Horal 2003
- Napísal: Juraj Malatin
Tento rok doznal pretek zopár zmien. Posunul sa termín ku koncu augusta a tiež organizátorom nedovolili prejazd spod KH na Smrečinské sedlo, takže sa hodný kus pojde naspäť do Pustého Poľa po tej istej trati. Nevadí, pred dvoma rokmi, v daždi, po dvoch defektoch a roztrhnutej reťazi som došiel do cieľa pol hodinu po limite. Minulý rok, sme spolu s Bobom, Tomom a Keťom "zbabelo" ušli rovno zo štartu, darmo trať bola podmočená súvislými dažďami a ešte aj celú noc pred štartom vytrvalo pršalo. Lenže tento rok počasie už dopredu signalizovalo úplne iné podmienky. Aj tak sme s obavami sledovali vývoj pár dní pred pretekmi. Darmo, niekedy aj jedna lokálna búrka den pred pretekom dokáže spôsobiť v lesoch poriadnu spúšť. Lenže nič také sa nekonalo.
V sobotu ráno vstávame do krásneho úsvitu, ešte i noc pred tým bola na miestne podmienky mimoriadne teplá. Krejzi kategória má štart o 8.00, takže veľa času nezostáva, ešte dofúkať kolesá, posledné prípravy, zdravíme sa so známymi a už aj vyrážame. Svit opúšťame behom minúty, po šotolinovej ceste obiehame hrebeň Smolníka, asfaltka cez Spišskú Teplicu a konečne prvé stúpanie. Chodníčky v lese sú úplne suché, ešte i na chronických mokradiach je maximálne trochu blata. Peletón je už poriadne roztiahnutý, ale i tak je stále dosť husto, nečudo, na štart sa postavilo vcelku dosť odvážlivcov. Vybiehame na asfaltku do Spišského Bystrého, ja nahadzujem dolekopcom veľkú pílu, ale asi nemám dobre nastavený prešmykač, lebo mi vzápätí padá reťaz a musím dolekopcom brzdiť. Obieha ma Braňo P. a počujem uštipačnú otázku
"Čo je, čo máš defekt?".
"Neboj to len padla reťaz!" zakričím naň a vydám sa ho naháňať.
Lenže on mi dolekopcom utiekol poriadnu kus a tak prichádzam do "Kubach" (Spišske.Bystré) a ani ho pred sebou nevidím. Dobieham jedinú babu čo sa odvážila štartovať s nami a okrem iného obdivujem aj obrovský ruksak, ktorý vlečie na chrbte. Chvíľu rozmýšlam či sa jej nespýtam, či tam nemá padák, že veď keď už ide na KH tak nech si zaskáče, ale slušnosť mi nedovolila, navyše má dobré tempo, tak aby sa nesmiala nakoniec ona. Vbiehame do doliny Kubaška, ja na obligátnom mieste zoskakujem fotím a odľahčujem sa, čaká nás prvý poriadny stupák, na jeden krát 600 výšk. metrov, to je generálka na KH. Zvyšujem úsilie až kým konečne nedobehnem Braňa, on bol mojim "sparringpartnerom" aj pred dvoma rokmi na tomto úseku, tak pomedzi dychčanie trochu kecáme. Braňo sa sťažuje na bolesť v kolene, dúfa len, že ho to postupne prestane trápiť, resp. začne ho bolieť celé telo a potom to už bude jedno...
Asfaltka končí, nastupuje najstrmšie stúpanie (podľa mapy zvané Peklisko), na kolibríku sa dá vyjsť tak akurát, ale tepy sa bližia maximálke, ja tak ako minule na tomto mieste zosadám a fotím, aby som zamaskoval lapanie po dychu. (A to nás ešte stále čaká nejakých 150 výškových metrov k prvému vrcholu). Chodník sa začína krútiť, pribúda skál a koreňov. Postupne sa vo vrcholových partiach hrebeňa odkrýva pohľad na vzdialené kopce, Slovenský Raj ako na dlani, škoda len, že nie je čas, ale i tak dobieham Miloša tak aspon zopár fotiek a ideme ďalej. Konečne opúšťame hrebeň a traverzujeme dole kopcom dolinu Mlynice pod Prednou Hoľou. A zase 300 metrový ostrý stúpáčik v odkrytom teréne a ja si uvedomujem, že slnko začína celkom slušne páliť. No toto, Horal a horúce počasie, takmer nepredstaviteľné...
Hrebeň prechádzame v ostrej zatáčke a nasleduje dlhé klesanie prerušené len jedným zosadnutím, keďže chodník bol prerušený hlbokou dierou, po okraji ktorej sme museli povinne šlapať (organizátori mali všetko pod kontrolou...). Ďalšie dva kilometre sa vyklesávalo po širkom chodníku s hlbokým šotolinovým povrchom, pár krát som si už myslel, že som dostal defekt, plával som v tom teréne ako na mori. Posledný rýchly asfaltový úsek a som na občerstvovačke na Pustom Poli. Braňo má predomnou nádskok pár okamihov, ja prichádzam, on odchádza. Zhodnotím zásobu pitiva, dočapovať ešte netreba, tak beriem dve tatranky a banán a vydávam sa ho prenasledovať. Pár metrov po hlavnej ceste, odbočka doprava do doliny a vzápätí dole z asfaltu. Začíname sa škrabať do kopca, križujeme nejaké tie dolinky, vyskúšame si hĺbku potoka a zaujímavým trialovým úsekom zase vyklesávame tunelom popod hlavnú cestu kdesi nad Télgartom. Na hlavnej míňam nemecké auto, ktoré zastavilo, aby si odfotilo železničný viadukt, ozaj viete, že kúsok pod ním je spravená železničná slučka, 360 stupňová zákruta, čiastočne v tuneli za účelom nastúpania výšky na malej vzdialenosti? Prichádzam do Telgártu, usporiadatelia ma navigujú aby som sa preštrikoval cez uličky a na horný koniec, už je aj tu, cigánska štvrť, prechádzam cez ňu takmer nepovšimnutý, čo sa deje?, kde sú všetci?, čudujem sa. Lenže decká vybehli povyše a tam už začala pravidelná procedúra:
"Újo, dajte keksík!!", chytajú mi rajdy, dobiedzajú až nebezpečne, vyťahujem z vrecka poslednú poltatranku a zbavujem sa jednej skupiny. Lenže o 20 metrov ďalej sú ďalší, opäť
"Újo, dajte keksík!!", nebezpečne dotierajú,
"Nemám!", kričím na nich,
"máte !!" odpovedajú decká a ťahajú ma za dres kde ešte stále je nezjedený banán z občerstvovačky. Banán som im nakoniec nedal, ale oni mi aj tak slušne poďakovali, uff skoro som z bicykla spadol. V polke kopca nad Telgartom uz striehla len dievčinka z malým bábom, tá na to šla psychologicky,
"aspoň jemu dajte, nemá čo jesť!", prihovárala sa mi so skrúšenou tvárou, ja som len zakrútil hlavou....
Stúpanie nepoľavuje, mäkký povrch dáva zabrať, Braňo je stále nejakých dvesto metrov ďalej a na mňa začína nebezpečne pripekať slniečko. Konečne sedlo, traverz cez lúky je rýchly a suchý, rovnako i les za nimi. Pred dvoma rokmi to bolo peklo, hlboké blato vymiesené lesnými mechanizmami, ani peši nebolo kade ísť.... Padák do Šumiacu sa mi takmer stal osudným, šotolina a ostré kamene, na jednom mieste ma v 40-ke tak rozhodilo, až som myslel, že poletím. Veru zvyšok kopca som vyklesal s véélikánským rešpektom. Stupáčik v Šumiaci a konečne občerstvovačka. Nechávam si dočapovať Camelbak krásnou dievčinou, do úst dávam cmúľavý Enervit a vyrážam.
Predo mnou je zlatý klinec dnešného programu, keďže praží slnko, začínam sa obávať, či to moje srdce stihne upumpovať, strážim si teda tep a postupne odkrajujem z výškového "koláča". Pot mi začína zaplavovať oči a začína sa mi krútiť hlava. Nechápem, čo sa deje, tak vystupujem a chvíľu oddychujem. Pokračujem na trochu nižších tepoch ale stále to nie je ono, vyslovene sa mi nechce a hľadám si príčiny aspoň na chvíľu zastať. Našťastie, či na Braňove neštastie, dobieham ho pri výmene defektu. Zveruje sa mi, že bol s bikom pre pretekom v servise a asi sa mu posunula páska v ráfiku, no proste smola. Chvíľu pri ňom oddychujem a potom pokračujem zmierneným tempom, lenže blbé pocity sa dostavujú zase a navyše sa pridáva žalúdok. "Kua, že by som dostal úpal?", špekulujem nad pričinou svojho neveselého stavu v čase keď už klesám z rýchlosťou na biednych 5.5 km/h. To už môžem ísť rovno peši, myslím si a za chvíľu to aj zrealizujem. Zhora už zbiehajú tí rýchlejší, na mäkkej šotoline to pália nekompromisne dole, z času na čas im treba uhýňať a to všetko stojí ešte viac energie, navyše pešia rýchlosť je len o čosi nižšia ako tá v sedle a tak po chvíli môj odstrašujúci príklad nasledujú i ďalší. V kopci skúšam i čosi pojesť hoci vyslovene na silu a samozrejme logám ionťák koľko sa len dá. Lenže dnes sa nejako nedá.
Konečne som v polke kopca,vychádzam na asfaltku, opieram bike a líham si do trávy. Je mi tak špatne, že rozmýšľam ako ďalej. Poctivých päť minút relaxujem a potom sa vydávam po asfaltke do kopca. Hlava sa mi motá, brucho mi dáva najavo svoju nevôľu, srdce mi nejako divne búši a pritom maximálny tep, ktorý si môžem dovoliť je stále nižší a nižší. Vôbec tomu nerozumiem. Každých 5 minút zliezam z bicykla a oddychujem. Že by nejaká výšková choroba? Stretám vracajúceho sa Boba, má sračku, nadáva na slivky, čo sme včera s mierou jedli. Hmmm, to asi nebude dôvod. Hovorí, že teraz bude musiet viac pit ionťák, aby dohnal stratu vody kvoli žalúdočným problémom. Lúčim sa a vlečiem sa ďalej do kopca. Podľa hlúčiku občerstvujúcich sa bikerov identifikujem studničku s ľadovou vodou. Oblievam so hlavu a ruky, ochladzujem sa a na chvílu to zaberá. Lenže to by som asi musel mať pojazdnú sprchu stále zo sebou. Kráľova skala je už na dosah ruky a ja začínam pešiu turistiku. Zaujímavé, pred dvoma rokmi som tu kráčal kvoli problémom s reťazou, dnes sa už ani nemám na čo vyhovárať a je mi to jedno. Striedam chôdzu s pomalou jazdou a nekonečne dlho sa škriabem na kopec. Sem tam zastavím a fotím, postupne sa odkrýva pohľad na široký horizont od Rudohoria až po Roháče. Nakoniec sa donútim prejsť aspon posledných tristo metrov v kuse a som konečne hore. Usporiadatel mi odkladá bicykel a ja sa skladám obďaleč do trávy. Asi 5 minút nerobím nič, potom konečne zavolám Miške a oznámim jej úspešné zdolanie KH (neskôr mi v Bratislave povedala, že som mal hlas ako keby som zomieral....), postupne sa dávam dokopy, okúsim bujón (žalúdok okamžite prudko zaprotestoval), tak aspon keksík, pýtam si od usporiadateľov nejaký ionťák, ale nemajú nič len vodu, presviedčajú ma, že tie tri deci čo pred nimi otŕčam vo vaku mi vystačia až na Pusté Pole a ja debil im samozrejme verím, tak sa vytrasený sa vraciam ku biku a vyrážam dole. Po pár metroch stretám Braňa, ktorý absolvoval ešte jeden defekt a je pekne nasratý, stratil kopec času a očakáva ďalšie problémy s kolesom. Lúčime sa a ja začínam vyklesávať, hore som si dal naschvál nižšie sedlo, aby som mal lepšie stabilitu, ale nejako mi to vadí, asi som spravil chybu. Velice opatrne absolvujem šotolinový úsek až po rampu, kde ma organizátori odrážajú doľava do lesa. Traverz pod Havraňou skalou skúšam isť trochu rýchlejšie, ale tepy nedokážem dostať nad nenormálne nizkych 165 a tak sa radšej krotím. Navyše, kým hore na KH bolo predsalen trochu chladnejšie, tu dole zase praží slnko. Z traverzu sme zahnaní na zjazd do Telgártu, nuž v mojom prípade to bolo tak pol na pol, toho kopca som sa tak bál, že som sa radšej spúšťal pri biku, než by som riskoval nejakého tigra 60 km od cieľa. Cez Telgárt som prefrčal vo veľkom štýle, hore asfaltkou som sa už zase trápil a za tunelom v prvom ostrom kopci som zas vystúpil a poctivo tlačil. Keď mi v polke kopca došla voda, spomenul som si na uisťovanie organizátorov na KH, že už to bude len dolekopcom. Nakoniec som po Pusté Pole nastúpal skoro 150 výškových metrov.
Po dojdení na Pusté Pole som vylogal flašu minerálky a zajedal to chutnými slanými krekrami. Nechcelo sa mi vôbec pokračovať v závode. Respektíve, aj by sa mi chcelo, ale vážne som sa obával, či neodkväcnem niekde v polke kopca ktorý som mal pred sebou. Hore na Smrečinské sedlo to bolo "púhych" 500 výškových metrov. Nakoniec po 10 minútovom oddychu som sa vydal hore dolinou, velice zľahka, takmer rekreačným tempom. Na šotoline sa sklon zostrmil a tak som opäť zaviedol 5 minútový interval jazdy s pešou prestávkou. Nakoniec sa to osvedčilo, po ceste ma dobehol biker, s ktorým som to vytrápil až hore. V dvojici som trochu pookrial a tak ten "rodeo" zjazd zo sedla dole do Brunova bol už vyslovene pasiou. Na asfaltke som sa pozrel na hodinky a pochopil, že asi budem bojovaťo dojazd v limite ak niečo nezačnem zo sebou robiť. Nuž čo, dole dolinou Čierneho Váhu to išlo celkom svižne, i keď prekvapivo silný protivietor ma obral o nejaký ten čas, nakoniec som dole v Liptovskej Tepličke bol vcelku rýchlo, oddýchnutý a pripravený ďalej bojovať. Krekry mi opäť chutili, trochu TF-ka na vysušenú reťaz a pome ďalej. Moj prehnaný optimizmus zarazil hneď prvý kopec v stúpaní na Vikartovce. V polovici som veru potupne zosadol a až po zákrutu tlačil. Pri vodárni som odbočil dole z asfaltky a popri hliadkujúcom hasičskom aute (to bol tiež organizátor?) zase škrabajúc sa do kopca som si začal všímať, ako ubudol les za posledné dva roky. Behom ďalších pár kilometrov som narazil na niekoľko holorubov, až mi moje unavené srdce stislo. Bobo ma potom v cieli presviedčal, že to musela byť nejaká kalamitná ťažba. Nuž neviem, vyzeralo to veľmi smutne.
Do ciela som dorazil nakoniec 10 minút pred limitom, šťastný, že to mám za sebou. Tomáš ma hneď zabezpečil pivom a cestovinami, tombolu som absolvoval bez úspechu (nakoniec tak ako po celý tento rok) a dočkal sa aj príjazdu Braňa, ktorý si musel svoj "kalich trpkosti" vypiť až do dna, lebo jeho počet defektov sa nakoniec zastavil až pri čisle 4. Nuž čo, prežili sme to. Asi som mal trochu iné očakávania, predsalen , trúfal som si na lepší čas. Ale na slnku sa človek tie musí naučiť jazdiť. Závod samotný v podstate nemal chybu. Môjmu gustu nevyhovoval ten zjazdík do Telgártu, ale verím, že mnohí si ho vychutnali. Organizačne si myslím udržal výbornú kvalitu a kedže tento rok vyšlo i počasie, asi si naozaj zaslúži superlatív.
Takže Horal Alto - vrchol sezóny a (môj) najlepší tohoročný maratón.