Dubnický maratón 2001
- Napísal: Robert Juhás
Vo svižnom tempe vychádza celé štartové pole z Dubnice. Dobieha ma Juro. Vidím, že si stihol namontovať predný blatník a zobrať poživeň. V Kolačíne mu vravím skvelú správu.
"Tri kilometre už máme za sebou."
"Práve som ti to chcel tiež povedať" Obaja sa na tom v dobrej nálade smejeme.
Začína sa stúpanie po rozbitom asfalte hore do lesa. Juro sa stráca kdesi vzadu. Všímam si pozornejšie jav ktorý som pozoroval už na cyklomaratóne Author Panda. Počas hromadného stúpania sa vytvárajú akési hrudky jazdcov. Pomalší jazdci brzdia rýchlejších ktorí sa ich pri prvej príležitosti snažia predbehnúť. Po predbehnutí a chvíli dobiehajú ďalšiu hrudku až kým sa pole pretekárov úplne neroztiahne a neutrasie. Po pár kilometroch sa pomletý asfalt stráca a začína klasická lesná cesta. Trochu sa vydýchavam na rovinke a švihám si to s podobne rýchlou skupinkou. Začína sa ukazovať blato ako avizovali na štarte. Našťastie je tam vyjazdená, relatívne suchá stopa po rýchlejších bajkeroch. Grácias.
Dostávam sa v závese do prvého vážneho zjazdu na konci okoreneného mazľavým povrchom. Maník predo mnou hádže polotigra. Bajk mi divoko tancuje ale držím stopu. Brzdy mi pískajú ako šialené. Za mnou počuť rachot. Bajker za mnou si to tiež hodil na zem. Pokračujem mazľavým povrchom ďalej. Znovu do mierneho kopca. Je blatový tak to každý obchádza pešo kde sa dá. Bajker predo mnou nevie trafiť do zadného vrecka a tak ma prosí aby som mu tam dal brejle. Dostávame sa na rovinku. Je tu asfalt tak to rozfofrujem aby som poodhadzoval nazbierané blato z kolies. Podliezame rampu a divoký zjazd končiaci sa v zákrute pokračovaním znovu lesnou cestou. Stúpanie a po tvrdšom stúpaní križujem asfaltku a cez lúku smerom do Ilavky.
Sakra, zatiaľ sa mi tá trasa lúbi. Vyzerá to naozaj ako kvalitný cross country maratón. Žiadne vyšťavujúce končiare a brutálne zjazdy. Tráva je ešte rozmočnená od rosy či hmly či dažďa. Znovu to cez dedinu fofrujeme kvôli blatu. Potom odbočujeme doprava do kopca. Slnko sa roztopašne blázni od radosti, že hmla už je preč. Tento úsek cesty sa mi páči. Trošku mi to pripomína jazdu v Karpatoch. Jazda lesným chodníkom končí a zjazdujeme dole kamsi do dediny. Aha, asi je tu začiatok Ilavy. Fasujem kontrolnú nálepku a fachčím ďalej odfrkujúc blato na všetky svetové strany spolu s podobne onálepkovanými bajkermi. Po chvíli križujem hlavnú cestu a vchádzame na poľnú cestu plnú okruhliakov. Po chvíli je to normálna lesná cesta. Míňame oproti opatrne schádzajúcu škodofku. Konečne vchádzame do lesa. Aj teraz je tu celkom fajn jazda. Dobieham skupinku bajkerov, po chvíli ich predbieham spolu s bajkerom v bermudách. Ide celkom svižne, tak sa ho celý čas držím. Potom nasleduje dlhší tvrdý zjazd do Hornej Poruby. Je tu občerstvovačka.
Ponúkajú mi nejaké pečivo, tyčinku, banán a jonťák. Beriem iba posledné dve veci. Nechávam si doliať jonták do fľaše. Po chvíli znovu nasadám a pokračujem v jazde. Partia za ktorou som išiel skoro celý čas, ešte chvíľu ostáva. Ale chalan v bermudách ide. Tak spolu makáme. Odbočka doprava a ide sa po lesnej hore. Občas musíme zosadnúť lebo sa to jaksi nedá šlapať na bajku. Bermuďák sa mi stráca niekde vpredu. Za Hornou Porubou na hlavnej asfaltke vedúcej na Homôlku ho dobieham ako ide s ďalšími dvoma bajkermi. Naraz odbočka doprava dole po vymletom, kamenistom teréne. Len nedostať defekt. Po chvíli sa to zmenilo na lúku a v diaľke vidím tých troch ako mi miznú. Mazali si to dole kopcom teda riadne. Vchádzam do Dolnej Poruby. Odbočka doprava a idem dlho dlho cez dedinu a za ňou doľava.
Ako tak pozerám do mapy, Hardisti mali ísť okolo Dolnej Poruby. Nie priamo cez ňu. Určite som si nevšimol žiadnu papierovú ceduľu, že Hardisti majú pred Dolnou Porubou odbočiť doľava ako tomu bolo aj na Baske alebo presmerovanie Hardistov za Baske. Nevadí, nebolo to naschvál a ako pozerám, nebol som jediný čo išiel takisto cez dedinu. Takže odbočujem doľava a postupne sa mierne stúpanie zvyšuje až po ostrejšiu zákrutu doprava. Asfalt zmizol a ostala kamenistá cesta hore na najvyšší kopec cyklomaratónu. Vládzem šliapať postupne sa doťahujem na pomalších a postupne ma predbiehajú rýchlejší.
Povrch sa akosi hýbe. Kopa mravcov sa tu opaľuje a z bajku to vyzerá ako živý koberec. Vo výške asi 700 metrov s hrôzou zisťujem, že si prestávam cítiť vercajg. Skúšam šliapať trošku aj zo sedla. Lenže už idem bezmála 50 kilometrov a nemám už toľko síl dlho takto šliapať. Trochu mi to pomohlo a znovu sadám. Po chvíli už radšej zoskakujem z bajku a šliapem peši. Hádam sa mi to tam dole trochu prekrví. Pomaly sa blížim k zákrute doľava na lúku. Striedavo skúšam jazdiť na bajku a striedavo peši. Za malinčím doprava hore klzkou trávou. Okolo si to mažú rýchlejší Hardisti ktorí práve absolvujú slučku okolo vrchu Baske. Takže mi je jasné, že občerstvovačka je čo nevidieť. Pochod peši ma dosť vyčerpal tak sa už poriadne teším.
Prichádzam na kontrolu, fasujem nálepku na rám a hneď sa nalievam jonťákom. Jeden pohár likvidujem na počkanie, teraz skúšam druhý, tentoraz žltej farby. Nechutí mi tak ako ten červený. Dopíjam a chniapem sa po ďalšom pohári. Ešte banán do huby, mrknem do GPS či ešte netreba ukladať trasu.
"60 percent used" fajn, túto slučku okolo Baske to hádam ešte zhltne.
Pýtam sa pre istotu maníka organizátora kadiaľ mám teraz ísť. Ukazuje smerom ktorým som sa chystal ísť. Posunkom naznačujem, že by som išiel radšej opačným smerom. Usmieva sa.
Tak sa pomaly rozbieham popri trase po ktorej som pred chvíľou išiel hore. Na malej lúčke ma dobieha bajker. Zrejme ma odkiaľsi pozná.
"Lepšie ako Horal, že?" pýta sa
"Jednoznačne!" odpovedám.
Ešte sme počas jazdy trošku pokecali, púšťa ma pred seba. Naraz sa blížime k nejakému drsnému zjazdu. Jeeežišmarja, brzdím až mi brzdy pískajú, zadné koleso občas stráca kontakt s povrchom, chvíľu to vyzerá, že sa dobre vykydnem. V poslednej chvíli chytí koleso stopu a hladko vychádzam na lúku. Spolubajker z Horalu z toho vyšiel tiež len tak-tak. Na lúke praží slnko a šliapeme do mierneho stupáku. Púšťam ho pred seba a idem za ním. Lenže má rýchlejšie tempo ako ja a tak sa mi postupne vzďaluje.
Lúka končí a nasleduje ďalší krvilačný zjazd.
"No spánombohom. Len sa nezabiť!"
Brzdy kvília a bike sa trasie na zjazde ako epileptik v najlepšom.
"Veď nemám ani čisté slipy. Sakra, šak nemám žiadne slipy, takže to musím prežiť."
Konečne sa tá stena zrovnáva a dobieham Horalistu a ďalších dvoch. Zvážnicový zjazd je v podstate bezproblémový a rýchlo vchádzam na nejakú lúku. Rozbomboval som to ako som vládal lebo tí traja idú v zjazde tak rýchlo, že im nestačím. Lenže každý kopec má niekde vrchol a aj tento zjazd skončil postupným stúpaním na Baske. Na miernom asfalte vládzem ale akonáhle za zákrutou vidím strmšiu lesnú cestu, zoskakujem. Logám z fľaše a striedavo tlačím a šliapem.
V polke kopca vyťahujem tyčinku a počas pochodovania sa normálne, pôžitkársky a v kľude napchávam. V lese je našťastie tieň tak sa aspoň nepotím. Znovu vyskakujem na bajk a ťahám až po ďalšie hnusné stúpanie. Tu už idú okolo rýchlejší bajkeri dole. Znamená to, že už to nie je ďaleko na vrchol. Akurát na GPS vidím že vzdušnou cestou je to ešte asi pol kilometra. Chodník sa odkrýva pred slnkom a tak strácam energiu rýchlejšie. Nevládzem šlapať na bajku a pešo ma to vyčerpáva ešte viac. Nemôžem si pomôcť ale treba sa tam nejako vyštverať. Dobiehajú ma dvaja mladí chalani a tiež vyzerajú pekne vycucaní. Jeden z nich si sadá a vidieť známky beznádeje. Ukazujem mu na GPS, že vrchol už nie je ďaleko, nech vydrží. Vzchopí sa a dojde na Baske pred nami.
Na Baske už bolo živšie. Pribudli aj z kategórie BABY. Aj jonťák je akýsi riedky. Slečna mi ponúka pečivo a nejake sladkosti, kokosové tyčinky KOKO a podobné hovadiny. Beriem si iba banán a poprosím o doplnenie pitiva vo fľaši. Odplazím sa k stolu.Už tam nejakí sedia a pýtajú sa ma či idem 100 kilometrovku. Vyčerpane prikyvujem a pozerám na GPS či už treba uložiť track.
"Kua, 99 percent used."
Tak to je blbý, zrejme sa prepisovalo niečo. Ukladám trasu a čistím aktívnu pamäť. Vymieňam baterky a začínam konečne popíjať jonťák. Už mi nechutí tak ako prvýkrát ako som sem došiel. Mám dopité a chystám sa odísť. Nie som úplne odpočinutý ale nádejám sa, že si odpočiniem dole kopcom, nech už to mám čím skôr z krku.
Odhadzujem plastikový pohár a nejaký maník rozliaty na zemi mi dôrazne opilecky podáva pivo.
"Už ideš? Daj si. Noooo, dááááj si. Daj si!"
"Mám taký pocit," vravím mu „že ste išli sem len kvôli tomu pivu, nie kvôli tým pretekom" smejem sa.
Chlapík nechápajúco pripito pozerá, nechápe ani mäkký prd čo mu hovorím
"Dááááj si" pokračuje.
"V cieli si dám, inak by som tam netrafil" narážam na jeho stav
"No tááák, dáááj si!"
Vidím, že na tohto argumenty neplatia tak kašlem na to a otáčam sa na zjazd. Uisťujem sa či idem dobre. Zjazd je divoký jak sviňa. Podchvíľou netuším, či idem správne. Prehučí okolo mňa nejaký z BABY a snažím sa ho chytiť.
Prd platné, za chvíľu mi zmizol.
Chvíľu vysoká tráva a potom idem oproti pomalším hardistom. Zákruta doprava a lesný zjazd. Kúsok tam bol zabahnený tak som nevybral dobre zákrutu. Za mnou ide ďalší a ďalší. Všetci zastavujeme a prenášame bajky na správnu cestu. Vchádzame na zvážnicu a ostro doľava. Po nej sa snažím ísť čo najrýchlejšie aby som mal aspoň vizuálny kontakt s tými bláznami, čo ma hneď po vjazde na zvážnicu predbehli. Zjazdujem ako zmyslov zbavený (to znamená, že ma už nikto nepredbehol). Velebím sa jak mi to dobre ide, tacháč spieva a raduje sa. Už to do stovky nie je ďaleko. 65 kilákov odjazdené. Lesná cesta vyzerá dobre, skoro ako lesná bajkerská diaľnica. Kukám na na cestu a vidím kopu flekových brzdových stôp. Načo? Jéééžiš, túto zákrutu doprava som ani nezachytil nebyť tých brzdových stôp. Maník za mnou tiež flekuje a keď vidí, že otáčam bike hore, ukradomky sa obzerá ako zlodej a friško odbočuje doprava. Len nech ho nedajbože nepredbehnem. No dobre, makám teda ďalej. Po pár kilometroch ma organizátori presmerujú doľava na poslednú slučku pre hardistov.
Zatiaľ sa mi ide dobre ale začínam zisťovať, že už akosi pričasto nevládzem zdolávať dlhšie kopce. Darmo, tu v Karpatoch také tiahle kopce nemáme. Takže znovu striedavo pešujem a bajkujem. Na konci stúpania vyzerá nejaký zvážnicový zjazd. Dobieham tu chalana vo farbách Authora. Nezjazduje pomaly ale povedal by som skôr na istotu. Čo sa v tomto maratóne fakt vyplatí. Takto spolu ideme týmto dlhým zjazdom. Vychádzame na asfalt a vidím v diaľke občerstvovačku. Už bolo načase. Mám dosť málo pitiva. Dolievam si radšej sám. Pýtam sa na kopce, koľko ich ešte ostalo. Vraj dva. No to určite, to poznám z Horala. Nesmie sa vravieť plná pravda.
Tak teda znovu nasadám na bike. Authorák mi už zmizol. Našťastie mám rýchlejší zjazd takže ho asi dobehnem. Tak sa aj stalo. Na Opatovskej nádrži ho dobieham a fasujem kontrolnú nálepku. Za kontrolou je strašný stupák tak sa hneď ochotne vzdávam a idem hore peši. Obaja sa v polke zastavujeme a pozeráme po deckách, ako skáču hlavičky do vody.
"Žeby sme sa išli okúpať?" hádžem udičku a usmievam sa
Pozrie na vodu a po chvíli povie. "Vieš, že to nie je zlý nápad?"
"Ja by som si skočil, tak ako som!" posmeľujem sa.
Dobre sa o tom rozpráva, ale pred nami je ešte cesta ďaleká. Máme odjazdené nejakých 85 kilometrov. V duchu to prerátavam a ostáva mi stále okolo 30 kilákov, čo nie je pre mňa veľa ale v tomto prípade to veľa je. Začínam pocíťovať výpadky kondície. Kua, šak 100 kilometrov som v MTB urobil za celý svoj život len raz, toť pred dvoma týždňami vo Svite na cyklomaratóne {HORAL}. Tým sa nechcem úplne vyhovárať prečo nevládzem šliapať kopce s tvrdším stúpaním po najazdení viac ako 50 kilometrov. Ale nie je to dobrý pocit, neustále do kopcov tlačiť bike. Musím viac trénovať, resp. kvalitnejšie ako doteraz.
Kua, ale toto čo tu vidím teraz ma už začína srať. Toto by som horkoťažko možno vedel vyšliapať na začiatku pretekov a nie teraz. Stúpanie do takých rozmerov, že nahlas nadávam organizátorom do dementov. Aj spolubajker viacmenej súhlasí ale šliapeme ďalej. Konečne rovinka na vydýchanie sa.
Vchádzame na nejakú asfaltku a po chvíli doprava. Skoro som to zase prehliadol. Spolujazdec má problémy s bajkom. Niečo mu tam rapčí. Počkám na neho a ideme znovu ďalej. Prichádzame k ďalšiemu kopcu.
Tak čo je veľa, to je veľa. Pred sebou vidím *cenzored* kopčisko a na ňom akoby vianočné ozdoby rozvešaní, bajkeri ktorí majú niekoľkominútový náskok pred nami. Znie to smiešne, pretože vzdialenosť je minimálna. Stačilo trošku pobehnúť a bol by som pri nich. Ibaže neboli od nás vzdialení len pár metrov ďalej ale hlavne boli od nás vzdialení poriadných pár metrov vyššie. Videl som kopu bajkerov čo ma predbehli kdesi za Baske a tu som ich mal akoby na tácke. Nemohol som uveriť, že sú tak blízko odo mňa a nevytvorili si lepší náskok. Na tomto kopci som to všetko krásne videl aké sú vzdialenosti medzi bajkermi. Stačí poriadne zabrať a skalpy pribúdajú. Lenže to by som musel mať lepšiu kondičku.
Roman, ktorý išiel Kinga mi po pretekoch hovoril, že na tomto kopci tlačil ako taký k...t a tí najrýchlejší Hardisti ho na tomto kopci dobehli a normálne ten kopec vyšlapali na bajkoch. Zdá sa mi to neuveriteľné lebo pri tlačení bajku sa mi šmýkajú aj nohy. Tak pozerám hore, poriadne nadávam a spomínam si na {Vezikulák} kde som zažil snáď najbrutálnejší stupák na Skalnatú. Netuším ako som sa nakoniec dostal hore lebo hlava mi horela, pulzovala a hromadne vypínala všetky logické obvody okrem rečového centra spolu s vyhľadávačom a kľúčovým slovom Podľa možnosti čo najšťavnatešia alebo najdrsnejšia. Posielam organizátorov do horúcich pekiel, nech si strčia tento maratón do zadku a nech si ho tam aj nechajú.
Spolubajker mi trošku ušiel v stúpaní. Z vrcholu sa horko-ťažko spamätávam a hlava začína konečne trochu fungovať. Prvá myšlienka smeruje ku GPS. Asi by bolo dobré sejvnúť ďalšiu trasu. Stratil som v tom kur..om stupáku pojem o priestore a čase. Nemám potuchy kde som a koľko som už na trati. Authorák je už asi kilometer v diaľke predo mnou. Vidím ho len preto lebo je to mierny zjazd na lúke. Sejvujem trasu a po chvíli sa ho vydávam brutálnou rýchlosťou stíhať. Dobehol som ho na druhej lúke ale stále na tom istom kopci. Dobiehame spoločne bajkera ktorý pomaly kráča dopredu a viditeľne kríva. Pýtame sa či mu netreba pomôcť. Vyzerá v poriadku a tak šliapeme ďalej.
V diaľke vidím nejakú babu. Vyzerá, že je hore bez a čosi robí pri chodníku. Ako sa tak blížime, kalkulujem či sa otočí k nám lebo je chrbtom k ceste. Už sme pri nej a zisťujem, že hore bez nie je. Má plavky so špagátikovými ramienkami a voľačo oberá. Zhnusene pokračujem ďalej. Oproti nám ide nejaký tereňák a za ním kúdoly prachu. Som nasraný z predošlého kopca tak hundrem v duchu po babe aj na auto. Kto to zase bude inhalovať. Kua.
Vodič ma zastavuje a pýta sa kde je posledná kontrola. Keďže mozog ešte nestihol pozapájať všetky funkcie tak zapája aspoň nič neriešiace pokrčenie ramien. Chlapík na mňa pozerá a vidím, že rozmýšla nad tým, či som mu rozumel. Prichádza aj Authorák a inkasuje rovnakú otázku a najmôjdušu, nevymýšľam si, vodič dostáva rovnakú odpoveď. Aj spolubajker pokrčí plecami. :-))) Je to strašne srandovné, lebo na kontrole sme obaja boli ale únava a všetko to teplo z nás vysalo zvyšky logického myslenia.
"Lebo nám hlásili, že za 4 kontrolou sú dvaja zranení" skúša vodič znovu šťastie.
Zrazu zbadá toho krívajúceho bajkera a pýta sa "to je on?"
Konečne sa spamätávam a vravím vodičovi že posledná kontrola je riadny kus za nami a neviem, či sa tam autom dostane. Áno, mám na mysli ten sadistický kopec. Maník zaraďuje rýchlosť a ide ďalej. My krčíme plecami a pokračujeme v jazde.
O chvíľu sa poľná cesta mierne začína zvažovať dole až sa mení na rýchly downhill. Predbieha ma nejaký z kategórie Baby a my dvaja v závese za ním. Vchádzame do dediny. Asfalt je tam kompletne rozbombardovaný tak spomaľujeme a vyberáme pozorne trasu. Konečne sme v dedine a ideme po značke hore. Po ľavej strane krčma a sedí tam nejaký pretekár. Vyzerá zničený. Kua, nečudo. V takej horúčave. Ja cítim, že som tiež na mizine. Začína mi byť zima na ruky. Odbočka doľava a začína ďalší, údajne posledný stupák. Na konci uličky deti podávajú čistú vodu unaveným bajkerom. Majú radosť, že pomáhajú. My tiež zastavujeme. Ja hlavne aby som sa aspoň trošku vydýchal. Pozerám na kopec čo ma čaká a je mi blbo. Obdaleč nejaký bajker opravuje defekt. Deti mi podávajú vodu vo flaši a lejem si ju rovno na hlavu. Síce mám prilbu ale je mi to úplne jedno. Ani okuliare si nevládzem dať dole.
Zdola idú motorkári od organizátorov. Jeden sa ma pýta, či to vzdávam. Pozerám nechápajúco na neho. Druhý mu čosi hovorí a pália hore. Poďakujem sa deckám a vlečiem sa pomaly hore. Okolo stojaci manželia (zrejme výletníci) mi povzbudzujúco tlieskaju.
"Ďakujem, spomeniem vás v testamente." pomyslím si.
Authorák má evidentne viac síl a tak skúša šliapať na bajku hore koľko sa len dá. Ja v polke lúky sadám na trávu a o chvíľu už bezvládne ležím. Ležím takto pár minút. Po chvíli sa doplazia daľší dvaja bajkeri a jeden z nich sa tiež hádže do tieňa stromu. Zbieram sily a pozerám dole či niekto ide. Niekto sa tam tiež štverá hore. Neochotne vstávam a vravím tomu povyše ležiacemu.
"Veľmi sa tam neváľaj, lebo sa ti to zapáči"
Keď ho míňam ešte raz ho podpichujem
"Nezaspi!" :-)
Tlačím ďalej a blížim sa k lesu. Konečne tu bude tieň, konečne. Rozhorúčený som ako hovädo. Okolotlačiaci bajkeri svorne nadávajú. Ja som už taký unavený, že už nevládzem ani nadávať. Každý krok hore ma nesmierne unavuje. S hrôzou zisťujem, že aj tlačiť bike je vyčerpávajúce. Asi by som mal okrem tréningu na bajku začať trénovať aj klasickú turistiku. Najlepšie vysokohorskú a rovno s prezidentom.
Stojím pred neriešiteľnou dilemou.
"Na bajku tento kopec nedokážem vyšliapať a peši ma to unavuje ešte viac. Čo mám robiť?"
Dobieha ma tá bodka ktorú som v polke kopca poležiačky pozoroval. Je to nejaká dievčina z kategórie BABY. Hmmmm baba z baby. To by šlo. Pýta sa na kilometre koľko to ešte ostáva do cieľa. Rozmýšľam nad tým, jak je možné, že dokáže vytlačiť bike hore do kopca rýchlejšie ako ja. Tak spoločne tlačíme až konečne vytlačíme bicykle hore. Tam nasadám a idem ďalej po svojom. Ešte skúsim spomalit či sa ma chytí a pôjde za mnou. Nikde ju nevidím tak si to mažem ďalej. Po rovine ešte vládzem makať. Vidím v diaľke nejakú rozbahnenú cestu. Striekam blato naokolo a napravo sa občerstvujú bajkeri v potoku. Okamžite brzdím a idem si naplniť fľašu čistou vodou.
Ako tak tankujem, baba z baby prefičala okolo. Hádžem reč s chalanmi. Mali by sme si švihnúť aby sme to stihli v limite. Ostáva nám už iba hodina a pol.
"A koľko ostáva kilometrov?" pýta sa jeden
"No, podľa môjho tacháča niečo cez 10 kilometrov"
"ÁAA tak to je v pohode, to už dôjdem aj keby čo bolo" mávne odovzdane rukou.
Idem ďalej a pomaly sa blížim k ďalšiemu kopcu. To je neuveriteľné. Samé kopce. Títo organizátori snáď nevedia nič iné nájsť, len kopce. Veď to dokáže aj cvičená opica vyberať takúto trasu.
Toto už nie je žiadny crosscountry cyklomaratón ale čosi ako jazda či skôr chodenie po vrcholoch. Vytlačiť bike hore do kopca a čo najrýchlejšie sa dostať dole a znovu hore a dole a hore a dole kuáááááááá...... Depka už vrcholí a rozmýšľam, či má zmysel si vyrobiť nejaký nosič na bike. Možno by som sa dostal hore na kopec rýchlejšie s bajkom na chrbte ako ho tlačiť vedľa seba, doriti.
Predbieha ma nejaký bajker z Baby. Nejako vyzerá čerstvo. To sa mi nepáči. Zvoní mu mobil, zastavuje a tak ho predbieham. Konečne rovinka a klesanie. Zaberám a dobieham tú babu z Baby. Ochotne ma púšťa pred seba a ja za spúšťam ako divá sviňa dole kopcom. Oči na stopkách aby som nezablúdil lebo trať je všelijako značená len nie poriadne. Tu značka na kameni, tu na strome, tam páska, tam nič a podobne. Blížim sa k ceste, po ktorej sme išli ráno hore. Stoja tam chalani a ukazujú smer doľava. Je to rozbitý asfalt tak idem na istotu. Konečne zákruta doľava, škvára a po chvíli asfaltový zjazd okorenený niekoľkými jamami. Obiehajú ma dvaja bajkeri z Baby. Odbočujeme doľava. Chalani sú stále predo mnou. Držím si ich na dostrel a idem za nimi. Tak aj vychádzame z Kolačína. Tam koncentrujem všetky sily čo mám a začínam razantne dobiehať tých dvoch. Jedného už predbieham rozdielom rýchlosti druhého už nestíham lebo vchádzame do Novej Dubnice a treba odbočiť doprava. Mám už príliš veľkú rýchlosť aby som ju mohol bez strát využiť a tak odbočujem až v druhej zákrute. To som nemal robiť lebo sa dostávam kamsi na sídliskové parkovisko. Trošku strácam ale znovu sa zaraďujem za tých dvoch. A tak aj vchádzame do cieľa.
Som konečne v cieli a totálne nasratý z celej trasy. No, z celej nie. Po Baske to bolo ešte v norme. :-)
Záverečné slovo.
Som z týchto pretekov dosť nasraný. Profilovo to má od klasického crosscountry ďaleko. Loziť po všetkých možných kopcoch a všade tlačiť bike hore nie je žiadna jazda ale obyčajná kravina. Zajazdia si maximálne tí, čo sú namakaní. V tom prípade sa pýtam, načo tam chodia tí, čo namakaní nie sú. Ako napríklad ja.
Značenie trate. S prepáčením, tomuto by som kvalitné značenie nehovoril. Organizátori nech odložia krígle Corgoňa idú láskavo na Horala alebo Author Panda maratón na študijný výlet a nech si pozrú ako má vyzerať kvalitné značenie trate. Zvlášť Horal bol značený neskutočne kvalitne. Tam som mal niekedy pocit, že pri každej zákrute stojí nejaký maník a ukazuje smer.
Značenie nebezpečných zjazdov.
Bolo ich tam fakt dosť. Je naozaj problém tam dať upozornenie? Alebo si nebodaj voľakto myslí, že bajker stihne zabrzdiť kdekoľvek a spomaliť?
Občerstvovačky.
Kapitola sama o sebe. Horúco bolo ako v pekle a na 115 kilometrovej trase len 4 občerstvovačky? Kua, to čo tí sponzori vlastne sponzorujú?
A tie keksíky, KOKO tyčinky a to pečivo? V cieli by som čakal nejakú fakt výdatnú žranicu. Kura, guláš, obrovskú klobásu, čokoľvek ale nie dva srandovné párky. Po 110 kilometroch teda určite. A Kingom by som dal rovno kráľovskú večeru aj s masážou. Trebárs aj erotickú, určite by nepohrdli.
Radšej skončím s nadávaním lebo neskončím. Možno prídem aj na budúci rok ale ak sa nezmení HARD trasa tak na to vyprdnem. :-) Tlačiť bike môžem aj doma na schodoch a zadarmo. Chcem si na pretekoch dobre zajazdiť a vychutnať si prírodu a nie sa pachtiť po kopcoch ako debil. Na to vôbec bike nepotrebujem. Držal by som hubu, keby som bol jediný čo tlačil bike do tých hrozných kopcov. Poviem si, že mám naprd kondičku a popracujem na tom. Ale keď sa bikeri predbiehajú v stúpaní v tom, kto rýchlejšie vytlačí bike hore, zdá sa mi to úplne strelené. Shit. Ešte tak vymyslieť v trase nejaký brod aby to bolo srandovnejšie. Kto rýchlejšie s bajkom prepláva na druhú stranu. Hlavne dobrí plavci získajú cenné minúty. :-(
Ak chcú organizátori čo najviac sťažiť kandidátom na doživotné voľné štartovné trasu, tak nech im vymyslia trasu úplne zvlášť a neotravujú život klasickým cyklomaratóncom. Nech ich povláčia pre mňa za mňa hoci aj po všetkých kopcoch aké len v okolí Dubnice nájdu. Je mi to jedno.
No paráda. Takže jediné pozitívum z týchto pretekov je, že som došiel v poriadku, bez defektu a bez tigra. Juraj Malatín už také šťastie nemal. Nestihol to v limite.