Horal 2005

HORAL 2005
alebo
"Ako som skoro skrotil čas"

Z Horala som si spravil vrchol MTB sezóny, tak som sa na to patrične pripravil. Minuloročnú vidlu Axel som poslal dokelu a kúpil poriadnu SID-ku, brzdy Shimano odfajčil a namiesto nich dopredu V-braky a dozadu mechaniku Hayes. Na obutie som použil Continental Explorer 2,1 Supersonic. Hlavné a najpodstatnejšie vylepšenie spočívalo v kúpení tepáka Polar S725. Zvyšok už musela potvrdiť kondička potvrdená prechádzajúcimi akciami.

fRáno pred hotelom Mladosť sa stretávame všetci známi a bike pozitívni a robíme si srandu. IvanO sa pýta, či ideme na ten masochizmus. Samozrejme, ako každý rok. :-) Akurát vyslovujem obavy, či nebude pršať. Obloha je síce čistá ale je tu aj Luboš. Toho sa síce na webe organizátor Ivan Zima verejne zastával, že bol svedkom, že na Salzkammergute nepršalo. Hoci deň predtým a potom áno. Podľa mňa je to práve betónový dôkaz, že Luboš si s dažďom robí čo chce. A to ešte provokoval s nejakým snehom na KH. Preto som mu ponúkal musli tyčinku ako obetný darček. Vraj ich má dosť. :-) No hej, ale dokedy mu vydržia?

Na štarte stála celkom slušná kôpka krejzistov, čo ma celkom potešilo. Nebude to až taká nuda, že pôjdem z KH a 10 minút pred aj za mnou nikoho. Po výstrele z kanóna sme mohli vyraziť. Najprv kolečko okolo hotela Mladosť a potom po obvyklej trase do lesa. Tempo rýchle, tepy sa mi hrabú hore a tak sa krotím. Počasie je nádherné, teplúčko, výhľady doďaleka. Dokonca aj čelo pretekárov ešte vidieť v diaľke na kopci, čo je síce fasa ale aspoň rýchlo stratím ambície na bedňu. :-) Takto som zrovnaný už na začiatku.

Fotím okolie, chalanov, aj šalené kravy, ktoré sa nehanbia pásť bez fialového make_upu. Biker vedľa sa ponúka, že ma odfotí, keby som chcel. Ale to už mám zmáknuté. Zvládnem to aj sám. :-) Dík. Asfalt skončil, vnárame sa do lesa, prvé stúpania, prvé blatko. Toto ma našťastie nevzrušuje. Tu býva blato aj v suchom počasí. Gumy mi držia dobre a s istotou držia smer. Po blatových zvážniciach nasledoval zjazd na štátnu cestu a po nej do Sp. Bystrej. Všetko rutina. Rasťo sa ma pýta, či budem stáť na občerstvovačke. Mám v kameli kopu vody, pre mňa je táto občerstvovačka strata času. Tak nezastavujeme a šliapeme ďalej. Pred Kubaškom Rasťo provokuje otázkami, či nie je toho asfaltu priveľa. Odpapuľoval som mu, že ku koncu už bude rád za každý kúsok asfaltu, ktorý sa objaví. Fullisti už sú neznesiteľní tými poznámkami o asfalte. Ale pochopil. ;-) Teda dúfam.

V doline Peklisko klesla teplota. Takže sa dalo trošku rýchlejšie. V diaľke sa objavila charakteristická postava Luboša. Pomaly som sa k nemu blížil a opatrne sa ho opýtal, či ho môžem predbehnúť. Aby sa nenasral a nepotiahol splachovač k sebe. Len sa uchechtol a pustil ma pred seba. Rozdrbaný asfalt skončil a začalo peklo. Teda Peklisko. Všetci sme pozhadzovali prevodníkom na malé placky a začali hromadný večerníček. Povrch bol dobrý a išlo sa dobre. Neskôr som dobehol maníka s pevnou vidlou. Išiel do kopca celkom dobre, tak som sa ho opýtal, či nie je z čiech. Nebol, ale povedal som mu, že som na bikefóre čítal otázku nejakého čehúňa, ktorý sa pýtal, či sa dá Horal-Krejzi prejsť na pevnej vidle. Tak reku či to nie je on. Vraj nie, ale potom povie, či sa dá. :-)))

Zvyšok mi už ubehol celkom rýchlo. Fotil som medzitým a na rozdelení Krejzi-Lejzi už stáli známe tváre a chcel som ich tiež odfotiť.
"Hej chlapi, kde máte ceduľu Krejzi" pýtam sa ich, na čo mi odpovedajú, že skôr oni by ma mali fotiť a nie ja ich. Cha, a čo by ešte nechceli?

Počas zjazdu na Pusté Pole som stretol snáď troch bikerov opravujúcich defekt. Fíha, tak dnes to bude asi husté. :-/ Jama na levov dostala súrodenca a tak mi neostávalo, len dva krát zosadnúť a prekročiť obe. Naspať skúsim znovu tú staršiu prejsť v sedle.

Pusté Pole bola prvá zástavka na občerstvovačke. Lopol som do seba dva poháre jonťáku, či čo to bolo, pomaranče a dve tabletky hroznového cukru. Žemľu s maslom a syrom, ktorú mám v zadnom vrecku si nechám na horšie časy. Teraz sa cítim v pohode a vyrážam ďalej so slovami, že o hodinku som nazad. No ha-ha-ha. Počas krátkeho presunu po asfalte som meditoval nad tým, koľko vody môže byť v potoku, ktorý asi budem musieť prejsť. Asi som nad tým nemal rozmýšľať. Bolo jej tam veľa. Nahodil som hrubú a dŕŕŕb do vody. Omočil som si obe nohy ale napodiv ma to skôr občerstvilo. Viac ma však sralo, že teraz mi bude vŕzgať bike a budem to musieť počúvať počas celého výšľapu na KH. Keby len počas toho. Stále. :-)

Nasledujúci kúsok lesa mám celkom rád a tak som si celkom oddýchol počas prejazdu až po Telgárt. Tam som odfotil decká ako fandia, a kúsok vyššie zase ich žobrajúcu verziu. Tá fandiaca sa mi zdala oproti minulému roku v menšine. Asi sa tej žobrajúcej kaste krabica Horaliek od starostu, o ktorých hovoril Ivan Zima v rozhovore, málila. Pobavili ma dve mladé cigánky, ako kľačia na kolenách po oboch stranách makadamovej cesty a prosili o čokoládu. Kľačať na ostrých kameňoch by som teda za horalku nechcel. :-) Ale spolubajkeri naokolo mali tiež dosť a makali na plné prdy dopredu, nech to majú to najskôr za sebou. :-) Ja som sa strhnúť teda nenechal. Treba povedať, že toto stúpanie bolo po iné roky oveľa ťažšie. Nebolo to také ujazdené. Ďalší priebeh už bol rýchly. Zjazd do Šumiacu som prefičal a dorazil na občerstvovačku. Akosi aicky som predpokladal, že tam už IvanO bude na mňa čakať, aby som ho znovu odfotil, ako si sype. :-) Neviem, každopádne je to tuším tretí ročník za sebou, že sa stretávame znovu na občerstvovačke v Šumiaci. Pojedli sme, popili, zopár fotiek a obligátna otázka, či ideme na to. Stále som sa sám seba pýtal, či s ním dokážem držať krok až na KH. Doteraz sa mi to nepodarilo. V roku 2003 ma chytili črevné prehánky a v 2004 ma zase dorazila zima.

Vyrazil som za ním trošku neskôr, lebo som ešte nedožuval banán s hroznovými tabletkami. Stopol som si medzičas a hurá dopredu. V diaľke vykosený svah kalamitného dreva skoro nikoho nepotešil. Aspoň to počasie vychádza. V duchu rozmýšľam, či Ľuboš ešte má nejaké tyčinky. Ale asi áno, keď je tak krásne. V diaľke už vidím siluetu Ivana a pred ním ešte nejakého čehúňa s parťákom v drese Drásala. Dobieham ich všetkých troch naraz a rovno aj predbieham. Zdá sa mi, že idú v tomto úseku nejako pomaly. Kým sa dá, držím si tempo a rýchlo napredujem. Keď som sa dostal na miesto, kde sa odpája návratová slučka krejzistov, rozmýšľal som, či už tadiaľto prešli prví. Zdá sa, že nie, lebo práve prehučal okolo Hornych z Cyklomaxu a po indiánsky ujúkal na všetkých, aby sa pratali z cesty. :-) Pár minút za ním Oprenčák a potom dlho dlho nič. Pomaly som dobehol nejakú menšiu partičku bikerov. Zrazu za nami nejaké auto strašne zarylo do makadamu. Zvukový efekt to malo, akoby núdzovo pristávalo lietadlo.
"Jsem sa leknul jako prase" vravím do luftu. Jeden z bikerov sa obzrel a pýta sa, či som Sergej. Bol to Bruno z Ivanovej partie. Zdal sa mi nejaký zatavený. Trošku sme pokecali a spolu sa dostali na asfaltovú časť stúpania. Spomalil som, nech sa chytí, aby sme išli spolu. Nechytal sa, tak som pokračoval ďalej sám. Občas okolo prefrčala avia, mercedes alebo osobák. Asi si tí koledníci netrúfli ísť hore v autobuse. Tempo ma začínalo čoraz viac zahrievať tak som trocha spomalil a čakal, kým príde koniec kosodreviny. Odtiaľ už obyčajne teplota klesá a potom znovu pridám. Práve preletel tretí najrýchlejší z pretekárov. Potom v pravidelných intervaloch ďalší bikeri. Medzitým som občas fotil, kochal sa a šliapal hore. Na rýchlosť som radšej nepozeral. Prioritou bolo stráženie tepov. Ale konečne sa mi išlo na KH dobre. Teplota podľa Polara klesala na 17 stupňov Celzia. Hore mohlo byť aj 10-15 stupňov.

Na občerstvovačke som prvýkrát nehľadal bujón ale jonťák. Chlapík bol z toho taký vyoraný, že ho ani nemal naliaty v pohári. Všade samé poháre plné bujónu. Vytiahol som žemľu, že ju zjem. Poťažkal ju v ruke, porozmýšlal a vrátil nazad. Krízu nemám, nechám na horšie časy. Dal som si radšej ovocie a hroznové tabletky. Medzitým mi namazali reťaz. Obliekol som si dlhý žiletkársky cyklodres, zabalený špeciálne na zjazd z KH, ktorý sa mi predtým dobre osvedčil v talianskych Dolomitoch a rozlúčil sa s osadenstvom.
Varúúúúj. Už v prvej zákrute som od zimy stratil reč. Mohol by som mať na sebe oblečený aj kozmický skafander a aj tak by som cítil, aká dokáže byť v zjazde z KH zima. Zuby som mal na doraz a šetril brzdy koľko sa dalo. Nech už som konečne dole. Oprotiidúci bikeri sa mi rozmazávali v zornom poli, niektorí tuším aj tlačili. Venoval som sa však viac jazde ako kochaniu sa. Ten asfalt je už z roka na rok v horšom stave. Ešte k tomu tie autá v protismere. Na konci asfaltu ma síce organizátori spomaľovali, ale tu to už poznám. Spomalil som iba v zákrute a znovu pustil brzdy. Kúsok pred odbočením som ofičal Jura a pobavil sa na jeho prekvapenom ksichte. :-)

Po odbočení na zvážnicu nastalo vytriezvenie zo zjazdového ošiaľu. Ruky stvrdnuté-zmrznuté-skrehnuté, nohy stvrdnuté-zmrznuté, šija iba zmrznutá :-). Ale aspoň mi netečú nudle z nosa. Po chvíli som zastavil, vyzliekol si dlhý dres a znovu nasadol. Z minulého roka som si pamätal, že pred brutálnym zjazdom, ktorý nazval Citrón "Cool Katrinak", bude rozmočený úsek. Ale takýto rozmočený som ho teda nečakal. Namiesto cesty regulérny potok. Kam som išiel, všade voda. Už mi bolo všetko jedno, nasmeroval som to aspoň tam, kde bol tvrdý podklad. Dúfal som, že sa to močarisko nebude kumulovať práve v tom brutálnom zjazde. Po prejazde toho mokrého koryta som si ďakoval, aké dobré gumy som kúpil a bol zvedavý, ako budú držať v nasledujúcom zjazde do Telgártu.

Na odbočke do brutál zjazdu sa smerovčík pochechtával, ako som komentoval predchádzajúci zavlažovací kanál a nasmeroval ma doprava dole. V polke zjazdu som si uvedomil, že ten zjazd je naozaj natoľko brutálne strmý, že sa mi zosúva kamel cez hlavu. Asi chcel toho vidieť viac. Horšie bolo, že mi posúval aj prilbu do očí, takže som prd veľký videl. Možno to bola aj výhoda. :-) Miestami to hrozilo papulákom ale nakoniec som bez ujmy ofičal zdravotníkov na konci zjazdu. Odtiaľ už známou cestou na Pusté pole. Nikoho predo mnou, nikoho za mnou, hádam takto nedôjdem až do cieľa.  V lese pred prejazdom cez potok som predsa len kohosi zahliadol. Biker vo fialovom drese z Popradu. Pred Pustým Poľom som ho dobehol a zobudil, lebo jaksi zabudol odbočiť doľava. :-)

Na občerstvovačke som na ex spláchol dva poháre studeného jonťáku, pomaranče a osvedčené hroznové tabletky. Žemľu v zadnom vrecku som nechal na pokoji. Asi ju pochrúmem až v Lipt. Tepličke. Ešte som v pohode. Čas 4:53 – 78 km, vyzerá to nádejne. Vyrážame spolu s fialovým popradčanom na Smrečinské sedlo. Na asfaltke ešte stretáme bikera, ktorý ma na KH ofičal asi dva kilometre pred vysielačom. Opravoval defekt ale veľmi sa pri tom neponáhľal. Na šotoline mi zatiaľ parťák zdrhá. Asi má viac nadupané v kopcoch, lebo ešte nejde na poštárovi. Pomaly mi zmizol v stúpaní z dohľadu. A tak som bol zase sám. Teplota znovu pomaly klesá, slnko je viac za mrakmi a raz som dokonca počul v diaľke zahrmenie. Žeby Lubošovi dochádzali tyčinky? Na konci stúpania som parťáka z Popradu znovu zahliadol. Potom s prestávkami medzi stromami čoraz častejšie. Krátky vytrasený zjazd, krátke stúpanie a napojil som sa na spoločnú trastu Krejzi-Lejzi.
V tom momente som si uvedomil, ako dramaticky narástlo množstvo odpadkov. Samé obaly od tyčiniek, karbogelov, cukríkov. čo ma dosť nasralo. Veď doteraz som takmer nič na zemi nevidel. A to som podozrieval práve tých najrýchlejších bikerov, že to len oni rozhadzujú tie obaly. Neskôr mi Juro v cieli vravel, že aj po Krejzistoch ostával bordel, len som to nemohol vidieť, lebo bolo predo mnou relatívne málo Krejzistov.

Smerom hore na Smrečinské sedlo som však každopádne dobiehal čoraz viac bikerov z Lejzi kategórie. Takmer všetci do jedného tlačili. Jedného som dokonca videl s trekkingovým bikom s úzkymi semigumami.
Ufff, ty vole, moje kopačkové Explorery ma v tom klzkom sajrajte držali veľmi dobre. Hore na lúke som si konečne odfúkol, že už mám všetky veľké kopce za sebou a rozbehol sa dole kopcom. Ródeo zjazd som zaregistroval ale nedal som sa prekvapiť a na plné gule dole. V polke zjazdu som dobehol opatrnú lejzistku, ofičal a dole znovu dobehol parťáka vo fialovom z Popradu. Po pravej strane tiekol malý Čierny Váh a oproti nám silný vietor. Pomaly sme sa prebíjali dopredu. Chcel som zjesť počas jazdy žemľu ale potom ma napadlo, že mi to nasucho veľmi chutiť nebude. Zjem ju až na občerstvovačke a zapijem niečim sladkým.
Na občerstvovačke sa prevaľovali mraky lejzistov a vyjedali čo sa dalo. :-) V kľude som papkal, zapíjal, sledoval dianie. Ešte som sa dorazil pomarančami, kúskom melónu a obligátnymi hroznovými cukríkmi. A potom znovu pokračovať ďalej.

Oproti minulému roku prišla zmena, ktorá mala vraj obísť permanentne zablatené terény v oblasti Jedliniek. Po zjazde po rozmlátenej asfaltke na Vikartovce nasledovalo odbočenie doľava a po dobrej, miernej zvážnici hore. Pomaly som znovu chytal tempo a naozaj sa mi išlo dobre. Na konci sme sa dostali na rúbanisko. Tam pripravená sanitka, aj keď neviem načo. Obišiel som naukladané siahovice dreva a nasledoval ďalší zo zjazdov z kategórie zavlažovací bahno-potok. Sranda bola, že rozmočený bol aj kúsok stupáku, ktorý som už len s vypätím síl vyšliapal hore. Nejaký ujko mi v tých miestach vraví, že mám ešte dosť síl, keď to vládzem vyšliapať.
“No už ani nie” :-) hlesol som.
Zvyšok morálky mi už dorazil len “humoristická” vložka organizátorov, nazvaná Kráľ Šuňavy. To som vôbec nepochopil. Les bol fasa, ale tomu terénu pripomínajúcom skôr rašelinisko, chýbali snáď už len trčiace ruky utopených bikerov, ich posmrtné bublinky, hmla a major Zeman. Okrem toho, že mi brzdy už neprestali pískať, začala vŕzgať aj vidla pri tlmení. Radšej som zastavil a nastriekal z kamelu vodu na vidly, nech sa ten sajrajt vyplaví. Trošku to pomohlo a po výjazde na normálnu cestu som si konečne vydýchol. Na občerstvovačke v Šuňave som si dal bike ostriekať vodou a reťaz mi našťastie znovu namazali, takže by to mohlo vydržať v pojazdnom stave až do cieľa. Ešte pár pomarančov, jonťák, hroznové cukríky a chytro naháňať 8 hodín do cieľa. Ešte mám 38 minút rezervy aj keď to už nevidím veľmi ružovo. Treba zdolať dva menšie kopčeky a to ma asi zbrzdí.

Zo Šuňavy bolo vidieť na kopci, koľko bikerov sa posúva hore. Našťastie bola široká lesná cesta, takže sa dalo dobre predbiehať. Hore sa posúval traktor s vlečkou, dobehol som menšiu partičku pomalších, postupne ma pustili ale ďalšiu partiu som dobehol až v úzkom zjazde do Lopušnej doliny, kde sa veľmi predbiehať nedalo. Takže pomaly za nimi a po prejazde mostom znovu na plné prdy hore. Kúsok asfalt, ubytovňa Chemosvitu, prejazd cez potok som nekompromisne zobral a letmo pozdravil nefotiaceho Martina. Tento stupák bol celkom fajn ale začínal som mať už toho akurát dosť. Oddýchol som si na krátkom úseku asfaltu a ten zbytok už išiel ľahko. 8 hodín mi už ubehlo a tak mi ostávalo len naháňať čo najmenšiu stratu. :-)

V zjazde popod vedenie ma brzdila babenka od organizátorov aby som spomalil. Za zákrutou práve dávali zdravotníci dokopy bikerku, ktorá tu hodila držku. Po niekoľkých serpentínach sa už dalo normálne peckovať na plné gule dole. Tu sa to dá, tu je to rýchle a ani to veľmi netrasie. Na konci zjazdu ostrý lomcovák na dorazenie posledných zvyškov síl. Potom už len viac menej pomedzi stromy vodovzdorným terénom až do cieľa som našpurtoval so stratou 10 minút na 8 hodín. No nič, snáď o rok. :-) Ale aj tak som posunul svoj rekord na úroveň, ktorá sa mi o rok bude oveľa ťažšie prekonávať ako minuloročných 9:14, či 8:51 z roku 2003

Takže to mám za sebou a ani nepršalo. Som celý mokrý, zablatený, spotený a neviem čo. Išiel som sa teda ospršiť a ledva som zavrel dvere ubytovne, v tom momente sa výdatne rozpršalo. A sakra, Lubo sa predsa len nasral. :-)

Po osprchovaní sa som sa vrátil naspäť na štart sa najesť, napiť, čosi pofotiť, pokecať. Pršať už našťastie dovtedy prestalo.

Takže sumár:
Počasie na Horalovi vyšlo skvele. Aj som si na trati vravel, že toto je počasie akurát tak pre mňa. Ani som sa nevaril a ani mi nebola veľká zima. Bohužiaľ, trať bola dosť podobná pamätnému ročníku 2001, kde sme sa brodili kade-tade. A ani teraz sme sa nevyhli dlhým podmočeným úsekom plných vody a blata. Tá kalamita koncom roku 2004 tomu asi dosť pomohla. podstatné je, že sa akcia vydarila a, "O rok znova na Horalovi". Našťastie bola väčšina zjazdov relatívne v dobrom stave, takže mi brzdy vydržali bez toho, aby som ich musel okamžite po dojazde vymieňať.
Občerstvovačky skvelé. Prekvapili ma melóny. Hlavne hroznové cukríky schvaľujem ako skvelý nápad. Pomohli mi. Značenie som ani veľmi nevnímal, už tú trať poznám dosť dobre, aby ma niečo prekvapilo. Na zmenách trasy boli smerovčíci a zbytok už OK. Zdravotné zabezpečenie bolo tiež celkom dobré a vôbec, na Horalovi som sa cítil dobre.
Neskôr som sa rozprával s Ivanom Zimom a spomenul, že niekto preznačil kus trasy, takže si Lejzi kategória spravila spoznávací výlet do lesa. Aj Stanka niečo spomínala, že blúdili. Skoro som odpadol. Tento rok som bol tuším len na dvoch-troch maratónoch, kde niekto nesabotoval značenie. Zase nejakí blázniví srandisti. Až na túto nepríjemnosť by som túto akciu hodnotil kladne. Vyhlasovanie výsledkov bolo poňaté dosť netradične. Okrem umiestnenia a odovzdania cien boli víťazi pasovaní za rytierov a rytierky šermiarskou skupinou, ktorá sa starala aj o program. :-)
Všetci aj tak čakali na tombolu. Akurát sa mi zdalo to losovanie akési čudné. Ten program na PC, ktorý losoval čísla bol nejako divne nastavený, lebo som akosi pričasto počul číslovky začínajúce sedemsto, dvesto alebo tristo. Nevadí,