Šela maratón 2004
- Napísal: Robert Juhás
"Kto nebol na tohtoročnom Šela maratóne, môže ľutovať."
Lepší podtitul pre tento maratón jednoducho nie je. Prečo? Vyšlo počasie, skvelé občerstvovačky, dobré zabezpečenie súťažiacich a trať bola úúúúplne super. Za najlepší prínos pre pretekárov, ktorí si chceli trať vychutnať, bola možnosť individuálneho štartu. To znamená, že po odštartovaní hlavného balíka o 9:00, bolo možné odštartovať v priebehu 9:30-10:00 kedykoľvek. Myslím, že kto zvolil túto možnosť, urobil len a len dobre. Minimálne sa vyhol každoročným zápcham na náročnejších úsekoch trate.
V piatok večer sme sa prezentovali s Citrónom a Bukasom, jeho teamovým kolegom na hrade Helfštýn. Rozbalili sme stan a hybaj hľadať krčmu, kde by sa dal pozerať hokej. Krčmu sme našli a namiesto obligátnej TV so zrnitým obrazom tam mali obrovskú širokouhlú obrazovku. Ako sme nabili Rusov sme síce nevideli, ale v prestávkach zápasu čehúňov s nemcami dávali zaujímavé momenty. V tej chvíli sa vonku rozpršalo. Miestami výdatne aj s bleskami. Už sa obaja nechávali počuť, že zajtra asi nenastúpime. Nemá to cenu. Dažďové kvapky nám robili spoločnosť až sme zaspali. Ráno bolo pochopiteľne chladno a vlhko. Obloha neveštila nič dobré. Aspoň pre tie dve fajnovky. Mne sa zdalo všetko v poriadku. Minulý rok to bolo zo začiatku podobne a napriek tomu sa dalo. Keďže sme všetci hodlali využiť individuálny štart, išli sme s Citrónom na hradnú vežu obzrieť horizont, či neprichádzajú z nejakej strany hrozivé mračná. Výsledný ortieľ som viac-menej očakával. Ideme. A dobre sme spravili.
Štart som si bol dole odfotiť a po ňom presun hore na hrad, aby som odfotil najrýchlejších z toho hromadného štartu. Keď sa neukazovali ani po 40 minútach, nechal som to tak a pakoval sa na štart. Myslel som si, že ma na štarte tí dvaja ftáci počkajú. No nič, odštartoval som teda sám približne o 9:46.
Prvé kilometríky samá pohoda. Keby som tu neštartoval minule, tak ani neviem, kade mám ísť. :-) Len na križovatkách policajti a policajtky. V stúpaní v kameňolome dobieham prvých bikerov. Cvakám zopár obrázkov a pokračujem ďalej. Nie je kde tlačiť. Miesta je tu všade na rozdávanie. Po zjazde rýchla pasáž po poliach, Hlinsko, zamávam smerovčíčke a zakončujem zjazdom do Kudlova. Odtiaľ pohodové stúpanie na asfaltku, rýchly zjazd znovu do Hlinska, smerovčíčka sa mi zdá nejaká povedomá. Ako to stíha byť na dvoch miestach naraz? Po asfaltke hore chytám tempo hodné ťažkého žiletkára :-) Na križovatke policajti, na odbočke do poľa strážia cestu ďalší poliši, je ich tu ako hadov. Teda táto trať je naozaj dobre zabezpečená. Začínam jaksi dobiehať čoraz viac bikerov. Nejako sa mi to nezdá. Kde sa doteraz motali? Nevadí, nie je ich veľa. V rámci možností ich obehnem, aj keď bez nich by som išiel v tomto zjazde rýchlejšie. :-) Nabudúce asi vyrazím presne o desiatej. :-)
Križujem hlavnú cestu, komplikovaný stupák plný koreňov a kameňov radšej tlačím. Konečne sme na ceste smerom na hrad. Vidím, že Bukas už má hradné šantenie za sebou a zjazduje kúsok vyššie oproti. Ľudí pri trati pribúda a hecujú pretekárov. Aj mňa sa snažia. Lenže márna snaha, na mňa sú už prikrátki. Nenechám sa strhnúť. Idem to, čo doteraz.
Ale kecám, trošku som pridal. :-) Reku, potom niekde ďalej to vydýcham. :-))) Na hrade to už je iné kafé. Všade rambajz, kopec ľudí, návštevníkov. Po výjazde z hradných brán zaujímavý objazd popri hradných múroch až príde obávaný krátky zjazd z násypu. Bol som si ho ráno dobre obzrieť, kade to treba zísť. Vyplatilo sa. Nejako som už ten vytrasený zbytok pretrpel a po krátkej rýchlej pasáži doľava na dobrú a rýchlu zvážnicu. Stretávam kopec výletných cykloturistov. Zjazd začína byť čoraz zaujímavejší a dobieham viac a viac bikerov. Križujeme nejakú cestu, všade mraky zvedavcov, bikeri predo mnou spomaľujú, zoskakujú a ja pomaly nabieham na tú hrozivú roklinu plnú koreňov, lístia, kameňov. Nechystám sa zosadnúť na čo nejaký pánko reaguje:
"To se nedá sjet"
To ma len zdravo nasralo a bez problémov si poradím aj s týmto terénom. Lenže o pár desiatok metrov nižšie snaživec v teniskách, čo to celé schádzal neuhol a tak mi neostalo nič iné, len šibnúť na brzdy a už som letel. Rajdy som držal dovtedy, kým som nemal celý bike za chrbtom. Nechápem, kedy som vlastne stihol vycvaknúť ale dopadol som čisto ako gymnasta na obe nohy do hromady lístia. Kua, ale som dobrý, kua kua, jak som len dobrýýý. :-)))
Beriem bike a ťahám ďalej. Nasledujúce stúpanie je zahádzané odrezkami konárov, všakovakého dreva a sajrajtu. To už mám nejaké problémy s radením. Vôbec mi neprehadzuje prehadzovačka. Absolútne nereaguje. Žeby to tým pádom? Nejakým zázrakom sa mi to podarilo uschopniť a štverám sa hore k Hubertovi na občerstvovačku.
Bufet U Huberta využívam v prvom rade na technickú kontrolu. Ukazujem chlapíkovi, v čom je problém a je vidieť, že sa vyzná. O pár minút mám bike pripravený popasovať sa s ďalšími nástrahami trate. Na občerstvovačke už vidím Citróna, ako sa s Bukasom napchávajú a vymieňame si skúsenosti a zážitky z doterajšieho priebehu maratónu. Vyzerajú spokojní. Spravím zopár fotiek, nech máme pamiatku. Ešte hodím do seba nejaké jedlo, pitie a môžme ísť ďalej. Citrón sa ma pýta sa, kedy som išiel. Oni išli pár minút po odštartovaní individuálneho štartu. Takže som stiahol asi 15 minút
V miernom asfaltovom stúpaní znovu roztáčam žiletkárske tempo a oboch nechávam za sebou. Nechce sa mi ísť na pohodové tempo. Som prvýkrát túto sezónu na horáku a potrebujem si otestovať výdrž tempa, zjazdy a techniku. Ešte im stihnem zarevať, aby si dali pozor na serpentínové zjazdy. Minule ma Citrón na Duchonke nepočúval a hneď sa vydrbal na zjazdovke. Dlhý dlhočižný zjazd po asfaltke a potom doľava na tie parádne zjazdy. Doľava, ostro doprava, ostro doľava až sme sa dostali lesnú zvážnicu a pokojným tempom pokračujem ďalej. Všimol som si, že sa musím viac učiť zatáčať doprava ako doľava. :-)
Zo zvážnice sa dlho stúpa hore, krátky zjazdík na asfaltku a prichádza moja druhá obľúbená pasáž. Asi 2-3 kilometrový zjazd popri potoku Krkavec. Škoda, že som tak rýchlo sfrčal dole, lebo som v polke dobehol pomalších, ktorí tu viac brzdili ako jazdili. :-) Na konci zjazdu otáčame ostro doľava smerom na Zbrašov. Ak sa dobre pamätám. Minule som tu tlačil. Asi aj kvôli tomu, že to bolo viac blatové. Teraz sa dalo a tak som nevidel dôvod tlačiť. No nič, aspoň som urobil ďalších. Po chvíli jazdy popri poli, cez les, občas potlačiť, keď terén nedovolil. Ale potom ďalší parádny serpentínový zjazd všetko vynahradil. Rýchly presun po lesnej rýchlej jednokoľajke, kde som zase narazil na nejakých mantákov, ako radšej tlačili/niesli biky cez úplne jednoduché a základné prekážky. Tak som na nich zahúkal a nejako ma už spolu s nejakým rýchlym mladíkom pustili.
Konečne občerstvovačka. Došla mi voda. Citím, že je jaksi teplo. A to som doteraz jazdil väčšinou v lese. Čo bude teraz, keď sa začneme presúvať na kopce oproti? Na druhej občerstvovačke sa znovu posiľňujem a zisťujem, že mi to už toľko neťahá ako na Helfštýne. Nohy mi už pracujú ťažšie a cítim, že zotrvávať v tomto tempe sa nemusí vyplatiť.
Teraz je však asfaltová rovina a po odbočení do poľa nohy prebúdzam znovu k aktivite. Podjazd pod diaľnicu nerobí problém, celý som ho prešiel v sedle, aj železničný. Bukas sa v týchto miestach vraj vydrbal do potoka. Ešteže bike nechal hore na chodníku a okúpal sa sám. :-)
Po podjazdoch nasledoval dlhý a úmorný výšľap hore na Uhřínov. Najdepresívnejšie je, že ho je skoro celý vidieť po celej dĺžke. Ovešaný tlačiacimi či pachtiacimi bikermi. Žiadna sranda. Aspoň to stúpanie trošku pripomína charakterom lesov nášmu Horalovi. V Uhřínove som sa nezdržal na občerstvovačke dlho. Nemal som ani chuť a hlavne som sa chcel odvetrať po tom dlhočižnom stúpaní. Takže chytro to do seba nasypať, naliať a ďalej. Ešte ma čaká jedno šialene dlhé a šialené stúpanie na Slavkov. Zjazdy boli dobré a úplne naj, bol ten na konci do Pekla. Ani nie že zjazd ale rovno bikerský tobogán. Urobil som tam snáď 10-15 ľudí. Samá brzda. Načo? :-)
Ten asfaltový a spočiatku nenápadný stupák z Pekla hore, ide veľa bikerov úplne v pohode. Po kilometri to už taká pohoda nie je. Kopec pridáva percentá a po zákrutu po zákrute odhaľuje čoraz viac tlačiacich. Mne to síce ešte na kolibríku funguje ale musím sa zmieriť s tým, že treba trošku zvolniť tempo. Minule som tu aj ja tlačil a rozhodne si to nehodlám zopáknuť. Krátky zjazd cez les a ďalšie stúpanie. Ešteže po asfalte. :-) Riť mám rozpálenú a nemôžem sa dočkať konca stúpania.
Na vrchole bola posledná občerstovačka. Radšej som sa zastavil na dlhšie a posilnil sa poriadne. Prídu zjazdy a presun po rovine pod Helfštýn. Tam sa bude lámať chlieb. :-)
Vyrážam dopredu. Zatiaľ zjazdujem a občas niekoho predbehnem. V jednom momente musím razantne spomaliť, lebo to čo práve jazdím, mi až nepríjemne pripomína zjazd vo válove plnom vody. Koryto plné riedkeho sračkového h..h.h..hov....blata
Našťastie to bolo len kratučké a dobieham nejaký tandem. Chlapík tlačí do kopca bike a spolubikerka si turisticky vykračuje pri ňom. Aj ja tu tlačím, lebo toto jaksi nemusím a ani netreba. Po nasadnutí na bike mi tandemisti pomaly ale isto zdrhajú. Kua, ako to robia? Peckujem cez Bohuslávky a je mi jasné, že to jaksi nende. Dobieham kadekoho ale tandem sa beznádejne stráca. Idú ako lokomotíva. Podjazd pod diaľnicou, doľava, rovno, doľava popri ceste a na moste doprava, doľava a dostávame sa cez Lipník nad Bečvou množstvom zákrut, podjazdov, kanálov do Týnu nad Bečvou. Minule sme tadiaľto išli cez most zbúchaný vojami. Teraz chceli vymyslieť brod ale kvôli vysokej vode sa išlo náhradnou trasou. V podstate sa tým vlastne pridali asi 3-4 kilometre navyše. Našťastie väčšinou po rovine. :-) Nohám sa už veľmi nechce. :-) Vo fľaši mám už len dva-tri hlty pitia. Snažím sa šetriť sily na záverečné stúpanie. Pri jazdení rozmýšľam, či sa na zajtrajšie {MTBO pri Brne} radšej nevyprdnem. Keď mi to tam pôjde tak ako teraz po rovine, tak žiadna sláva. :-) No veď uvidíme v cieli.
Ponad Týnom ide mierne stúpanie popri domčekoch a záhradkach. Zatiaľ sa to dá ale už mám toho naozaj plné zuby. Stupák cez sad som vyšliapal ale krátky korenistý a miestami aj šmykľavý úsek som radšej potlačil. Podľa rozrýpaného povrchu tipujem, že tu tlačil každý. :-) Zmiernenie stúpania a prichádza záverečná pasáž, ktorú som už doobeda odjazdil. Ide to teraz oveľa ťažšie. Síce dôchodca ale znateľne unavenejší. Ale toho experta vyvaleného na lehátkových rajdoch ešte urobím. Darí sa a vešiam sa na najbližšiu dvojicu. Po vjazde do hradu urobím ešte aj jedného z nich a na dnes som s pretekaním skončil. Mám to za sebou.
Pre istotu to zopakujem. "Kto nebol na tohtoročnom Šela maratóne, môže ľutovať." Vyššie som už napísal prečo. Ale za najlepší prínos považujem možnosť odštartovať individuálne. Až na trati som pochopil, aké komplikácie týmto krokom organizátorom vznikli. Ľudia na zabezpečovaní trate museli ostať trošku dlhšie. Hlavne tí z úvodných kilometrov. Aj pri vyhlasovaní výsledkov to spôsobovalo problémy. Pretože bikeri ktorí ešte boli na trati, mohli stále zasiahnúť do konečného poradia a tak nebolo možné vytlačiť výsledky načas. Možno by sa dalo tlačiť akože priebežné výsledky s tým, že by sa jasne označilo, že ide iba o priebežný výsledok a pozícia bikera sa môže posunúť o pár pozícií nižšie.
Citrón s Bukasom si celý maratón pochvaľovali a dokonca Citrón sa vyjadril v tom zmysle, že to bolo fantastické a že je ochotný dať prednosť tomuto maratónu pred Drásalom. :-) Mne nezostáva nič iné, len súhlasiť a tešiť sa na nový ročník Šela maratónu. Apropó, už sa teším na CD zo Šeláku, kde budú fotky, videozáznam, výsledky..... ktoré dostane každý biker, ktorý sa zúčastnil.
A moje pocity? Nuž, čistá priemerka ma síce potešila 16 km/h ale nameraná už menej. 14.6 km/h, čo mi na Salzkammergut asi stačiť nebude a to nehovorím o kilometráži, lebo postupujúcimi kilometrami priemerka klesá. Ale zase čas som si zlepšil o nejaké tie minúty, napriek kilometrom navyše. Tiež je pravda, že ma niekedy brzdili pomalší pretekári v zjazdoch. Takmer v každom zjazde som niekoho dobehol. A predbiehať ich po nevyjazdených stopách nemusí vždy dopadnúť dobre. Ale stále lepšie, ako sa posúvať slimačím krokom v nejakom zaštupľovanom úseku.
Celkovo som s akciou spokojný, dondem aj nabudúce.
Lepší podtitul pre tento maratón jednoducho nie je. Prečo? Vyšlo počasie, skvelé občerstvovačky, dobré zabezpečenie súťažiacich a trať bola úúúúplne super. Za najlepší prínos pre pretekárov, ktorí si chceli trať vychutnať, bola možnosť individuálneho štartu. To znamená, že po odštartovaní hlavného balíka o 9:00, bolo možné odštartovať v priebehu 9:30-10:00 kedykoľvek. Myslím, že kto zvolil túto možnosť, urobil len a len dobre. Minimálne sa vyhol každoročným zápcham na náročnejších úsekoch trate. V piatok večer sme sa prezentovali s Citrónom a Bukasom, jeho teamovým kolegom na hrade Helfštýn. Rozbalili sme stan a hybaj hľadať krčmu, kde by sa dal pozerať hokej. Krčmu sme našli a namiesto obligátnej TV so zrnitým obrazom tam mali obrovskú širokouhlú obrazovku. Ako sme nabili Rusov sme síce nevideli, ale v prestávkach zápasu čehúňov s nemcami dávali zaujímavé momenty. V tej chvíli sa vonku rozpršalo. Miestami výdatne aj s bleskami. Už sa obaja nechávali počuť, že zajtra asi nenastúpime. Nemá to cenu. Dažďové kvapky nám robili spoločnosť až sme zaspali. Ráno bolo pochopiteľne chladno a vlhko. Obloha neveštila nič dobré. Aspoň pre tie dve fajnovky. Mne sa zdalo všetko v poriadku. Minulý rok to bolo zo začiatku podobne a napriek tomu sa dalo. Keďže sme všetci hodlali využiť individuálny štart, išli sme s Citrónom na hradnú vežu obzrieť horizont, či neprichádzajú z nejakej strany hrozivé mračná. Výsledný ortieľ som viac-menej očakával. Ideme. A dobre sme spravili.
Štart som si bol dole odfotiť a po ňom presun hore na hrad, aby som odfotil najrýchlejších z toho hromadného štartu. Keď sa neukazovali ani po 40 minútach, nechal som to tak a pakoval sa na štart. Myslel som si, že ma na štarte tí dvaja ftáci počkajú. No nič, odštartoval som teda sám približne o 9:46. Prvé kilometríky samá pohoda. Keby som tu neštartoval minule, tak ani neviem, kade mám ísť. :-) Len na križovatkách policajti a policajtky. V stúpaní v kameňolome dobieham prvých bikerov. Cvakám zopár obrázkov a pokračujem ďalej. Nie je kde tlačiť. Miesta je tu všade na rozdávanie. Po zjazde rýchla pasáž po poliach, Hlinsko, zamávam smerovčíčke a zakončujem zjazdom do Kudlova. Odtiaľ pohodové stúpanie na asfaltku, rýchly zjazd znovu do Hlinska, smerovčíčka sa mi zdá nejaká povedomá. Ako to stíha byť na dvoch miestach naraz? Po asfaltke hore chytám tempo hodné ťažkého žiletkára :-) Na križovatke policajti, na odbočke do poľa strážia cestu ďalší poliši, je ich tu ako hadov. Teda táto trať je naozaj dobre zabezpečená. Začínam jaksi dobiehať čoraz viac bikerov. Nejako sa mi to nezdá. Kde sa doteraz motali? Nevadí, nie je ich veľa. V rámci možností ich obehnem, aj keď bez nich by som išiel v tomto zjazde rýchlejšie. :-) Nabudúce asi vyrazím presne o desiatej. :-)
Križujem hlavnú cestu, komplikovaný stupák plný koreňov a kameňov radšej tlačím. Konečne sme na ceste smerom na hrad. Vidím, že Bukas už má hradné šantenie za sebou a zjazduje kúsok vyššie oproti. Ľudí pri trati pribúda a hecujú pretekárov. Aj mňa sa snažia. Lenže márna snaha, na mňa sú už prikrátki. Nenechám sa strhnúť. Idem to, čo doteraz. Ale kecám, trošku som pridal. :-) Reku, potom niekde ďalej to vydýcham. :-))) Na hrade to už je iné kafé. Všade rambajz, kopec ľudí, návštevníkov. Po výjazde z hradných brán zaujímavý objazd popri hradných múroch až príde obávaný krátky zjazd z násypu. Bol som si ho ráno dobre obzrieť, kade to treba zísť. Vyplatilo sa. Nejako som už ten vytrasený zbytok pretrpel a po krátkej rýchlej pasáži doľava na dobrú a rýchlu zvážnicu. Stretávam kopec výletných cykloturistov. Zjazd začína byť čoraz zaujímavejší a dobieham viac a viac bikerov. Križujeme nejakú cestu, všade mraky zvedavcov, bikeri predo mnou spomaľujú, zoskakujú a ja pomaly nabieham na tú hrozivú roklinu plnú koreňov, lístia, kameňov. Nechystám sa zosadnúť na čo nejaký pánko reaguje:
"To se nedá sjet"
To ma len zdravo nasralo a bez problémov si poradím aj s týmto terénom. Lenže o pár desiatok metrov nižšie snaživec v teniskách, čo to celé schádzal neuhol a tak mi neostalo nič iné, len šibnúť na brzdy a už som letel. Rajdy som držal dovtedy, kým som nemal celý bike za chrbtom. Nechápem, kedy som vlastne stihol vycvaknúť ale dopadol som čisto ako gymnasta na obe nohy do hromady lístia. Kua, ale som dobrý, kua kua, jak som len dobrýýý. :-))) Beriem bike a ťahám ďalej. Nasledujúce stúpanie je zahádzané odrezkami konárov, všakovakého dreva a sajrajtu. To už mám nejaké problémy s radením. Vôbec mi neprehadzuje prehadzovačka. Absolútne nereaguje. Žeby to tým pádom? Nejakým zázrakom sa mi to podarilo uschopniť a štverám sa hore k Hubertovi na občerstvovačku.
Bufet U Huberta využívam v prvom rade na technickú kontrolu. Ukazujem chlapíkovi, v čom je problém a je vidieť, že sa vyzná. O pár minút mám bike pripravený popasovať sa s ďalšími nástrahami trate. Na občerstvovačke už vidím Citróna, ako sa s Bukasom napchávajú a vymieňame si skúsenosti a zážitky z doterajšieho priebehu maratónu. Vyzerajú spokojní. Spravím zopár fotiek, nech máme pamiatku. Ešte hodím do seba nejaké jedlo, pitie a môžme ísť ďalej. Citrón sa ma pýta sa, kedy som išiel. Oni išli pár minút po odštartovaní individuálneho štartu. Takže som stiahol asi 15 minút
V miernom asfaltovom stúpaní znovu roztáčam žiletkárske tempo a oboch nechávam za sebou. Nechce sa mi ísť na pohodové tempo. Som prvýkrát túto sezónu na horáku a potrebujem si otestovať výdrž tempa, zjazdy a techniku. Ešte im stihnem zarevať, aby si dali pozor na serpentínové zjazdy. Minule ma Citrón na Duchonke nepočúval a hneď sa vydrbal na zjazdovke. Dlhý dlhočižný zjazd po asfaltke a potom doľava na tie parádne zjazdy. Doľava, ostro doprava, ostro doľava až sme sa dostali lesnú zvážnicu a pokojným tempom pokračujem ďalej. Všimol som si, že sa musím viac učiť zatáčať doprava ako doľava. :-) Zo zvážnice sa dlho stúpa hore, krátky zjazdík na asfaltku a prichádza moja druhá obľúbená pasáž. Asi 2-3 kilometrový zjazd popri potoku Krkavec. Škoda, že som tak rýchlo sfrčal dole, lebo som v polke dobehol pomalších, ktorí tu viac brzdili ako jazdili. :-) Na konci zjazdu otáčame ostro doľava smerom na Zbrašov. Ak sa dobre pamätám. Minule som tu tlačil. Asi aj kvôli tomu, že to bolo viac blatové. Teraz sa dalo a tak som nevidel dôvod tlačiť. No nič, aspoň som urobil ďalších. Po chvíli jazdy popri poli, cez les, občas potlačiť, keď terén nedovolil. Ale potom ďalší parádny serpentínový zjazd všetko vynahradil. Rýchly presun po lesnej rýchlej jednokoľajke, kde som zase narazil na nejakých mantákov, ako radšej tlačili/niesli biky cez úplne jednoduché a základné prekážky. Tak som na nich zahúkal a nejako ma už spolu s nejakým rýchlym mladíkom pustili. Konečne občerstvovačka. Došla mi voda. Citím, že je jaksi teplo. A to som doteraz jazdil väčšinou v lese. Čo bude teraz, keď sa začneme presúvať na kopce oproti? Na druhej občerstvovačke sa znovu posiľňujem a zisťujem, že mi to už toľko neťahá ako na Helfštýne. Nohy mi už pracujú ťažšie a cítim, že zotrvávať v tomto tempe sa nemusí vyplatiť.
Teraz je však asfaltová rovina a po odbočení do poľa nohy prebúdzam znovu k aktivite. Podjazd pod diaľnicu nerobí problém, celý som ho prešiel v sedle, aj železničný. Bukas sa v týchto miestach vraj vydrbal do potoka. Ešteže bike nechal hore na chodníku a okúpal sa sám. :-) Po podjazdoch nasledoval dlhý a úmorný výšľap hore na Uhřínov. Najdepresívnejšie je, že ho je skoro celý vidieť po celej dĺžke. Ovešaný tlačiacimi či pachtiacimi bikermi. Žiadna sranda. Aspoň to stúpanie trošku pripomína charakterom lesov nášmu Horalovi. V Uhřínove som sa nezdržal na občerstvovačke dlho. Nemal som ani chuť a hlavne som sa chcel odvetrať po tom dlhočižnom stúpaní. Takže chytro to do seba nasypať, naliať a ďalej. Ešte ma čaká jedno šialene dlhé a šialené stúpanie na Slavkov. Zjazdy boli dobré a úplne naj, bol ten na konci do Pekla. Ani nie že zjazd ale rovno bikerský tobogán. Urobil som tam snáď 10-15 ľudí. Samá brzda. Načo? :-)
Ten asfaltový a spočiatku nenápadný stupák z Pekla hore, ide veľa bikerov úplne v pohode. Po kilometri to už taká pohoda nie je. Kopec pridáva percentá a po zákrutu po zákrute odhaľuje čoraz viac tlačiacich. Mne to síce ešte na kolibríku funguje ale musím sa zmieriť s tým, že treba trošku zvolniť tempo. Minule som tu aj ja tlačil a rozhodne si to nehodlám zopáknuť. Krátky zjazd cez les a ďalšie stúpanie. Ešteže po asfalte. :-) Riť mám rozpálenú a nemôžem sa dočkať konca stúpania. Na vrchole bola posledná občerstovačka. Radšej som sa zastavil na dlhšie a posilnil sa poriadne. Prídu zjazdy a presun po rovine pod Helfštýn. Tam sa bude lámať chlieb. :-)
Vyrážam dopredu. Zatiaľ zjazdujem a občas niekoho predbehnem. V jednom momente musím razantne spomaliť, lebo to čo práve jazdím, mi až nepríjemne pripomína zjazd vo válove plnom vody. Koryto plné riedkeho sračkového h..h.h..hov....blata
Našťastie to bolo len kratučké a dobieham nejaký tandem. Chlapík tlačí do kopca bike a spolubikerka si turisticky vykračuje pri ňom. Aj ja tu tlačím, lebo toto jaksi nemusím a ani netreba. Po nasadnutí na bike mi tandemisti pomaly ale isto zdrhajú. Kua, ako to robia? Peckujem cez Bohuslávky a je mi jasné, že to jaksi nende. Dobieham kadekoho ale tandem sa beznádejne stráca. Idú ako lokomotíva. Podjazd pod diaľnicou, doľava, rovno, doľava popri ceste a na moste doprava, doľava a dostávame sa cez Lipník nad Bečvou množstvom zákrut, podjazdov, kanálov do Týnu nad Bečvou. Minule sme tadiaľto išli cez most zbúchaný vojami. Teraz chceli vymyslieť brod ale kvôli vysokej vode sa išlo náhradnou trasou. V podstate sa tým vlastne pridali asi 3-4 kilometre navyše. Našťastie väčšinou po rovine. :-) Nohám sa už veľmi nechce. :-) Vo fľaši mám už len dva-tri hlty pitia. Snažím sa šetriť sily na záverečné stúpanie. Pri jazdení rozmýšľam, či sa na zajtrajšie {MTBO pri Brne} radšej nevyprdnem. Keď mi to tam pôjde tak ako teraz po rovine, tak žiadna sláva. :-) No veď uvidíme v cieli.
Ponad Týnom ide mierne stúpanie popri domčekoch a záhradkach. Zatiaľ sa to dá ale už mám toho naozaj plné zuby. Stupák cez sad som vyšliapal ale krátky korenistý a miestami aj šmykľavý úsek som radšej potlačil. Podľa rozrýpaného povrchu tipujem, že tu tlačil každý. :-) Zmiernenie stúpania a prichádza záverečná pasáž, ktorú som už doobeda odjazdil. Ide to teraz oveľa ťažšie. Síce dôchodca ale znateľne unavenejší. Ale toho experta vyvaleného na lehátkových rajdoch ešte urobím. Darí sa a vešiam sa na najbližšiu dvojicu. Po vjazde do hradu urobím ešte aj jedného z nich a na dnes som s pretekaním skončil. Mám to za sebou. Pre istotu to zopakujem. "Kto nebol na tohtoročnom Šela maratóne, môže ľutovať." Vyššie som už napísal prečo. Ale za najlepší prínos považujem možnosť odštartovať individuálne. Až na trati som pochopil, aké komplikácie týmto krokom organizátorom vznikli. Ľudia na zabezpečovaní trate museli ostať trošku dlhšie. Hlavne tí z úvodných kilometrov. Aj pri vyhlasovaní výsledkov to spôsobovalo problémy. Pretože bikeri ktorí ešte boli na trati, mohli stále zasiahnúť do konečného poradia a tak nebolo možné vytlačiť výsledky načas. Možno by sa dalo tlačiť akože priebežné výsledky s tým, že by sa jasne označilo, že ide iba o priebežný výsledok a pozícia bikera sa môže posunúť o pár pozícií nižšie.
Citrón s Bukasom si celý maratón pochvaľovali a dokonca Citrón sa vyjadril v tom zmysle, že to bolo fantastické a že je ochotný dať prednosť tomuto maratónu pred Drásalom. :-) Mne nezostáva nič iné, len súhlasiť a tešiť sa na nový ročník Šela maratónu. Apropó, už sa teším na CD zo Šeláku, kde budú fotky, videozáznam, výsledky..... ktoré dostane každý biker, ktorý sa zúčastnil.
A moje pocity? Nuž, čistá priemerka ma síce potešila 16 km/h ale nameraná už menej. 14.6 km/h, čo mi na Salzkammergut asi stačiť nebude a to nehovorím o kilometráži, lebo postupujúcimi kilometrami priemerka klesá. Ale zase čas som si zlepšil o nejaké tie minúty, napriek kilometrom navyše. Tiež je pravda, že ma niekedy brzdili pomalší pretekári v zjazdoch. Takmer v každom zjazde som niekoho dobehol. A predbiehať ich po nevyjazdených stopách nemusí vždy dopadnúť dobre. Ale stále lepšie, ako sa posúvať slimačím krokom v nejakom zaštupľovanom úseku.
Celkovo som s akciou spokojný, dondem aj nabudúce.
