Panda 2001

fRáno som už čakal na dohodnutom mieste. Prvé prekvapenie aké ma čakalo bol jeho presný príchod. Žiadnych obligátnych 5 minút. Došiel v PickUp-e a nebolo treba rozoberať bike. O chvíľu sme už jachali ako blázni. Auto už malo nejakých pár kilometrov najazdených ale aj tak ma dosť prekvapovali rôzne neštandardne zvuky a chovanie sa auta. Zvlášť na istých úsekoch auto dosť nebezpečne vibrovalo. Romana to veľmi nevzrušovalo. No bodaj by nie. :-) Už ho pozná dosť dobre.
Do rekreačného strediska Čaradice sme prišli načas. Prezenčka a pomaly v kľude do "pracovného".
Štart pretekov bol na lesnej asfaltke neďaleko cieľa pretekov. Nakvartýrovalo sa tam údajne 414 bajkerov. Už len toto číslo naháňa hrôzu. Zaujímavé že aj štart bol odpálený načas. Čo sa deje? Dnes všetko klape tak ako má?

Začiatok štartového poľa sa len pomaly začalo posúvať a po dobrej minútke som mohol akotak nasadnúť na bike a opatrne pedálovať. Zhruba po dvoch kilometroch sa to už dosť roztiahlo na to, aby sa dalo nejako predierať dopredu. Tempo bolo na môj vkus fakt pomalé. Mierne stúpanie trvalo asi 6 kilometrov. To som už bol dosť zahriaty na prevádzkovú teplotu. Po menšom klesaní bola zrazu odbočka doprava na lúku kde sa už predo mnou hadil dlhý rad bajkerov. To už bolo ďalšie stúpanie až na Veľký Inovec. Celkom pohodový stupák. Ku koncu stúpania sa mi to už také pohodové nezdalo a v duchu som už nadával aby to ukončili. Naštastie to dlho netrvalo. Po vyšlapaní na Veľký Inovec, som sa spustil po dosť strmých zjazdoch. Nebolo mi tam všetko jedno, takže som išiel viac menej ako dosratý. Pár bajkerov ma predbehlo. Zjazdy nie sú moja silná stránka. Po výjazde na asfaltku som si všimol, že akosi priveľa bajkerov mení duše. Bol som zdesený z toho počtu bajkerov. V hlave sa mi premieľalo akú výdrž majú vlastne duše, lebo ten zjazd bol dosť kamenistý a nečudoval by som sa keby niekto chytil defekt. Ale to množstvo ma akosi mátalo. Neskôr som sa dozvedel, že boli na príčine pripinačky rozhádzane miestnymi detiskami.

Po pár kilometroch viac menej bezproblémovej jazdy sa objavila prvá občerstvovačka. Dal som si pomaranč a banán. Čaj s citrónom a neviemčím som vyluchal na ex. Banán do ruky a šlapal som ďalej do mierneho kopčeka. Zatiaľ čo som žuval pomaranč, chystal som si banán, reku, dole zjazdom ho zlupnem. Lenže zo zjazdu sa stal kostitras tak som musel chvíľku počkať kým príde humánnejšia cestička.

Z ďalšieho priebehu cesty mám už v hlave chaos lebo som viac menej dával pozor na cestu, zjazdy vyzerali fakt krvilačne. Pamätám si dedinku (asi Jedľové Kostoľany) ako smerovali organizátori bajkerov do úzkej uličky doľava. Tam už nasledovala klasicka dedinska asfaltka so všetkym tym prachom, kameňmi, výmoľmi až na pole z ktorého bolo vidieť predzvesť ďalšieho stúpania. Horekopec som zvládol ale čo ma na konci neho čakalo to som radšej zliezol zo sedadla a tých 100 metrov radšej bajk vytlačil. Za normálnych okolností by som to vyšlapal ale nechcel som sa úplne vyčerpať, čakalo ma ešte nejakych 20-25 kilometrov a šetril som si radšej sily. Zjazd bol celkom zaujímavý, len som skoro hodil tigra. Našťastie som preletel cez riadidlá a dopadol na nohy. Hneď po tom ako som nasadol za črtala dlhá jazda cez repkové pole. Sám som bol prekvapený, ako som si to celé rozhulil. Na tomto úseku som dosiahol najväčšiu rýchlosť. Bezmála 50 km/h Podotýkam, že to bola skoro rovina. Na tomto úseku som predbehol kopu bajkerov. Fakt som bol nenormálne prekvapený ako som sa rozpeckoval. Lenže každá rozprávka má svoj koniec aj toto pole kdesi končilo. Končilo zaujímavou technickou pasážou. Takéto jazdenie mám rád. Aj tu pri Bratislave v Karpatoch sa dajú nájsť také chodníčky tohto typu. Nasledoval kratší zjazd do nejakej dediny. Za ňou doľava kúsok po asfaltke až sa po zabočení doprava objavila druhá občerstvovačka. Tentoraz som si dal iba banán. Keby som vedel čo ma čaká tak by som zlupol aj horalku aj pomaranč. Začalo sa šlapať do kopca. Išlo sa mi celkom dobre. Stupák to nebol veľký ale po odbočení z asfaltky na lesnými traktormi rozorané kolaje mi začalo svitať, že toto nebude malina. Tak sa aj stalo. Prevody som nahodil na rozumne minimum čo je 2-3 resp. 44-15? Tak nejako. Stúpanie som vydržal a netešil sa na zjazd. Moje obavy sa potvrdili. Už dávno som nejazdil tak dlho po vytrasenej ceste. Tesne pred záverom tohto príšerného zjazdu som zastavil a trošku si precvičil krk, ruky a nohy. Keby som vedel že stačí trošku vydržať tak by som nezastavoval. No čo, stratil som také dve-tri minútky. Toto divoké klesanie ma fakt dorazilo. Už som nevládal šlapať ani po rovine. Podľa cyklokomputru ma čakalo asi 8 kilometrov. Po úpornom jazdení po lesnej ceste kde bolo kopu vody v jamách po kolesách traktorov som sa dostal na nejakú asfaltku. Zdala sa mi nejako povedomá. Akurát zasa stúpala. Vedel som z propozícií, že trať sa napojí na na úsek cesty, kde sa aj štartovalo. Lenže prečo zase stúpam? Naraz sa objavila tá križovatka a už som vedel že do cieľa veľa nechýba. Zapol som všetko čo som mal a zabral. Predbehol som ešte jedného ale to je nepodstatné. Hlavne že som v poriadku došiel.

Dávno som nebol tak vyčerpaný. V hlave mi všetko pískalo, telo celé mokré, nohy sa mi triasli (ako je ich dobrým zvykom :-) ). Išiel som si dať "Teplé jedlo" z ktorého sa vykľuli tri párky s chlebom. Už dávno mi teplé párky tak dobre nechutili. Skoro som tú papierovú tácku aj vylízal. :-) Potom som to ešte zapil kofčou a začal oddychovať a čakať na Romana. On si dal dve kolečka čo znamenalo čakanie minimálne 2 hodiny. Nakoniec to bolo nieco cez tri hodiny.

Keď prišiel, všimol som si, že je nejaký dobitý. Asi niekde spadol.
Len precedil "padal som jak kabela". Na viac sa nezmohol. Potom sme sa už len rozpravali o detailoch celej trate, pripínačkách, blúdení, organizovaní a podobne. Celé to bolo zorganizované fakt perfektne. Dúfam, že organizátori nezaspia na vavrínoch vydarenej májovej soboty a v druhom ročníku nás opäť niečím príjemným prekvapia.
Po osprchovaní sa sme nasadli do auta a uháňali domov lebo som hral o pol šiestej hokej a musel som cestou ešte zobrať spoluhráča.