Šela 2006

1. Spomenul som si na dnes už takmer kultovú reportku neznámeho bikera o tom, \"Jak jsem jel Krále Šumavy\". Nie však zo svojho pohľadu. Zdalo sa mi, že to čítalo priveľa tých, ktorí si mysleli, že tento spôsob prípravy a samotnej jazdy na maratóne je normálny a správny. :-)

2. Teraz som sa na vlastnej koži presvedčil, ako som sám musel neskutočne znervózňovať bikerov na maratónoch pri svojich cyklistických začiatkoch, keď som jazdieval na horáku v teniskách. Prakticky 3 sezóny! Teraz som to konečne pochopil.

3. Prečo mi to Aleš urobil, že poslal na mňa druhú vlnu bikerov z krátkej trasy práve v čase, keď som sa nachádzal na prípojke krátkej trasy k dlhej.

Po predchádzajúcom víkende, keď skoro 3 dni sústavne padala voda, prišlo vcelku akceptovateľné počasie, počas ktorého sa zem postupne vysušovala. Aj som hodil reč s neznámym bikerom na štarte, že to zas bude na trati "najebanýho bláta". No hej, tri dni dážď, a po ňom týždeň-dva, kým to stečie. Pobavil ma biker na štarte, ktorý mal na chrbte namiesto kamelu, prichytenú opicu. :-)

Štart prebehol pokojne a rýchlo sa hnal po ceste smerom k Hlinsku. Celý čas som nechápal, prečo mi Polar hlási, že idem 90 km/h. Veď keď som išiel na štart, tak mi to ukazovalo normálne a Polar mám kódovaný. Veď aj tepovka dokazovala, že kódovanie funguje, tak prečo tá rýchlosť? Na 7 km som zastavil a pohral sa trošku s rýchlostným vysielačom a magnetom. Pomohlo. Morálke ani nie. ísť 90 km/h na horáku, to predsa poteší, nie?

Kým sa išlo po poľných dvojstopových cestách alebo asfaltkách, tak sa dalo jazdiť. Akonáhle prišli singláče, začalo sa tlačiť. Aj dole kopcom. Sem tam bahno, voda ale dalo sa. Že sa po Helfštýn tieto úseky tlačia, s tým som bol už dávno vyrovnaný, aj keď mi to veľmi nevoňalo. Keď tí teniskári a iní "pretekári" odpadnú a za Hubertom, tak sa to konečne uvoľní. Teda zvyklo sa uvoľniť, čo si pamätám ostatné ročníky. Tak som si tak kráčal za Hlinskom asi 5 km, väčšinou sa išlo pešo, občas ma predbiehali nadržanci, ktorí obiehali nekonečný peší vláčik chodník nechodník. Pod hradom za asfaltkou sa konečne dalo jazdiť a išlo to. Všade pohoda, kopec ľudí, povzbudzovalo sa odušu. Kým sa dalo, tak som odzdravil zvončekom. :-). Na kontrole mi kričí maník od časomiery, že aké mám číslo. Tak som mu ho zareval do uška. Asi ho nevidel, lebo som ho mal aerodynamicky omotané okolo rámu, takže nebolo na prvý pohľad jasné, či ho vôbec mám. Zato vyššie stojaci organizátor SBS, či čo, si ma tak škaredo obzrel, či nie som náhodou "vyžírka", že som sa aj bál, že ma stopne.

Zjazd z Helfštýna bol pre mňa vcelku bezproblémový. Horšie dopadla (asi slečna) za prejazdom asfaltky, (teda aspoň myslím, že to bolo tam). Už pri nej boli zdravotníci, ale pohľad napovedal, že je v poriadnom šoku. Aj na videu z predchádzajúcich ročníkov na tomto mieste hádzali bikeri slušné masopapuláky. Nieto teraz, keď sú tieto úseky plné mokrých kameňov a koreňov. Počas stúpania k Hubertovi som v diaľke počul hukot helikoptéry. Aj som sa nahlas začudoval, že ako sa k nej môže dostať vrtuľník. Možno išla pre toho pána, ktorého spomenul Majo, že sa vykydol niekde na 3 km a nevyzeral vôbec dobre.

U Huberta som sa napil, zapil dobrý oškvarkový chvieb, sušené ovocie, čokinu a ešte jeden jonťák. Nebudem predsa na trati hladovať, no nie? Niekedy teraz som si však uvedomil, že mi srdce stále klepe v takých zónach, že som sa bál, že kdesi vydochnem. Asi následok tohtotýždňového panického naháňania objemov, keď som od pondelka natočil nejakých 250 km a na nejaký odpočinok, či zotavenie nebolo času. Túto sezónu som začal jazdiť až 19.4.2006, takže príprava na Šelu spočívala akurát tak v najazdení nejakého objemu po rovinách na žiletke. Na horáku som v teréne teraz prvýkrát. Tak som si povedal, že sa budem snažiť jazdiť pod 140-150 tepov. Ak chcem teda dôsť do cieľa triezvy. Sranda bola, keď som jeden zjazd (už ani neviem kde) spravil s tepovkou 145 a pritom som len brzdil za tlupou adeptov na víťaza Wimbledonu.

Na zjazd popri potoku Krkavec som sa celkom tešil. Bol viac menej prejazdný, bez turistiky. Takže som sa ani veľa nenachodil. Následný výšľap hore na Zbrašov som obehol kvantum tlačiacich. Bohužiaľ, za Zbrašovom som dobehol na singláči ďalšiu nekonečnú vlakovú súpravu a s tou som sa trtúlil prakticky až k 2 občerstvovačke. Neboli schopní prejsť ani základné a prachobyčajné prekážky bez toho, aby museli zosadnúť z biku. Napoly zadusaný menší kmeň stromu nevedia preskočiť alebo aspoň prejsť s jednou nohou na pedáli alebo im robila problémy menšia jama kameňov. Jazdiť za takýmito bikermi je starosť navyše. Medzi nimi bolo podľa mňa veľa cyklistov, ktorí jazdievaju skôr na žiletkách ako na horáku, a tak im úplne chýba technika. Navyše na občerstovačkách tenisoví aj netenisoví "umelci" skoro vôbec nestoja, takže sa stále stretávame na trati, až kdesi definitívne neodpadnú na totálne vyčerpanie. To však nebolo oproti tomu, čo ma čakalo ďalej, nič.

Aj na druhej zástavke som si dal oškvarok, koláčik, dva tri jonťáky a vydal sa ďalej. Fúkal vietor zozadu, takže som bol chvíľu vďačný aj za to. Pri brodení Žabníka som fuckoval ako stará chorá vrana. Neznášam takéto brody. Navyše ani tá voda nevyzerala dvakrát zdravo. Potom to prišlo. Napojenie krátkej trate na dlhú. Všade kúdoly prachu, akoby pustili stádo bizónov z miestneho JéZéDé. Všetci ma opaľovali zľava-sprava a mal som čo robiť v tom dave. Všetci čistučkí a s chuťou dupali do pedálov. To som ale netušil, že skoro polovica z nich bude tlačiť hneď prvý kopec. Tak som ich obiehal zľava-sprava pre zmenu zase ja. V zjazdoch to však bola bieda. Stále ich bolo veľa. Musel som sa takto drncať za bikermi bez akejkoľvek techniky s "prestížkami". Zjazd do Pekla som si preto vôbec neužil. Furt len na brzdách. Fullisti to skúšali aj mimo ideálnu stopu, ale tým ešte viac vyplašili začiatočníkov. Proste nanervyjazdenie. Zlaté slovenské maratóny. Vyštartuješ a o 15 minút si sám. Nikto ťa nešikanuje spredu-zozadu-zľava-sprava.
Slabá náplasť tohto úseku trasy boli dlhé tiahle stúpania z Pekla a na Slavkov. Tam sa toho dalo obiehať rýchlo a bezpečne. Tam som aj tuším spravil väčšinu bikerov z krátkej trasy. V zjazdoch predbehnúť dvoch-troch nemalo žiadny význam na to riziko. Jednoduchšie ich bolo predbiehať v kopcoch na širokej ceste. To išlo do desiatok. Ani posledný zjazd kdesi na 70 km som si však neužil. Zase som dobehol nejaký vláčik za nejakou demolátorkou. Brzdila v tom zjazde tak, že to s ňou hádzalo ako s orechom v mixéri. Chúďa.
Jazdiť na obyčajných pedáloch v teniskách takýto technický Šela Maratón s blatovými zjazdami, je koledovanie si o malér.
Kedysi som to nechápal, ale keby som teraz zjazdoval pri týchto svojich rýchlostiach dole kopcom, myslím, že by som sa s veľkou pravdepodobnosťou kdesi vytrieskal. Nacvakávacie pedále sú naozaj v zjazdoch bezpečnejšie, hoci sa to nezdá. Pre porovnanie. Lyže majú tiež nacvakávacie upevňovanie obuvi a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Po tomto zjazde už bolo vidieť v diaľke Helfštýn a nasledoval postup popri lese cez ťažký terén podmočených lúk. Obiehal som tu mnoho bikerov s kŕčmi. Mali toho plné zuby. Za rybníkom už prichádzala kríza aj na mňa. Mal som sa predsa len trošku najesť na tej poslednej občerstvovačke, nie len vypiť jonťák. Vytiahol som "Kokosíno" a polovičku spapal tesne v háku za nejakými bikermi v závetrí.

Popri Bečve som relaxoval a zbieral posledné zvyšky síl na to, aby som nemusel tlačiť a dôjsť relatívne v pohode. Tlačil som nakoniec len polovičku toho ostrého stúpania od asfaltky do kempu. Nestihol mi uskočiť tlačiaci a stratil som rýchlosť. Ale potom už je relatívne rovina a dalo sa trošku vydýchať. Dobehol som bikera, ako tlačil bike bez reťaze. Aj som rozmýšľal, že asi ani ten bike brať so sebou nemusel, veď to dnes bolo dosť o tlačení a brzdení.

Do cieľa som teda prišiel ako zdochnutá myš. Dnes sa to dalo v pohodne označiť ako Sado-Maso-Blato. Zmákol som to síce, ale dnes to bolo výnimočne ťažké aj na techniku jazdenia aj na brzdy a pohonný systém. Veľká píla mi už ku koncu nechcela naskočiť. Po dojazde som sa bál, že pri biku na fleku zaspím a začnú ma kriesiť zdravotníci. Plechovka kofeínového drinku ma však našťastie trošku prebrala. Išiel som sa najesť a počkal na Keksíka. Spolu sme ešte pokecali a vydali sme sa aj so Staxom na návrat domov.

Dosiahnutý čas neviem a vlastne ma to po takejto jazde ani nezaujíma. :-)

Nejaký sumár?

K trati som sa už x-krát vyjadril. Je skvelá, super, ale jej kvalitu znižuje množstvo bikerov. Organizácia celého maratónu, zapezpečenie, trať, bola super. Myslím, že toto je u Aleša štandard, ktorý sa už pomaly ani nedá lepšie urobiť. Takto by to malo vyzerať všade. Treba si z neho brať príklad.
Dovolim si však pokritizovať nápad (experiment) s krátkou trasou. Toto bolo istým spôsobom nefér voči bikerom z dlhej trasy, ktorí sa museli (ako v mojom prípade) znovu predierať a boriť medzi slabšími cyklistami z krátkej trasy. To zoberie poriadny kus morálky, ktorej niet v cyklistike na rozdávanie. :-) Cítil som sa, akoby gymnazistu posadili znovu do škôlky. Keď som sa ocitol v dave cyklistov z krátkej trasy, stratil som chuť pretekať a rovnako aj pochopiť potom zmysel merania času čipmi, cez prejazdové kontroly priebežného času. Pri tom tlačení a šolíchaní sa za nemotorným vláčikom v zjazdoch sa dá stratiť more času. Veď s tými neskúsenými bikermi to dole kopcom zametalo ako s handrou. Takže to už nie je o jazdení.
Pritom sa to dalo vyriešiť oveľa elegantnejšie. Dlhú trať odštartovat o 9 hodine. Po nich o 12:00 odštartovať aj krátku, ale s tým, že pôjdu normálne po dlhej trase (teda cez Helfštýn) a za druhou občerstvovačkou, za diaľnicou, stočia doľava do protismeru pôvodnej krátkej trasy, smerom na Lipník. Takže bikeri z krátkej trasy by sa k dlhej trase napojili až v Lipníku nad Bečvou. A to by tých pár kilometrov stúpania na Helštýn nikomu z dlhej trate až tak veľmi nevadilo.
Inak bolo počas celých pretekov fajn. Dobrá akcoška. :-)