Horal 2001
- Napísal: Juraj Malatin
Tak toto by mal byť vrchol mojej "sezóny". Očakával som, že to bude na môj vkus možno až príliš ťažký maratón, ale tá Kráľova hola lákala... Takže som si nakoniec vybral kategóriu Krejzi a celkom som sa tešil na pekné kopce. Pricestoval som aj s rodinou večer pred tým a už od Bratislavy sa za nami hnali ťažké mračná a aj predpoveď počasia neveštila nič dobré. Vo Svite som sa dozvedel že aj noc pred tým pršalo. No asi to bude pekné blatíčko, myslím si.. Pred polnocou sa dobre rozhrmelo a spustil sa dážď. Vcelku výdatný, bohužial. Ustal až nad ránom. Chvalabohu, veď som už začal rozmýšlať, či vôbec nastúpim, ísť to v daždi, no neviem. Rozhodol som sa, (inšpirovaný Rasťom Trubačom), že to tento krát aj trochu zdokumentujem, nakoniec veď aj tak to celé beriem trochu turisticky...
Na štadióne sa už nazbieralo dosť veľa ľudí. Ako keby im nevadilo to počasie, okolité kopce, hojne pokropené, začínali "dymiť"...
S potešením som zbadal bandu "Pezinčanov", no fajn aspoň na štarte s nimi pokecám. Takže ešte jeden cvak a ide sa do tuhého...
Štart Začiatok bol opatrný, nakoniec dal som si cieľ dôjsť v poriadku celú trasu, takže som sa spokojne nechával predbiehať a pomaly som sa prepadával na koniec poľa, tam kam patrím. Po obehnutí Svitu sme vyrazili popri lesíku smerom ku kamenolomu v kratučkom stupáku, potom zákruta doľava a po rozbitej asfaltke do Spiškej Teplice. Z nej popri družstve konečne do lesa. Po chvíli asfaltka skončila a my začíname pociťovať na vlastnej koži dôsledky trvalých dažďov z predchádzajúcich dní. No len aby to nebolo horšie, pomyslel som si (a veru aj bolo). Trošku stúpania na Vysovú, rovinka a opatrné klesanie v rozbahnenom teréne. Dobieham zopár ľudí, jeden sa mi zdá povedomý, tak sa prihovorím, zisťujem že svet je malý. Nakoniec aspoň mám parťáka na pokec. Vychádzame na asfaltku smerom na Spišské Bystré a blato z nás strieka na všetky strany. Miernym stupáčikom cez dedinu smerujeme ku vstupu do doliny Kubašok.
Tu je prvá občerstvovačka, podávaný pohár odmietam, veď mám dosť zo sebou a ešte je len začiatok... O pár metrov ďalej sa dvaja bikeri starajú o údržbu svojich tátošov, vyumývali ich v potoku. Nuž chvíľu sa im šlo lepšie ale moc dlho to netrvalo. V dobrej nálade stúpame dolinou, dosť dlho sa ide po asfaltke, ale nakoniec skončí a nastupuje sa na relatívne málo mokrý chodník.
Stúpame stále strmšie. "Spravím fotky" pomyslím si a zosadám, v skutočnosti skôr aby som si oddýchol.
Ešte hodnú chvíľu stúpame, dostávame sa na hrebeň niekde nad Vernárom, asi sme dosť vysoko lebo sem tam sa dostávame pod dolný okraj oblakov (alebo to bola hmla?). No a po chvíli konečne aj trochu klesania. Ukázalo sa, že z trochy bolo dosť a padali sme dosť dlho.. Bolo treba dávať pozor na kamene ale ináč to šlo celkom dobre. Po prelete dolinky odbočka vpravo, vľavo a zase stúpanie, tentokrát nie také dlhé ale strmšie. Vychádzame do sedla a po rozmočenej cestičke opäť dole. Potok nie a nie opustiť cestu a tak špliechame ostošesť. Spoza zákruty počujem nadávanie, ale nebol to žiadny pád to len jeden z nás už psychicky nevydržal túto umývačku. Cestička sa rozširuje a my zrazu vychádzame na asfaltku, je mi nejaká povedomá... Žeby Pusté Pole? Naozaj! Počkám na parťáka a spolu vyrážame ku ďalšej občerstvovačke Celkom som pookrial pri myšlienke ako rýchlo sme sa dostali na Pusté Pole. Podľa mapy to bol kus cesty za nami a až doposiaľ to šlo celkom rýchlo. Na občerstvovačke dotankujeme, ponúkam sa banánom a rýchlo ďalej.
Po pár metroch po hlavnej z nej odbočíme a pokračujeme po asfaltke širokou dolinou. Trochu sme zaváhali, či ideme dobre ale jeden čo nás dobiehal nás uistil, že áno. Braňovi prdla špica na zadnom kolese, no dúfame, že prvá a posledná... Stúpame do kopcov, rovinka a padák dole, ocitám sa na hornom konci Télgartu. Trošku som si to pustil dole kopcom aby som získal nádskok a pripravil si foťák, na konci padáku je rampa tak sa nachystám a čakám na Braňov príchod, už je tu a ja fotím - nuž a takto to vyzerá keď si amatér okrem foťáku podrži pred nosom aj kus igelitu... (Braňo sorry...)
Prechádzame cez Telgárt a šipky vedú (ku našej nevôli) na cigánsky koniec dediny. Robíme si z toho srandu ale veru nám príde vhod že ideme aspoň dvaja pokope. Cigáni svorne skandujú a na konci dediny si deti okrem skandovania pýtajú cukríky. Uff vyzerá to, že sme prešli bez pohromy. Stúpame dosť ostro do sedla vysoko nad nami, po ceste, ešte raz stretáme "domácich" idúcich z lesa a svorne vyspevujúcich. Keď sa k nim priblížime, podozrivo zmĺknu (radšej keby spievali ďalej..), míňame ich vo vzájomnej tichosti, len zozadu počujem pár poznámok na "bielych" zrejme adresovaných nám a za chvíľu už zase vyrevujú ostošesť. Uff opäť sme to prežili... Vychádzame do sedla a chvíľu váhame kam ďalej, nakoniec cez lúky po vrstevnici, chodník je zablatený ale po vojdení do lesa zisťujeme, že to bolo nič oproti tomu čo je tam. Lesní robotníci chodníku "pomohli" tak, že viac tlačíme ako jazdíme. A opäť klesák a opäť horný koniec dediny, tentokrát Šumiac. Prichádzame na poslednú občerstvovačku pred "zlatým klincom akcie", stupákom na Kráľovu holu. Kráľova hola
Usporiadatelia sú starostliví a plní humoru, že vraj už len dvanásť km a sme tam. No veď hej ale akých! Začíname sa škriabať hore. Braňo už má s kopcom nejaké skúsenosti tak mi opisuje zážitky. Nuž bude to sranda. Mňa nejako prestáva počúvať prechadzovač, zasekáva sa mi v ňom reťaz, tak špekulujem čo s tým, snažím sa nájsť optimálny prevod ale moc mi to nepomáha. V zúfalstve špliecham na reťaz pitivo z Camelbaku a na chvíľu si vsugerúvam, že to pomohlo. Braňo trpezlivo čakáva, ale keď zosadám z bicykla už po n-tý krát, pomaly sa vzďaluje. Naštastie prichádzam k miestu kde si usporiadatelia vymysleli skratku a tak tlačím bicykel do strmého kopca priamo pod elektrickým vedením. Opäť zbadám Braňa niekde vpredu nado mnou a velmi pomalinky sťahujem jeho nádskok. Vychádzame do sedla, tu začína asfaltka a ja robím pár fotiek. Sme asi v polovici kopca.
Chvíľu ideme spolu ale reťaz opäť štrajkuje a začínam kombinovať cyklistiku s pešou turistikou. Škriabem sa stále vyššie a pomaly sa dostávam ku spodnému okraju oblačnosti. Zhora zbiehajú tí čo to už majú za sebou, niektorí sa tvária hodne premrznuto... OK tak aspoň zopár fotiek, kým je ešte čo vidno. Vliezam do hmly, citelne sa ochladzuje, pridáva sa k tomu nepríjemný vietor. Konečne sa reťaz na chvíľu umúdruje a ja počítam posledné metre na vrchol. Konečne hore! Pýtam sa usporiadateľa, či nemá niečo na namazanie reťaze a on mi ukazuje mištičku s trochou oleja (asi si vypýtal z kuchyne bufetu ). Nevadí mažem aspoň tým... OK ešte rýchlo pohár studeného bujónu, brrr to je zima, nahadzujem kapucu, joj skoro by som zabudol vrcholovú fotku!
A teraz rýchlo dolu do tepla. "Vylietam" z oblakov po ceste stretávam zopár ešte pomalších ako som ja a už je koniec asfaltky. Trochu spomalím, ale zatial sa mi darí mať klesáky pod kontrolou, prichádzam na miesto kde sa odbočuje doľava. Začínam obchádzať Kráľovu holu. Po ani nie dvoch kilometroch sa opäť začnú pripomínať lesní robotníci, cesta je zaváľaná kmenmi a kde nie sú kmene tam je blato po členky. Radšej spomalím a za chôdze "dojedám", čo som nestihol hore. Daľšie klesanie v blate, skutočne trialový úsek a konečne spevnený chodník. A reťaz ma opäť začína privádzať do zúfalstva. Dve stúpania a klesania, naľavo krásny výdatný potok, hádžem doň bicykel nech sa trošku prečistia prevody, snáď to pomôže a snáď ma ochranári nebudú preklínať za znečisťovanie prírody. Ďalší padák, nepríjemné diery na chodniku, odbočka vľavo a začíname stúpať na Smrečiny. Kúpeľ prehadzovaču opäť evidentne nepomohol, takže zosadám a tlačím. Našťastie je kopec taký ostrý, že by som tlačil aj tak... O tri serpentiny vyššie sa vidím mihať Braňov dres, no čo už, toho nedobehnem. Ten stupák bol nekonečný, na jeho záver ešte k tomu opäť blato v úzkom válove, nedalo sa mu vyhnúť. Konečne Smrečiny, vychádzam ku značkam a fotím-oddychujem. Dážď, defekty, roztrhnutá reťaz, čo si ešte človek môže priať?
Prechádzam cez lúky a z nevôlou pozorujem, že začína mrholiť. Nasledujú klesáky na Brunov, na chodníku zle odhadnuteľné bubny, takže človek sa cíti ako pri jazde na koni. Len to neprehnať s rýchlosťou aby som z koňa nevyletel... Z pravej strany niečo zapraští v kroví a dá sa na útek. Asi srnka, myslím si. Alebo medveď, no radšej rýchlo dole do doliny, len nedostať tu niekde defekt. Máš ho vidieť! Nenarátal som ani do desať a mal som prázdne zadné koleso. Aj vy vždy dostávate defekty na zadné kolesá? Pozerám na hodinky 16:02, rýchlo zhadzujem koleso vyberám dušu a vercajk, obúvam, pumpujem, hotovo. Čas: 16:15 no asi by ma za mechanika na F1 nezobrali. Vyklesávam (už opatrnejšie) zvyšok do doliny, ked tu zrazu citim , že nejako mi lieta koleso, je to možné? Zase defekt, do riti! To je už priveľa! Dobieha ma jeden z neštastníkov, ďakujem za ponukanú pomoc a rychlo pracujem. Tentokrát to snád už prežijem. Začína husto pršať. No asi som dofotil. Ale teraz uz ide o to dôjsť aspon do limitu do ciela. Vychádzam na asfaltku a naberám tempo smerom na Litpovskú Tepličku. Bohužial ani pri prevodoch do rýchla si reťaz nedá povedať a skáče ako splašená. V hustom daždi dochádzam na občerstvovačku, bujón (tentokrát teplý), banán a ideme ďalej. Pripojí sa ku mne biker, ktorému sa zodrali brzdové doštičky a má toho plné zuby. Po asfaltke stúpame na Vikartovce a pri vodárni odbočujeme doľava do lesa. Cesta je samé blato ale to už človek ani nemôže nič iné čakať. Opäť nekonečné stúpanie. V tom teréne viac tlačím ako jazdím, ale to mi vzhľadom na moju reťaz celkom vyhovuje. 
Na miestach kde to ide sa pokúšam hrubou silou sa trochu hýbať dopredu. Zrazu prásk a mne sa nohy krútia navoľno. Zosadám a pozerám čo sa stalo. Som bez reťaze, tá je dva metre za mnou schovaná v blate. Konečne mi dochádza, čo sa stalo. Zrejme som mal povytiahnutý nit na jednom článku a ten zadieral a sa vzpriečoval pri prechode cez prehadzovač. Nuž keby som si skontroloval článok po članku celú reťaz ešte pred Kráľovou, bol by som to rýchlo opravil a aj rýchlejšie napredoval. Nuž čo človek sa učí celý život. Našťastie som mal nitovačku zo sebou, tak som sa "pomodlil" aby som mal pokojnú ruku a išiel som na vec. Chvalabohu dopadlo do dobre a reťaz som znitoval. Pohľad na hodinky ale neveštil nič dobré, do 19.00 zostávalo už len okolo hodiny a mňa podľa môjho cyklokomputera delilo ešte 16 km od cieľa. Už som nemal čo stratiť a napodiv som mal ešte dosť energie a dokonca aj znitovaná reťaz fungovala dobre, takže som to roztočil vo "veľkom štýle". Cez poľany nad Nižnou Šuňavou to šlo bleskovo, škoda, prestalo pršať a vzduch sa prečisťoval, bol pekný pohľad na okolie len nebol čas sa kochať. Makáme do cieľa! Za Šuňavou posledná kontrola, vychádza mi to tak, že mám pred sebou už len 7 km, to stíham! Pýtam sa ich koľko je to do cieľa, že vraj 12 km! To nie je možné, že by mi tak zle ukazoval kompík? Alebo je trať dlhšia než ohlásených 112 km? Možno som toľko prešmýkal po blate? Každopádne makám ďalej aj keď je mi jasné že to nestihnem. No predsa zošmýkane brzdy!
Tiahle stúpanie, pri kameňolome doľava a hore a blato a blato. Klesanie a opäť stúpanie, kdo je to tam vpredu? Á to je môj posledný parťák "bez bŕzd". Asi toho ma už naozaj dosť, keď som ho tak rýchlo dobehol. Za chvíľu budem u neho. Lenže kopec skončil a môj kamarát sa vydal dole kopcom bez brzdenia. A to veru nemal robiť! No vlastne som ani nevidel ako zahučal, prišiel som k nemu keď vyliezal z kríkov pri ceste, bicykel ležal asi 5 metrov ďalej v lese. Pýtam sa ho: "Si v poriadku?","Áno!","Neudrel si si hlavu?",
"Nie!",
"Nejako sa motáš, nič sa ti nestalo?",
"To je od únavy!"
Nuž bol naňho zaujímavý pohľad, ponúkol som mu vodu a zaprisahal som ho nech ide dole kopcom peši. Ešte som sa ho spýtal na číslo (13) a sľúbil som mu že pošlem poňho usporiadateľov, pokiaľ ho nevezme záchytné vozidlo. Opustil som ho zo zlým pocitom, či som radšej nemal zostať pri ňom a vyklesal som zvyšok kopca do Lopušnej doliny. Posledný kopec predo mnou, ja sa ťahám po lúke do lesa a bezmocne pozerám na hodinky-koniec 19:00. Nevadí, už len nejako dôjsť! Posledné stúpanie, pod vysokým napätím, predomnou sa otvára hlboká dolina, v diaľke Spišská Teplica, ideme dole. Vyklesám, chlapík v bielom aute ma navádza doľava do lesa a kričí: "posledný kilometer!". Ok nejako to už dôjdem, ale čo to? Zase stúpanie? Nie už si neprosím! Chvalabohu, len krátke. Konečne vidím Svit, vybehnem na asfaltku a za chvilu som na štadióne. Uff, takmer 19:30! Škoda, nebyť tej reťaze, asi by som to stihol. Poučenie pre budúcnosť. Guláš s pivom v cieli patril rozhodne k najchutnejším v mojom živote. Ešte som si odchytil Braňa (on to stihol v limite) a spravil cielové foto.
A čo povedať na záver?
Došiel som pol hodiny po limite, ale nevadí, nahováram si že to bolo tou reťazou, veď mi zostalo prekvapivo veľa síl. Každopádne vrchol sezóny som "prežil". A na budúci rok to musí vyjsť lepšie... Asi by som vedel poradiť organizátorom, ktoré kopce vypustiť, škoda toho počasia, inak to bola pekná akcia. Kopec nových zážitkov a dobry pocit, že som prekonal sám seba a došiel to.
