Horal 2002
- Napísal: Miloš Blaho
Je piatok večer a okolo 22:00 kotvím pred turistickou ubytovňou vo Svite. Stále leje (- zle je). Bájk sa ani len neunúvam vybrať z kufra, šak predpoveď je upršaná až do utorka budúceho týždňa. Líham si zamračený rovno spať. V noci sa ešte dvakrát budím. Raz nepočujem nič... parádička, aspoň že prestalo pršať a druhýkrát ma budí spustivší sa lejak. Zvoní mi budík a môj pohľad smeruje k oknu. Sákriš, prší. Hádžem do seba rožok a kecám s bajkermi odvedľa. 
Obaja sú vyškerení pod paplónmi. Vsjó jásno - začem bukvi. Kecáme chvíľu o odpružených vidlách a potom vravím, že sa idem mrknúť na štadión, či nejakí šialenci aj odštartujú... Ajhľa. Prichádzam na štadión asi pol hodiny pred štartom Krejzi a prestáva pršať. Hŕstka bajkerov už postáva na dráhe. Tak čo teda? No ja neviem... O.K., tak idem na to! Utekám sa prezentovať a potom k autu. Švihom sa prezliekam a skladám bájk. Rýchlo mobil do sáčku. Na fľašu kašlem, šak mi nalejú na prvej občerstvovačke a v tomto počasí toho zas až toľko nevypotím. Zdá sa, že mám všetko... ááá ešte foťák do kapsy. Beriem kompakt, tridsaťtisícový digitál neriskujem. Do hlásnej trúby usporiadatelia vykrikujú, že sa máme ešte všetci čeknúť skenerom a postaviť na štart. To sú fofry, to sú fofry... ŠTART!
Za ojedinelých pokrikov prítomných opúšťame štadión a vyrážame poľnou cestou cez Spišskú Teplicu k lesu. Ešte pred stúpaním prechádzam pár mlák, ktoré sa nedali obísť a pochvaľujem si ako, dobre, že som si do tretier vložil igelitový sáčok... Ešte jedna mláka a už na mňa kýve "smerovčík" z dáždnikom, že tadiaľto hore kopcom. A sakra, tá posledná mláka bola zo tridsať cenťákov hlboká a už mám mokro v ľavej tretre. 
Kašľať na sáčky do tretier. To ma už väčšia blbosť nemohla napadnúť. Začínam stúpať a stále iba mierne popŕcha. Len nech to tak vydrží. Kopček to bol tak akurát na zahriatie. V Spišskom Bystrom stoja na zastávke nejakí krpatí cigoši s košíkom húb a vytrvalo povzbudzujú. Za dedinou je občerstvovačka, takže si konečne dávam naplniť čistou vodou fľašu a vypijem kalíšok jonťáku. Mám čas, no podaktorí ani nezastavujú a niektorí iba náhlivo vypijú a už šliapu tatam. Hmmmm, tak to si ani nestíham vysypať jonťák a energeťák do fľaše. Tááák poďme na to. Prvé vážne stúpanie je pred nami. Šliapem do kopca už ani neviem ako dlho. Zdá sa, že by mal už končiť. Stojí tu smerovčík a vraví, že ešte kúsok stúpania a bude tam kontrola. Tak ten kúsok som šliapal ešte nejakú tú polhodinku. Začína pršať. Neverím vlastným očiam. Chlapík mi štiká obrovitým dierkovačom číslo... Ja mám prvú kontrolu!
Asi sa rozplačem... Tu sa oddeľuje Lejzi trať. Tak to sa chalani ani tak nenamakajú. Na strome je výkričnik. Zjazd. Konečne. Ej ty kokso, nejako im tu zateká, či čo... úzky chodník sa po chvíli mení na potôčik asi tak dvadsať centimetrov hlboký. Púšťam sa poňom bájkom. Ide to dobre, lebo na dne je pevný podklad, nie ako to všadeprítomné klzké blato... Parádny zjazd! Vychádzam z lesa a vychádza aj slnko spomedzi mrakov. Na križovatke stojí smerovčík. Vyťahujem foťák a podávam mu ho, aby ma cvakol. Ha, ešte mi ide aj úsmev. Prichádzam k občerstvovačke zo žrádlom a pitím a dokonca aj so servisom. Chlapík mi oblieva vedrom prehadzovač a prešmykač a strieka olej na reťaz. Úžasnééé... nestíham sa diviť.
"Ako brzdy? Fungujú?"
"Jasné. To je v poriadku", vravím a tlačím do hlavy banán a tyčinku do vrecka.
Vyrážam ďalej. Po chvíli šliapania začína znova pršať. Zamračilo sa a stále sa to zhoršuje. Ruky, nohy mám premočené. Stále ešte som na tom morálne dobre. Robím ďalší záber. Následuje roztrasený zjazd do Telgártu. Pred začiatkom dediny, na konci zjazdu sa zberá zo zeme bajker v roztrhaných teplákach. Chudák hodil tam do toho štrku tigra. Prechádzame spolu Telgártom za masívneho zvukového doprovodu naších počernejších spoluobčanov do 10 rokov.
"Ujo, daj keks!"
Zasa prší a prestáva ma to baviť.
"Dám ti tatranku po krku, keď chceš...", vyhŕknem na cigánča, čo mi takmer skočilo pod bájk.
Chvíľu ťaháme do kopca a je tu Šumiac. Tááák a je to tu. Pijem dva poháre jonťáku a vyrážame na najukrutnejšiu časť tohto maratónu - výstup na Kráľovu hoľu. Pýtam sa "uja jonťáka", kedy tade išli prví. Vraví, že pred hodinou. Dóóóbre. Nie sme na tom tak zle. Lenže to som nevedel, čo nás čaká. Začíname stúpať po šotoline. Po chvíli prechádzame okolo dvoch stanov s tlupou čundrákov.
"Hej chalani, cvaknite nás!", kričím na nich.
Chlapík odložil kastól a ide k nám. Zúčastnene a so skrivenou tvárou konštatuje:
"Chlapci, vy máte dosť!" Balím foťák a kladiem nohy do SPD-čiek. Takže dvanásť kilometrov. A kilometer na výšku. Kúúúva, kuva. Po pár kilometroch (2-3? cyklokompjúter mi odišiel po 29km) sa zamračilo a nepríjemne ochladilo. Do toho ešte vietor. Po neskutočnom utrpení stáleho a nekonečného stupania dorážame ku kontrole.
"Chlapci, kontrola až keď pôjdete naspäť."
Zhora počuť hukot a usporiadateľ reve na rútiaceho sa bikera, aby zastal na kontrole. Držím sa pravej strany, aby ma nezrovnal nejaký ďalší. Takže prví už pália dolu. Hmmm, tak to je dobre, to dôjdem možno aj v limite. Teraz preskočím takmer dve nezáživné hodiny, ktoré trvali mne a ďalším siedmim bajkerom, kým sme sa dostali hore. Za tú "chvíľu" sa okosilo na 9°C. Vietor zosilil štvornásobne a hmla zhustla na viditeľnosť piatich metrov. Posledné dva kilometre usporiadatelia na zvýšenie morálky namaľovali žlté rysky 2km, 1km, 500m, 100m a CIEĽ. Lenže ich namerali nejaké pridlhé, lebo posledný kilometer meral 10km (alebo tak nejako podľa odhadu :-). Mám pocit, že posledné metre som v hmle, ktorá bola všade navôkol vôbec nevnímal. Vbehli sme do búdy dožadujúc sa čaju s rumom a masáže od pohľadných maseriek a nie od bradatých ujov v červených vetrovkách :-). Nakoniec sa nás tam nazberalo v priebehu pätnástich minút osem kúskov.
Dobrí bradatí ujovia od Horskej služby nám doporučili, aby sme to zapichli v Šumiaci v krčme a že po nás prídu na Ávii. 'Ávia, čo ľudí zabíja', pomyslel som si a smutný som hľadal spriaznenú tvár, ktorá by pokračovala so mnou ďalej. Aj sa dvaja našli. Vonku sa medzitým ešte viac zhoršilo počasie a ujovia nás upozornili na potoky, tečúce po Smrečinskom sedle. Vyzeralo to biedne. Rozhodol som sa, že zídem ku kontrole a uvidím. Vybehli sme k bájkom do tej kosssy.
"Na zákrute dávajte pozor, je tam námraza.", volal mi niekto za chrbtom, keď som nasadal na bájk. Hej, námraza v deviatich stupňoch. A ešte tú o červenej čiapočke... Pustil som sa do hmly. Skúšam zadnú brzdu - takmer nič. Prednú - dá sa. Zadná a predná prerušovane - dá sa. Iba prednú - a sakra zákruta... Predné koleso bolo zrazu vľavo a bájk pripásal rohom rájdov na bok. Ja tiež na svoj bok a začal som sa vzdiaľovať od bájku. Šiel som ako na snehu. Podomnou hladký, čierny, studený asfalt. Šíííít...
"Ufff, tak toto bolo hnusné, si celý?", zastavuje s ťažkosťami ďalší v poradí.
Vstávam, šľapem tých dvadsať metrov naspäť k bájku a dvíham ho.
"Ty kokso, to nechápem, to je asi tá zákruta, čo nás na ňu upozorňovali...", vravím.
No a potom prišlo rozhodujúcich 10km. Spustil sa leják s riedkymi krúpami, či čo mi to klopkalo do prilby, Šiel som po páde ako posratý dvadsiatkou a zvieral brzdové páky, čo to dalo. Elastomérova vidla mi začala pružiť namiesto v pozdĺžnom smere v priečnom a potom som zbrúsil predné špalíky... Nebol som sám. Za chvíľu som obiehal ďalšieho, ktorý to tlačil dolu Kráľovou hoľou. Došiel som na kontrolu. Kontrolór mi to ešte štikol, ale bol som už naisto rozhodnutý, že bez bŕzd to teda nepôjde. Ruky som mal od lakťov dole úplne stŕpnute a vysúval som ich z rájdov do strán. Konečne sme všetci ôsmi došli do Šumiaca. Mokrí ako myši. Zložili sme sa v krčme a čakali pokorne na áviu.
Kto by to bol do tej Kráľovej hole povedal. Tento rok som sa o ňu pokúšal prvýkrát, ale budúci rok jej to s rešpektom nandám... Mal som za sebou 80km, takže Lejzi v pohode a z Krejzi iba dve tretiny. Sááákriš. Doviezli nás do Svitu ako porazených, ale stálo to zato. Tak super zorganizovaný maratón v takých krutých podmienkach som ešte nezažil. 
Ešte mám stále pred očami smerovčíkov s dáždnikmi niekde uprostred lesa. Stáť tam celý deň, to už je teda výkon. Klobúk dolu. Sedím doma a pozerám na profil trate potlačený na chrbte trička. Tá červená Krejzi trať vyzerá ako záznam EKG. Šak som miestami aj mal pocit, že ma odnesú. Júúúj, prečo treba čakať až rok...
Ešte snáď info o trati Krejzi:
Dĺžka: 119km
Prevýšenie: 3400m
Štart: Svit 9:00
Koniec: predčasný po 80km a 6,5 hodinách v Šumiaci
