Šela maratón 5. 5. 2007

Šela maratón 2007
alebo
vďaka za ten dážď.

Týmto poľnohospodárskym výkrikom som sa nechcel rúhať cyklistickému patrónovi ale si uľaviť za tohtoročnú Šelu. Keby nepršalo, tak by som došiel do cieľa špinavejší, ako baník po šichte.

Na miesto štartu na námestí sme sa vydali z parkoviska pod Helfštýnom. Od rána som meditoval nad tým, ako sa na dnešné preteky oblečiem. Nakoniec som to vyriešil dvoma pármi ponožiek, dal návleky na nohy, kraťasy, klimatex, krátky dres, dlhý letný dres a na to ešte dlhý jesenný dres. Kým sme zliezli dole, tak som sa v tom celkom slušne zapotil. Tak išiel dole jesenný dres. Dal som ho do vrecka na chladnejšie chvíle. Keď bude zima, lepšie ho mať v zálohe ako nemať.

Na tohtoročnú Šelu sme vyrazili s Petrom a Milanom z druhej vlny, 20 minút po štarte hlavného poľa. Voľný štart spred rokov bol vhodnejší. Najmä pre tento typ maratónu. Druhá vlna teda nebola úplne ideálna ale stále lepšie ako prstom do oka. Myslím, že sme dobre spravili, pretože drvivú časť trasy sme sa nemuseli posúvať dopredu peši, aj keď neustále brzdenie dole kopcom za menej skúsenými zjazdármi dosť opotrebovávalo brzdy.

Počas úvodných kilometrov začalo popŕchať a obom parťákom som ukázal na borca, ktorý si dlhú trať trúfol ísť aj napriek handycapu. Chýbala mu ľavá ruka. Neviem či došiel ale aj tak ho obdivujem.

Prvé kilometre boli aj početne menšom balíku dosť husté. Po niekoľkých krátkych stúpaniach sa pole natiahlo. V jednom z nich som povzbudil Olda z kategórie TIR, nech sa nefláka :-). Potom sa dalo relatívne plynule napredovať dopredu. Žiadna turistika nebola našťastie aj ked tie pomalé zjazdy sa nedali využívať naplno. Než sme sa dostali k Helfštýnu, Milanovi sa podaril ukážkový papulák. Nevidel som ho, ale Peter si jeho "brutal reality show" pozrel naživo, vo farbe aj so zvukom. :-)
Hlavne, že sa mu nič nestalo.

Hrad sme prešli úspešne, pod ním nás Peter počkal a spoločne sme išli ďalej. Tento úsek trasy mám celkom rád, lebo sa dá celkom rýchlo a bezpečne predbiehať všetko to, čo sa nazbieralo po Helfštýn.

Občerstvovačka u Huberta nám padla celkom vhod. Dal som si nejaký jonťák a "objavil" chutnučké moravské koláče s tvarohom a džemom. Dal som si ich niekoľko a dobre padli.

Ďalej sme išli v podstate pohromade. Terén bol mierne zvlnený a jazdu v háku ovládame všetci traja. :-) Po krátkom asfaltovom stúpaní, potom zjazd okolo jazierka, nasledoval single zjazdík dole smerom na Zbrašov popri potoku Krkavec. Pustil som pred seba Petra, nech si zjazd dobre užije, lebo som si všimol, že dlho pred nami nikto nebol a jemu sa zjazdy očividne páčili.

Kúsok za ním som mastil aj ja, aby som ho mal na dohľad. Potok som však vždy radšej prekračoval. To ma trošku spomaľovalo. Vďaka tomu mi Peter na chvíľu zmizol z očí a tak som chvíľku kufroval, keď singláč križoval lesnú cestu. Všetky stopy viedli doľava hore po lesnej ceste a tak som makal hore. Ale nikde som nevidel Petra. Nikde na zemi ani oddrapené čísla, prázdne obaly gelu alebo aspoň použité červené ampulky, ktoré mi celý maratón ukazovali správny smer. :-) Vedel som, že idem zle. V žiadnom prípade mi nemohol tak ďaleko ufičať. Vrátil som sa nazad a tam mi usporiadateľ ukazoval pôvodný smer. Nechápem, prečo som ho predtým nevidel. :-)

V Zbrašove som ich aj napriek kufrovaniu dobehol a spoločne sme postupovali ďalej. Dobehli sme ďalší vláčik, ktorý to v zjazde niekedy dosť brzdil. Stále lepšie ako moja minuloročná turistika. :-) Občerstvovačka v Pony nás dala znovu dokopy. Aspoň myslím. Milan vravel, že už cíti nenatrénované kilometre v nohách. Peter zase spomínal boľavý chrbát. A to má z nás troch jediný celopéro. :-)

Oboch som počas postupu na Milenov pripravoval na dlhé stúpania, ktoré nás čakali. Hlavne Milan mal obavy, či to zvládne. Peter vyzeral viac-menej v poriadku. Ani to prvé vážnejšie stúpanie mu našťastie veľké problémy nenarobilo. Na vrchole prvého nás počkal. Vraj mu pot tečie do očí. Až tak, že nič nevidel. Aj tak nebolo čo. Stále pršalo. :-)

Než sme sa dostali na občerstvovačku Uhřínov, zahlásil som jóbovku, že sa na našu trať napoja bikeri z krátkej trasy, takže si už vlastne žiadny zjazd neužijeme. Na tretej občerstvovačke som ich počkal a niečo pojedli, pokecali a popili. Okolo nás plynula ako divoká riava cyklisti z krátkej trasy. Akoby vypustili nádrž. :-) Našťastie tú z oblakov hore len šetrne rozprašovali.

Milanovi som ukázal na občerstvovačke moravské koláčiky, aby si skúsil dať. Velice si ich pochvaľoval. Veď aj boli dobré, mňamkové.

Na najbližšie kilometre som sa vôbec netešil. Najmä na tie "brzdy", ktoré mi pokazia zážitok z tobogánu do Pekla. Skúsil som teda "takticky" brzdiť svoj vláčik tak, aby som do zjazdu mal pred sebou prázdno a mohol si zjazd užiť. Márna snaha. Hneď v prvej zákrute samý chaotik a tak sa zo zjazdu stalo len brzdenie a čakanie na výjazd smerom k poslednej občerstvovačke pri Slavkove. Tam som už cítil aj smrad z mojich kotúčoviek. Najvyšší čas začať stúpať. :-)
Pred stúpaním som ešte počkal na Petra a Milana. Milan si tiež posťažoval na bikerov z krátkej, ako ho brzdili a ako jednej babenke skoro prešiel po krku, ako si to v zjazde ustlala rovno pod jeho kolesá. Tak som mu odporučil, že teraz má možnosť ich popredbiehať na širokej asfaltke a nechať ich definitívne za sebou. :-)

Stúpanie som zobral ako tréning a nasadil trošku vyššie tepy. :-) Obidve stúpania už dobre poznám. Prvé stúpanie má približne 2,5 km, a priemerné má necelých 8 percent. Hlavne posledných 500 metrov má bez mála takmer 12 percent, čo je dosť. Druhé je už pohoda, pretože nasleduje po krátkom zjazde, takže sa dá slušne oraziť. Najmä ak človek musí čakať, kým sa vláčik v tom zjazde uvoľní. Akože som sa aj tam trtúlil za pešiakmi sprevádzajúcimi svoje bicykle.

Na občerstvovačke som sa napchával a očakával, kedy prídu.
Nakoniec obaja došli na občerstvovačku pekne vyflusnutí. Petrovi vrcholila kríza s boľavými krížami. Až tak, že som ho odporučil k slečne, ktorá pomáhala bikerom s kŕčmi v prístrešku. Snáď mu s tým pomohla.
Aj Milanovi sa k prepáleným nohám pridal chrbát. Ale aspoň som ich potešil, že teraz už budeme viac klesať ako stúpať, takže po posilnení sa na občerstvovačke viditeľne ožili. Milan sa ma pýtal, prečo sa mi trasú nohy. Asi si myslel, že mám tiež nábeh na kŕče. :-) Tak som mu vysvetlil, že to mám z toho čakania na nich a bolo mi už zima. Vlastne nás dopredu poháňal aj dážď s chladom. Takže som ich nemusel prehovárať, aby sa toľko neváľali v tráve a makali ďalej. :-)
Tak sme znovu vyrazili s hromadou 50-károv ďalej a modlil som sa, aby nás zase priveľmi nebrzdili v zjazdoch.

No, miestami to nebolo zlé, dalo sa to aj pustiť. Ale akonáhle som niekoho dobehol, tak to bolo trápenie, kým sa dalo rozumne na bezpečnom mieste predbehnút. A tak sme sa pomaly dostali dole na Bohuslávky, kde nasledoval presun až do Týna. Obaja sa zavesili do háku a spoločne sme razili proti vetru dopredu. Naschvál som netlačil na pílu naplno, aby som ich pred záverečným stúpaním na hrad zbytočne neunavil, takže sme sa regulovanou rýchlosťou dostali až do Týna. Odtiaľ už nasleduje len stúpanie hore na hrad. Petrovi sa to vo vidine ukončenia trápenia chrbátu "rozjelo" do kopca, až mi zmizol z očí. :-)

Pri sade som dobehol babenku s číslom 433, ktorú som fotil ešte kdesi na 15 km a stále som mal pocit, že jazdíme približne spolu. Dokonca aj pri prejazde hradom som išiel za ňou. Na holku išla celkom slušným tempom. A ani zjazdy nešla zle. Tak som ju teda povzbudil, že už to nemá ďaleko. :-)
Pred vjazdom do hradu som ešte počkal aspoň na Petra, ktorého som dobehol ešte pred kempom a spolu tak prišli do cieľa. Minútu po nás aj Milan.

Tým sme teda šťastne došli až do cieľa. Milan s dvoma pádmi, ktoré našťastie dopadli dobre. Vraj si nevedel zvyknúť na nové tretry v kombinácii so starými pedálmi. Ja som si slušne zatrénoval a Peter zase povedal, že ešte musí dačo potrénovať. :-)

Prakticky počas celého maratónu mrholilo alebo pršalo, takže sa na trati, až na výnimky, neprášilo. Priemerná teplota bola len 11 stupňov, čo mi aj celkom vyhovovalo, pretože v podobnom teplotnom rozmedzí som aj absolvoval jarnú prípravu na biku. Samozrejme, ak nerátam 4 stupne Celzia na Čertovici aj s dažďom po Veľkonočných sviatkoch. :-) Úrazov som nevidel veľa. Iba jeden po prvých kilometroch kdesi pri Hlinsku, kde týpek ležal na boku. Asi ho to na koľajách vyhodilo a tvrdo dopadol na bok. Vrtuľníky počuť nebolo, takže snáď dopadol tohtoročný Šelák dobre.

Čo dodať? Našťastie som teraz na Šele nepretekal. Pretože dostať pred seba po 60 kilometroch ďalšiu "várku" cyklistov, ktorých treba znovu prácne obiehať, tak to asi psychicky nerozchodím. :-) Trať bola taká akurát. Počasie mierne pod normálom ale dalo sa fungovať. Aspoň nebolo treba toľko piť. Jediné, čo by som znovu vytkol, je napojenie krátkej trasy na dlhú v čase, keď sa tam pohybovali cyklisti z dlhej. Pomaly by som nenašiel nikoho z dlhej trasy, ktorý by si na to nesťažoval. No nič, snáď s tým niečo urobia.
Petrovi chýbal výškový profil Šela maratónu v propozíciach a tak mu ho aspoň sem šupnem. :-)