odchádzam unavený, celé telo zalepené vlastnou soľou, ale s vedomím, že dnes sa to naozaj nedalo... Pri pohľade na výsledky (boli na internete už v pondelok) som zistil, že z tridsiatich štartujúcich v našej kategórii dvanásť nedošlo. To hovorí samo za seba.
Inač treba pochváliť usporiadateľov, dobré značenie, zaujímavý profil trate, pekný výhľad na krajinu, toto mohol byť pekný zážitok....
Jediné čo nezvládli, to bolo počasie a to im namojveru nemôžem vyčítať....
Veru, radšej to ísť v daždi a blate ako v takejto horúčave.
(To som ešte netušil, že príroda ma veľmi rýchlo chytí za slovo...)