Panda 2002

Tak konečne otvorenie oficiálnej sezóny. Na môj vkus trochu nervózne. To je proste tak, keď chcete dovliecť na preteky aj rodinku, nech doma nesedia pred televízorom... Oficiálny štart pretekov bol o 9.00, ak by som mal nútiť decká vstávať o šiestej, tak si leda vyslúžim nenávisť na zvyšok víkendu, tak som volil kompromis a na cestu sa dal naozaj na poslednú chvíľu. Ešte že mám kamáratov čo ma odprezentovali. Aj tak to bolo celé len tak tak.
Ráno bolo krásne počasie, tých pár minút, čo som stál na štarte už "Oskar" začal fungovať, ale nejaké prehánky v noci boli, takže v lese to bude asi všeliaké.

Štart s miernym meškaním, prvý úsek na asfaltke dobre poslúžil na roztiahnutie peletónu. Ja sa nijako zvlášť neženiem, čo to pokecám s Bobom a skúšam techniku fotografovania za jazdy. Nuž čo, na hladkom asfalte to ide, v lese to bude horšie. Tak či tak, rozhodol som sa tento pretek pojať (už v duchu tradície) turisticky a fotiť, čo to dá.

Konečne za Machulincami vchádzame do lesa a začíname stúpať. Tento rok došlo ku zmene trasy, z profilu by som očakával, že to stúpanie na Inovec bude rozložené na dlhší úsek, teda i miernejšie. To len uvítam...

Po opustení asfaltky s nevôľou zisťujem, že retenčná schopnosť miestnych lesov je vynikajúca a nočné prehánky určite nespôsobia žiadnu povodeň, pretože sa ešte stále nachádzajú v lese priamo na chodníkoch kadiaľ ideme i my. Opäť som chválil svoju lenivosť vďaka ktorej mám ešte stále na zadnom kolese hrabavý "jarný" plášť . Cez blato som išiel ako buldozér. No zase ho nebolo až tak veľa, ale za to dokázalo zoskupovať a zaberať celú šírku chodníka. Pár jedincov, čo si ešte nenacvičilo rýchle vypínanie z SPD-čiek iste bude spomínať...

Stúpalo sa dlho a miestami dosť ostro, chodník bol síce široký, ale dobre zjazdný väčšinou len v jednom pruhu, takže predbiehanie po šutroch vysilovalo. Po dosiahnutí prvého vrcholu nasledoval dlhý zjazd po suchšej strane kopcov, dole sa peckovalo tak rýchlo, že sa robili kúdoly prachu. Ani som si veľmi pri tom neoddýchol, od tých otrasov dostalo zabrať celé telo. Pravda, nebolo to nič oproti klesákom v minuloročnom závere, to sa snáď nedalo bez odpruženej vidly ani prejsť....
Krátke ale veľmi ostré stúpanie nas doviedlo na asfaltku, po ktorej sme sa škrabali minulý rok, odtiaľto ďalej už mi bola trasa známa. Na asfalte trochu pokecám s Jurom, pravda pokiaľ nám stačia pľúca, lebo sa zase škrabeme do kopca. 

Konečne občerstvovačka, prichádzame v chumli ďalších, baby mali čo robiť aby stíhali nalievať nápoje do pohárov... Mierny klesák po asfaltke, 50 a viac na kompíku, vietor osušuje pot. Prichádza prvá veľká poľana, prechod cez potok a zablatený chodník. Profesionálny fotograf zväčňuje účastníkov pri prechode cez potok, darmo, ostriekaní od blata sme fotogenickejší...
Na vrchole lúky je krasny výhľad, neda mi, zosadám a cvakám o sto šesť. Tých pár bikerov, čo ma predbehlo, sa mi podarí dobehnúť v lese pri škrabaní sa do kopca okolo Malého Inovca. Tu je les a chodník suchší, keby nebolo tej strminy, tak poviem, paráda. Ale nevadí, najvyšší bod sa blíži a donwhilistom iste už tečú slinky pri pomyslení, čo ich čaká...

Konečne sme hore, krátky úsek asfaltky ktorá pokračuje na Veľký Inovec (ten chvalabohu leži už mimo našej trasy), traverz cez les a začína zošup dole. Idem opatrne, je to kritické miesto. Otvára sa nádherný pohľad na lúky v okolí Veľkej Lehoty a na kopce široko ďaleko. Napájam sa na asfaltku a opäť mierny klesák dovoľuje to vytočiť na dnešné maximum. Tentokrát chvalabohu nestretávam žiadnych nešťastníkov vyťahujúcich z plášťov pripínačky, minuloročný folkór sa (dúfam) nestal tradíciou. Ďaľšia občerstvovačka nad Veľkou Lehotou, hltám banán, zapíjam jonťákom a náhlim sa do kopca, chcem si nadbehnúť nejakú chvíľu aby som pofotil, tie výhľady rozhodne stoja za to...

Technické klesáky zvládam v pohode, míňam Veľkú Lehotu a po miernom stúpaní opäť vchádzam do lesa. Široký chodník strieda technické úseky, rýchlosť je stále vysoká a to mám pred sebou jednu z najkrajších pasáží, klesanie do doliny Žitavy. Strmý padák, rozbitá cesta a nádherné výhľady, to nejde spolu, ak sa chceš pokochať, riskuješ tigra...
Padák sa zmierňuje, stále ale veľkou rýchlosťou pokračujem až po asfaltku, ďalší cieľ: Jedľové Kostoľany. Až po záver dediny sa musí opať stúpať, chlapi pred krčmou povzbudzujú, to si asi rozcvičujú hlasivky na večer( dnes hráme s Rusmi o zlato...). Táto zašitá dedina leží vo veľmi malebnom kraji, než sa vydám lúkami ďalej, zase fotím. Chcem dobehnúť pár bikerov predo mnou, ale zisťujem, že mi to ide nejako zťažka, slnko už poriadne praží a ja mám nejako stvrdnuté nohy.

"Spinning !, jedine to ma zachráni !", vsugerúvam si a nahadzujem kolibričí prevod. Čuduj sa svete, pomáha to. Vhupnem do lesa, blata hneď pribudlo a ešte k tomu mám pred sebou niekoľko nechutných strmých stupákov. Veľmi dobre si na ne pamätám z minulého roku, len s vypätím všetkých síl som sa donútil na poslednom z nich nezosadnúť. Našťastie hrabavý plášť opäť urobil dobrú službu.
Lenže pár metrov pred dosiahnutím posledného vrcholu mi biker za mnou vraví: "Asi máš defekt !". Ja zastavujem, púšťam ho pred seba a pozerám na zadný plášť, zdá sa mi v poriadku. "To sa mi pekne sundal !", odvetím mu s úsmevom, lenže keď sa opriem o sedlo, vidím že veru veľa tlaku v zadnom kolese nezostalo. Vyťahujem teda pumpu a búšim. Zatiaľ ešte dušu nezhodím, uvidím ako sa pôjde ďalej, do cieľa je to už len kúsok...
Nasledujúci úsek so strmým zablateným padákom stál za to. Na jednom obzvlášť exponovanom mieste stál motorkár a ukludňoval ma , že už len 200 metrov a bude dobre. Lenže po tej mazlanici sa bicykel zošmykoval úplne nezávisle od mojich pokusov ho uriadiť a tak nečudo, že pár metrov pred začiatkom lúky som otvoril tigrie skóre...
No on to nebol kompletný tiger, predsa len už sa vyzúvam rychlejšie z SPD-čiek ako minulý rok, ale aj tak som pristál na kolene a rukách, užívajúc si miestne blato. 
Letmý pohľad na zadné koleso ma presvedčil o nutnosti dopumpovania, rozhodne som stále odmietal predstavu, že by som mal meniť dušu, v tomto blate by to bolo o hubu... Prechod cez lúky a dlhý rovný úsek až po poslednú občerstvovačku už bol len bojom o čas, opäť pumpujem a modlím sa, nech sa diera v duši nezväčší, nech to len nejako dôjdem.
Vychádzam na asfaltku a snažím sa to rozfofrovať, ale čerstvý protivietor a mäkká duša sú silnejší protivníci, než som čakal. Konečne štadión, záverečné kolečko na zatrávnenom vale okolo štadióna idem tak, aby som došiel, lenže keď som zliezol na škvárový povrch, pochopil som, že idem už po ráfiku a tak mi nezostalo nič iné ako potupne zliezť z tátoša dole a posledných pár metrov do cieľa dobehnúť...

Rezumé:
Zmena štartu do Topolčianok prospela preteku. Profil trate bol zaujímavý, miest kde som musel tlačiť bolo veľmi málo, padáky aj keď kruté, sa pri troške opatrnosti dali zísť bez problémov. Blato bohužial, trošku pokazilo zábavu, ale za to organizátori nemohli. Tí sa ale poučili z konkurenčných pretekov a zdokonalili značenie trate, to bolo v podstate bezproblémové... A kedže aj počasie vyšlo, dá sa opäť hovoriť o podarenej akcii. Pivo v cieli chutilo, guláš už menej. V tombole som nič nevyhral, takže mi nezostáva nič iné, ako to skusiť o rok zasa :-).