Tlapa maratón 2002

V okoli gymnázia odkiaľ sa štartovalo sa zhromažďovalo poriadne množstvo bikerov. Deň pred štartom boli na internete v oboch hlavných kategoriách prihlásení takí 50-ti, avšak internet zrejme stále nie je dominantné "prihlasovacie" médium... Bobo, Juraj a ich kouč prišli hodne pred nami, Bobo s lakťom stále vo fáči mal na hlave príznačný slamáčik, tým chcel zrejme naznačiť čo sa má v taký deň robiť. Štart sprevádzali drobné prúsery ako napriklad, že kamionisti majúci nejakú akciu prechádzali cez časť mesta a keďže boli silnejší, musel sa štart odložiť. Odklad nevydržal nafukovací Corgoňácky štartovací oblúk a ako prvý zo zúčastených sa po defekte porúčal k zemi. Takže štart bol nakoniec posunutý aj časovo aj miestne. 

Tradičný prechod cez mesto sa zaobišiel bez vážnych problémov (aspoň som si ja žiadne nevšimol...). Snažil som sa dostať dopredu, aby mi na užších cestičkách pod Havranom nikdo nezavadzal, lenže po prvom stupáku pod Červenou Vežou ma tak rozbolelo brucho, že som sa vcelku rád nechal predbiehať a rozmýšlal, čo bude ďalej. Zrejme som prepálil štart a taktika vcelku úspešná na Duchonke sa mi na tomto o hodne dlhšom maratóne veru nevyplatila...
Po vyškriabaní na Havran ale nasledovala celkom príjemná pasáž po hrebeni, kde som sa trochu prebral. Padák do Moravanskej doliny so prežil na rozdiel od minulého roka bez tigra a po dojazde na asfaltku som začal naháňať početnú skupinku predo mnou. Pred Výtokami trasa odbočovala doľava do lesa a začala prudko stúpať. Našťastie bolo stále v lese príjemne sviežo, takže prvý krát sa slnko do mňa poriadne oprelo až na výruboch a lúkach pod Gonovými lazmi. Široký chodník odtiaľ ďalej stúpal miernejšie, takže až po odbočku krátkej a dlhej trate sa dalo ísť stále v slušnom tempe.

Po prehunutí cez hlavný hrebeň začala trat klesať smerom na Dolinu a tiež začali problémy.
Konkrétne problémy so značením trate. Šipka majúca asi 45 stupňový sklon doprava totiž presne ukazovala na odbočku z hlavnej, chodník stúpajúci na lúku, kde sa postupne úplne stratil. Viacerí blúdiaci bikeri sa pokúšali zorientovať, lenže ani po diskusii s domácimi sme nevedeli kadial ďalej, naopak, domáci, či už z pasie alebo nevedomosti nás navádzali ešte horšie. Kedže sa veľmi nedalo spoliehať na ďalších blúdiacich, vybral som sa po traverze, dúfajúc, že sa vrátim späť na pôvodnú trasu. Keď už som chcel začať pochybovať, zrazu som križoval padák z výraznými stopami po kolesách a pár metrov ďalej sa na strome skvela traťová značka. Ďaľších 10 minút som vyprodukoval asi tak jednu nadávku na jedno nadýchnutie. Prestal som až v stúpaní na Čiernu Horu, kopce okolo ponúkali pekné výhľady a tak som sa trochu ukľudnil, navyše slnko už začalo pekelne pripekať a na odkrytých lúkach a v dosť ostrom stúpaní som veru pekne lapal dych.

Po príchode na druhú občerstvovačku som sa veru aj sťažoval usporiadateľom, čo to vyviedli, ale zrejme som nebol prvý, lebo chalan-biker-usporiadateľ so stoickým kľudom a úsmevom odvetil: "Aspon si sa mohol viac pokochať prírodou...". Vtedy som si uvedomil, že v tomto ohľade sa Tlapa maratón zase vrátil ku svojim turistickým tradíciam...
Opúšťam občerstvovačku s dotankovaným Camelbakom, namixovaný jonťák je taký sladký , že mi okamžite zalepil ústa, brrrrr. Stúpáčik je mi nejaký povedomý, á jasné veď tadialto išiel AEB2002 pred dvomi týždňami a Tlapa2001 pred rokom. Takže zas sa škrabať hore na Smutný vršok a pod Úhrad.

Odmenou za pachtenie sa hore bol zase úchvatný pohľad na Topolčiansky hrad a doliny okolo. Trať sa tu však stáča viac na juh, neklesá sa na zjazdovku ale po hrebeni smerom na Záhradu a Tesáre. Myslím, že tento padák bol najkrajším úsekom z celej trate. Prechod lúkou porastenou teplomilnými kríkmi ako niekde v Chorvátsku, vápencové skaliská, trialový úsek po hrebeni širokom iba pár metrov, z oboch strán strmá dolina, no proste paráda. Nebyť toho, že som zase trochu zablúdil, lebo som si nevšimol nevýraznú značku ukazujúcu na odbočku doľava a ťahal som po hlavnej dole kopcom.
Tentokrát to bolo ale "iba" cca 40 výškových metrov, kým som sa zbadal a vyškrabal naspäť. V úzkej doline bola trať miestami mokrá a chodník uzučký, maník pred mnou, ktorému v blate a v slušnej rýchlosti skĺzlo koleso, pristál v mäkkom. Nemyslím si ale, že tak ako Bobo, "vylízal" to tam dosucha, blata bolo viac aj pre iných. Široké kaluže cez celú hradskú, mi pomhli vyumývať bicykel, nedalo sa im vyhnúť. Z mojich posledných riadkov by mohlo vyplývať, že trať bola mokrá, ale nie, bola v celku suchá až na takýchto pár miest, ba dokonca až príliš suchá, kedže na nej nezostávali výrazné stopy po bikeroch, Tie by iste mnohým blúdiacim pomohli sa zorientovať. Nuž dobre, nasledovala asfaltka do Záhrady, rozdrncaná poľná cesta popri Tesárskej vodnej nádrži, stupáčik na koniec dediny a prechod po vyhladenej polnej ceste do Bojnej. Slnko zase praží, krátka pauza na pitnej občerstvovačke, pijem zo skleneného pohára (jaj a myslím na pivo v cieli). 

Psychicky sa pripravujem na to čo nás čaká a neminie, pred nami je stupák cez Kopec, Jelenie Jamy až do sedla Marhát, najväčšie prevýšenie na trati. Z Bojnej sa dlho vinie mierne stúpajúca prašná cestička, slnko nemilosrdne vysáva energiu a tekutiny z tela, po príchode do lesa čakám ochladenie a úľavu, lenže fúka južný vetrík a les je prehriaty, takže nezostáva nič iné len zaťať zuby a stúpať. Minulý rok som tuná mal toho už plné zuby, dnes nohy vládzu ale to teplo mi dáva zabrať. Navyše dostávam také komické kŕče do prstov na nohách, takže vcelku rád vystupujem a chvíľu tlačím. Hore je o chlp chladnejšie, les pred Jeleními Jamami ponúka aj zopár padákov, takže sa dá zbaviť dotierajúcich mušiek, darmo, taký prepotený musím pre ne vysielať čuchové signály doďaleka. Konečne vidím na hrebeni Jelenie Jamy, je tam občerstvovačka. Posledných pár metrov stúpania sa ide prekvapivo dobre. 
Hore ma víta Majo, "rýchlejší" piešťanský kamarát, jeho parťák tiež zablúdil, nakoniec stratili motiváciu a rozhodli sa na mňa počkať. Mimoriadne ochotný usporiadateľ mi spraví "full service", dočapuje ionťák, pooblieva studenou vodou, takže si aspon odsolím tvár a ruky. Chvíľu posedíme, pokecáme a potom sa vyberáme ďalej. Mne nie je najlepšie, rozmýšlam, či som neschytal nejaký slabučký úpal, našťastie do sedla Marhátu je to len zopár metrov a potom nasleduje adrenalínový zjazd ku kaplnke Svatý Juraj. 

Ideme dole spolu a opatrne. Pred kaplnkou pri kríži sedí chalan a čosi si bastlí z kolenom (zrejme dole šiel sám a neopatrne). Vysvitne, že na chodníku vymákol šuter v lístí, tak si zadarmo v lese zalietal. Koleno je stále funkčné, horšie je na tom šalter. Pod areálom kaplnky majú miestni malý piknik, ranu mu vydezinfikujú pálenkou (ale len keď pred tým dovolil aby mu vydezinfikovali aj žalúdok), uff pred tým stupákom na Gajdu, mať v bruchu štamprlík, asi by ma to otočilo. Gajdu v sedle stúpame do polovice, zvyšok peši, no čo, už sa nebudeme naháňať... 
Nasledujúci úsek okolo Krahulčích vrchov sa mi opäť veľmi páčil, rýchle traverzy, krátke stupáčiky, trialové miesta, pekné výhľady, tak si v duchu kladiem otázku, prečo sa snažia usporiadatelia ťahať maratón až niekde k Topolčianskemu hradu (nie že by nebol pekný), keď aj v okolí Piešťan je kopec zaujímavých trás...

Konečne klesáme ku Čertovej Peci, na chodníku je zopár brvien, ktoré spomaľujú, horšie je keď sa skombinujú z blatom. Na jednom takom úseku pri relatívne pomalej jazde mi vhuplo koleso do jamy a už som aj tigril. Naštastie som pristál na rukách a schytalo to iba koleno a aj to mierne. Kričím na bikerov idúcich zhora aby spomalili a vyťahujem (takmer škodoradostne) foťák, predsa len, je tu istá šanca spraviť niekomu "momentku". Dvaja ďaľší prešli OK, ale Majo veru zapózoval. Škoda, len že foťák nezvládol svetelné pomery a cvakol to, keď sa už Majo štrachal z blata. Zvyšok klesáku sme už prežili v zdraví, dole na otočke sme len tak prehučali na občerstvovačke okolo dvoch slečien, ktoré už nemali ani vodu a vydali sa na posledné stúpanie zase hore na Plešiny, kúsok po červenej na Havran a konečne vutúžený padáčik do cieľa. Ten padáčik sa mi teraz veru páčil hodne viac ako keď som ho ráno z boľavým bruchom šiel hore. Do cieľa sme prišli všetci traja naraz, trvalo nám to vyše siedmych hodín, ale vzhľadom na dnešnú teplotu ma to vôbec netrápilo. Párky a pivo, to je klasická euforická kombinácia, presladený po tyčinkách a jonťákoch to chutí božsky.

Rezumé
Škoda, veľká škoda tých drobných, ale vážnych kiksov s označením trate, väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprával v cieli, blúdila, niektorí až 10 km!!! Ja síce "iba" 4 ale motiváciu to určite nepridá. Trať bola inak veľmi zaujímavá, darmo potvrdilo sa to isté čo na AEB, Považský Inovec je vďačný. V sprche som si vypočul názor jedného už staršieho českého pretekára, iduvšieho dlhú trať. Úplne sa rozplýval v superlatívoch, páčilo som mu to všetko a rok príde zas. Myslím, že sa tým dá súhlasiť, ale neodpustím si malý kuvičí hlások, chlapci usporiadatelia, čo takto doliny z Piešťanskej strany: Lučanská dolina, stupák na Tematín, Bezovec a okolie, toto by mala byť trochu viacej vaša parketa a verím, že nájdete aj tam trate, za ktoré vás účastníci budú chváliť. Tak či tak, akcia sa myslím vydarila, pivo v cieli chutilo a ak o rok nebude zase také pekelné teplo, možno si trúfnem na dlhú trať zase.