Bike Maratón Medzihorím 2005

Ani neviem prečo, celkom som sa na tento maratón tešil. Nohy a telo síce hovorili niečo iné, ale to už tak medzi nami dievčatami býva. Dozvedel som sa, však, že nebude núdza o technické jazdenie. Aj pohľad do mapy svedčil o tom, že sa bude jazdiť väčšinou v lese, takže to vyskúšame..
S Braňom som sa dohodol na doprave a v sobotu ráno sme išli do Partizánskeho. Braňo ma prekvapil, že ide iba krátku, resp, 49 km trať. Na druhej strane má tento rok dosť málo najazdené, takže sa mu nečudujem.

V centre diania ma druhýkrát prekvapilo málo štartujúcich. Prišiel som sa zaregistrovať medzi poslednými a dostal som, ako obvykle, číslo končiace nulou. Pred ňou ešte dvojka. Takže na dlhú trať, sakumprásk, bolo na štarte nejakých 24 borcov. Nebol to veselý pohľad na štartovaciu lajnu ale asi sa zľakli toho prevýšenia, ktoré bolo v propozíciach. Hoci netuším, či sa toho zľakol aj víťaz na polovičnej trati. :-)

Počkali sme na štarte oneskorencov, št. č. 21. si urval ventil od duše. Takže pauza 5 minút. Potom sme išli do toho. Spočiatku nás istila hliadka „esenbé“ :-). Vjazd do lesa nás privítal zaujímavým stúpaním. Tepy mi idú hore takže uberám a divočáci vpredu sa mi beznádejne strácajú v húštinách lesa. Viac som ich už nevidel. To bola asi chyba, lebo hneď po výjazde z lesa na asfaltku prvýkrát kufrujem. Logika kázala rovno, a tak po nejakom tom neistom šliapaní do mierneho kopca to otáčam nazad a hľadám chybu. Aha, mal som ísť hneď doprava dole. No fasa, hlavne že šípka je na asfalte až v zákrute. No keby som vedel, kde presne mám pozerať, tak ju vidím. No nič, idem dole, fofrujem, doháňam stratu. Doľava, z asfaltky dole a po miernom stúpaní poľnou cestou hore. Ani som netušil, že budem znovu kufrovať a oveľa viac. Poľná cesta sa krúti, doľava, doprava, prichádza rozcestník, poľná pokračuje doľava, doprava ide do lesa. Vidím z diaľky, že fáborka je v lesnej ceste, tak pokračujem rovno. Voľačo sa mi však nezdá, nejako je to tu málo rozjazdené, konáre, bordel ale ísť sa dá. Chvíľu takto ešte idem a neochotne sa vraciam nazad, či som zase niečo neprepásol. Vrátim sa teda na rozcestník a fasa, fáborka je aj vľavo aj vpravo. Na pohode mi to veľmi nepridalo a po chvíli predbieham prekvapeného Keksíka v stúpaní.

Ešte asi dvadsať kilometrov som nedokázal pochopiť logiku značenia, ale potom to už nejako išlo a mohol som sa sústrediť aj na jazdenie. Možno tú úvodnú časť značil niekto iný ako druhú polovicu trate. Terén aj trasa sa mi zatiaľ veľmi páči. Také typické malokarpatské terény. Žiadne brutálne stupáky ale rýchle singláče, poprípade aj lesné cesty. Len si treba strážiť tepy, lebo v týchto parádnych singlovkách človek zabúda na opatrnosť. Dal som si za úlohu ísť prvé kolo s rezervou. Taká malá zoznamovačka. Po zjazde do dediny Veľký Klíž, ktorý stál po technickej stránke za to, nasledovalo dlhé, mučivé stúpanie po penetrovanom asfalte. Obehol som v ňom dedka na vŕzgajúcom hrdzavom \"cajgli\" a stále pri tom rozmýšľal, čo to dopekla má znamenať. Stúpanie, či vlastne sklon stúpania nebolo nejaké extrémne prudké ale dlhé. Nekonečne dlhé. Asi 6 km úsek asfaltu. :-) Vlastne by som mal držať hubu, keď už som taký žiletkár. :-)

Na konci asfaltu občerstvovačka. Dal som si pitie, zabrblal obsluhe, že som si mal zobrať radšej cesťák, hoci na takomto povrchu by to nebolo bohviečo. :-) Potom nasledovalo niečo, čo by malo byť na každom slušnom MTB maratóne. Parádny singlový rýchly zjazd znovu do Veľkého Klíža. Až dole som pochopil, načo bolo dobré to dlhé stúpanie asfaltom.

Potom nasledovalo dlhé, miestami ostré stúpanie. Tentoraz v borovicovom lese ale mal som veru namále, aby som niekde nezosadol. Ale jazda borovicovým lesom stála za ten kyslíkový pôžitok. Športom k zdraviu a nikdy inak. :-) Bol som však rád, že som už konečne hore. Hlavne v závere to bolelo sakramentsky. Dobré na tom stúpaní bolo, že to netriaslo. Neboli kamene ani diery, tvrdá, lesná cesta, takže som nestrácal už aj tak dosť biednu rýchlosť. Keby boli šutre, okamžite zosadám. Trošku mi to tu pripomínalo Chorvátsko. Vôňa biliniek, borovíc, už len more chýbalo.

Zjazd dole bol rýchly, miestami dosť drsný vymletým korytom plný kameňov. Ale dalo sa, hoci to veľmi bezpečné nebolo. Naľavo rigol, napravo rigol, každá jazdecká chyba aické zosadnutie prípadne pád. Pred vjazdom do osady Ondrášová bola na asfaltke v zákrute vysypaná snáď celá vlečka dreva. Len tak-tak som sa tomu vyhol. Za osadou doľava a po krátkej jazde asfaltom bola občerstvovačka. Dal som si pitie, tuším banán a vyrazil za nejakou babenkou z krátkej 29 km trate. Stúpanie na lúke mi dalo zabrať. Horúčava, dusno, tepy pred infarktom ale nevzdal som sa. Nezosadol som. Dosť dlho som to v nasledujúcom zjazde rozdýchaval. Mohol som to rozdýchavať dôkladnejšie, lebo po ostrom odbočení doprava nasledovala neskutočná morda. Ešte mi chalanisko na kontrole zakričal, že som na 3 pozícii. Odzadu. Poďakoval som mu za úprimnosť a nestačil sa čudovať nad prichádzajúcim terénom. Mierne, skutočne len mierne stúpanie po vysypaných šutroch som vnímal ako pomstu fullistov. Išiel som priemerkou snáď 3-4 km/h a mal som pocit, že stále stojím na mieste a šliapem kapustu. Tepy nebezpečne vysoko hore a modlikal som sa, nech už toto peklo skončí. To sa nedalo jazdiť. Takéto šutriská viem akurát tak zjazdovať.

Asi po kilometri to skončilo a znovu som to roztočil. Kopce už neboli skoro žiadne a tak bol ďalší postup dosť rýchly. Záver trasy bol zase bonbónik pre technicky založených bikerov. Ani to nedokážem popísať. Proste singlovka a furt dole. Zákruty, esíčka, slalom medzi stromami, proste duša bikera musela byť v siedmom nebi. Potom už nasledovala len jazda na štadión, obrátka a druhé kolo.

V duhom kole som už aj napriek všetkým snahám, čoraz častejšie jazdil s vyššími tepmi ale našťastie nohy fungovali. Trať som už po predchádzajúcom oťukávaní poznal, takže bol postup istejší. Po úseku, kde som v prvom kole druhýkrát kufroval, ma dobehol a celkom ľahko aj predbehol nejaký borec. Akurát som sa sám seba pýtal, kde sa doteraz toľko motal, že ma predbieha až teraz. Dlho to však netrvalo, lebo som ho v trošku strmšom stúpaní predbehol, hoci sa mi ani veľmi nechcelo. Videli sme sa potom až na občerstvovačke kde si posťažoval na značenie, že niekde kufroval. Vravím, že ja som kufroval tiež. Ešte som si nechal doplniť kamelbag a vyrazil za ním. V polke stúpania som ho zase urobil. Asi už mal toho dosť.

Postupom času som už viac-menej len korigoval tempo s jazdením na istotu a aby som došiel do 6 hodín do cieľa. Ani druhýkrát ma stúpanie z Veľkého Klíža nedostalo, takže som bol naozaj celkom rád, že mi nohy ešte fungujú. Horúčava stúpala. Miestami som na tacháči mal aj 32 stupňov. V duchu som ďakoval staviteľom trate, že ma furt nevláčia po lúkach na slnku, to by som asi ani nedošiel do cieľa. Leda tak peši a zajtra. :-)
Jediný kúsok, čo som musel tlačiť bol krátky úsek za poslednou občerstvovačkou na lúke. Nevybral som dobre stopu a musel zliezť. Tak trošku som teda potlačil a nasadol. :-)
Kamenistý masaker som so slzami v očiach nejako pretrpel aj keď ma povzbudzoval nejaký maník na fulláku. Nesúťažil síce, ale aj tak som ho mal zhodiť z biku, kua. :-) To sa mu hecuje, srandistovi.

Ešte som ho mal istý čas v stúpaní pred sebou ale akonáhle prišiel záverečný zjazd, v momente mi zmizol. Asi to bol nejaký miestny. Ufff. Aj druhýkrát som si skvelý zjazd vychutnal a po výjazde na asfalt nahodil hrubú a na plné prdy do cieľa, koľko to dalo.

V cieli mi namerali 6:11, čo ma trošku sklamalo ale na druhej strane, oproti Pande a Súľove je toto dlhšia a hlavne prevýšením ťažšia trať. Navyše som blúdením nazbieral jeden kilometer. Takže až také zlé to zase s mojím časom nebolo. :-) Možno sa mi o rok ten čas podarí stlačiť pod 6 hodín.

Napíšem nejaké zhrnutie tohto maratónu?
Takže asi najskôr čo sa mi nepozdávalo, nech sa po pochvalách na to rýchlo zabudne.
Značenie trate bolo poslabšie. Myslím, že mi to potvrdí viac bikerov. Predovšetkým nie miestnych. Smeroviek bolo poskromne, hlavne v prvej časti trasy, fáborky mali monotónnu farbu a nebolo ich vidieť hneď. Stále však lepšie, akoby použili hnedú alebo rovno tmavo-zelenú farbu. :-) Myslím, že žlto-bielu alebo červeno-bielu je v lese vidieť lepšie. Často nebolo jasné na križovatkách, kade vedie trať ďalej. Neznalý sa musel takmer vždy rozhliadať naokolo po volavke, lebo nie vždy bolo jasné, kade ďalej. Aj so samotnými fáborkami sa dosť šetrilo. Miestami síce správne nebolo treba, veď sa nikde ani nedalo odbočiť ale pre cudzích bikerov je lepšie dať takzvanú „upokojujúcu fáborku“. :-)
Ďalej mám pocit, že sa mrhalo ľudským potenciálom na trati. Nechápem, načo je na trati takmer 6-7 kontrol, ktoré zapisujú čísla prechádzajúcich bikerov. Možno som nejaký staromódny, ale ak prídem na maratón a zaplatím nejaké štartovné, tak chcem za to primeranú protihodnotu.
Veď keď si maník príde na maratón, zaplatí štartovné, tak nech si chlapec pre mňa, za mňa jazdí hoci aj po lunaparku, z krčmy do krčmy. Elita sa na špici postráži sama o bedňu a či príde borec skrátivší si trať na piatom či 50 mieste, je to jeho problém, ochudobňuje sa o zážitok z trasy, nevyžiera občerstvovačky, tak čo? Radšej mohli tie decká využiť inak. Aj tak som ich už v závere posledného kola akosi nevidel. Ale to už je problém organizátora, mne to nevadilo. K občerstvovačkám sa vyjadrovať veľmi nebudem. Na finančné zázemie organizátorov celkom slušné. Akurát baby na občerstvovačkách nemali plavky. Alebo mali? :-)

Teraz druhá strana. Trať bola skvelá. Bolo vidieť, že ju navrhovali bikeri. Terény boli skvelé, takmer stále sa jazdilo v lese po tvrdom, rýchlom ujazdenom povrchu, čím im týmto vzdávam hold. Až na ten strašný šutroidný úsek. Radšej by som jazdil po železničných podvaloch ako toto. Tam sa asi inak nedalo, lebo to bola hrúza.
Často sa jazdilo po singláčoch, čo určite ocenil skoro každý biker. Les, cesty, singláče a vlastne celá trasa mi dosť pripomínala náš RCP maratón. Akurát single úsekov tu bolo oveľa viac a všetky do jedného boli úplne super.

Otázkou ostáva, čo sa stane, ak príde o rok na maratón namiesto tohtoročnej skromnej účasti, nedajbože aspoň 500-600 bikerov. Na singláčoch sa veľmi predbiehať nedalo. Hlavne na tých, čo išli dole kopcom. V druhom kole som napríklad dobehol v zjazde nejakého vystrašeného bikera (asi z polovičnej trate) a kým nemal možnosť uhnúť, tak som sa vliekol za ním. Nechcem si predstaviť, ako rýchlo by som postupoval, keby bolo na trati oveľa viac ľudí. Už vôbec netuším, ako sa predierali pomalšími tí rýchlejší z mojej kategórie. Inak som v druhom kole dobiehal pomalších z polovičnej trate väčšinou v stúpaniach.

Na štadióne veľmi dobré zabezpečenie. Parkovisko, WC, dobré sprchy, guláš, trošku divná kofola, ozvučenie aj moderátor veľmi dobré. Počasie vyšlo na jednotku a v lese som občas cítil trošku občerstvujúci vánok.

Vyhodnotenie som nesledoval, lebo som sa práve napchával gulášom, kecal pri tom so spolubikermi a pochvaľovali sme si trasu. Srandovné bolo, že sme celý stôl nad gulášom spomínali práve ten vytrasený úsek plný šutrov. :-)
V tombole sme boli s Braňom stopercentne úspešní. Braňo trhol nejaký čínsky plášť na horák a ja celkom dobrú zadnú blikačku. Braňo po dojazde do cieľa zistil, že mu prasklo rameno odpruženej zadnej časti na mieste, ktoré vylučovalo nejaký náraz. Takže má problém zrelý na reklamáciu.

V sumáre tomuto maratónu dávam dobré body. Možno časom vychytajú všelijaké tie drobné chybičky. Bol som však s dnešným maratónom spokojný.
Ale ak príde nabudúce na tento maratón viac ako 400-500 bikerov, asi budú potom moje pocity z jazdenia iné. Ale nepredbiehajme. O rok uvidíme. Zostáva snáď len poďakovať Lubošovi, že neprišiel na tento maratón. :-)