Panda 2005
- Napísal: Robert Juhás
Maratónom v Topoľčiankách som vlastne otvoril cyklosezónu roku 2005. Predchádzajúce ročníky okrem roku 2004 som si Pandu pamätal ako relatívne ľahký, rýchly a nenáročný maratón. Tak som sa nahlásil na dlhú trať, aby som si spravil výdatný tréning na horáku. Naložil som si na plecia ťaví hrb, foťák nechal v aute, však trasu poznám pomaly lepšie ako organizátori. :-).
Na štarte sa objavilo asi 30 borcov a to ešte účasť zachraňovali česky mluvíci bikeři so slušnou kondičkou. Vypočuli sme si úvodné pokyny, upozornenia a nič nebránilo pustiť sa do toho. Hneď od začiatku skoro všetci nasadili brutálne tempo a vystrelili dopredu ako z praku. Mne to bolo srdečne jedno a v pohode piánko za nimi na poslednej pozícii. Neskôr som predbehol Keksíka, ktorý mi to v nejakom zjazde vrátil, keď som sa otočil po vypadnutú fľašu a už som ho viac nevidel.
Prvý krát som išiel na MTB maratóne s tepákom, ktorý som už otestoval na cesťáku a v hokejových stretnutiach. Takže som si stanovil maximálny prah, ktorý neprekročím a držal sa ho. Porušil som to len pár kilometrov pred cieľom, keď som do toho dupol viac, ale to je v poriadku.
Trať bola väčšinou tvrdá a rýchla. Veľký podiel na rýchlosti má viac asfaltových úsekov. V prvom kole, (o to viac však v druhom kole) boli nepríjemné prvé dve hlavné stúpania, ktoré viedli po vytrasených, kamenistých, podmočených úsekoch. Ešte k tomu proti vetru, čomu vôbec nerozumiem, ale napriek všetkému, som ten protivietor v lese celý čas cítil. Podmočené a blatisté úseky mi veľmi nevadili, podklad bol naštastie pevný. Dokázal som ich relatívne čistý prejsť. Techniku som ešte naštastie nestratil, ale kamene ma vysiľovali poriadne.
Za prvou občerstvovačkou to už dostávalo grády a dalo sa ísť dopredu celkom svižne a miestami aj s výdatnou podporou vetra. Preto som ani výstup na Inovec veľmi nevnímal. Tesne pod Inovcom ma dobehli najrýchlejší z krátkej trate. Dvaja z KŠK, jeden v červenom a jeden v azúrovom drese. V miernom odstupe už len zopár jednotlivcov. Našťastie ich veľa nebolo. Až takú depku zase nepotrebujem. :-) Je tiež fakt, že z Inovca sa ide v podstate stále dole a zjazdy mi našťastie „idú“.
Kúsok lúky za Jedľovými Kostoľanmi bol doslova hnusný. Akoby som šliapal v piesku. Nešlo a nešlo to. Našťastie to bolo krátko. Asi 100 metrov. No urobiť takto celú trať, tak som hotový po 5 kilometroch.
Zbytok už odsýpal rýchlo. Na poli fukoty okolo 30-40 km/h a občerstvovačka.
Tam som sa napil koľko sa dalo a vyrazil spolu s Mišovcami do druhého kola. Na rozbitom asfaltovom stupáku nás hecuje spolubiker, že si ideme na pohodu, aby sme pridali a pomaly nám uteká. V diaľke počuť kukučku a ja si stále idem podľa tepáku. Nasledujúca kamenistá trať mi dorazila posledné zvyšky kondičky. Cítil som každý šuter a ani v zjazdoch sa nedalo veľmi odpočívať. Niekedy som mal pocit, že mám namiesto kolies nie že štvorce, ale rovno kosoštvorce aj s tou čiarkou uprostred. Prehodnocoval som tam snáď celý život, či má toto vôbec nejaký zmysel jazdiť. Čo som si to kúpil dopekla za vidlu, keď to netlmí? Tí výrobcovia vidlí by ich mohli testovať priamo na Pande a nie voľakde vo fabrike na testeroch.
Tyčinky mi došli. Ako som sa dostal na asfaltku vedúcu na prvú občerstvovačku, vedel som, že už je dobre. Síce som išiel ako polomŕtvola ale dával som sa dokopy. Precvičovával si zápästia, prsty, dlane. Chrbát ma bolel už od prvého kola, ten som nechal tak. Na občerstvovačke som si dal tuším celý pomaranč, dva banány, dva jonťáky. Pomaly sa dovliekol Martin a ukazuje pluzgiere na rukách z tých príšerných vytriasačiek, nech mu to zalepia leukoplastom. Ja som už bol pozbieraný, ako-tak pri vedomí vyrazil ďalej. Išlo to celkom dobre, brod som obišiel tak, ako v prvom kole, takže som sa veľmi nezadrbal. Po lúke to išlo vďaka podpornému vetru celkom dobre. Navyše ma nikto neznervózňoval zozadu. Za Inovcom som kohosi na asfaltke dobehol ale ten tiež vyzeral, že ma ruky po tých vytriasačkách na mraky. Na občerstvovačke mi Roman z Pandy vraví jóbovku, že som posledný. Pozerám na neho a vravím, že celkom určite nie som posledný a pokiaľ to všetci nevzdali, tak je za mnou ešte asi 10 bikerov. Škoda, že som nemal so sebou foťák, ten prekvapený kukuč by vyhral prvú cenu. :-) Normálne sa už tešil, že zbalí občerstvovačku. :-)
Zbytok druhého kola som už išiel relatívne v pohode. Skoro sa mi dokonca podarilo dobehnúť ďalšieho bikera. Došiel som nakoniec v čase pod 6 hodín.
Záznam z tepáku ukázal, že druhé kolo som išiel asi o 40 minút dlhšie. Asi ma tie dva stupáky do druhého kola zbrzdili viac, ako som si myslel. Dobre som spravil, že som nešiel v prvom kole naplno, lebo do druhého kola by som tie kamene asi nerozchodil.
S Braňom som sa rozprával v cieli o trati a tiež som mu spomenul kamene. On to vraj tak tragicky nevnímal.
No bodaj by vnímal, keď má fulla. :-) Zuzčo sa ma pýtal, ako bolo. Ukazujem na zablatené nohy a vravím, „takto“ :-)
Po osprchovaní a najedení sa, sme sa s Pažim chystali domov. Kájo sa ma ešte opýtal, aký bol maratón.
"Strašne ma bolia nohy." ponosujem sa.
"No, tak to beriem ako pochvalu." :-)