Karpatský MTB maratón, 2001

Za chvíľu dorazili starí známi - veslári bratia Žiškovci, Jano hneď začal zhánať pomoc pre Miša ktorý si roztrhol lanko od prešmykača. Našťastie bolo poruke aj náhradné lanko aj náradie aj šikovné ruky. Po chvíli dorazil náklaďák aj autobus, usporiadatelia poukladali bicykle dnu a my sme sa poukladali do autobusu. S brieždením sme dorazili do Brezovej.
Mnohí sa hneď začali obzerať, kde by sa asi tak mohli "psychicky pripraviť", na stanici boli dve suché latríny a tak dali podaktorí prednosť tráve za traťou. Predštartový "briefing" sa konal na kapote osobného auta, musel som sa zasmiať, lebo prv než usporiadateľ povedal čosi o preteku, odrecitoval zoznam sponzorov. No čo, svoje povinosti si splnil. Podaktorí pretekári, keď počuli, že trať ide z Bukovej po zelenej značke, predstierali mdloby a snažili sa ho presvedčiť aby sme to strihli po asfaltke, lebo že vraj je to tam nezjazdné, zahádzané a zablatené. (Ach keby že len tam...). Usporiadateľ nakoniec nezmäkol a trval na dodržaní pôvodnej trate.

A tak sme o 8:05 vyrazili...
Za benzinkou sme odbočili doprava do lesa a hneď začalo stúpanie, našťastie po asfalte. Pole sa pekne roztiahlo, ja si to fučím ako lokomotíva ale čuduj sa svete, už sa ani veľmi neprepadám dozadu, našiel som si svoje miesto a tam aj idem. 
Vychádzame na hrebeň, asfaltka sa stráca a čakám kedy sa ukáže dôsledok týždenného podmáčania terénu... Čuduj sa svete, nič sa nedeje, v podstate žiadne blato sa nekoná, chodník sa vinie cez zmiešaný les, mierne stúpania a klesania, dá sa celkom pekne ťahať, no proste paráda, ak by to aj ďalej bolo také, tak to bude super...
Bohužial sranda skončila príliš rýchlo, hrebeň sa začal zvažovať dole, dve strmé zákruty, vymletý chodník, šmykľavé šutre, radšej zosadám (tak ako aj tí predo mnou..) a vyšmýkavam to dole. Vápencový podklad vystupuje stále viac a viac na povrch, chodník sa rozširuje a pokrýva ho biela drť, maník predo mnou hádže svojeho prvého tigra (takého ešte "na lačno") a ja neváham a vyťahujem foťák, škodoradosť sa ale nekonala, kým som foťak spojazdnil, maník je preč, tak aspon dokumentácia trate... Padám do doliny a zrazu vchádzam otvorenou bránou do cintorína v Dobrej Vode (pekne morbídne..), prelietame cez dedinu, ludia sa zberajú vyobliekaní (asi do kostola, hm v sobotu?, ja som myslel že do kostola sa chodí v nedeľu), sporadické žlté šipky ma vedú cez dedinu a už zase stúpanie priamo do poľa. 
Pred sebou na kopci vidím kopec bikerov ako tlačia v miernom stúpaní biky pred sebou, to sa mi zdá také neralistické, že opať fotím. V zápätí pochopím, prečo tlačia. Blato, resp. hlina ma takú konzistenciu že sa lepí na kolesá a za pár otáčok je priestor okolo bŕzd zanesený a koleso sa nedá vôbec otočiť. Tak toto je čistý masochizmus, vidím že podaktorí dávaju bike na pleco a čvachtajú hore ako sa dá... Vychádzame do sedla, viacerí sa zapodievajú očistou, ale je to zbytočné, ďalšia cesta nie je o moc lepšia. No predsa niečo, blato v lese je menej lepkavé... Ja ho mám na biku aspoň dve kilá, tretry nemajú šancu, kufre su zanesené tak, že sa ani len nepokúšam ich vyčistiť. Konečne sa chodník trochu vyčistí, za chvíľku sa objaví asfaltka a tak sa to dá roztočiť, blato zo mňa fŕka na všetky strany. Prichádzam na hlavnú cestu vedúcu z Trstína do Jablonice, križujem ju a vchádzam po značke zase do lesa.

Zrazu vidím pred sebou zúfalého bikera ktorý už v predstihu na mňa kričí:
"Pumpu,pumpu máš pumpu? On tú svoju niekde vytriasol a teraz, keď dostal defekt, je očividne v koncoch. Pumpu som mu požičal, ale zdá sa, že ani náhradná duša nie je v poriadku, koleso sa nedá nafúkať. Nechávam mu svoju dušu (mám ešte jednu) a pumpu, dohadujeme sa ako a kde mi ju vráti, (veď keby som dostal defekt ja, on ma dobehne...), a tak ja ťahám ďalej. Vzápatí stretávam bikera idúceho v protismere. Čo je? "Ále, dostal som dva defekty, serem na to", rezignovane odvetí. Predomnou stúpanie, nahodím strojové tempo (SPD ešte stále zanesené) a ťahám hore. Po ceste rozmýšľam na všeličím a nedal som si pozor na to, že zrazu stopy od kolies niekam zmizli. Do riti! Vychádzam na hrebeň, predo mnou rozbitá asfaltka a ja rozmýšlam, vrátim sa dole pod kopec alebo to skúsim po hrebeni? Isť dole do toho blata a ešte raz hore sa mi nechcelo a tak som sa pokúsil zorientovať podla slnka (fasa nápad, zamračená obloha, totálne difúzne svetlo odvšadial a odnikadiaľ a ja sá pokúšam nájsť sever, geniálne...) Nakoniec som sa rozhodol odpočiť doprava tušiac Bukovú niekde pod sebou a vyrazil som. Po asi dvoch kilometroch som narazil na zelenú značku, začal som si nadávať, že som aspon doma mal kuknúť do mapy, bol by som z toho múdrejší... Pokračoval som po nej a po asi poldruha kilometri prichádzam ku oplotenej skupine budov a pred ňou turistické značky. Chalabohu som zachránený! Ako sa tak približujem ku značkám, hodím pohľad cez plot, vidím skupinu osôb prechádzajúcich sa v modrých županoch po dvore. Ich pohľady sú však nejaké divné, žeby blázninec? Tu?
Už stojím pod značkou a čítam smerovky: Rozbehy, Prievaly (preboha veď to je na Záhorí...), konečne: Buková 45 min po zelenej, presne v opačnom smere ako idem... Poznáte to: "Na osratého aj hajzel padne..." . Obraciam bicykel a ťahám naspäť. V duchu kalkulujem, koľko som stratil... Vraciam sa na miesto, kde som zle odbočil, pokračujem po asfaltke a zrazu vidím nenápadnú červenú značku vytŕčať z lesa. Chválabohu, tentokrát som už naozaj zachránený... Vyšmýkam rozbahneným dolekopcom do peknej chatkovej osady a stretávam troch bikerov ako umývajú svojé tátoše vo výdatnom jarku.

"To je ono", kričím a prídávam sa k nim. " A ty si sa tu kde vzal, veď si bol hodný kus pred nami?" V krátkosti sa mu pochválim svojimi orientačnými schopnosťami. Pýtam sa ešte:"Nemíňali ste jedného čo mal defekt?". "Nielen defekt, ešte si aj utrhol rychloupinák...". "Hm to asi skončil, že?" "Asi áno". Rozmýšlam ako sa asi dostanem späť ku svojej pumpe. Bikeri odchádzajú a ja pokračujem v očiste, opäť spojazdňujem SPD-čka, aspoň na chvíľu. 

Mokrá cesta ústi na ďalšiu asfaltku, tenokrát z Trstína do Bukovej. Vchádzam do stále sa zužujúceho údolia, pekné vápencové bralá ho lemujú z pravej strany, naľavo sa týčia Záruby (najvyšší malokarpatský kopec), vrchol len tuším, je v hmle. Pre sebou vidím kráčať môjho nešťastníka (asi si to skrátil okolo kopca a tak ma predbehol), odovzdá mi pumpu a necháva odkaz po mne pre známych čo ho čakajú na priehrade v Bukovej. Vchádzam do Bukovej a nejasne si spomínam, že usporiadateľ niečo mrmlal o doplnení zásob, tu je posledná šanca. No čo, jesť mám dosť, tak sa idem do krčmy napiť minerálky. Pokračujem po asfaltke, na stĺpe je šipka : zelená značka doľava.
Žltá šipka na asfaltke potvrdzuje smutnú správu, ideme zase do blata. Chodník stúpa poza dedinu popod les, chvíľu ide po zmáčanej tráve ale potom vchádza do poľa. Blato na ňom má podobnú konzistenciu ako to v Dobrej Vode, čo znamená jediné: zosadám a tlačím (nadávajúc). Po asi kilometri utrpenia vidím pred sebou tú trojicu bikerov a konečne vchádzam do lesa. Nechcem veriť vlastným očiam, po ľavej strane sa napájame na chodník idúci lesom, kopírujúci náš "poľný" vo vzdialenosti možno pár desiatok metrov. To celé sa dalo prejsť po lesnom chodníku ale žlté fáborky boli zo strany poľa! Usporiadateľ je jasný sadista!

Míňame po asfaltke Brezinky, veľká vypálená chata na mňa pôsobí veľmi zvláštnym dojmom... A zasa stúpame, cez chodník tečie potok a tak sa vyberáme radšej po chodníku zahádzanom kmeňmi. Modrá značka nás opúšťa a my po červenej pokračujeme na hrebeň, ale blato je aj tam, je to naozaj utrpenie... V lese stretáme skautov, mám ale pocit, že nás tam nevidia veľmi radi, ako by sme my boli tí, čo to najviac rozrývajú... A zase klesáme, pred nami je dolinka z Plaveckého Mikuláša, odtiaľto ďalej som to už išiel na jar tohoto roku.
Chodníček je úzky, z oboch strán málinčie, navyše blato neuľahčuje riadenie. Zrazu mi šmikne predné koleso doľava dole a ja už letím. Stihne len zaručať a už pristávam v malinách, bicykel na mne. Okamžite dostávam silný kŕč do pravého lýtka a čo je horšie, pravé stehno mám zakliesnené medzi riadidlá a rám, bicykel celou váhou prispieva ku zovreniu. Rohy riadidiel sa dostali pod posplietané výhonky malín a neviem ich ani len nadvihnúť.. Z posledných síl sa nakoniec nejako vymotávam spod bicykla a hodnotím škody. Prvá vec foťák: mám ho požičaný a nerád by som chcel kolegynke Saši hlásiť nejaké nepríjemnosti, aj tak bola odvážna, že mi ho požičiavala (aj keď som ju varoval, kam idem...) Naštastie som pristál na pravom boku a foťák v ľavom vrecku v trojitom obale zostal bez kontaktu so zemou. Chvalabohu. Bicykel vyzera nepoškodený, takže jedine moja pravá noha, lýtko a stehno, snáď to rozchodím... Chalani počuli moj výkrik a tak ma počkali. "V poriadku?", pýtajú sa . "V poriadku ako v poriadku", odpovedám (no čo budem nariekať?). "Ako je to ešte ďaleko?" "Ešte asi 80 kilometrov", odpovedám .(To som trochu prehnal, z toho miesta to bolo asi niečo pod 70) "Čo???", zakuckal sa jeden z nich, "až mi sopel z nosa vybehol..." Nuž, neradostná perspektíva. 
Chalani sa ma pýtajú kadiaľ ďalej, tak im popisujem cestu. "Pôjdeme radšej s tebou, keď to poznáš..." Ibaže ja som bol nejaky rozbolený, ešte navyše sa mi začal zasekávať prehadzovač a tak mi ušli. Cez rozbahnený terén sa približujem ku Mon Reposu, samote s mohutnými opornými múrami, schovanej vysoko v doline nad Plaveckým Mikulášom. Asi 5 minút trávim umývaním prehadzovača a pastorka v potôčiku, kým sa vyberiem ďalej. Stupák na hrebeň aj tak z polovice vyšlapem, potrebujem si natiahnuť nohy.

Konečne na hrebeni, malý kúsok po asfaltke a už sa stúpa na Klokoč. Zo Záhoria vietor privieva franforce hmly, citelne sa ochladzuje. Dopĺňam kalórie tlačiac bike do strmého kopca, na južnej strane Klokoča je veľká lúka s pekným výhľadom. Chodník dole svahom je však zákerný a tak si dnes dávam už druhého tigra. Naštastie bez následkov. Oddychujem, nadávam a fotím. Flóra na hrebeni v týchto výškach je veľmi pekná... Opatrnejšie vyklesávam so sedla, tu sa odbočuje doľava na modrú, odbočka je takmer neviditeľná, ak tu niekdo zabudne odbočiť a pôjde ďalej po červenej, spamätá sa až niekde na Vápennej a to bude veľká strata. Škoda, že sem usporiadatelia nedali aspoň nejaký fáborok. 
Ja som naštastie túto časť poznal a tak som vyšmýkal po modrej až do doliny Párnej a tam po asfaltke na odbočku do Sklennej Huty. Minule, keď som tadialto išiel s kamošom, prehliadli sme odbočku a nakoniec sme do Sklenej Huty došli cez Zabité po zelenej. Našťastie bola na asfaltke nejasná žltá šipka a aj modrá turistická značka ukazovala, kde treba odbočiť. Prechod cez potok a po chodníku do kopca, pred sebou som na relatívne pevnom podklade videl zopár stôp. Chodníček stúpal po okraji lúky a zrazu skončil v poraste.
Už zase som zablúdil! Lenže tentokrát som vedel, že niekde za kopcom je Sklenená Huta a hrebeň predomnou nevyzeral vysoký, tak som to zobral diretissimou. Len dve srnky vystrčili hlavy z krovia čudujúc sa čo za debila ich tu vyrušuje. Za chvíľu som bol na Sklenej Hute a opäť som sa zaradil do zablatenej bikerskej stopy. Stúpanie po oboru a prechod pri plote mi už bol známy, cez ostré kamene bolo treba ísť opatrne ale dalo sa vcelku dobre šlapať.

Po príchode na Skalku mi chvíľu trvalo kým som prestrčil bike cez dieru v plote, trčali z neho drôty. Traverz cez oboru bol zablatený až hrôza, ale išiel som ho už cez kaluže, všetko jedno. Po príchode na Hubalovú boli našťastie na druhej strane plotu nejakí bikeri, tak mi pomohli cez dieru, naozaj neviem , ako by som ten moj bike cezeň prehodil.
Spravil som im rozlúčkové foto, pretože sa to rozhodli zabaliť. Nečudujem sa im, práve začínalo pršať a pred nami boli ešte také "skvosty" ako Skalnatá a Čmelok. Mierne stúpajúci chodník až po Čermák bol schovaný pod stromami a suchý, tu sa vždy ide výborne. Na Čermáku je studnička a kedže mi už došla voda rozmýšľal som či sa zastavím a dočapujem. Á škoda času, veď občerstvovačka na Babe je tu za chvíľu. Konečne som dobehol párik ktorý mi ušiel ešte pred Klokočom, tú babu som obdivoval, že sa vôbec odvážila ísť na túto akciu. Spoločne sme sa vyškrabali na Skalnatú, kde nás namiesto očakávanej kontroly čakali štyria motorkári. Oni to chceli zísť dole! A asi to nerobili prvý krát. Neveriacky sme to vyšmýkali dole Skalnatou, v stupáku na Čertov kopec som dokonca musel uhnúť z chodníka, lebo zhora zletelo zopár ďalších motorkárov. Jazdia si tu ako na korze, boha im! Medzitým sa fest rozpršalo a posledný z padákov z Čertovho kopca som radšej zišiel peši, lebo to bol silný kandidát na tigra. Cestou na Čmelok som silne rozmýšlal, že to strihnem po traverze, veď to celé aj tak nemá zmysel. Ale nie, povedal som si, dôjdem to poctivo , hoci aj posledný. Len mať tento kopec konečne už za sebou, doplním energiu na občerstvovačke a nejako to dotrápim do Bratislavy. Mal som toho naozaj už plné zuby... Ten padák z Čmelku som zatial vždy zišiel na biku ale jeden ledva ubrzdený polotiger ma presvedčil, že tentokrát to bude inak.
Horkoťažko som to zošmýkal a hurá na Babu. Na asfaltke mal stáť nejaký usporiadateľ ale nikde nikoho. Hore za parkoviskom bola minulý rok občerstvovačka, tak som aicky zamieril tam, lenže to bolo minulý rok. Dal som si kolečko okolo areálu a kde nič tam nič. 
No tak to je sila, oni to už zabalili! Tak to ma zlomilo, nie jedna občerstvovačka ale žiadna! Na 100 kilometrovej trati!
Serem vám aj na guláš! (To bolo to jediné, čo ma ešte ťahalo na Kolibu, Kaktusák Maťo mi ho sľúbil...)

Vliezol som do bufetu a tam ma už privítali ďalší bikeri spoločne nadávajúci a vyhrážajuci sa (neprítomným) usporiadateľom. A to boli na trati ešte ďalší neštastníci, minimálne ten chalan z babou ktorých som predbehol za Skalnatou a zrejme tá trojica, ktorú som stratil pred Klokočom a ktorí zablúdili ešte viac ako ja. Objednal som si jedlo a pitie a počúval som jedného z kritizujúcich. Mal na trati známeho, ktorý sa tiež stratil a čakal, kedy dorazí na Babu. Došiel asi o dvadsať minút. Ja som medzitým tiež zavolal domov a objednal som si odvoz. Tesne predtým ako som nabalil bike do auta a odporúčal som sa z upršanej Baby, dorazil (o pol šiestej!!), daľší biker, šiel si do bufetu dať niečo malé a po chvíli vyšiel von a sadol na bike. "Ty ideš ďalej?!" pýtam sa. "Jasné veď to ma nemôže zlomiť!" (myslel asi ten dážd, alebo snáď že zablúdil?). No mne každopádne ovisla sánka, len som mu poprial šťastie a dúfal, že nebude moc tma, keď dojde do Blavy. Po ceste domov som rozmýšlal nad tým, či sa nevykašlem na bikovanie ako také, lebo takýto zážitok ako dnes, uff radšej už nikdy... Bobo mal pravdu :-((((((((((((((((.

Ale tí maníci z Kaktus Biku to tiež prepískli. Nechcem kritizovať značenie a voľbu trate. Celá akcia mi pripadala aj tak dosť "súkromná", akoby len pre fajnšmekrov, takých čo to jazdia aspoň dva razy do mesiaca a teraz sa zišli zmerať sily. Žiadna reklama, len pár plagátov, žiadne info na webe (alebo sa mýlim??), žiadne propozície (a to je chyba). Problém je asi v tom, že v poslednom čase sa roztrhlo vrece s maratónmi a všetky boli organizované poriadnejšie. Ľudia si navykli na istý štandard a ten sa v tomto prípade nekonal. Žiadni usporiadatelia na trati, to že nepočkali na posledných a zbalili občerstvovačku, to ma naozaj dojalo... Ani tých 300 korún v podstate za odvoz do Brezovej by ma netrápilo, ale v tejto dobe už sú ľudia naučení na iný servis. A do kopcov si trúfajú nie len profíci alebo nadupaní amatéri, ale aj slabší bikeri a tým to bohužial trvá o čosi dlhšie.
Takže som svoju bikerskú sezónu slávnostne skončil ďalším neúspechom. Tentokrát ale mám koho za to viniť, čo môjmu svedomiu nesmierne pomáha. Ak si chcete znechutiť bikovanie, počkajte si na "príhodné" počasie a prihláste sa na Karpatský maratón.