Maratón Medzihorím 2007

Poručík Hamáček dobre vedel, čo chýba futbalovému družstvu PDA Úder, ktoré mu zverili, aby dosiahol lepšie výsledky v "okresním přeboru". To znamená, že museli co? Museli si zvýšit fyzickou kondici. To znamená co? "Nechlastat a nesouložit."

To je heslo, ktoré nesmiem zabudnúť. :-)

Ráno sme sa vydali s MiHim do Partizánskeho, kde sa konal ďalší ročník memoriálu Radovana Kaufmana - Maratón Medzihorím 2007. Bol som tam pred dvoma rokmi a trasa sa mi veľmi páčila, takže nebolo čo riešiť.

MiHi si pred registráciou rozmyslel, že nepôjde na dlhú trasu, ale si dá len polovičnú. No mal som si to rozmyslieť aj ja, lebo po druhom stúpaní z Veľkého Klíža sa začala prejavovať včerajšia chlastačka na počesť víťazstva v play-off v hokeji, ktoré sme s partiou vyhrali v pomere 4:3. Nechýbali ani pravé kubánske "winner" cigary, čo je inak silnejší oblbovák ako škatuľka light cigariet. Takže moja slabo trénovaná telesná schránka "hanebnými" komoditami to nezvládla a na dnešný maratón nezabezpečila ani len dostatok zdravého spánku. Ani MiHi nebol úplne OK. Koncert salónneho, pardón, záchodového leva sa pretiahol asi o dve hodiny a nohy si dlhým státím na začiatok koncertu tiež asi vytrpeli svoje.

V stúpani sa zo mňa lialo a lialo a pitie vôbec nepomáhalo. Išiel som na "šetriaci mód" ktorý by mi zapezpečil aspoň dojazd do cieľa, ak už nie pomyslenie na nejaký solídnejší výsledok. Lenže ani to nepomáhalo. Tepy vysoké, tieklo zo mňa ako z krhly a nič. Kukám na tacháč, 26 kilometrov odjazdeného a ja som mal pocit, že už mám za sebou aspoň 80. Asi to dnes budem musieť zabaliť. Nadávam v duchu na Mateja, ktorý ma na chlastačku nalákal, reku, "šak dojdi aspoň pokecať". Sviňa je to. Ruky mu treba za to polámať.

Po niekoľkých peších stúpaniach, ktoré som už ani nevládal vyšliapať, som sa rozhodol, že to po prvom kole zabalím. Trasa je perfektná, rád by som ju išiel aj v druhom kole, ale nemal som chuť všetky kopce tlačiť. To by som si tú trať ani neužil. Tak to nebudem siliť. Na druhej občerstvovačke som doplnil deficit a zožral snáď dva pomaranče, horalky a asi dva tri poháre jonťáku, aby som aspoň funkčný dorazil do cieľa. To sa aj podarilo v čase 3 hodín. Druhé kolo by bolo minimálne 4 hodiny a týždeň by som sa potom nepostavil na nohy. :-)

Značenie však bolo slabšie, resp. nesúrodé. Podľa mňa nie je vhodné, aby sa na trase vyskytovali rôzne typy značenia. Biele bodky a červené bodky - to by ešte ušlo ale pridať k ním žlté, zelené prípadne bezfarebné (vyblednuté) šípky v kombinácii so stavbárskym bieločerveným mliekom nie je dobré. Na konci asfaltového stúpania z Veľkého Klíža som nezbadal dokonca ani jedno z toho. Všimol som si akurát, ako biker predo mnou máva, aby sme išli za ním.

Trať bola inak vynikajúca. Dokonca tuším lepšia ako pred dvoma rokmi, čo som jazdil. Takmer stále sa jazdilo v lese, čo kvitujem, lebo inak by som sa asi kdesi uvaril na slnku. Priemernú teplotu mi Polar ukázal tuším 30 stupňov. Však Keksík by o tom tiež vedel povedať svoje. Po dojazde do cieľa bol v podstate pripravený na odpis. Foto napovie viac.. :-) 
Trasa by sa dala svojou kvalitou porovnať s tou zo Šela maratónu. Dokonca ak nie lepšia. Aj Aleš by sem mohol prísť a pokochať sa, prípadne inšpirovať alebo porovnať. Opakujem však, čo som spomenul už dávnejšie. V momente, ako príde na tento maratón veľa ľudí, trať plná singletrackov sa bez problémov upchá. "Našťastie" to zatiaľ nehrozí, lebo na štart dlhej trasy sa prihlásilo ledva 15 športovcov, čo je hanba pre správnych bikerov, ktorí si chcú užiť jazdenie na skvelej trase v peknom prostredí medzi ochotnými a obetavými organizátormi.

Škoda, že som si dnes nemohol vychutnať celých 84 km. Aspoň viem, kde som spravil chybu. Nabudúce, "nechlastat a nesouložit".