Jarný okruh cez Volovské Vrchy, 3.5.2003
- Napísal: Miloš Blaho
Vyrážame spoza Šusterovho domu notoricky známou trasou cez Bankov na Jahodnú. Na Bankove sa za nami zavesila partia adolescentov na čele so sympatickým (mal Author Traction a ladil do červeno-čierna ako ja) žilovatým anorektikom. No, vyzeral tak na 40kg aj s bájkom. Takí vedia na maratónoch potrápiť. V stúpaní nás trhli a vo mne sa zopli spínače pomsty a súťaže. Rozkrútil som to, no ani za Romanovej podpory na pravom krídle som nemal na červeno-čierneho. Dokázal som len horko-ťažko udržať ostatných mlaďasov za sebou. Roman s prehľadom pripomenul žilovatému pred koncom stúpania, že váha nie je všetko. Bolo fajne horúco, miestami až nezdravo vlhko. Oscara sme videli zriedka, ale o to intenzívnejšie. Už som sa celkom tešil na studničku pri Lajoške. Oblievajúc tvár chladnou vodou, uvedomujem si príjemnú skutočnosť, že štreku z Čermeľa na Lajošku som prvýkrát vyšiel bez prestávky. Hmmm. Pri tejto myšlienke som hneď aj zabudol na partiu piknikujúcich ceperov uškrňajúcich sa smerom ku mne. Pri posledných metroch k studničke som si totiž nevšimol previsajúce lano od vleku a vrazil som doň helmou. Cha-cha. Roman ma teoreticky pripravuje na drsný zjazd do Opátky. To ale ešte musíme zvládnuť Kótu 1054. Je tam pekný výhľad na Kojšovú Hoľu a zatiaľ som si 300 metrovú zachádzku k stožiaru s anténami ešte neodpustil ani raz. K zjazdu do Opátky len dve slová: Eňo-ňuňo! V Opátke nás prekvapila lúka pri potoku obsypaná obrovským Záružlím a malebná dedinka so štýlovými domčekami a kadibudkami. Takmer ako zjazd do Hačavy zo Zádielskej planiny. Takmer.
Sfrčali sme po rozbitej asfaltke až k mostu cez Ružín, kadiaľ ide hlavná cesta z Košíc do Krompách. Za mostom vľavo a lokálnou asfaltkou ponad breh Ružína. Pod skalou, s dobrým výhľadom na priehradu má Ružín hĺbku až 35m. Po chvíli sme došli až k priehradnému múru. Posledný úsek sme si skrátili žltou, ktorú zatiaľ ani Roman neokúsil. Bol to celkom dobrý ťah, lebo po absolvovaní slalomu chodníčkami na neveľkej lúke sme sa dostali k technickému úseku a trialovali sme chodníkom zasekaným v skale nad priehradou. Podľa sračiek tadiaľ zháňajú ovce z lúky do košiara pri Malej Lodine, ktorý sa nám vynoril z obzoru hneď po absolvovaní náučného chodníka v skalách.
A potom to prišlo. "Už iba jedno stúpanie na Vysoký Vrch a potom 17 kilometrov prevažne dolu po hrebeni", utešuje ma Roman. To "jedno stúpanie" bolo v dĺžke 10km. Neviem prečo som počas výstupu myslel na Kráľovú Hoľu. Ozaj neviem prečo. Veď to bola malina. Pre Romana - nie pre mňa. Mal som hore pod Sivcom dosť. Ozaj dosť. Moje nohy a zopár nervových buniek v šedej mozgovej kôre malo dosť. Nejako som si ten zjazd po hrebeni potom ani nevychutnal. Bol teda dosť zvlnený a ja som nemal síl, aby som to rozbombil dolu a využil kinetickú energiu na pohyb hore. Ja som si to jednoducho pomaličky vyšľapal. Pripadalo mi to také... také... čistejšie... - riadna konina. Ale iná výhovorka ma nenapadla :-) Popri Kavečianskej ZOO sme sa zošúpli až ku kavečianským vlekom. To už bolo lepšie. A príjemnejšie. Proste nádherný zjazdík.
A aby som dokonale zabudol na ten krutý stúpak Veľkým Ružinkom, tak na záver prišiel zjazdík poľnou cestou popri záhradkách až ku Baránkovi v Čermeli. Vždy ma fascinoval ten pocit, keď letím okolo ľudí uhýbajúcich na kraj cesty či chodníčka. Na povrchu, na ktorom by autom nikto nemal šancu, som bol v danej chvíli na danom mieste ten najrýchlejší tvor (Roman sa neráta ;-/). Žiadne spaľovnie benzínu. Proste iba sila jedného poníka. (To minule vyrátal kámoš, že v stúpaní mám výkon 0.34kW = pol koňa = 1 poník) A stratil som z rozpadajúcej sa kapsičky montážne kľúče. Ešteže to neboli kľúče od bytu.
Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť 73km
čistý čas 5:19:20
maximálna rýchlosť 66km/h
priemerka 13.7km/h