Zelená Stopa 2007
- Napísal: Dana Dvořáková
Utorok 28.8.
Rýchlo zadávam príkaz na úhradu štartovného a posielam usporiadateľovi prihlášku na polmaratón.
Piatok 31.8.
Večer ešte montujem kapsičku pod sedlo. Kúpila som si duše, vyzuváky/obuváky a imbusy, nevyhnutne podstatné náradie keď pichnete. Čo je inak bežné aj niekoľko krát za preteky. Bežné by to ale nemalo byť. S trochou problémov sa mi ju nakoniec podarí namontovať, ešte pumpu pod nosič na fľašu, naolejovať reťaz - finito. Do Billa igelitky jedným šmahom zhrabúvam "traťovky" na víkend. Jonťák, Energi drink, Gelofit, karnitín, kreatín, magnézium, céčko, béčko, kačacie hovná, power barky (jediná tuhá "strava").
Celú noc z piatka na sobotu sa prehadzujem. Klasika, ako malé decko. Toto sú moje prvé preteky a tak mám bobky. V sne sa mi miešali obavy s očakávaniami, odvaha so strachom keď "vybuchnem", odhodlanie i nechuť z bolesti.
Sobota 1.9.
Ráno vstávam na počudovanie ako rybička, rýchlo balím veci a vyrážame. Do Banskej prichádzame o 7:30 - priskoro a na parkovisku je zúfalo málo áut. Namrzelá rozospatá tvár môjho priateľa mi naznačuje, že mohol ešte hodinu spať a nie sa sem trepať tak skoro. Nenechávam sa však odradiť rozospatou pantomímou a idem sa zaregistrovať. Vonku je rezko, ale nie zima - super kombinácia na preteky. Dostávam číslo 300 - či je šťastné neviem ani teraz po pretekoch (hehe, lebo ešte nie sú výsledky. keď zle dopadnem, rituálne ho spálim). Parkovisko sa ale veľmi rýchlo zapĺňa a do 8:00 prichádza väčšina účastníkov.
Tu vlastne nie je problém dať sa s hocikým do reči. Cudzí ľudia sa Vám prihovoria, zas oni sa medzi sebou už aj poznajú, jeden si prišiel požičať rýchlo upinák, iní zase šrobovák, jednoducho sa vytvorila úžasná rodinná atmosféra bikerov. Bolo to skvelé.
Mala som sto chutí zdupkať. Ja viem, nenávidela by som sa do sklonku života, ale priznávam sa dobrovoľne bez mučenia - keby som nebola zatlačená do kotla, bola by som potichu vyprchala odtiaľ. Jediné, čo som si v tejto sekunde priala, bolo zmiznúť do auta. Fakt. (Ten kŕč mi je aj riadne vidieť na tvári)
Štart!
Tlačenica pri krajoch slávobrány, potom sa to trochu uvoľnilo, jeden cez druhého, noha na nohe, ruka vedľa ruky - malé zaváhanie, malá nešikovnosť a natiahnem sa na "cieľový" trávnik jak dlhá tak široká ... a za mnou polka pelotónu :). Nuž a hoci ma na fotke nevidieť - som tam! A ja viem kde..
A nastalo peklo. Najťažšia časť pretekov je prvých 10km - stúpanie na Dedkovo. Tep sa mi z nervozity a snahy totálne nezaostať hneď na úvode zvýšil na nebezpečnú hranicu. Snažím sa neprepáliť tempo, ale aj tak ma dosť prebiehajú, čiže idem pomaly! Udržujem pre mňa rýchlejšie tempo, stále dosť strmo do kopca. Dych nie a nie sa ukľudniť. Dychčím skôr z nervozity ako z výkonu, aj keď dosť makám. Snažím sa ukľudniť, lebo takto nevydržím viac než 15 minút. Tep je na odtrhnutie pľúc, lapám dych. Posledné varovanie príde, keď ma začne pichať v boku - anaeróbne procesy začali. "Máš dve minúty sa dostať do normálu, alebo to môžeš zabaliť," hovorím si. Lesná cesta sa trošku zvoľňuje a tak sa konečne dychovo zrovnávam. Skvelé, teraz chytiť dychovku aj s kapelníkom, zladiť nohy, tupý pohľad na predné kolo a valíš!
Miestami sa tlačí bike. To ma úplne vyhadzuje z rytmu. Radšej dreť na jednotke ako tlačiť. Ale dvíha mi predné kolo, tak je to strmé a musím zosadnúť. Znova ma chytá dychová arytmia, černie sa mi pred očami. Som slabá na pľúca. NEZNÁŠAM SVOJE PREJAVY SLABOSTI! Zatínam zuby a idem ďalej. Hore nasadám a snažím sa dobehnúť stratený čas. Konečne sa dostávam na najvyšší bod stúpania a prichádza zjazd. Dávam si pozor, lebo práve na zjazdoch, kde to vypálite v snahe nazbierať minúty, najčastejšie pichnete. A keďže cica-mica nevie prezúvať kolá ... :)).
V zjazde stretávam chlapíka - z rúk, ramien, lakťov, celej nohy mu prúdom tečie krv - zosypal sa na zjazde. Zastavujem a pýtam sa ho či je ok. Kývne hlavou, že je, že už volal záchranku. 10m pod ním už uteká hore záchranár s dlahou. Kamenistý zjazd prechádza do asfaltky a vo mne sa prebúdza duša cestára. Cítim sa úplne istá - radím veľkú osmu a drem ako to len ide. Prichádzam na prvú občerstvovačku - dedinka Kordíky, 14,5km.
Snažím sa zhltnúť kúsky banánu, zapíjam jonťákom, a valím ďalej. Niet času nazvyš, aj tak som na konci. Zas nech to nie je úplná ostuda. Trasu z Kordíkov na chatu na Králikoch dobre poznám. Vypaľujem čo to dá, nešetrím sa. Zistila som, že znalosť terénu pridá veľmi veľa. Vieš kedy máš makať, kedy sa máš šetriť. Vieš čo ťa čaká a že za ďalšou zákrutou je už zjazd. Keď to nevieš, ideš skôr opatrne, šetríš sily, zjazdy ideš pomalšie, hľadáš cestu.
Ja som celú trasu nepoznala ... no čo už. Nabudúce...
Z Králického sedla, najvyššieho bodu pretekov na 27,5 km a prichádza dlhý zjazd kamenistou úvoznicou. Ku koncu dostávam tzv. šijací stroj do nohy - nekontrolovateľne mi kmitá noha. Bolí ma chrbát, šija, dostávam malé kŕče do trapéz, ale plne sa sústredím na zjazd - len nenaletieť na žiaden kameň, nevyletieť v zákrute. Ešte na ceste na chatu a potom do Králického sedla predbieham kopu ľudí. To sú presne tí, čo to vypálili na úvode a teraz došli maggy. V zjazde predbieham ďalších. Z minulo-víkendového prechodu Inovcom ma chlapci čo-to zaškolili a tak mi zjazd celkom ide - nebojím. :))
Zjazdom lesnou cestou, neskôr asfaltkou prichádzame k rekreačnému stredisku Suchý vrch. Tu je zopár malých ale riadne prudkých stúpaní (asi aby sme nevychladli :). Hore dole hore dole, predbieham kamoša z Trnavy a od 33,6km už len stále dole alebo po miernych rovinkách smerom na Banskú Bystricu. Na asfaltke to peckujem, čo to dá (cestár sa nezaprie). Musím pochváliť usporiadateľov za vynikajúce značenie. Nedalo sa absolútne nikde stratiť (čo býva bežné na maratónoch), križovatky prehľadné, na takých miestach kde sme odbočovali z veľkej cesty voľakde za roh (a hlavne v zjazdoch), tam stáli praporčíci a z diaľky mi mávali. V posledných kilometroch pred mestom už nedbám na seba a idem cez kolená. Praporčík mi hlási posledný kilometer a upozorňuje, že už je tu premávka. Policajti ale skvelo zastavovali premávku a navigovali do cieľa.
Vyrážali sme o 10:15. Prišla som o 13:23. 3:13 h čistého času, 39,7km, 1200m prevýšenie. Tento maratón je považovaný za dosť náročný, kvôli prevýšeniu a typu terénu na trati. Tak som si ho pre istotu vyskúšala hneď ako prvý, aj bez znalosti trasy - samé bonusy :)).
Predbežne som v kategórii ženy niekde ku koncu. Zišla sa tam že vraj veľká konkurencia (napr prvá bola reprezentantka v biatlone- kde sa ja môžem rovnať?). Žien bolo 20, predbežne som 13. Viac neviem, lebo výsledky vytlačili tesne po mne ako som došla, čiže všetci, čo došli 15 min po mne, už na listine neboli.
Ale celkovo v polmaratóne (teda 39,7km) muži + ženy som niekde v na 83. mieste z cca 120. Maratón (77,5 km, čiže 2x polmaratón) bol len v kategórii muži a seniori. Potom tam bola ešte kategória Hobby pre rodiny s deťmi. Celkovo sa zúčastnilo neuveriteľných 250 ľudí. Skvelé!
Tak priatelia - aj na budúci rok, aj na budúci ....