Drásal 2003

A tak v piatok vyrážame po dialnici smer Sudoměrice, po krátkom incidente, keď si náš pasovák myslel, že si z neho robíme srandu (teda konkrétne Citrón) a začal robiť problémy, našťastie sme to zvládli. Cez Uherské Hradište to bolo do Holešova čoby kameňom dohodil a tak sme sa v podvečer zaprezentovali a išli vybaliť stan na lúku v kempingu pri dedinke Žopy, mieste, kde cela táto sranda zajtra skončí. Oblasťou sa prehnala pre našim príchodom búrka, asfaltka ledva stíhala obsychať a aj cez týždeň pršalo. Po niekoľkomesačnom suchu to bola pre tunajších záhradkárov iste vítaná zmena, organizátorov maratónu však donútila preložiť prvý strmý úsek do Rusavy. Podľa domácich sa to tadiaľ naozaj nedalo ísť. Tráva v kempe nebola tiež najsuchšia ale nejako sme sa poskladali a ja som po dlhej dobe opäť zažil noc pod stanom.

Ráno sme s Bobom buntošili už od piatej, Bobo šiel preskúmať les, vrátil sa so zlou správou ("je tam mokro") a ani pohľad na oblohu neveštil nič dobrého, nepršalo síce, ale ťažké mračná sa prevaľovali krížom krážom, najvyšší čas sa začať modliť.
Štart preteku bol v Holešove na námestí, kde sme dorazili asi z rezervou 10 minút, preklučkovali sme cez nastupených bikerov (vyše tisícky) a zaradili sme sa na koniec, tam kam patríme.

Štartový výstrel otriasol povetrím, nie však s nami, znalí teórie riadenia poznajú pojem "dopravné oneskorenie", to naše malo azda aj dve minúty. Ale veď čo, máme pred sebou celý deň. A tak sa pomaly vyberáme na trať, míňame davy skandujúcich fanúšikov, jav na Slovensku takmer neznámy, pomaly , pomaličky naberáme tempo. S Citrónom máme diskusný krúžok, jaj, ešte vládzeme dýchať, veď to sa zmení. Začiatok sa dlho ide po asfalte, mierne stúpanie na okraji lesa, míňame nejaké dedinky, Bobo to prehnal s oblečením a tak sa musel vyzliecť a zaostal. Prvý krátky dolekopec, naberáme rýchlosť, stúpanie, v ľavej škarpe sa zo zeme zdvíha otrasený biker, krv nevidím, ale má pekelne bledú tvár, prvé kolízie, nuž čo aj to stáva... A už prichádza odbočka z hlavnej doľava a do kopca, tak a ide sa na vec. Príjemne prekvapený zisťujem, že užšia cestička je naďalej asfaltová, darmo, takýto druh stúpania bolí menej, to beriem. Už dávno sme dohnali koniec štartového poľa a teraz sa zakusujeme stále hlbšie a hlbšie. Hlavne "ťažkotonážnici" majú v stúpaní čo robiť, už davno majú nahodených "dôchodcov", a kmitajú a dychčia a potia sa. Je ich dosť. A škodoradostne (aj keď som jedným z nich) ich s len o trochu menšou námahou predbieham. Bobo nás už dávno dohnal a motká sa pred nami, dohodli sme sa, že po prvú občerstvovačku ideme spolu a tak teraz hore kopcom ho to ťahá dopredu. Les je vlhký a teplý, kým prídeme do sedla, som prepotený a vítam prichádzajúci klesák do Rusavy a s ním spojený chladivý vetrík. Dole kopcom mi obaja parťáci zdrhajú, mám pocit ako by mi trochu plávalo zadné koleso (bolo v poriadku, to len ja si stále neviem zvyknúť na mäkšiu kostru fulíka) a preto idem opatrnejšie. Veľa času na obzeranie po kopečkoch nie je, škoda, sú celkom pekné.

A už je tu Rusava, opäť kopec fanúšikov a pred nami kopec stúpaní. Ideme na Grapy a konečne sa dostávame do kontaktu s terénom, trochu s obavami, čo na ňom narobilo mokré počasie predchádzajúcich dní. Zatial to je OK, kolesá nepodklzujú, ja bez hamby nahodím dôchodcu (kolibríka, zbabelca, hovorte mu ako chcete), a s momentovou rezervou v pohode zvládam ostré a miestami mimoriadne ostré stúpania. Na hlavy sa nám znesie zopár kvapiek, našťastie dážď ustane skôr ako začal. V druhej polovici kopca zdolávam Citróna, Bobo mu sekunduje a ja sa trochu vydám dopredu, nejako som pri chuti.
Grapy máme za sebou, v mokrom teréne ešte mierne stúpame, nasleduje obchvat Hostýna a klesanie na Chvalčov, cesta je plná rigolov, koreňov a blata, idem ako posraný, obaja chalani sú už dávno vpredu a ja sa mocem hodne za nimi. Zisťujem veľkú nevýhodu fulíka, dolekopcom sa posúva ťažisko hore a ja už mám aj tak dosť vysunutú sedlovku a teraz mám stále pocit, že každú chvílu preletím cez rajdy. Nuž čo , nejako som to utrápil, dole popri tom kaskádovom potoku, čo Bobo tak popísal v minuloročnom reporte už zase makám, predbieham koho sa dá a doháňam stratu. Z vyplazeným jazykom doženiem Boba tesne pred nastupom na Tesák, ospravedlňujem sa za opatrnú a pomalú jazdu dole a chcem sa pochváliť, ako rýchlo som ich dobehol, lenže Bobo ma sprdne, že idem ako posratý aj horekopcom a tak mi nezostáva nič iné, ako mu dokázať opak. Kua, naozaj tomu nerozumiem, ale dokopca sa mi darí bez problémov predbiehať týpkov o dvadsať rokov mladších a dvadsať kíl lahších (pravda, nie všetkých), ale ide sa mi dobre, vzduch je svieži, les je pekný, hlboký, miestami prichádzame na scenérie ako zo Slovenského Raja, škoda nezastaviť a nefotiť. Lenže ja idem dnes svoj najťažší maratón v živote a tak som nakoniec foťák nechal v aute (aj vzhľadom na počasie a blato). Nakoniec sa ukázalo, že som spravil veľmi dobre...

Stúpanie sa zmierňuje a konečne prichádzame na prvú občerstvovačku - Tesák. Ráno som si zabudol zobrať magnézium proti kŕčom a tak povinne tlačím banány zo soľou. Necham si doliať ionťák do Camelu a dofúkať zadné koleso a domazať reťaz,proste full servis. Tak je mi tu nejako dobre, že sa mi ani nechce ďalej. Nuž ale všetko je ešte pred nami a tak ťaháme ďalej. Záverečný stupáčik ideme ešte spolu, ale potom zase opatrne klesám a chalani sú hneď v nedohľadne. Navyše sa po dlhej dobe zrazu ocitám osamotený na ceste (pri tisícke štartujúcich sú takéto momenty zriedkavé, teda aspon v prvej časti preteku), zľaknem sa, že som zišiel z cesty a čakám na ďalšieho. Po chvíli prichádzajú ďalší borci a tak pokračujem v zjazde. Tých mojich dvoch parťákov uvidím až v cieli, myslím si. Zjazd končí v dolinke a okamžite začína ostré stúpanie, naštasie po asfalte. Sklon sa zmierňuje ale kvalita cesty klesá, ani si nepamatám, kedy asfalt skončil a šlapeme po dvojkolajke, ďaleko vpredu presvitá najvyšší bod. Podľa itinerára naleduje najvyšší bod trasy: Kelčský Javorník, lenže ten asi tak rýchlo nezdoláme. Ten svetlý vrchol bolo len sedielko hlboko pod ním. Do kopca ešte pôjdeme a veru výdatne. Kvalita cesty sa dramaticky zhoršuje, chodník je zrazu ostrý stupák a trial na fulíku mi tiež nejde, ergo zosadám (dnes snaď prvý krát) a tlačím, nakoniec tak ako všetci okolo mňa. Počas ďalších 15 minút striedajú ostré stúpania miernejšie, kamene na ceste zostávajú, mne sa zase roztrhla tretra, jediné čo ma potešilo bolo, že ten dychčiaci fučiaci upotený zamračený rušeň predo mnou je Citrón!

Neuveriteľné! Našiel som si parťáka! Nuž na dlhé reči nebol dych, nejako sme to už dofučali na Kelčský Javorník, vylogali tri poháre minerálky a poľutovali usporiadatelov, kotrí budú musieť teraz ten bordel po nás upratovať. Citrón sa už vytešuje na ten kamnistý downhill, čo nás čaká, tak ako to už býva, čo sme si nastúpali si teraz pekne aj vybrzdíme... Tak veru na tomto kopci som bol dole z biku, častejšie ako na ňom. Ale nevyrúbal som sa ani raz a to bolo aj druhé heslo dňa : "dôjsť celý". Klesanie sa umúdrilo, slniečko, ktoré v tejto časti preteku pražilo ako besné vysušilo cestu a tak klesania po zvážniciach až do Rosošného boli tou pravou odmenou každého bikera. Po vybehnutí na asfaltku mierne klesanie pokračovalo až do Rajnochovíc. Tu sa zo slnka stal nepriateľ, ešte štastie, že sme zaliezli do lesa a väčšina stúpaní až po Lázy, bola OK. Stále sa mi ide výborne, v kopci som Citrónovi viac než rovnocenný partner, on je zase technickejší a tak mi to dáva v ťažšom teréne a dole kopcom.

Konečne záverečnými zjazdami pristávame v Lázoch, trochu som sklamaný skromným výberom, ale nevadí, nálada je dobrá (hlavne vďaka Citrónovi, bohvie kde je už Bobo..). Pred nami otvorený terén mierny klesák cez pokosené lúky, sem tam nejaký les, sem tam nejaké prekvapko v podobe blatistého úseku, ale stále fajn. Terén je veľmi rôznorodý, ale zaujímavý. Pribúda ale uzučkých kamenistých zjazdov, kde mi zase Citrón uteká. Na jednom z nich je krásny skalný útvar, škoda, čas ma ženie, idem ďalej. Pekne vytrasený konečne zmeníme podklad a asfaltka nás dovezie až na ďaľšiu občerstvovačku.
Toto je tuším najvzdialenejší bod trasy, odtiaľto už "ideme domov". Bohato sa pohostím, z krátkej spŕšky dažďa si nič nerobíme a po asfalte vyrážame ďalej. Na tomto poslednom úseku sme si vylepšili priemerku, stále to vyzerá na nejakých optimistických 8 hodín a nejaké drobné. Predbieha nás tandem v drásalistických farbách, ani som nevedel že sú za nami. Darmo, na rovine na nich nemáme.

Rovinka končí brutálnym výšlapom. Behom pár minút nastúpavame kopec výškových metrov, ale jazyk sa nám moce niekde medzi špicami predného kola. Ešte aj urečnenému Citrónovi došla šťava. A aj slnko sa rozhodlo nás vytrápiť, no proste tento úsek bolel celkom dosť. Dostávame sa na hrebeň, odkrytý výhľad doširoka by ma mal tešiť, len mi nejako dlho trvá kým mi tep klesne na normálnejšie hodnoty. S krátkym odstupom prichádza ďalšia občerstvovačka veľmi veľmi vhod, usporiadatelia asi majú skúsenosti. Dočapujeme a dávame sa zase do boja. Veľa asfaltových úsekov , hrebeňovka hore dole, naozaj prekná jazda, ale ten jeden stupák v lese, ten bolel tiež a to už asi začalo telo signalizovať prvotné príznaky únavy. A navyše po vylezení z lesa sa zrazu z čierňavy nad našimi hlavami spustil poriadny lejak. Nahadzujem pláštenku a v totálne odkrytom teréne, zmietaný búrkovým vetrom sa vydávame ku občerstvovačke na Trojáku. Ďážď bol taký hustý, že som cez okuliare nič nevidel, pláštenka tiež nemá nekonečnú vodoodpudivosť, teplota okolia dosť dramaticky klesla a tak nečudo, že príchod na Troják (kde usporiadteľom napršalo do bujónu), nebol vôbec triumfálny. Ten bujón som aj tak ochutnal, rovnako ako salámu a syr. Čakala nás búrlivá zmena povrchu trate, tých 80 kilometrov, čo sme prešli doposiaľ bola brnkačka v porovnaní s tým, čomu budeme musieť čeliť teraz. Opúšťame Troják premočení a premrznutí, najbližšie stúpania nás zohrejú a čvachtajúci povrch lúk po ktorých stúpame drží. Lenže po vojdení do lesa ma opustila posledná štipka nádeje. Riedke bahno, priemerná rýchlosť na rovine 5 km/h, do kopca sa tlačí, dole kopcom nesie. Citrón ma asi starého otca neúspešného kamikadze, lebo schádza na biku zablatené chodníky, kde by som ja potreboval cepín..., stráca sa v nedohľadne, tentokrát už naozaj až do cieľa. Sranda skončila, uvedomujem si, môj mozog sa prepol z pretekárskeho režimu do takého nejakého snového stavu, telo sa ešte nejako mechanicky pohybovalo, ale na to asi mozog nebolo treba. A pritom som mal ešte dosť energie, ale v tom terén to bolo naozaj o držku. Nakoniec vyšlo aj slnko, ale tú spúšť už asi nevysuší. Opatrne, peši , boľavo som sa nejako dostal na ďalšiu občerstvovačku, veľa som sa na nej nezdržal, zjazd dole mi pohol vyčistiť dezén, blato len tak odfrkovalo. Po asfaltke v miernom stúpaní som zase trochu ožil, stúpanie sa zase pritvrdilo, asfaltka skončila ale začal zase dážď. Schovávam sa v lese pred najhorším lejakom, na chvíľu to stačí, ale potom začne pršať aj cez stromy a zase je to všetko v háji. Konečne prichádzam na najvyšší bod stúpania, dole sa ide po asfaltke, chvalabohu , voda striekajúca do tváre a na zadok je stále lepšia ako to blato predtým (a potom...). Z asfaltky zbieham a popri potoku dole dolinou s úpornou snahou sa nevy...ať prichádzam na ďaľšiu občerstvovačku. Nejako tomu nerozumiem, usporiadatelia zmenili kvoli dažďu trať, profil znázornený na zadnej strane štartovacieho čísla už nesedí, aj by som pomaly očakával vyklesanie do ciela a oni nás ženú zase do lesa? Hlavou sa mi mihajú myšlienky o tom ako málo tomu rozumiem, keď ma do tvrdej reality vráti priečny koreň na chodníku a neochota zadného kolesa, popasovať sa s ním.

Jééééééééb!!! Pristávam bolestivo na ľavom boku, jedno zo posledných nezablatených miest na mojom drese sa mení na nepoznanie. Do riti! Takže na heslo číslo 2 môžeme zabudnúť. Aj tak to je všetko jedno, už len preboha byť nejako v cieli. Po rozmočenom chodníku, na pravo les, naľavo lúky s výhľadom do doliny, na tacháči okolo 110 km, bože kedy to už skončí, očakávam výjazd do Holešova. Ale čo to? Asfaltka, po nej čúrky vody a ide sa zase do kopca!! Tak ja teda zase vypínam mozog a zapínam dôchodcu, už je mi všetko jedno. Stúpanie nemení sklon a dlhé minútu odhadujem za každou zákrutou, kedy to už skončí. V protismere zbiehajú z kopca nejakí turisti, probnem otázku:"ako ešte dlho do kopca?" ,odpoveď: " jsi zhruba v polovine" ma dokonale priklincuje. Tak toto je moral. Ešte aj ten debilný oskar vylieza vždy keď idem hore kopcom!! Zase ma predbiehajú nejakí drasalistický tandemisti, ani neviem či sú to tí istí alebo nejaká tretia garnitúra. Cez totálne zablatený les konečne vychádzame na asfaltku, kde je posledná občerstvovačka, a zase do kopca a zase do blata. Blato trochu stihlo obschnúť a vytvorila sa z neho hustá hmota z nasledujúcimi vlastnosťami: keď ide cez to, šmýka sa to , akonáhle vystúpite, začne sa to nabalovať na koleso až sa nedá otočiť. No proste paráda. Ja už ani neviem ako som tento úsek prežil, nadávajúc na organizátorov, tacháč už ukazoval 120 km a my sme stále neboli v cieli! Celé to šialené stúpanie som potom vyklesával po totálne blatistej lesnej ceste, ktorá sa zmenila na zablatenú asfaltku a tá na iba mokrú asfaltku a dovolila konečne trochu prevetrať kosti. Že to až do teraz vydržali brzdy , považujem za zázrak. Konečne vychádzame z lesa, horný koniec dedinky pred Holešovom, do Žop to musí byť na skok (po asfalte - myslím si ), lenže prišiel posledný klinec do rakvy, odbočka doprava do lesa a zase blato a stúpanie, na štastie vcelku krátke, potom šotolina a už začínam počuť ruch z cieľového priestoru. Posledný stupák , odbočka do húštiny a hop, sme na lúke. So zaťatými zubami absolvujem predvádzaciu šikanu - meander na lúke, jav na Slovensku ešte neznámy. Posledná zákruta, prejazd pod prvou podkovou, druhou a cieľ. Nasratý vypínam SPD-čka (aj to je zázrak, že ešte fungovali...), tacháč ukazuje 124-km, no rozumiete tomu?

No nič, mám to za sebou, čuduj sa svete necitím sa úplne vyčerpaný. Hneď ma hreje na duši, ak som toto zvládol, Horal bude malina (no nekrič dopredu). Idem sa postaviť do šóru na umytie biku, usporiadatelom dva krát dochádza voda, ale po chvili dofrčí ďalšia cisterna a tak odstránim z biku tú najhrubšiu vrstvu blata, potom v sprche aj zo seba (studená voda ale bol som vďačný aj za ňu) a konečne pivóóóóóóóó!!!! Tentokrát šoféruje Citrón (došiel asi polhodinu predomnou) a tak si aspon trochu užívam. Vysledný čas 9 hod 50 min. bol hodne horší ako som plánoval, ale nebyť toho blata posledných 44 km, bolo by to celé iné.
Nuž a ešte na margo usporiadatelov. Asi som nepochopil celkom spôsob rozmýšlania Drásalistov. Ak je na trati blato, trať sa zmení, ergo skráti: tak som bol naučený z domu. Lenže hop, na Drásalovi to je inak, aby sa vykompenzovala strata prvého stúpania na Rusavu a keďže pribudlo viac asfaltových kilometrov, rozhodli sa usporiadatelia predĺžiť trasu. Nuž strávenie tohoto faktu mi trvalo hodnú chvíľu.

Nuž a čo povedať na záver?
Ešte teraz, mesiac po akcii, keď píšem tento hodne oneskorený report, som rozhodnutý na Drásala už neísť. Možno časom zmením názor, ale toho blata bolo proste príliš. Alebo to spraviť tak ako minul rok na Horalovi, radšej potupne zo štartu utiecť. Predsa len, ja vidím cyklistiku hlavne ako pozitívny zažitok a on aj tuná bol pozitívny, kým bolo OK počasie. Takto som musel zahodiť reťaz a blata z bicykla som sa zbavoval asi pol dňa. Ale aby som bol férový: Drásal je pekný, hoci ťažký maratón. Rozmanitosť ciest a terénov, pekná krajina, aj tá drásalovská atmosféra, stojí za to ho absolvovať. Len sa treba pomodliť aby vyšlo počasie....