Panda 2003
- Napísal: Juraj Malatin
Tentokrát s Bobom a rodinkou vyrážame znamým smerom. Včera v Bratislave poriadna búrka prerušila dlhé obdobie sucha. Aj keď by som sa nemal (ako biker) tešiť tomu dažďu, ale ja som juchal ako male deco. Naozaj to už bolo špatné, nielen polnohospodári nariekajú, že také sucho tu už dávno nebolo, ešte aj v lese sa na cestičkách práši ako niekde v púšti. No proste pár hodín dažďa vypije les ako nič a akurát sa bude lepšie dýchať. Nakoniec minulý rok deň pred pretekmi tiež pršalo a až na pár poriadne zablatených úsekov sa to dalo ísť v pohode.
A tak si jucháme v ústreti očakávaniam, s Bobom preberáme hokej, obaja sa zhodneme, že tento rok asi nebudeme fotiť, veď trať je tá istá a kopce dookola tiež. Ja navyše, po problémoch s platničkou som sa rohodol upgradeovať rám na "fulíkovský" a odpružená geometria funguje trochu inak ako hardtail, takže sa obávam hlavne jazdy do kopca. Dole kopcom to bude lepšie, to som si istý.
Prichádzame práve načas, zaregistrujeme sa a hor sa vybalovať. Všetko odsýpa ako sa patrí, až na malé intermezzo na záchodoch bez papiera, sme pripravení, sranda môže začať. Prichádzame na štart, ja v strede ulice, Bobo pekne na kraji, gestikulujem na neho, či chce po okraji vyraziť dopredu, on sa zatvári že áno. No veď uvidíme.
Zaznie štartový výstrel a my vyrážame. Snažím sa len mierne prebojúvať dopredu, tempo je vcelku ostré, rozhodne sa nechcem prepadnúť dozadu, aby som potom na kopci bol brzdený každým pomalším, napriek tomu som nejako moc predbiehaný, prepánajána,ale veď ja makám tiež! Asi je ten môj bike nejaký pomalý. Boba som ani nezaregistroval v tom počiatočnom zmätku a neviem, či je už predo mnou. Asfaltka zatáča do kopca a konečne začína "trhač peletónu". Sem tam niekohou predbehnem, ale bohužial mňa predbiehajú viacerí. No veď počkajte, ja vám na kopci ukážem! Medzitým ma dobehol Bobo (tak predsal len zostal za mnou..), a "kryje mi chrbát" . Sem tam niečo podiskutujeme - teda pokiaľ mi pľúca stačia, Bobo sa zdá byť na prechádzke. Pomaly sa dostávame na vrchol prvého stúpania, nasleduje prvý pekne drncavý zjazdík a ja som velice zvedavý, čo na to povie môj fulík. Pekne to rozbalujem a naozaj, zadok je v pohode, nie že by to utlmil všetko, ale rozdiel je citelný. Bobo zostáva ďaleko za mnou, ale nerobím si veľké nádeje, na prvom stúpaní ma iste dolapí. Cesta je poriadne prašná, tu ako keby vôbec nepršalo, bikeri predo mnou sa strácaju v kúdoľoch prachu. Radšej spomalím, tu bolo minulý rok prvé veľké blato, spomeniem si, dnes ale len vytvrdnuté koľaje. Zjazdík končí a začíname sa škrabať do jedného z najstrmších úsekov na trati. Minulý rok som od polovice tlačil, dnes Bobo niečo spomínal o nejakom Bobríkovi - nezosadať ani za boha, OK tak nasadím najľahší prevod a držím stopu. Bobo ma už zasa dobehol a pripomína čo som spomínal, OK, OK pokúsim sa! A už sa blíži vrcholová zákruta, pravá strana má uhol asi 45 stupňov, radšej ju zdolávam po ľavej strane a takmer v pohode sa vyškriabavam na vrchol. Bobo púšťa fanfáry, uff tak prvá skúška za nami, môj hupsavý bike ma podržal.
Po vydrncanej vrstevnici sa dostávame na asfaltku a stúpame ku prvej občerstvovačke. Biker predomou ma nepekne odratý lakeť, bok a na lýtku ma ešte nezaschnutý potôčik krvi. Bobo ho spovedá, zdá sa že je OK a po ošetrení bude pokračovať. Konečne prvá kontrola, tlačím obligátne banány a jonťák a nasadám, Bobovi len ukazujem, že už idem, veď on ma dobehne. Mierny dolekopec, chladivý protivietor a 50-ka na tacháči, fulík sa prejavuje, cez výmoly na asfaltke idem nekompromisne a zadné tlmenie funguje ako jedna báseň. Prudká točka doprava a už sme na prvej lúke, klasický brod cez potok, blata pomenej ako po minulé roky a tak šlapeme do kopca. Bobo je mi zase v pätách, evidentne s tým nemá problém, uff mať tak jeho kondičku... Nasleduje ďalšie stúpanie cez les, séria hupkov z ďaľšou Bobríkovou skúškou (opäť úspešnou), druhá lúka a konečne ideme dole z kopca. Downhilový úsek idem rýchlo, ale bezpečne, po výjazde na lúku zisťujem, že mierne drncačky tlmenie úplne pohlcuje, to je paráda, asi ho premenujem na Grasshoppera. Po výjazde na asfaltku vidím dvoch borcov meniť duše, spomeniem si na miestny pripínačkový folklór spred dvoch rokov, do čerta ešte ich to neprešlo? Ale nie bola to len náhoda, až po ďaľšiu občerstvovačku sa už nič neprihodilo. Opäť dva banány a jonťák, nezdržujem sa ani sekundu, mám taký tichý cieľ dobehnuť Braňa Pilňana, ktorý by mal byť niekde nie veľmi ďaleko predo mnou. Krátky stupáčik a séria nádherných zjazdov, bikovanie to je radosť! Ešte krátke ael rýchle stúpanie do lesa a už to prichádza, najdlhší zjazd do Jedľových Kostolian, v hornej časti technicky náročný, v dolnej už len pekelne rýchly. Dávam si pozor ale aj tak mi to nedá vychutnať si tento downhill do sýtosti. V celku ma prekvapuje, že ešte pred výjazdom na asfaltku ma dobieha Bobo, ten to teda pekelne roztočil. A už je tu výjazd, Zuzčo zo Šanim usmerňujú dopravu a my ťaháme hore do dediny. Bobo sa mi už stráca v predu, na kontrole v dedine za zastavuje u Rasťa C. a počká na mňa, nemiestne si uťahujúc z mojej horekopcovej rýchlosti. Nuž darmo, tento rok si nohy oddýchli až moc a horekopcom to nebude žiadna sláva. Prechádzame dedinou, krátky lúčny dolekopec a vzápatí stúpame, tentokrát už naposledny. Mňa prekvapuje, že sa veľmi rýchlo doprehadzujem až na najľahší prevod, ale usilovne šliapem a držím sa bikera predo mnou. A už prichádza kopec s Bobríkom č.3, lenže chodník je mokrý, tu to evidentne nestihlo obschnúť, mne navyše v stúpaní padá reťaz a tak márna sláva, musím vystúpiť. Po nahodení chvíľu tlačím a na kolesá sa nalepí neuveriteľne rýchlo husté blato, v mihu oka mám namiesto 2.1" take poriadne 3.5-ky, veru, veru, až po brzdy. Oklepávam, nasadám a vyberám sa doháňať Boba, Bobrík č.3 predo mnou, Bobo hore, nadýchnutý , pripravený spustiť fanfáry, tratadatá, sme hore. Ani to tak nebolelo. Pred nami posledná technická skúška, minulý rok tu bol taký zablatený pol-tiger, takže idem opatrnúčko. Zrazu predomnou na zvážnici sa obracia terénne Audi, doboha zvolám, čo tu ten Č...k nacvičuje, vzápätí mi ale dochádza, spoznávam organizátora a naboku sedí takmer v mrákotách biker a pri ňom ďalší, uff tak tu sa ničo prihodilo. Vystupujem a cez les obchádzam manévrujúce auto, dole pod kopcom už stojí sanitka s vyčkávajúcim personálom. Nuž veru hore do toho blata by sa nedostali. Klasický úsek cez repkové pole som opäť rozpeckoval, ale vytriasol ma viac než som očakával. V prvých metroch mierneho stúpania ma dobieha Bobo a mizne predo mnou. Posledný zjazd na asfaltku a začína finiš do cieľa. Bobo na mňa čaká a nezištne rozráža vzduch, to je úžasné koľko má ešte síl.
Konečne odbočka na štadión, vydrncané gala kolečko okolo a konečne cieľ, ani sme sa na tom dopredu nedohodli, ale pomyselnú cieľovu pásku prechádzame súčasne. Komentátor pretekov ešte stihne zakvíliť "Jój, toto nám chlapci nerobte, veď nám zhorí fotobunka!", veru ftipnej kaše sa najedol!
Nuž a čo dodať na záver: klasické špagety s pivom chutili, tento krát som si vyčkal v šére na masáž a v tombole som nevyhral ani hlavnú ani vedlajšiu cenu. Ale pokiaľ aj nabudúci rok budú ponúkať bike za 50.000 Sk, prídem opäť. A nielen kvoli biku, nakoniec veď toto sa už stáva takmer obrad a zdá sa že Topolčiankári majú aj patent na počasie, tak prečo nie?